Historické a strategické súvislosti r. 1968 – 3. časť. Tlak protisocialistických a anarchoľavicových síl na spoločnosť, politické vedenie

Milan Antal

Problémom demokratizačného procesu v r. 1968 bolo zrejme ani nie tak pôsobenie protisocialistických síl, ale skôr anarchoľavicových, voluntaristických požiadaviek na tzv. absolútnu socialistickú demokraciu. To značne komplikovalo procesy tzv. Pražskej jari.

1.Boli to najmä subjektívne a naivné predstavy (voluntarizmus) o absolutizácii demokracie, slobody, absencia základných poznatkov zákonitosti dejinných pohybov.

Napr. 50. roky sa nechápali v kontexte dejinného a svetového vývoja,  že nový, demokratickejší pohľad nevyplýva z toho, že 50. roky boli paušálne zlé ako celok, ale spoločnosť vývojom dospela do iného štádia socializmu, k potrebe voľnejších, decentralizovaných, demokratických vzťahov v socializme. A tak sa predkladali požiadavky na potrestanie všetkých vinníkov tej doby, najlepšie celej starej generácie za jej postoje, hoci vo väčšine prípadov išlo o prirodzenú podobu utvárania systému (všetky systémy v dejinách vznikali za pomoci diktatúr, nakoľko v štádiu utvárania systému neexistujú prirodzené sociálne a ekonomické sily, ktoré by systém prirodzene držali spolu, tento musí spolu v tomto štádiu držať centralizovaný systém správy), čo prirodzene vyvolalo odpor a protitlaky. Samozrejme, že sa v 50. rokoch diali aj nezákonnosti, krivdy, nespravodlivosti, pretože aj vtedy existovalo veľa subjektivizmu, ale odsúdenie toho obdobia celkovo ako nezákonného, zlého bolo subjektívnym voluntarizmom, ktoré celý proces tzv. Pražskej jari skomplikovalo, pretože vyvolalo odpor veľkej časti spoločnosti. A nakoniec sa dosiahol opak toho, čo sa požadovalo. Pri podobnom postoji by sme museli celé ľudské dejiny odsúdiť ako nezákonné, zločinné a činnosť všetkých predošlých generácií ľudí ako jeden veľký omyl. Aj tak môže vypadať vďaka detí rodičom a predošlým generáciám za ich prácu a pot. Poľsko, Maďarsko, krajiny, ktoré sa podieľali na intervencii do ČSSR, po r. 1968 utvorili oveľa otvorenejší a pružnejší systém ako v ČSSR. Presne to isté sa stalo anarchoľavicovému hnutiu aj vo Francúzsku. Zdalo sa mu, že už-už získava moc, nakoniec však v jesenných voľbách zvíťazila pravica. Aj francúzska spoločnosť bola opatrná voči subjektivistickým požiadavkám.

Alexander Kroner: Jaká demokracie? Student. 3. 4. 1968. Tento problémový článok je ukážkou voluntaristických predstáv o demokracii – demokracia chápaná abstraktne, bez konkrétneho spoločenského rámca, socialistická demokracia bez obmedzení.

Vysvetlením pre takéto absolutizovanie niektorých požiadaviek môžu byť osobné kariéristické, materiálne záujmy, ako sa to ukazuje aj dnes, kedy sa vzletných fráz o demokracii a ľudských právach používa na zakrytie obyčajných zištných záujmov ich autorov.

V ČSSR to vyplývalo najmä z toho, že predstaviteľmi požiadaviek sa stali hlavne umelci, spisovatelia, ktorí neniesli za ich výsledky žiadnu zodpovednosť, a nie výrobná inteligencia, robotníci, roľníci a vedci, teda sociálna skupina, ktorá na svojich pleciach neniesla reálne žiadnu sociálne konkretizovanú zodpovednosť a preto predkladala naivné požiadavky, ktoré celý proces diskvalifikovali.

Plne demokratický socializmus nebol v r. 1968 na programe, socializmus a podmienky jeho existencie ešte nedospeli do takého štádia.

A na druhej strane, predstava liberálno-demokratického socializmu musela vzbudzovať hrôzu u západného kapitálu, bolo to priame ohrozenie jeho existencie.

2. Pôsobila tu historická pamäť
3. Išlo aj o generačný problém.
4. Išlo o národnostný problém.

V r. 1968 vláda a KSČ sa dostali do vleku udalostí a neboli schopné určovať priebeh udalostí. Smerovanie spoločnosti, verejný život začali udávať médiá, publicistika a spisovatelia. Akoby nie politici, vláda boli kompetentnými rozhodovať o smerovaní spoločnosti a zodpovednými za jej stav, ale médiá, novinári, hoci neniesli za svoje názory a počínanie žiadnu zodpovednosť. Oni určovali kroky, opatrenia, ktoré treba vykonať. Požadovali prakticky bezbrehé slobody, najmä v publikačnej činnosti, nerešpektujúc žiadne vnútropolitické, ale najmä geopolitické súvislosti. Spisovatelia a novinári žiadali, aby sa politici nemiešali do diskusií o spoločnosti, nezasahovali do nich. Aj keď to nemalo logiku, pretože politici mali priamo v popise svojej práce zodpovednosť za priebeh a usmerňovanie spoločenských pohybov. Naopak, usmerňovať diskusie si osobovali umelci a novinári, tým, že zadávali témy, o ktorých sa bude diskutovať, hoci za spoločenské procesy neniesli žiadnu zodpovednosť. Ak už hovoríme o účasti intelektuálnej vrstvy občanov na smerovaní spoločnosti, potom väčšia váha mala byť daná na humanitných vedcov, nie novinárov a spisovateľov. Pritom zrejme oni neboli takmer vôbec pripustení do rozhodovacieho procesu.

Miroslav Červenka napr. káral priamo Alexandra Dubčeka za jeho pokus usmerniť diskusiu o vedúcej úlohe strany. Na aktíve v pražskom Parku kultúry mal povedať, žeby sa nemalo diskutovať, či vedúcu úlohu strany ponechať alebo nie, ale o tom, ako účinnejšie vedúcu úlohu strany uplatňovať. (ČERVENKA, Miroslav. Diskuse s hranicemi. Literární listy, 1968, roč. 1, č. 9, s. 2.).

Novinári požadovali od politikov dôslednú informovanosť, ale na druhej strane sami sa necítili byť viazaní požiadavkami politikov, aby v polemikách s médiami socialistických krajín boli zdržanlivejší, neuverejňovali hneď všetky klebety, neoverené informácie a rôzne konšpirácie, ktoré vyvolávali negatívne postoje voči dianiu v Československu.

Jiří Muller nepriamo napadol rozhodnutie novinárov mierniť svoju kritiku, o čo ich požiadali politici v dobe rokovaní v Čiernej nad Tisou. Časopis Student sa vtedy necítil touto dohodou viazaný a zverejnil kontroverzný článok o rádiu Slobodná Európa, za čo si vyslúžil kritiku i od svojich kolegov. Milan Jungmann v prehlásení Literárnych listov označil ich postup za netaktický. (JUNGMANN, Milan. Redakci časopisu Student. Literární listy, 1968, roč. 1, č. 22, s. 2.)

27.–29 6.1967 sa konal IV. zjazd československých spisovateľov. Na zjazde z tribúny Ludvík Vaculík (komunista) prehlásil, že socializmus nesplnil nič z toho, čo sľuboval. A na otázku, či do budúcnosti má socializmus má oprávnenie, odpovedal sám sebe „neviem“. Podobne hovorili aj ďalší spisovatelia – Pavel Kohout, Ivan Klíma, A. J. Liehm, Jan Procházka.

20.2.1968 dostáva sa do čela nového výboru ZO KSČ pri Zväze československých spisovateľov Pavel Kohout. Kohoutova skupina začala posielať ultimatívne listy ÚV KSČ, žiadala rehabilitácie alebo naopak odvolanie alebo potrestanie niektorých ľudí.

16.4.1968 poslala táto skupina list ÚV KSČ: “Výbor našej organizácie sa pozastavil nad tým, že súdruhovi Janovi Procházkovi nebola doteraz priznaná funkcia kandidáta ÚV KSČ, hoci jeho prítomnosť a práca v tomto orgáne je práve v tomto čase mimoriadne dôležitá. Žiadame o oznámenie, kedy sa aj táto chyba napraví a prečo sa tak doteraz nestalo?”

V r. 1969 vydalo vydavateľstvo J. C. Bucher knihu Pavla Kohouta, ktorý v tom čase žil v Prahe, knihu Z denníka kontrarevolucionára.

Viaceré médiá predstavovali silnú opozíciu voči komunistickej strane. Pritom KSČ mala vysokú podporu verejnosti, takže vyvstáva otázka, koho záujmy vlastne opozičné médiá zastupovali.

Tzv. nezávislosť a nestrannosť médií je falšovaním reality. Väčšinou sú závislé od svojho majiteľa, či už ide o štát, mesto, firmu, alebo súkromný kapitál. Je to silne viditeľné v dnešnej západnej buržoázno-demokratickej spoločnosti, kde médiá vlastnené veľkým kapitálom unisono zastávajú jeho pozíciu.

V Literárnych novinách v r. 1968 v obsahu literatúra celkom ustúpila politike. Prispievatelia otvárali mnohé kontroverzné témy, tlačili politikov k urýchlenému presadzovaniu reforiem, mnohé diskusie presadzovali názor, že demokratický socializmus je vzdialený demokracii. V Literárnych listoch zaznievali pochybnosti o socializme vôbec

Objavovali sa články uvažujúce, ku ktorému táboru či medzinárodnému združeniu by sa Československo malo zaradiť.

29.3.1968 bola v rámci Zväzu čs. spisovateľov ustanovená skupina nekomunistických spisovateľov Kruh nezávislých spisovateľov. Kruh navrhoval uzákonenie generálnej rehabilitácie všetkých politických väzňov. A snažil sa určiť, ako majú vypadať rehabilitácie vnútri zväzu spisovateľov. Prinútili k rezignácii Josefa Hanzlíka i Jana Pilaře.

Šéfredaktor Dikobrazu Eduard Littman spolupracoval počas r. 1968 s viedenskou pobočkou mníchovskej vysielačky Rádio Európa.

20.4.1968 Ladislav Novomeský, Miroslav Válek a Vojtech Mihálik rezignovali z ideových dôvodov na členstvo v redakčnej rade časopisu Kultúrny život.

V lete 1968 Ladislav Novomeský odstúpil z vedenia Zväzu slovenských spisovateľov. Vyslovil: Rád by som bol pri tom, keď sa rozvíja demokracia, ale nechcem sa zúčastniť toho, keď pod heslom demokracie chcú likvidovať socializmus.

Do protisocialistickej pozície sa postavila aj katolícka cirkev. Namiesto toho, aby si získala svoje prirodzené miesto v socializme, začala ničiť tie hnutia, ktoré so systémom spolupracovali.

21.2.1968 bol z väzenia prepustený predčasne Ján Chryzostom Korec, odsúdený na 12 rokov väzenia za ilegálnu politickú prácu medzi študentmi.

16.3.1968 obnovil svoju činnosť katolícky Junák.

Stupňoval sa tlak katolíckych biskupov na kňazov, udržiavajúcich priateľské vzťahy so socialistickým štátom, kňazi zoskupení v MHKD boli podrobení ostrej kritike. 21. 3. 1968 rezignovala väčšina členov predsedníctva Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva ČSSR (vrátane predsedu Josefa Plojhara), pričom za predsedu dočasného akčného výboru zvolili biskupa a apoštolského administrátora Pražskej diecézy Františka Tomáška. Vznikom Diela koncilovej obnovy hnutie zaniklo.

Mierové hnutie katolíckych duchovných – ako dobrovoľná stavovská organizácia čs. rímskokatolíckeho duchovenstva, vzniklo vr . 1951.

MHKD bolo založené s cieľom integrovať katolícku cirkev, katolíckych duchovných do socialistickej spoločnosti, ponúknuť jej dôstojné miesto v rámci socialistického systému. Je teda zavádzaním, ak sa uvádza, že sa socialistický štát pokúšal zlikvidovať vieru, cirkev. Naopak, pokúšal sa dohodnúť sa s cirkvou na spolupráci.

V prvej etape tohto pokusu, od februára 1948 do jari r. 1949, sa socialistický štát snažil získať od českých a slovenských biskupov verejné prihlásenie sa k socialistickému systému. Keďže sa katolícka cirkev chovala nepriateľsky voči socializmu, tento cieľ sa nepodarilo dosiahnuť. Preto sa socialistický štát snažil podporiť alternatívne prúdy v katolíckej cirkvi, ktoré neodmietali spoluprácu so socialistickým štátom. Podporiť takéto hnutie bez toho, aby bola narušená dogmatika i morálka katolíckej cirkvi, len aby spolupracovala so systémom.

V tomto období sa začala utvárať skupina duchovných, ochotných so socialistickým štátom nielen spolupracovať, ale aj verejne kritizovať vlastných ordinárov. Všetko sa odohrávalo pod hlavičkou “boja za mier”, preto boli títo duchovní ľudovo nazývaní “mieroví kňazi”. V napätej medzinárodnopolitickej situácii bol “mier” tou správnou témou, na ktorej bolo možné postaviť “spoluprácu” cirkvi a štátu, keďže to bola téma politicky blízka štátu a duchovne blízka cirkvi. Preto sa títo kňazi a veriaci začali zoskupovať v “Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva”. Medzi týchto “mierových kňazov” v Čechách patrili Jan Mára, Bohuš Černocký, Jozef Fiala a najmä Josef Plojhar. Na Slovensku Alexander Horák a Jozef Lukačovič. Uznávalo podriadenosť duchovných voči hlave katolíckej cirkvi (pápežovi) a ordinárom vo veciach náboženského učenia, výkonov a kňazskej disciplíny. Odmietalo však protisocialistickú politiku, sústreďovalo sa na pozitívny vzťah k socializmu a propagáciu mierového života.

V r. 1966 sa konal celoštátny zjazd MHKD.

V r. 1971 v nadväznosti na MHKD vznikli v SSR a ČSR Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in Terris.

25.3.1968 československí biskupi katolíckeho kléru sa obrátili na československú vládu s memorandom, v ktorom odmietli celú koncepciu úpravy cirkevných pomerov na základe zákonov z r. 1949. Slovenskí biskupi zároveň vydali pastiersky list na podporu klerikálnej politiky. List bol čítaný v kostoloch na Slovensku v nedeľu 27. 3. 1968.

V máji 1968 sily politického klerikalizmu sa sformovali do organizácie Dielo koncilovej obnovy (DKO).  Bolo založené 13. – 14. 5. 1968 na celoštátnom zjazde v moravskom Velehrade za účasti 13 biskupov a 2500 kňazov a laikov. Na čele DKO stál biskup. F. Tomášek z Prahy, predsedom slovenského výboru DKO sa stal trnavský biskup A. Lazík. Dôležitým činiteľom DKO na Slovensku bol tajne vysvätený biskup J. Chryzostom Korec. Vo vedení tejto organizácie sa angažovali predovšetkým protisocialisticky orientovaní kňazi, rehoľníci a niektorí laici.

Dielo koncilovej obnovy podrobilo aktivistov mierového hnutia ostrej kritike, znamenalo to tvrdý protisocialistický postoj.

Onedlho bol spracovaný aj Akčný program Diela koncilovej obnovy. Cieľom DKO bolo previesť závery 2. Vatikánskeho koncilu do života veriacich a vymôcť náboženské výsady v ČSSR.

Biskup L. Trochta celkom otvorene nabádal laický apoštolát k politickej akcii: “…dôvera, pokoj, rozvaha nech riadia vaše kroky. Priveďte k dielu aj laikov. Mnohí sú veľmi schopní… a záleží im rovnako na úspešnej obrode. Je to len v záujme lepšej práce a v duchu koncilu a doby. Uvedomte si, že pred dvadsiatimi rokmi dopadla situácia tak biedne taktiež preto, že sme neboli dostatočne jednotní a rozumní.” (Trochta, Š: Predovšetkým v Kristovi jednotní. In: Katolícke noviny č. 16. Z 21. 4. 1968)

26.3.1968 na filozofickom kongrese v Berlíne tajomník ÚV SED prof. K. Hager verejne upozornil na to, že západonemecká propaganda využíva v protisocialistickej propagande protisocialistické hlasy z čs. oznamovacích prostriedkov. Proti K. Hagerovi bola čs. oznamovacími prostriedkami rozpútaná kampaň, ktorá osočovala kritické postoje k čs. reforme.

31.3.1968 vo veľkej sále Slovanského domu v Prahe sa konala ustanovujúca schôdza Klubu 231, ktorý sa v programovom prehlásení označil za celoštátnu organizáciu združujúcu osoby odsúdené za politické delikty po roku 1948 na základe par. 231 trestného zákona. Väčšina z nich však bola odsúdená podľa zákona č. 50 z r. 1923, ktorý sa vzťahoval na činy proti republike. Išlo o spolok ľudí, väčšinou právoplatne odsúdených, ktorí sami seba ale prehlásili za neprávom odsúdených.

V máji 1968 protisocialistický charakter činnosti K 231 boj jasný aj vedeniu KSČ. Preto K 231 nebola registrovaná, vláda sa rozhodla pozastaviť jej registráciu, nakoľko sa v nej združovali protisocialistické sily. Napriek tomu sa 31. 3. zišiel zjazd organizácie a začala aktívne rozvíjať svoju činnosť.

Kto boli funkcionári K 231?

Ústredný tajomník Jaroslav Brodský bol členom ilegálnej skupiny v Písku, ktorá vydávala rôzne ilegálne tlačivá zamerané proti existujúcemu režimu. Ktorá bola napojená na americkú ambasádu a špionážne centrály v Paríži a Londýne, kam dodávali informácie špionážneho charakteru. Pre účely tejto skupiny ukrýval v dome svojich rodičov vysielačku, zbrane a výbušniny.

Na schôdzi v Litoměřiciach otvorene povedal: “Musíme sa usilovať dostať čo najviac chlapcov do úradov a do Národného frontu. Musíme dať pozor, aby sa do našich výborov nedostali ľudia, ktorí majú sabotáže a špionáž za peniaze a iné prípady. Nebudeme sa od nich však dištancovať. Aj títo ľudia zostanú našimi členmi. Pravda, nemôžeme ich dať zatiaľ do popredia, lebo na to ľudia poukazujú. Musíme postupovať rozumne a opatrne. S bubnom na zajace sa už dnes nechodí…”.

Brodský na aktíve v Novom Jičíne: My sa musíme postaviť aj za tých chlapcov, ktorých oni považujú za zločincov, pretože to boli predsa naši najodvážnejší ľudia. Všetkých členov KSČ, ktorí sú vo funkciách, máme podchytených a až príde vhodná doba, budú odstránení .

Brodský na aktíve v Litoměřicích: My sme skutočne jediným zdrojom, ktorý môže z národa vygumovať ten svinský nádor, ktorý dodnes chodí po cestách, šlape po uliciach, naplnený zatiaľ hrôzou, čo s ním bude? Ja som vôbec nemal rád komunistov. Jednoducho som hovoril, tomu dobrému odtrhnúť nohu a toho zlého s ňou utĺcť.

Radovan Procházka – agent americkej CIA.

Otakar Rambousek – ako pofebruárového emigranta ho získala pre spoluprácu americká spravodajská služba, ako agenta – chodca. V r. 1949 šiel prvýkrát cez hranice a potom znovu sem a tam sedemkrát. Nosil pokyny pre jednotlivcov i protištátne organizácie, odnášal špionážne informácie. Mal falošný preukaz na meno František Domica. A nabitú pištoľ. Bol zatknutý v spánku, nestačil použiť pištoľ. Pri výsluchu vyzradil všetko, mená, miesta schránok. Dostal doživotie. Bol prepustený po 15 rokoch. Po r. 1968 znovu opustil republiku.

Zdeněk Hostaša – spolupracovník CIA.

František Vrbka – spolupracovník CIA.

Leopold Nedoma – agent západonemeckej, americkej a britskej rozviedky.

Milo Komínek – terorista a podpaľač, dolapený so zbraňou v ruke.

Na prvomájovom transparente v r. 1968 vyjadrili členovia K 231 želanie “rozpustiť československú bezpečnosť v kyseline sírovej”.

7.4.1968 po založení K 231 založili v Bratislave bývalí politickí väzni prípravný výbor Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv.

10.7.1968 predseda prípravného výboru Spoločnosti na ochranu ľudských práv Dr. E. Vidra vo vysielaní slovenského rozhlasu v Mozaike vyhlásil: “Vládna prax dvadsať rokov bola v priamom protiklade… takmer so všetkými tridsiatimi článkami všeobecnej deklarácie ľudských práv… Naša generácia bude za hanebné údobie histórie národa odsúdená en bloc.”

V Čechách vznikol Klub angažovaných nestraníkov (KAN). Títo ľudia mali záujem o politiku, ale nechceli ho uplatňovať v spolupráci s komunistami, nakoľko mali silné výhrady voči ich ideológii.

14.5.1968 vydal KAN programové vyhlásenie.

Člen KAN, český filozof Ivan Sviták sa na jednej pražskej besede domáhal absolútnej slobody, aj za cenu občianskej vojny. (Praha 1968, súbor dokumentov, nakl. Edition Ost, Nemecko 2008). Predseda KAN sa v spomienkach na Svitáka sťažoval, že KAN-u veľmi poškodil, hoci vraj nebol členom KAN a nemal žiadne poverenia.

Počas prvomájového sprievodu v Prahe členovia KAN zorganizovali pochod takmer tisíc svojich sympatizantov.

20.4.1968 Ladislav Novomeský, Miroslav Válek a Vojtech Mihálik rezignovali z ideových dôvodov na členstvo v redakčnej rade časopisu Kultúrny život.

V lete 1968 Ladislav Novomeský odstúpil z vedenia Zväzu slovenských spisovateľov. Ako dôvod uviedol, že :rád by bol pri tom, keď sa rozvíja demokracia, ale nechcel sa zúčastniť toho, keď pod heslom demokracie chcú likvidovať socializmus.

Narastal psychický tlak a útoky a v mnohých prípadoch aj fyzické útoky proti verejným činiteľom.

V obci Lobodice na Přerovsku si jednej jarnej noci prišlo 10 občanov vybaviť s predsedom MNV stokorunovú pokutu, ktorú jednému z týchto kumpánov uložil za výtržníctvo.

9.3.1968 zomrel na následky postrelenia vojenským zbehom kapitán Bajtoš, Ján, správa Štátnej bezpečnosti Košice.

22.3.1968 bol v Prahe zavraždený kriminálnikom, pokúšajúcim sa o krádež nákladného auta, poručík VB in memoriam Václav Kabeláž. V r. 1980 bola po ňom pomenovaná ulica.

7.9.1968 zahynul v prestrelke s ozbrojeným vojenským zbehom poručík in memoriam Vinikar Jaroslav (nar. 28.1 1940), obvodné oddelenie Verejnej bezpečnosti Hradec Králové.

Pod vyvíjaným psychickým nátlakom bolo spáchaných mnoho samovrážd.

14.3.1968 spáchal v Prahe samovraždu generál Vladimír Janko (nar. 8. 8. 1917), námestník ministra obrany ČSSR.

Vladimír Janko sa zúčastnil bojov československých jednotiek proti Nemecku v ZSSR, v r. 1943 sa stal veliteľom 1. čs. samostatnej tankovej brigády v ZSSR. Brigáda sa zúčastnila Karpatsko-duklianskej operácie i Ostravskej operácie. V r. 1954-1960 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR. Patril do okruhu spojencov Antonína Novotného. Po tom, ako emigroval generál Jan Šejna a a začalo sa diskutovať o pôsobení armády za éry Novotného, spáchal Janko samovraždu. Objavili sa špekulácie, že Šejna a Janko plánovali vojenský prevrat obnoviť moc Antonina Novotného. V r. 1970 sa začali objavovať pochybnosti ohľadne okolností jeho samovraždy.

Samovraždu spáchal náčelník vyšetrovacieho odboru SNB Jiří Počepický – aj keď v tomto prípade išlo o zrejme vyhnutie sa škandálu za to, že upozornil generála Šejnu na výsledky jeho vyšetrovania.

Lekár Josef Somr spáchal samovraždu potom, ako ho tlač objavila na mieste obvodného lekára v Prahe. V minulosti mal Somr ako lekár na starosti väzňov v ruzynskej vyšetrovacej väzbe.

Koncom apríla 1968 sám Josef Smrkovský verejne kritizoval skutočnosť, že niektoré podniky a inštitúcie odmietajú z politických dôvodov zamestnať odvolaných verejných pracovníkov. Podľa jeho slov, okolo 120 niekdajších funkcionárov nemohlo nájsť primerané zamestnanie.

Upozornil na prípady osočovania rodinných príslušníkov odvolaných funkcionárov.

Stal sa totiž aj taký prípad, že dcérka príslušníka štátnej bezpečnosti bola vyvolaná na stupienok a ukazovaná spolužiakom ako dieťa jedného z tých zločincov.

25.4.1968 sa konala mestská konferencia KSČ v Prahe. Vyslovila sa za zvolanie mimoriadneho zjazdu. Po konferencii sa na báze MV KSČ vytvorilo druhé centrum v strane. Organizačne, politicky a ideovo koordinovalo a zjednocovalo činnosť rôznych opozičných skupín.

Vyvstáva otázka zmyslu tohto kroku. Prečo proti reformnému vedeniu KSČ, ktoré malo veľkú masovú podporu, sa vytvorilo ešte ďalšie centrum? Keby išlo o konzervatívne krídlo, dávalo by to logiku. Vytvorenie tohto druhého centra nemalo logicky iný zmysel, okrem kontrarevolučného.

25.4.1968 Literární listy napísali o KSČ: „Ak sa obzrieme späť, nie na jej päťdesiatročnú existenciu, ale len na doby posledných dvadsať rokov, nachádzame takú neuveriteľnú premenu prostriedkov, taktík a hesiel, uplatňovaných k dosiahnutiu cieľa( stále menej jasne definovaného cieľa – socializmu), že sa to zdá viac než môže uniesť psychika človeka.“

3.5.1968 na Staromestskom námestí v Prahe sa konal míting mládeže, ktorý sa vyslovil pre vznik opozičnej strany, vyjadril solidaritu s poľskými študentami a vyhlásil ustanovenie Klubu demokratickej mládeže.

V máji 1968 vznikol v okrese Semily v Čechách Klub mladých, väčšinou z ľudí rôzne poznamenaných, často aj kriminálne.

15.5.1968 usporiadal Klub mladých veľký míting, na ktorom bolo asi 1000 ľudí. Zverejnil na ňom svoje stanovy.

Na mítingu vystúpil aj známy antisocialista Tomíček so slovami: “ Komunistickú stranu Československa treba pokladať za zločineckú organizáciu, ktorou skutočne bola, a vylúčiť ju z verejného diania, nech sa jej súčasní predstavitelia tvária akokoľvek pekne. Na cestu nového obrodenia nášho národného života by sme sa mohli vydať už veľmi skoro. Ešte v tomto roku…”.

Klub mladých mal zhotovený zoznam 350 komunistov, ktorí mali byť nejakým spôsobom likvidovaní.

22.8.1968 dali členovia Klubu mladých tlačiť návrh plánika – letáka, v ktorom sa priamo hovorilo o likvidácii ľudí, o tom, že treba ísť až po konečnú likvidáciu ľudí, o tom, že treba ísť až po konečnú likvidáciu, alebo: absolútne riešenie.

Klub mladých sa pokúšal získať zbrane ľudových milícií, tento pokus sa však nevydaril.

Niektorí ľudia z protisocialistického tábora sa zaujímali o kapacity v bývalom nacistickom záchytnom koncentračnom tábore Terezín. Zrejme to bola súčasť plánov na likvidáciu socialisticky orientovaných ľudí.

27.6.1968 Literárne listy, Práce, Zemědelské noviny a Mladá fronta uverejnili výzvu “Dva tisíce slov”, ktorú zostavil L. Vaculík.

Ešte v ten istý deň predsedníctvo ÚV KSČ v prehlásení označilo výzvu za kontrarevolučnú.

2.7.1968 ÚV KSS zaujal kritické stanovisko k listu.

V súvislosti s vydaním 2000 slov a ďalšími udalosťami v Československu poslanec západonemeckej CSU, predstaviteľ sudetonemeckého landsmanschaftu Walter Becher 14. 7. 1968 na zjazde CSU vyhlásil: “Hodina pravdy, ktorá bije v Československu, v rozličných oblastiach spoločenského a štátneho života, utvára podstatné predpoklady pre integráciu Európy…”.

25.7.1968 Stuttgarter Zeitung napísal: “Ak sa presadia pražskí reformátori, počas niekoľkých rokov sa zmení politická mapa Európy…”

4.8.1968 Katolícke noviny odmietli list piatich KS z varšavskej schôdzky a zároveň priniesli článok s nadpisom Dvetisíc slov do vlastných radov. Článok otvorene podporil kontrarevolučné sily.

8.8.1968 vyšiel v Literárnych listoch článok Od Varšavy k Bratislave. Bol to nepriateľský výpad proti KSSŹ, ZSSR a proti všetkým socialistickým krajinám.

V auguste 1968 boli odstránené z pamätníka 567 padlým vojakom Červenej armády v Košiciach kosáky, kladivá a hviezdy. Pamätník je národnou kultúrnou pamiatkou, v jeho popise sa uvádza, že jeho súčasťou sú aj kovové znaky červenej hviezdy a kosáka s kladivom. Úpravy pamätníka sú zároveň viazané medzinárodnými zmluvami.

19.8.1968 v Prahe sa konalo zasadnutie prípravného ústredného výboru Československej sociálnej demokracie. Formulovalo pracovný program, ktorý predpokladal vystúpenie Československa z VZ a vyhlásenie za neutrálny štát.

20.8.1968 v Prahe uskutočnilo pražské vedenie prípravného ústredného výboru Čs. sociálnej demokracie tlačovú konferenciu, na ktorej konštatovali, že sa v Československu vytvorila vhodná situácia k likvidácii komunistickej strany a zmene spoločenského usporiadania.

Na internete sa objavili aj nasledujúce svedectvá: 23.8.1968 som stál pred hlavnou poštou v Bratislave, mohlo byť okolo jedenástej, keď sa z veže nad milosrdnými ozvalo niekoľko výstrelov. Obratom začalo strieľať OT. Samozrejme, treba to overiť.

V r. 1968 bol amnestovaný Imrich Sucký. Pracoval pre politickú políciu Slovenského fašistického štátu, pre Ústredňu štátnej bezpečnosti (ˇUŠB). Viedol spravodajské oddelenie ÚŠB. Dostal na starosť boj proti komunistickej činnosti. V r. 1940-1944 sa podieľal na zatknutí a väznení viacerých slovenských politikov, ktorí pôsobili v ilegalite, rozbil napr. štyri z piatich ÚV KSS, ktorá pôsobila v ilegalite. Podieľal sa napr. aj na zatknutí komunistického funkcionára Širokého, ktorého poznal už od detstva. Širokého v máji 1941 vyslalo moskovské exilové vedenie KSČ na Slovensko. Už osem dní po prekročení hraníc však niekto vyzradil jeho úkryt v Banskej Bystrici a Široký sa dostal do väzenia, z ktorého vyšiel až začiatkom roka 1945.Podieľal sa na odhaľovaní komunistickej odbojovej činnosti nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku a Bulharsku. Gestapo si preto Suckého vysoko cenilo a prideľovalo mu najťažšie úlohy.

Po r. 1945 emigroval do Rakúska. Z archívnych dokumentov Ústavu pamäti národa vyplýva, že na Západe spolupracoval aj s armádnou kontrarozviedkou USA, dobré kontakty mal aj s rozviedkou Vatikánu. 13. 9. 1957 ho uniesli agenti tajnej služby do ČSR, kde bol odsúdený na 25 rokov. Po amnestii v r. 1968 opäť emigroval do Rakúska.

Jiří Vančura, oponent režimu, vo svojej publikácii Naděje a zklamání. Pražské jaro 1968, MF Praha 1990, s. 36 píše: “V roku 1968 išlo o historickú príležitosť opraviť spoločenský vývoj tam, kde vybočil z ľudských meradiel, prevažne, tradičných ideálov”.

Antonín J. Liehm, novinár a spisovateľ, v odpovedi na otázku Františka Cingera v Rudom Práve 12. 4. 1991: Kde ste chceli byť?

A.Liem: Ten proces smeroval samozrejme k pluralizmu, k trhovej ekonomike, k likvidácii komunistickej strany ako vedúcej sily spoločnosti a nakoniec nutne k jej rozpadu. Brežnev mal úplnú pravdu, keď povedal, že Pražská jar znamená koniec socializmu. My sme si len mysleli, že keď budeme postupovať dosť rýchlo, vytvoríme situáciu, proti ktorej nebude možné zasiahnuť. Ako viacero českých revolúcií, prišiel 68. rok príliš skoro, ale to je už český osud.

Poučný je názor Jiřího Pelikána, riaditeľa slovenskej televízie v r. 1968: “Iste, vtedy sme boli neustále na hrane konfliktu medzi názorovou slobodou a tým, že tlač súčasne vždy musí zachovávať určitú zodpovednosť. Napríklad v máji 68, keď sa chystal Dubček do Budapešti, aby podpísal zmluvu o spolupráci s J. Kádárom, Literárne noviny publikovali článok o poprave Nagya, čo Dubčekovi v Budapešti podrazilo nohy …z hľadiska hľadania spojenectva, keď sme veľmi potrebovali mať spojenca a jedným z potenciálnych bol Kádár v Maďarsku, bolo uverejnenie takej informácie, samozrejme, kontraproduktívne. Rovnako, pokiaľ išlo o Sovietsky zväz – ja sa nedomnievam, že u nás boli antisovietske programy, ako sa to po invázii zdôrazňovalo. Pertraktovali sme však niektoré kritické pohľady na minulosť tohto štátu, ktoré mohli počkať. Nemuselo sa naraz zhromaždiť také veľké množstvo informácií, ktoré vyvolali u sovietskeho vedenia pocit, že robíme antisovietsku propagandu. Tých príkladov je viac. Napríklad odvysielali sme nepochybne užitočný materiál o samovražde Jana Masaryka. Jedna z možných téz vtedy vychádzala z toho, že bol zavraždený agentmi KGB, čo sa vysvetľovalo ako snaha vyvolať rozpor so Sovietskym zväzom. Myslím, že to nutné nebolo. Takéto veci potrebujú veľmi dôkladnú analýzu a nie každý názor musí hneď vystúpiť pred niekoľkomiliónovou verejnosťou.” (Jiří Pelikán: Život bez ideálu nie je možný… Nové slovo bez rešpektu 3/97)

V r. 1968 antisocialistické sily žiadali rozpustenie Zväzu čs. – sovietskeho priateľstva, jednej z organizácií Národného frontu ČSSR, s odôvodnením, že stratila svoj význam v súčasných podmienkach. Išlo o vyslovene protisocialistický, protisovietsky počin, pretože ten, kto žiada demokratizáciu spoločnosti, by zároveň prirodzene rešpektoval aj právo ľudí združovať sa v takejto organizácii ako výraz plurality, demokratického charakteru spoločnosti.

 

2.Pôsobila tu historická pamäť

Niektoré akcie môže byť problém pokladať za kontrarevolučné. Lenže v r. 1968 si ľudia ešte pamätali hrôzy druhej svetovej vojny a povojnové triedne a často ozbrojené boje o charakter Československa. Pôsobenie rôznych ozbrojených diverzných skupín, maďarské udalosti v r. 1956, ktoré sa zvrhli vo vešanie ľudí. Z tohto pohľadu bola opatrnosť voči niektorým prejavom tzv. demokratických síl namieste.

 

3.Problémom reformného procesu neboli len protisocialistické a protisovietske prejavy. Išlo aj o generačný problém.

Snahu novej generácie, vzdelanejšej, kvalifikovanejšej ale aj náročnejšej dostať sa k moci. Je to prirodzené a nemožno jej to zazlievať. Vzdelanosť sa však mala spájať aj s múdrosťou, čo sa tu nestalo. Namiesto toho, aby mladá generácia sa správala úctivo k staršej, ocenila jej prínos, prácu (napriek jej chybám a slabšiemu vzdelaniu, však predvojnová a vojnová generácia nemala také možnosti ako socialistická mládež), chystala sa ju odsúdiť ako neschopnú i ako kriminálnu. Múdra mladá generácia minulosť neguje dialekticky, pozitívne, stavia na práci predošlých generácií.

Vysvetlením môže byť aj to, že časť mladej generácie chystajúcej sa prevziať moc, konala hlavne zo zištných, kariéristických záujmov.

 

4.Išlo aj o národnostný problém. Na Slovensku sa začali prejavovať nacionalistické nálady, najmä voči maďarskej menšine a preto časť maďarskej menšiny sa obávala tzv. úplnej demokracie, čo v realite mohlo znamenalo chaos a útoky na maďarskú menšinu.

Podpredseda slovenskej Strany maďarskej koalície (SMK) pre stratégiu Miklós Duray 19. 8. 2008 pre maďarský denník Magyar Hírlap: „Maďari žijúci v Československu vnímali okupáciu v roku 1968 ako tragédiu, pre niektorých z nich to však bolo vyslobodenie od slovenského nacionalizmu. Povedal to pre dnešné vydanie maďarského denníka Magyar Hírlap v súvislosti s udalosťami v roku 1968 v Československu podpredseda SMK pre stratégiu Miklós Duray. Podľa politika SMK oba tábory mali logické dôvody pre svoj postoj. Tí, ktorí vnímali okupáciu ako vyslobodenie, sa obávali slovenského nacionalizmu, ktorý sa v roku 1968 začal šíriť. Duray pripomenul pochody na juhu Slovenska, pri ktorých si mnohí Maďari zabarikádovali dvere a okná zo strachu pred nacionalistickými slovenskými skupinami. Boli aj takí príslušníci maďarskej menšiny, ktorí boli vernými straníkmi a nepáčilo sa im, že proces demokratizácie by ohrozil vedúcu úlohu strany.“