Rok 1968 priniesol stabilizáciu a uvoľnenie socializmu

Milan Antal

Rokom 1968 socializmus prešiel zo štádia utvárania do hlavného štádia svojej klasickej podoby. Boli utvorené sociálno-ekonomické základy socializmu, čo ho stabilizovalo a umožňovalo decentralizovať, demokratizovať jeho podobu.

Sociológ R. Dahrendorf: “Otázkou je, prečo takýto systém môže získať takú ohromnú povesť v súčasnom svete a osvedčiť sa ako relatívne stabilný. Človek môže nad odpoveďami iba špekulovať.” (Moderný sociálny konflikt, Archa, Bratislava 1991 s. 152)

Stabilizácia socializmu priniesla nielen vnútorné uvoľnenie, ale hlboké uvoľnenie sa udialo najmä vo sfére medzinárodných vzťahov.

V predošlom článku Strategické súvislosti r. 1968 sme poukázali na problém otvorenosti západných hraníc socialistických krajín – NDR, Poľska, ČSSR i ZSSR.

 

Po r. 1968 v súvislosti so stabilizáciou socializmu a uvoľňovaním boli fakticky uznané socialistické štáty NDR, Čína, Kuba, Vietnam, KĽDR a posilnilo sa postavenie ZSSR. Začalo sa obdobie spolupráce medzi socialistickými a západnými kapitalistickými krajinami.

 

Uznanie NDR

 

30.4.1969 Irak oficiálne uznal NDR a nadviazal s ňou diplomatické styky.

6.6.1969 Sýria nadviazala diplomatické styky s NDR.

V r. 1969 nadviazala NDR diplomatické, hospodárske, kultúrne a športové styky aj s ďalšími štátmi. Západonemecká Halsteinova doktrína skrachovala, čo prinútilo zaujať realistický postoj.

Už mimoriadny zjazd západonemeckej SPD 16. – 18. 4. 1969 sa vyslovil za uznanie NDR. 28. 9. 1969 v SRN zvíťazila koalícia sociálnych demokratov a liberálov. Nový kancelár, sociálny demokrat Willy Brandt začal presadzovať novú východnú politiku.

V januári 1970 sa v Moskve začali rokovania medzi ZSSR a NSR. Bonská vláda dostala súhlas od prezidenta USA Richarda Nixona, aby mohla v Moskve rokovať o kľúčovom probléme, ktorý Sovietov zaujímal – o otázke nedotknuteľnosti hraníc, ktoré boli určené na Postupimskej konferencii.

19.3.1970 boli začaté priame rokovania medzi SRN a NDR, kancelár NSR W. Brandt sa stretol s predsedom vlády NDR  W. Stophom. 19. 3. 1970 sa stretli v Erfurte, následne 21. 5. 1970 v Kasselle.

26.3.1970 v Západnom Berlíne boli začaté rozhovory na úrovni veľvyslancov ZSSR, USA, V. Británie a Francúzska o postavení Západného Berlína.

12.8.1970 bola podpísaná zmluva medzi SRN a ZSSR, v ktorej sa obidve strany zaviazali prispievať k normalizácii situácie v Európe. V zmluve sa vláda SRN zaviazala rešpektovať územnú celistvosť všetkých štátov v Európe a neporušiteľnosť hraníc na Odre a Lužickej Nise a hraníc medzi NDR a SRN.

V r. 1971 bola podpísaná zmluva štyroch mocností o Západnom Berlíne.

17.12.1971 bola medzi NDR a SRN podpísaná dohoda o doprave medzi Západným Berlínom a SRN.

21.12.1971 bola medzi NDR a Západným Berlínom podpísaná dohoda o výmene územných enkláv medzi Západným Berlínom a hlavným mestom NDR.

21.12.1972 bola podpísaná zmluva o základných vzťahoch medzi SRN a NDR, ktorou sa utvorili medzinárodné právne vzťahy medzi oboma štátmi. Platnosť nadobudla 21. 6. 1973. Obe strany uznali nedotknuteľnosť vzájomných hraníc a obmedzenie výsostných práv oboch štátov len na vlastné územie.

14.3.1974 podpísali protokol o zriadení stálych zastupiteľských úradov v Berlíne a Bonne, 2. 5. 1974 otvorili obidve zastupiteľstvá.

 

Po týchto krokoch aj väčšina západoeurópskych krajín uznala NDR a uznala západné hranice Poľska.

V r. 1969 sa kanadská vláda uzniesla znížiť približne o 50 % stav svojich vojsk v západnej Európe podliehajúcich NATO a zrušiť vojenskú misiu v Západnom Berlíne.

27.12.1970 Kuvajt nadviazal rozšírením obchodných zastupiteľstiev konzulárne styky s NDR.

11.9.1971 nadviazala fínska vláda kontakt s vládami NDR a SRN, ktorým navrhla rozhovory o zmluve upravujúcej styky medzi Fínskom a oboma nemeckými štátmi.

V roku 1972 Belgicko ako prvý štát NATO nadviazalo diplomatické styky s NDR.

17.5.1972 boli v Spolkovom sneme SRN ratifikované zmluvy so ZSSR a PĽR.

8.12.1972 Fínsko a NDR podpísali dohodu o nadviazaní diplomatických stykov od januára 1973.

21.12.1972 Švédsko a NDR nadviazali diplomatické styky na úrovni veľvyslancov.

24.12.1972 Libanon nadviazal diplomatické styky s NDR.

17.1.1973 Švajčiarsko nadviazalo diplomatické styky s NDR.

Január 1973 – Taliansko nadviazalo diplomatické styky s NDR.

Január 1973 – Holandsko nadviazalo diplomatické styky s NDR a koncom roka podpísalo s vládou NDR dohodu o hospodárskej, priemyselnej a technickej spolupráci.

9.2.1973 V. Británia nadviazala diplomatické styky s NDR.

V r. 1973 nadviazala diplomatické styky s NDR Argentína (aj s Kubou, VDR, KĽDR).

V r. 1973 bola NDR prijatá do OSN.

V júni 1975 štátny sekretár Vatikánu Agostino Casarolli z poverenia Apoštolskej stolice prvý raz oficiálne navštívil NDR.

V júni 1975 NDR už udržiavala diplomatické styky so 115 štátmi.

23.-24.4.1985 na oficiálnej návšteve Talianska sa stretol gen. taj. ÚV SED a predseda Štátnej rady NDR Erich Honecker s najvyššími talianskymi predstaviteľmi. Vo Vatikáne sa zišiel s pápežom Jánom Pavlom II.

 

Normalizácia vzťahov medzi Západom s Poľskom

 

7.12.1970 podpísali spolkový kancelár W. Brandt a poľský predseda rady ministrov J. Cyrankiewicz zmluvu medzi PĽR a SRN o základoch normalizácie vzájomných vzťahov. Zmluva uznávala súčasné hranice na Odre a Lužickej Nise a zaväzovala obidve strany zriecť sa hrozby silou alebo použitím sily vo vzájomných vzťahoch.

28 6.1972 Vatikán oficiálne oznámil zmenu administratívnych hraníc arcibiskupstva a biskupstva rímskokatolíckej cirkvi v Poľsku v súlade so súčasnými západnými hranicami PĽR.

 

Normalizácia vzťahov Západu s ČSSR

 

18.3.1970 nadobudla účinnosť Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou o úprave vodohospodárskych otázok na hraničných vodách, spolu so záverečným protokolom. Podpísaná vo Viedni 7. 12. 1967.

4.4.1973 začali sa vo Viedni trojdňové rokovania československej a rakúskej vládnej delegácie o majetkovoprávnych otázkach.

21.12.1973 bola vo Viedni podpísaná Zmluva medzi ČSSR a Rakúskou republikou o spoločných štátnych hraniciach spolu so záverečným protokolom z 21. decembra 1973, pokiaľ sa táto Zmluva týka rakúsko-slovenskej štátnej hranice.

11.5.1978 bola vo Viedni podpísaná Dohoda medzi vládou ČSSR a Spolkovou vládou Rakúska o vstupe na časti územia dotknutými úpravami hraničných vôd.

 

30.10.1969 bola v Bonne podpísaná Dohoda medzi ministerstvom financií ČSSR a spolkovým ministerstvom financií SRN o finančnom odškodnení československých obetí pseudolekárskych pokusov.

11.-12.12.1973 vykonal oficiálnu návštevu ČSSR spolkový kancelár SRN W. Brandt a spolkový minister zahraničných vecí W. Scheel so sprievodom.

11.12. 1973 bola podpísaná v Prahe počas pobytu W. Brandta a W. Scheela Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a SRN. Zmluva prehlásila tzv. mníchovskú dohodu z 29. 9. 1938 za nulitnú (neplatnú) od samého počiatku a potvrdila neporušiteľnosť hraníc medzi ČSSR a SRN.

22.1. 1975 bola v Bonne podpísaná Dohoda medzi vládou ČSSR a vládou SRN o ďalšom rozvoji hospodárskej, priemyselnej a technickej spolupráce.

11.12. 1981 Praha/6. 11. 1981 bola výmenou nót dohodnutá Úprava spolupráce na štátnych hraniciach medzi ČSSR a SRN.

11.12. 1981 Praha/4. 12. 1981 Bonn boli výmenou nót vymenovaní zmocnenci pre hraničné vody medzi ČSSR a SRN.

29.10. 1982 bol podpísaný Protokol o 1. zasadaní splnomocnencov pre hraničné vody ČSSR a SRN, konaného dňa 25 – 29. októbra 1982 v Kalimbachu v SRN.

28.10. 1983 bol podpísaný Protokol o 2. zasadaní splnomocnencov ČSSR a SRN pre hraničné vody, ktoré sa uskutočnilo v Židlochoviciach v ČSSR v dňoch 24. až 28. októbra 1983.

19.10. 1984 bol podpísaný Protokol o 3. zasadaní splnomocnencov ČSSR a SRN, ktoré sa konalo v Ambergu v SRN v dňoch 15. – 19. októbra 1984.

15.11. 1985 bol podpísaný Protokol zo 4. zasadania splnomocnencov ČSSR a SRN pre hraničné vody v Prahe 15. 11. 1985.

13.3. 1987 bol podpísaný Protokol o 5. zasadaní splnomocnencov ČSSR a SRN pre hraničné vody, ktoré sa konalo vo Wurzburgu v SRN v dňoch 9. – 13. marca 1987.

30.6. 1987/9. 7. 1987 výmenou nót bola dohodnutá Úprava spolupráce na štátnych hraniciach medzi ČSSR a SRN – menovanie nového hraničného zmocnenca SRN.

Po r. 1968 by podľa súčasnej propagandy mala ostať ČSSR i ZSSR v hlbokej izolácii. Ako ukážeme neskôr, došlo naopak k explózii vzájomných kontaktov, návštev, podpisov zmlúv ČSSR i ZSSR.

 

18.4.1973 bola v Ottave podpísaná Dohoda medzi vládou ČSSR a vládou Kanady o vysporiadaní finančných otázok.

 

Druhým faktorom, ktorý vyjasnil vzťahy medzi Západom a Východom, bolo zlyhanie pokusu o likvidáciu socializmu vo Vietname.

29.1.- 5.2.1968 v južnom Vietname Vietcong uskutočnil tzv. Tet ofenzívu. Ofenzíva ukázala na nevyhnutnosť ukončiť priamu americkú účasť vo vietnamskej vojne.

5.5.1968 napriek americkým útokom zahájili vojská Frontu národného oslobodenia južného Vietnamu novú ofenzívu a vytlačili americké oddiely z Khe-sanhu (27. 6.) a ovládli Tay-ninh (18. 8.). Nový americký vrchný veliteľ gen. C. W. Abrams bol nútený prejsť do obrany a ponechať pod kontrolou FNOJV 70 % územia.

13.5.1968 boli v Paríži začaté priame rokovania medzi USA a Vietnamskou demokratickou republikou.

16.-18.5. 1969 medzinárodná konferencia o Vietname v Stockholme schválila výzvu k ukončeniu vietnamského vojnového konfliktu a odsúdila americkú agresiu proti Vietnamu.

V r. 1969 švédska vláda uznala Vietnamskú socialistickú republiku, nadviazala s ňou diplomatické styky, otvorila kanceláriu Frontu národného oslobodenia južného Vietnamu v Stockholme. V auguste 1970 potom švédske veľvyslanectvo zahájilo činnosť v Hanoji.

30.8.1971 do ČSSR pricestovala delegácia Národného zhromaždenia Vietnamskej demokratickej republiky v čele s Hoang-van-Hoanom.

27.12.1972 Fínsko uznalo Vietnamskú demokratickú republiku.

23.1.1973 bola v Paríži podpísaná dohoda o ukončení vojny USA proti Vietnamu.

V apríli 1973 Holandsko nadviazalo diplomatické styky s Vietnamskou demokratickou republikou.

V r. 1973 Argentína nadviazala diplomatické styky s VDR.

15.5.1973 Japonsko nadviazalo diplomatické styky s Vietnamskou demokratickou republikou.
2.5.1975 padol juhovietnamský režim.
25.4.1976 sa v oboch častiach Vietnamu konali voľby do Národného zhromaždenia budúceho zjednoteného Vietnamu.
1.7.1976 Národné zhromaždenie zjednotilo Vietnam po štátnej línii a vyhlásilo Vietnamskú socialistickú republiku.
V r. 1978 bol Vietnam prijatý do RVHP.

 

Bola uznaná socialistická Čína

 

Máj 1969 – šéf sýrskeho generálneho štábu Mustafá Talas navštívil ČĽR.

22.7.1969 Afganistan prijal prvú pôžičku od ČĽR.

13.10.1970 nadviazali diplomatické styky Kanada a ČĽR.

6.11.1970 Taliansko a ČĽR nadviazali diplomatické styky.

V r. 1970 sa uskutočnilo nadviazanie diplomatických stykov ČĽR s  Chile.

V r. 1970 nadviazala ČĽR diplomatické styky s Etiópiou.

6.4.1971 družstvo stolných tenistov USA oznámilo zájazdom do Číny proces diplomatického zbližovania medzi USA a Čínou.

9.-11.7.1971 poradca prezidenta USA pre otázky národnej bezpečnosti H. Kissinger navštívil prvýkrát ČĽR a rokoval o čínsko-amerických vzťahoch.

17.8.1971 uznal Irán Čínu a nadviazal s ňou diplomatické styky na úrovni veľvyslanectva.

24.9.1971 zaradilo VZ OSN na program zasadnutia albánsky návrh na obnovenie práv ČĽR v OSN i americký návrh na zastúpenie dvoch Čín.

25.10. 1971 prijalo VZ OSN historické rozhodnutie, keď schválilo albánsky návrh rezolúcie, podľa ktorej sa Čínska ľudová republika uznala ako jediný legitímny zástupca Číny. Za rezolúciu a zároveň za prijatie ČĽR do OSN hlasovalo 76 krajín, 35 bolo proti a 17 sa zdržalo hlasovania. Tchaj-wan, kam sa uchýlila čínska nacionalistická vláda, bol z OSN vylúčený, čím stratil aj miesto stáleho člena BR OSN. Skončil sa tým spor o zastúpení Číny, ktorý trval od r. 1950.

9.-11.1971 Libanon nadviazal diplomatické styky s ČĽR.

21.-28.2.1972 prezident USA Richard Nixon navštívil Čínsku ľudovú republiku a uzatvoril tu dohodu o nadviazaní polooficiálnych diplomatických stykov.

9.9.1972 nadviazalo Japonsko diplomatické vzťahy s Čínou.

25.-30.9.1972 japonský predseda vlády Tanaka oficiálne navštívil ČĽR a uzavrel tu dohodu o normalizácii vzťahov medzi Japonskom a ČĽR a o nadviazaní diplomatických vzťahov.

V októbri 1972 minister zahr. vecí SRN W Scheel navštívil ČĽR a podpísal dohodu o nadviazaní diplomatických stykov medzi SRN a ČĽR.

22.12.1972 Austrália uznala ČĽR, nadviazala s ňou diplomatické styky na úrovni veľvyslancov.

V apríli 1973 prezident Mexika Echeverria Álvarez navštívil Čínu.

14.5.1973 USA otvorili v Pekingu zastupiteľskú kanceláriu.

11.-17.9.1973 francúzsky prezident G. Pompidou navštívil ČĽR a rokoval o rozšírení francúzsko-čínskych vzťahov.

3.2.1978 uzavreli Čína a Európske spoločenstvo prvú obchodnú dohodu.

15.12.1978 USA oficiálne uznali ČĽR, v roku 1979 boli nadviazané diplomatické styky. USA prerušili diplomatické styky s Tchaj-wanom.

5.10.1981 sa začala trojdňová návšteva Hansa-Dietricha Genschera v Číne, rokoval tu s najvyššími predstaviteľmi o ďalšom rozvoji hospodárskej a obchodnej spolupráce medzi ČĽR a SRn a tiež o vzťahoch medzi Východom a Západom.

19.10.1981 sa začala 11-dňová návšteva predsedu dánskej vlády Ankera Jörgensena v Číne,  počas ktorej rokoval o hospodárskej spolupráci oboch krajín.

Od februára 1982 do augusta 1982 prebiehali čínsko-americké rozhovory. V šanghajskom komuniké USA uznali Tchaj-wan za súčasť ČĽR.

V septembri 1982 navštívila britská ministerská predsedníčka Margaret Tchatcherová ČĽR, na rokovaniach sa hovorilo aj o budúcnosti Hongkongu.

V r. 1984 bola podpísaná britsko-čínska zmluva o predaní Hongkongu pod správu pekingskej vlády.

7.3.1988 sa stretol vo Washingtone čínsky minister zahraničných vecí Wo Süe-čchien s ministrom zahraničných vecí USA Georgeom Schultzom a ministrom obrany Frankom Carluccim. Rokovania sa zamerali na rozšírenie politickej spolupráce a obchodnej výmeny.

29.10.1988 ukončil návštevu Číny vicekancelár a minister zahraničných vecí SRN Hans-Dietrich Genscher.

 

Začal proces faktického uznania socialistickej Kuby

 

12.11.1970 Chile obnovilo diplomatické styky s Kubou.

17.1.1971 Kuba oficiálne požiadala o zaradenie tzv. koloniálneho problému Portorika do programu 26. VZ OSN.

10.11.-5.12.1971 kubánsky prezident Fidel Castro navštívil oficiálne Chile. Rokoval aj s peruánskymi a ekuádorskými predstaviteľmi.

28.5.1972 vláda Peru predložila OAŠ návrh rezolúcie s požiadavkou, aby členské štáty nadviazali diplomatické styky s Kubou.

V máji až júli 1972 navštívil kubánsky prezident Fidel Castro Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, NDR, ČSSR a ZSSR.

V r. 1972 (asi jún) navštívil kubánsky prezident Fidel Castro Guineu.

V r. 1972 (asi jún) navštívil kubánsky prezident Fidel Castro Tanzániu.

V r. 1972 (asi jún) navštívil kubánsky prezident Fidel Castro Alžírsko.

8.7.1972 Peru obnovilo diplomatické styky s Kubou.

Proti embargu sa od začiatku stavali Mexiko, neskôr Argentína, Peru, Panama, Venezuela.

12.7.1972 sa Kuba stala členom RVHP.

8.12.1972 boli podpísané dohody o nadviazaní diplomatických stykov Kuby so štyrmi Karibskými štátmi, ktoré v r. 1972 získali samostatnosť: Barbados, Guayana, Jamajka a Trinidad a Tobago. Toto rozhodnutie bolo dôležitým krokom, ktorý prelomil izoláciu Kuby a urobil trhlinu do diplomatickej a obchodnej blokády.

V decembri 1972 prezident Chile S. Allende navštívil Kubu.

V decembri 1972 podpísali ZSSR a Kuba 5 vládnych dohôd.

V decembri 1972 nadviazala Jamajka diplomatické styky s Kubou (napriek uzneseniam OAŠ).

V r. 1973 Argentína nadviazala diplomatické styky s Kubou.

V r. 1974 Argentína poskytla Kube úver vo výške 1,2 mld. dolárov.

V r. 1974 najväčšími kapitalistickými obchodnými partnermi Kuby boli Japonsko, Kanada, Španielsko a Taliansko.

V januári – februári 1974 vykonal oficiálnu priateľskú návštevu Kuby gen. taj. ÚV KSSZ L. I. Brežnev. Na záver návštevy bola podpísaná spoločná deklarácia.

V r. 1974 navštívil Kubu “minister zahraničných vecí” Vatikánu Agostino Casarolli.

V Jeseni navštívil člen politického byra a druhý tajomník ÚV KS Kuby R. Castro ZSSR, kde sa zišiel s gen. taj. ÚV KSSZ L. I. Brežnevom.

V r. 1977 Kuba udržiavala diplomatické styky s vyše 80 krajinami.

28.7.-5.8.1978 sa v Havane konal XI. svetový festival mládeže a študentstva za účasti 180 delegácií z rôznych krajín sveta.

 

 

Hlboké uvoľnenie sa udialo vo sfére medzinárodných vzťahov. Pre epochu socializmu sú určujúce vonkajšie protirečenia. Preto aj uvoľnenie sa dotýka predovšetkým tejto oblasti. Od začiatku šesťdesiatych rokov síce postupne dochádza k oživovaniu kontaktov medzi Východom a Západom, ale po roku 1968 môžeme vidieť doslova explóziu vzájomných kontaktov, ktoré končili podpisom významných dohôd.

Návštevy, rokovania a zmluvy pripojíme ako dodatok k článku. Ak malo podľa súčasnej propagandy dôjsť k hlbokej medzinárodnej izolácii ČSSR alebo aj ZSSR, došlo naopak k hlbokej expanzii ich kontaktov.

 

Odzbrojovací proces a úsilie ľudí o zabezpečenie mierovej budúcnosti viedlo k zmenám v spoločenskej psychológii, k masovému mierovému hnutiu vo svete. Mierová tendencia zrodila aj mierové myslenie a veľké mierové hnutia. Spomeňme si na ženy z Greenham Common. Vieme si dnes predstaviť činy takéhoto významu?

15.3.1968 v Londýne demonštruje pred americkým veľvyslanectvom asi 80 000 protestujúcich proti vojne vo Vietname. Medzi demonštrantmi a políciou dôjde k zrážkam, pri ktorých sú zranené desiatky ľudí, 300 ľudí je zatknutých.

24.3.1968 skončila v Stockholme konferencia 17 medzinárodných a takmer 50 národných mierových organizácií, ktorá vydala výzvu na zastavenie amerických náletov na VDR.

31.3.1968 začalo sa v Prahe tretie celokresťanské mierové zhromaždenie s účasťou takmer 500 delegátov z 55 krajín piatich kontinentov.

2.-7.4.1968 počas návštevy predsedu rady ministrov ZSSR A. Kosygina v Teheráne bola podpísaná sovietsko-iránska deklarácia o podpore zásad mierového spolužitia a nevyhnutnosti ukončenia vojny vo Vietname politickou cestou.

4.4.1968 začal sa vo V. Británii celosvetový protestný tzv. veľkonočný pochod proti jadrovému zbrojeniu.

9.-11.4.1968 sa v Ríme konala konferencia 17 pokrokových politických strán a organizácií z oblasti Stredozemného mora k otázkam zaistenia mieru a spolupráce v tejto oblasti sveta.

14.8.-27.8.1968 rokovala vo Viedni konferencia OSN o mierovom využití vesmíru.

29.8.-28.9.1968 konferencia 96 štátov nevlastniacich jadrové zbrane v Ženeve rokovala o zaistení ich bezpečnosti, o vytvorení pásiem bez jadrových zbraní, o zastavení závodov v zbrojení a o mierovom využití atómovej energie.

V r. 1968 vyšla od labouristickej vlády V. Británie iniciatíva o zákaze biologických zbraní. Onedlho sa k iniciatíve pripojili aj USA (ktoré ale naopak v deväťdesiatych rokoch blokovali rokovania).

V júni 1969 vypukli v Turecku protiamerické demonštrácie proti americkým základniam.

V r. 1969 sa kanadská vláda uzniesla znížiť o približne 50 % stav svojich vojsk v západnej Európe podliehajúcich NATO a zrušiť vojenskú misiu v Západnom Berlíne.

24.-30.8.1970 pokrokové organizácie v Dánsku usporiadali Týždeň boja za odchod Dánska z NATO.

3.10.1971 skočilo sa v Prahe štvrté celokresťanské mierové zhromaždenie.

V r. 1971 bolo založené Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris – vyjadrujúce angažovanosť v mierovom hnutí.

V r. 1980 pracovali národné mierové organizácie, podnietené I. Kongresom obrancov mieru 20. – 25. 4. 1949 v Paríži a Prahe, v 125 krajinách sveta.

17.8.1981 sa uskutočnilo v Prahe protestné zhromaždenie predstaviteľov čs. verejnosti proti rozhodnutiu amerického prezidenta Ronalda Reagana začať výrobu neutrónovej bomby.

10.10.1981 sa uskutočnila mierová manifestácia v Bonne, na ktorej sa zúčastnilo 300 000 ľudí. Der Spiegel 2. 11. 1981 napísali že manifestácie sa zúčastnili “zástupy ľudí, aké nebolo vidieť od čias, keď vyvrcholilo protestné hnutie proti vojne vo Vietname.”

24.10.1981 sa začali dvojdňové mohutné mierové manifestácie a pochody v Bruseli a Londýne vyše 200 000 osôb, Paríži vyše 100 000 a Ríme asi 300 000 osôb, pričom akcie proti zbrojeniu a rozmiestneniu jadrových rakiet stredného doletu v západnej Európe sa konali v menšom rozsahu aj v ďalších západoeurópskych mestách.

12.11.1981 sa začalo v Ríme dvojdňové medzinárodné stretnutie o jadrovom zbrojení s účasťou zástupcov 17 krajín, ktoré zvolala Mierová nadácia Bertranda Russela a ktoré rokovalo o zabránení rozmiestneniu nových rakiet USA v západnej Európe a koordinácii mierového hnutia v jednotlivých krajinách.

23.5.1982 sa v Tokiu konala masová protivojnová demonštrácia. Zúčastnilo sa jej vyše 300 000 osôb.

Od r. 1982 sa z rozhodnutia 36. VZ OSN z r. 1981 oslavuje 11. september ako Medzinárodný deň mieru.

V r. 1982 sa ZSSR zaviazal, že nepoužije jadrové zbrane ako prvý.

19.3.1983 uskutočnila sa v Ríme manifestácia za mier a proti plánovanému zvyšovaniu zbrojných výdavkov za účasti vyše 100 000 ľudí.

20.3.1983 sa uskutočnil pochod vyše 50 tisíc demonštrantov z Madridu k americkej vojenskej leteckej základni Torrejón, pri ktorom žiadali jej zrušenie a odchod Španielska z NATO.

31.3.1983 sa začali pri britskej zbrojovke pri Burgfielde a na základni Greenham Common veľké veľkonočné demonštrácie proti jadrovým zbraniam s účasťou vyše 40 000 ľudí.

1.4.1983 sa začali v SRN štvordňové veľkonočné pochody proti jadrovému zbrojeniu a za mier, s účasťou asi 700 000 osôb. Tieto pochody sa konali aj v Západnom Berlíne, Holandsku, Taliansku a USA.

22.10.1983 sa vyše milióna ľudí v SRN zúčastnilo na akciách mierového hnutia a protestovalo proti atómovým zbraniam a horúčkovitému zbrojeniu.

V r. 1983 sa v Taliansku uskutočnili mierové pochody a ďalšie akcie protestného hnutia proti rozmiestneniu amerických rakiet stredného doletu na Sicílii.

16.4.1985 sa v Bratislave uskutočnil na podporu Svetového zhromaždenia za mier a život, proti jadrovej vojne pod vedením predsedu mierového výboru cirkvi Vojtecha Vargu celoslovenský seminár reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku. Zúčastnil sa na ňom zástupca biskupa Zigmund Horváth, duchovní, členovia synodnej rady, seniori a konseniori.

24.10.1986 predložila ČSSR na zasadnutí politického a bezpečnostného výboru VZ OSN návrh rezolúcie, podľa ktorej by malo VZ vyzvať všetky štáty k obmedzeniu výzbroje a uzavretiu dohôd o odzbrojení.

15.1.1988 v Moskve založili Medzinárodný fond za prežitie a rozvoj ľudstva, cieľom ktorého bolo prispieť k medzinárodnému odzbrojeniu.

20.3.1988 uskutočnil sa pochod španielskych obrancov mieru z mesta El Puerto de Santa Maria k americkej vojenskej základni pri meste Rota, pričom 12 tisíc účastníkov žiadalo likvidáciu všetkých amerických základní na španielskom území.

24.3.1988 odsúdil izraelský súd za zradu bývalého jadrového fyzika Mordechaja Vanunua, pretože prezradil informácie o izraelskom jadrovom programe britskému nedeľníku Sunday Times.

27.3.1988 sa uskutočnili mierové pochody v austrálskych mestách, pri ktorých 300 000 účastníkov žiadalo zaistenie mieru a likvidáciu jadrových zbraní, vytvorenie bezjadrového pásma v južnom Tichom oceáne.

1.4.1988 začali sa štvordňové veľkonočné mierové pochody, demonštrácie a zhromaždenia vo Francúzsku, Luxembursku, SRN, Švajčiarsku a V. Británii. Asi 200 000 osôb v SRN vo vyše 300 mestách žiadalo mier, bezpečnosť a prácu.

4.4.1988 uskutočnila sa v britskom Aldermastane veľká mierová manifestácia pri závode britskej jadrovej zbrojnej výroby, kde sa montovali hlavice pre strategické rakety Polaris.

8.4.1988 ustanovili v Štokholme novú protivojnovú organizáciu Medzinárodná asociácia právnikov proti jadrovým zbraniam.

26.4.1988 začalo sa vo Viedni trojdňové piate stretnutie skupiny Generáli za mier s účasťou generálov a admirálov vo výslužbe z 12 krajín.

 

 

Uvoľnenie a demokratizácia socializmu

 

V súvislosti s rokom 1968 súčasná propaganda uvádza, že ukončil demokratizačný proces, duchovné, politické a hospodárske uvoľnenie a znamenal nástup normalizácie.

Nezodpovedá to skutočnosti. Nástup protisocialistických síl v r. 1968 síce spôsobil v konečnom dôsledku zmrazenie demokratizačného procesu v tom zmysle, že sa spoločnosť obávala pripustiť hlboké uvoľnenie zo strachu pred opakovaním situácie, k uvoľneniu a demokratizácii aj napriek tomu došlo.

“Skoro po prevrate 1989/1990 zahájila prácu komisia vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967 – 1970… K decembru však bola predčasne zrušená, práve v dobe, keď začala spracovávať veľmi dôležité dokumenty, získané zo sovietskych a východonemeckých archívov…

Exaktne preverené fakty a zistené historické príčinné súvislosti, ktoré uvádzajú materiály zrušenej komisie, nepochybne vyvracajú nielen ideologizujúce “Poučenie” bývalých vládcov, ale aj hlavné ideologizujúce a nehistoricky paušalizujúce tézy súčasnej vládnej propagandy… Koncom päťdesiatych a hlavne v šesťdesiatych rokoch, kulminujúcich obrodným procesom rokov 1968-69, sa však vo všetkých hlavných oblastiach spoločenských vzťahov stále výraznejšie presadzovala tendencia k prenikavým reformám, ktoré nesmierne priaznivo ovplyvnili spoločenský i osobný život radového občana.

Československo pevne zakotvilo v prvej desiatke priemyselne najvyspelejších štátov sveta. V politickej oblasti silneli a v obrodnom procese 1968 sa presadili väčšie právomoci parlamentu a súdnictva proti výkonnej moci, pričom vláda sa postupne a v roku 1968 prenikavo zbavovala od diktátu a dirigizmu špičkového straníckeho aparátu. Prebiehala výrazná mocenská decentralizácia, teda posilnenie právomoci krajských, okresných a obecných samospráv. Reformní komunisti presadili rehabilitácie, spočiatku len väznených a popravených komunistov, neskôr, hlavne v rokoch 1968 – 1969, aj nekomunistov, generálov H. Pika, K. Klapálka, V. Přikryla ai. Pripravovala sa rehabilitácia skupiny M. Horákovej, sociálnych demokratov, hlavne B. Laušmana, a i.

Nesmierne výrazný bol rozmach literatúry, spoločenských vied, umenia, kultúry všetkého druhu, filmovej tvorby. Svoje diela mohli tvoriť a verejnosti predkladať aj najostrejší súčasní kritici vtedajších komunistických reformátorov typu M. Uhdeho. V tomto reformnom režime vyštudovali úspešne a zbierali tituly i študenti a učitelia typu antikomunistických bijcov typu Bendu či Vopěnky…

Historizujúcej vládnej propagande dnes nesmierne vadí, že materiály komisie uvádzajú vtedajšie prieskumy verejnej mienky, preukazujúce viac ako 95 % ľudovú podporu reformujúcemu sa socializmu, pričom len 4 % sa vyslovovali pre obnovu klasického kapitalizmu.” (18)

Pri nehode Alexandra Dubčeka pri ceste do Prahy sa stratili dokumenty komisie, ktoré sa nachádzali v jeho kufríku.

Napriek všetkým problémom, postihom, ktoré sa ešte v nasledujúcom období vyskytovali, jednoznačne sa ukázala tendencia k uvoľneniu, demokratizácii socializmu.

 

Uvoľnenie v politickej a občianskej oblasti

 

7.10.1968 podpísala ČSSR Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

28.10.1968 sa v Prahe konala demonštrácia radikálnej časti obyvateľstva. Prešla bez odozvy štátnych orgánov.

 

Po vstupe vojsk VZ do ČSSR proti tomu protestovala malá skupinka Rusov protestovala na Červenom námestí v Moskve. Bola medzi nimi aj Natalia Gorbanevskaja, poetka, matka dvoch detí, Židovka.

Vo telefonickom rozhovore pre slovenskú Pravdu 21. 8. 2005 na otázku, či sa neobávala pomsty, o žiadnej pomste nehovorila. Ale uviedla, že po proteste vznikla iniciatívna na ochranu ľudských práv. K akcii sa vyjadrila: „Demonštrácia bola v určitom zmysle prejavom egoizmu. Na Červenom námestí sme totiž zo seba zmyli pocit hanby za náš národ. Očistili sme vlastné svedomie, hojili rany, ktoré v Československu vytvorili Brežnevovské tanky“.

Natalia Gorbanevskaja sa na základe žiadosti o poskytnutie izraelského občianstva vysťahovala do Izraela, neskôr do Paríža.

Spolu so skupinkou študentov Leningradskej univerzity protestovala aj Galina Starovojtovová (nar. 17. 5. 1946). Nie je nič známe o jej prenasledovaní.

Naopak, stala sa obeťou atentátu 20 . 11. 1998 v Petrohrade, keď pôsobila ako poslankyňa ruskej Dumy. Pôsobila aj ako poradkyňa ruského prezidenta Borisa Jeľcina.

Keď sa v r. 1988 a 1989 objavili v ČSSR demonštrácie, socialistický štát najprv proti nim zasiahol, potom si ich nevšímal – a v novembri 1989 si komunisti sadli za rokovacie stoly (aj v STV) a pokojnou cestou odovzdali moc do rúk opozície, hoci táto ju ani nežiadala a ani nebola pripravená vládnuť.

Na porovnanie, ak sa objavia demonštrácie v kapitalizme: *buď si ich nikto nevšíma, tlač ich ignoruje ako neexistujúce, *rozoženie ich polícia, * ich účastníkov vyhlásia za vandalov a asociálov (napr. antiglobalistov), *polícia nasadí provokatérov, ktorí rozbíjajú výklady a autá.

 

13. 3.1968 poverilo Predsedníctvo NZ ČSSR predsedu Najvyššieho súdu ČSSR, aby vykonal všetky potrebné opatrenia na dôsledné ukončenie rehabilitácií.

26.4.1968 zrušilo Ministerstvo vnútra rozhodnutie o odňatí čs. štátneho občianstva spisovateľovi Ladislavovi Mňačkovi.

25.6.1968 NZ ČSSR prijalo s účinnosťou od 1. 8. 1968 zákon č. 082/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. Bol novelizovaný zákonmi č. 157/1968 Zb., 058/1969 Zb. a 070/1970 Zb. (podriadený predpis č. 065/1969 Zb.)

26.6.1968 (s účinnosťou od 30. 6. 1968) bolo vydané vládne nariadenie vlády ČSSR č. 065/1969 Zb o úhradách pohľadávok z priznaných náhrad škôd podľa zákona č. 82/1969 Zb. o súdnej rehabilitácii.

V júni 1968 bol rehabilitovaný akademik Ondrej Pavlík,  od r. 1955 za kritiku sektárskych metód v oblasti školskej, kultúrnej ale aj všeobecnej politiky postupne zbavovaný funkcií (predsedu SAV), v r. 1957 vylúčený z KSČ. Po roku 1968 mu bolo vrátené členstvo v strane a opäť ho zvolili za člena ÚV KSS (1968 – 1971). R. 1981 sa stal členom ideologickej komisie ÚV KSS.

24.4.1968 v procese v Banskej Bystrici bol rehabilitovaný Viliam Žingor, v r. 1945 vyznamenaný Radom SNP I. triedy, o šesť rokov neskôr popravený.

Prof. PhDr. Ľudovít Novák, DrSc. v r. 1943 – 1945 gen. tajomník SAVU, v r. 1944 – 1945 dekan Filozofickej fakulty UK v Bratislave, po oslobodení penzionovaný. V r. 1968 – 1971 učiteľ Pedagogickej fakulty UK v Trnave, od r. 1971 Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove.

Dr. Gustáv Husák, väznený v r. 1951 – 1960, bol v r. 1963 občiansky a právne rehabilitovaný, v r. 1963 – 1968 bol pracovníkom Ústavu štátu a práva SAV v Bratislave. Od apríla 1968 vykonával funkciu podpredsedu vlády ČSSR, v auguste 1968 bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS. V apríli 1969 bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ.

Ladislav Novomeský bol v 50-tich rokoch označený za buržoázneho nacionalistu, v r. 1951-1956 väznený. V r. 1963 rehabilitovaný. V r. 1968 1976 sa znovu stal členom ÚV KSS, 1968 – 1971 aj Predsedníctva ÚV KSS. V r. 1982 bolo začaté budovanie Múzea L. Novomeského v Senici.

Plnej rehabilitácie sa tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom (Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, I. Horváth, Ladislav Holdoš), proti ktorým bol v r. 1954 vedený súdny proces (G. Husák dostal trest doživotia) dostalo až po r. 1968.

Prof. Ing. Vladimír Králiček, DrSc., ekonóm a pedagóg, v r. 1950 bol s viacerými profesormi z VŠE Bratislava uvoľnený. Na VŠE sa vrátil učiť v r. 1968, do svojho odchodu do dôchodku v r. 1979 pôsobil ako riadny profesor na katedre účtovníctva Fakulty riadenia.

Napriek tomu, že je uvádzaný medzi perzekvovanými (Ekonóm, október 2003), táto bola veľmi mierna. Prof. Králiček v r. 1950 – 53 pôsobil v ŠBČS, v r. 1953 – 58 na Povereníctve financií, v r. 1959 – 1963 na odbore SNR pre výstavbu, 1963 – 1968 v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva.

V r. 1966 získal titul prof, v r. 1967 titul kandidáta vied, v r. 1970 DrSc. V r. 1952 mu vyšla práca Kalkulácia, v r. 1969 práca Model teórie neupotrebených, upotrebených a reprodukovaných hospodárskych prostriedkov v účtovníctve.

V r. 1969 dostal historik, vysokoškolský učiteľ prof. PhDr. Daniel Rapant (v r. 1968 sa stal akademikom SAV) Rad práce a Štátnu cenu SSR. Pritom podľa Pedagogickej encyklopédie Slovenska, Bratislava 1985, metodologicky zotrvával na pozíciách buržoáznej pozitivistickej historiografie.

Prof. PhDr. Václav Příhoda, (7. 9. 1889 – 18. 11. 1979) – psychológ a pedagóg, v školskej politike nezastával v r. 1968 – 1969 stanovisko zhodné s oficiálnou líniou (v pedagogickej encyklopédii sa uvádza, že bol exponentom pravicových antisocialistických snažení v školskej politike).

V r. 1968 dostal Rad práce.

V r. 1963 – 1974 mu v Prahe vyšli 4 zväzky diela: Ontogeneze lidské psychiky.

 

Za svoju činnosť počas roka 1968 nebol nikto trestne stíhaný

Po auguste 1968 zostali hranice ČSSR smerom von otvorené, nikto sa nezatýkal, aby mohol odísť kto len chce a ako len chce.

Tvorca výzvy “Dvetisíc slov” Ludvík Vaculík po r. 1968 pokojne býval v Prahe.

Nemal viditeľne ani žiadne problémy s materiálnym zabezpečením. Koncom r. 1973 syn Ludvíka Vaculíka Ondrej vo veku 19 rokov zakúpil v Dobřichoviciach rodinnú vilu s veľkou záhradou, s výmerom 3196 m2. 22. 2. 1974 požiadal o zrušenie užívacieho práva troch podnájomníkov, ktorí vo vile bývali, z dôvodu modernizácie a adaptácie, čo si znovu určite vyžiadalo nemalé finančné prostriedky.

Počas volieb Ludvík Vaculík odmietol voliť. Nikto ho za to netrestal. Pritom je známe, že aj na Západe v niektorých krajinách je neúčasť na voľbách trestná.

Pavlovi Kohoutovi sa po r. 1968 naďalej uvádzali literárne diela u nás i v zahraničí. Podľa záznamov divadelnej a literárnej agentúry DILIA v Prahe, vyplatila od začiatku roka 1968 do konca roka 1973 autorské honoráre vo výške 96 000 Kč a asi 307 000 tuzexových korún. Viditeľne teda Pavel Kohout nemal problémy s existenciou (na rozdiel od existenčných problémov ľudí s inými názormi po r. 1989).

Pavel Kohout po r. 1968 prijímal bez problémov množstvo zahraničných hostí. Jedným z nich bol napr. pán Braunschweiger, riaditeľ nakladateľstva C. J. Bucher.

Bez problémov často cestoval na západ. Bol pozývaný na rôzne večierky, napr. na večierky zorganizované nakladateľstvom C. J. Bucher vo švajčiarskom Luzerne, kde opisoval, aké nebezpečné je vracať sa do ČSSR.

V r. 1969 vydalo Becherovo nakladateľstvo knihu Pavla Kohouta Z denníka kontrarevolucionára.

O uvoľnení po r. 1968 vypovedá aj skutočnosť, že A. Dubček, ktorý prakticky nezvládol reformu socializmu a otvoril cestu antisocialistickým silám (Václav Havel, Pavel Tigrid), čím prakticky na dlhé roky zastavil reformy, zostal vo funkcii aj po 21. 8. 1968. 28. 4. 1969 bol A. Dubček zvolený za nového predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR. Až neskôr bol vystriedaný, pôsobil ešte na poste veľvyslanca v Turecku. Nebol voči nemu vedený žiadny politický proces (možno to porovnať napr. s odvolaním V. Mečiara v r. 1994 z funkcie predsedu vlády). Predstavitelia Pražskej jari neboli väznení, prakticky boli len pohybom vytlačení z verejných a štátnych funkcií.

V porovnaní so situáciou po r. 1989 nič mimoriadne, pretože po r. 1989 sa väčšina nositeľov komunistických myšlienok ocitla bez práce (za všetko sa stal zodpovedným trh, nie politický systém), niektorí doslova pod mostami. ÚML a ďalšie pracoviská boli zrušené. Aj ja osobne som robil niekoľko rokov predavača a bol bez práce. Boli prijaté zákony, ktoré postihovali funkcionárov socialistického štátu (takýto zákon nebol prijatý po r. 1968), v parlamente boli predkladané zákony, na základe ktorých mali byť zatváraní nositelia komunistických názorov, zakázané komunistické organizácie ap. A pritom tento stav sa vola demokraciou.

Všetko nasvedčuje tomu, že práve režimom buržoáznej demokracie bol A. Dubček zlikvidovaný, možno aj za prispenia svojich podporovateľov z r. 1968.

Napr. z Národného divadla v Prahe nebol nikto prepustený, pritom je známe, že celý rad umeleckých pracovníkov v r. 1968 sa zúčastnil politických akcií. Títo pracovníci zostali aj naďalej pracovať v Národnom divadle.

Občania diskutovali na uliciach so sovietskymi vojakmi, sú známe snímky, ako stoja na sovietskych tankoch a diskutujú. Ťažko porovnateľné napr. s príchodom nemeckých vojsk do Prahy.

Brat Václava Havla v r. 1988 bol vysokoškolským pedagógom.

Brat Františka Mikloška pôsobil taktiež na vysokej škole.

Disident JUDr. Ján Čarnogurský.

Otec – bol poslancom Slovenského snemu za Slovenského štátu

Vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe

Brat Ivan Čarnogurský vyštudoval za inžiniera

Bol členom KSČ a gen. riaditeľom Hydrostavu

Veľa cestoval po svete.

V 80. rokoch bol riaditeľom výstavby vojenských základní v Iraku

V r. 1968 vznikol v Bratislave Ústav pre zahraničných Slovákov (v r. 1974 ako Oddelenie pre zahraničných Slovákov Matice Slovenskej) – ako pracovisko pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov a pre kultúrne styky s nimi. Zasielal krajanom knihy, časopisy, ľudové umelecké výrobky, organizoval zájazdy krajanov do vlasti.

 

Je potrebné preskúmať, nakoľko možno hovoriť v tomto období o utvorení socialistického parlamentného systému. Vychádzajúc z historického porovnania s utvorením buržoázneho parlamentného systému po r. 1688 (po Slávnej revolúcii v Anglicku).

Samozrejme, znovu ide o triedny systém, podobne ako je triednym systémom aj buržoázny parlamentný systém, ale posunutý o jednu historickú priečku vyššie. Buržoázny parlamentný systém slúži záujmom úzkej skupiny ľudí (ešte aj dnes elite, smotánke) – pritom vychádzať je potrebné z podoby parlamentného systému po r. 1688, keď politické práva malo okolo 5 percent obyvateľstva. Socialistický parlamentný systém je tiež triedny, ohraničený záujmami robotníckej triedy, ale slúži už väčšine spoločnosti. To, že obmedzoval práva niektorých ľudí, je preto preň historicky prirodzené.

Otázkou na preskúmanie zostáva, či aj systém NF plnil túto funkciu, alebo bolo v potenciáli klasického socializmu ísť ešte ďalej.

 

V obrodnom procese v r. 1968 v ČSSR sa presadili väčšie právomoci parlamentu a súdnictva oproti výkonnej moci.

29.3.1968 NZ ČSSR vytvorilo tri nové výbory NZ: branný a bezpečnostný, mandátový a imunitný.

V ČSSR prebiehala výrazná mocenská decentralizácia smerom k posilneniu právomoci krajských, okresných a obecných samospráv.

1.1.1968 nadobudol v ČSSR platnosť nový zákon o národných výboroch a o správnom riadení. Národné výbory boli zákonom charakterizované ako orgány socialistickej štátnej moci a správy.

Počas obrodného procesu sa vláda prenikavo zbavovala dirigizmu straníckeho aparátu.

V r. 1969 bol FZ ČSSR prijatý zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

9.12.1968 sa konala konferencia Strany slobody v SSR.

 

V r. 1968 bola v Československu na základe uznesenia vlády č. 205/1968 Zb. z 13. 6. 1968 opäť povolená grécko-katolícka cirkev, do ktorej sa vrátilo veľa farností a duchovných. (28. 4. 1950 v Prešove došlo k zjednoteniu pravoslávnej cirkvi s grécko-katolíckou cirkvou (uniátskou)).

Vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. bola gréckokatolícka cirkev hospodársky zabezpečená podobne ako cirkev rímskokatolícka.

Od r. 1968 na Rímskokatolíckej Cyrilometodejskej fakulte v Bratislave sa pripravuje okrem kňazského dorastu rímskokatolíckej cirkvi aj kňazský dorast gréckokatolíckej cirkvi.

Počas uvoľnenia v duchovnej oblasti sa aspoň polovica Rusínov vrátila ku gréckokatolíckej viere. Je to vlastne prvýkrát v dejinách, čo si volili slobodne svoje vyznanie. Aj v tom vidieť význam roku 1968 ako roku uvoľnenia. Aby sme to pochopili, treba zájsť do histórie. Grécko katolícka cirkev historicky vznikla z uniatstva. Uniatstvo predstavovalo úsilie rímskych pápežov o pripojenie si a podriadenie pravoslávnej cirkvi, starovekých východných kresťanských cirkví, maronitov apod. Keďže sa to často dialo pod násilne, veriaci pri rôznych príležitostiach sa vracali k pôvodnej viere (za kuruckého povstania, vzniku čs. republiky ap.).

V r. 1773 na základe kráľovského nariadenia v Uhorsku, uniatska cirkev dostala oficiálny názov gréckokatolícka, duchovenstvo sa nazývalo kňazmi, nie popmi atď.

Po vytvorení ČSR v r. 1918 nastal hromadný odliv veriacich od uniatstva k pravosláviu. Čs. úrady reagovali na to represívnymi zásahmi, proti veriacim neváhali nasadiť ani četníctvo.

Nový rozpor medzi veriacimi a vedením gréckokatolíckej cirkvi nastal po 2. svet. vojne, keď hierarchia sa angažovala v akciách proti ľudovodemokratickému zriadeniu, napr. aj podporou banderovských bánd. Značná časť veriacich požadovala návrat k pravosláviu. Cirkevné zhromaždenie (sobor) v Prešove 28. 4. 1950 zrušil platnosť únie na území Československa.

Časť duchovných a veriacich s tým však nesúhlasila. Vyriešil to r. 1968.

Anton Srholec sa v r. 1951 pokúsil ilegálne cez hranice odísť na teologické štúdium do Talianska. Bol odsúdený na 12 rokov väzenia, po r. 1960 po všeobecnej amnestii bol prepustený. Počas 2 semestrov absolvoval štúdium teológie na Pápežskej univerzite v Turíne, v r. 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. Po návrate na Slovensko pôsobil ako kňaz. V r. 1969 dostal povolenie na pobyt v Taliansku.

30.12.1977 (až v socializme) bolo v Trnave vytvorené arcibiskupstvo).

V r. 1977 zriadil pápež Pavol VI. Slovenskú cirkevnú provinciu.

Socialistický štát spolupracoval s cirkvami v záujme zabezpečenia niektorých potrieb občanov.

27.6.1988 ČNR prijala zákon č. 114/1988 Sb. o pôsobnosti orgánov Českej socialistickej republiky v sociálnom zabezpečení. S účinnosťou od 1. 10. 1988.

Par. 11 zákona hovorí: Obce a okresné úrady organizujú a poskytujú sociálnu starostlivosť v rozsahu stanovenom týmto zákonom. Za tým účelom v spolupráci so štátnymi orgánmi, občianskymi združeniami, cirkvami, charitatívnymi a inými organizáciami a jednotlivcami vyhľadávajú občanov, ktorí potrebujú sociálnu starostlivosť.

Par. 19 zákona hovorí: Okresný úrad d/ spolupracuje s orgánmi obcí, so štátnymi orgánmi, školami, školskými a zdravotnými zariadeniami, občianskymi združeniami a cirkvami, charitatívnymi a inými organizáciami.

V r. 1971 bola dokončená výstavba fary v Jelenci, okr. Nitra.

V r. 1974 – 1982 preniesli drevený kostol z obce Palúdza, kvôli výstavbe diela Liptovská Mara, do obce Svätý Kríž pri Lipt. Mikuláši.

  1. 10. 1981 sa konala posviacka obnoveného kostola sv Michala v Lastoviciach.

Nový překlad Písma svätého (17 zväzkov), Kalich, Praha 1968 – 1985.

V r. 1969 Tatran Bratislava vydal Život Krista od Giovanni Papiniho.

Vr. 1969 k 150. výročiu Rímskokatolíckeho učiteľského ústavu v Spišskej kapitule pripravil Jozef Janek za pomoci profesora Ladislava Hanusa zborník. Podľa ich tvrdenia sa nedostal na verejnosť. Zborníky však majú neoficiálnejšiu cestu prenikania na verejnosť ako knihy, je to snaha vyrobiť problém z nezáujmu o tento zborník.

V r. 1978 Tranoscius, L. Mikuláš vydal v slovenskom preklade Bibliu.

Podľa publikácie Katolícka cirkev na Slovensku, vydanej Konferenciou biskupov Slovenska v r. 2005, sa situácia medzi RKC a socialistickým štátom po r. 1968 uvoľnila.

 

Záruky právneho štátu a občianskej bezpečnosti občanov

 

Súčasný premiér Róbert Fico: “Študoval som všetky kauzy od roku 1970 končiace na Slovensku popravami. Vždy išlo o viacnásobne trestaných páchateľov. Boli tzv. kvalifikované prípady, kde páchatelia vraždili mimoriadne surovým spôsobom, zákerne, alebo bolo viac obetí. Od r. 1970 nebol trest smrti vykonaný za iný zločin ako za vraždu, hoci trestný zákon povoľoval jeho použitie vo vyše 30 prípadoch. Procesné záruky, ktoré páchatelia požívali, boli dôslednejšie ako tie, ktoré formulovala OSN. Ak by sa trest smrti dnes v Európe dnes bežne používal, naša právna úprava v praxi jeho ukladania i výkonu od roku 1970 by bola jedna z najlepších.” (M. Krno: Trest smrti je nevyhnutný, Pravda, 18. 9. 1996)

 

Niekoľko príkladov uvoľnenia v ostatných socialistických krajinách

Maďarská ľudová republika

1.1.1971 vstúpil v MĽR do platnosti nový volebný zákon, na základe ktorého sa voľby do NZ a do miestnych rád uskutočňovali na základe všeobecného rovného a tajného volebného hlasovania.

10.2.1971 NZ MĽR schválilo zákon o radách, ktorým sa zvýšila právomoc miestnych rád.

V apríli 1971 sa konali voľby do NZ MĽR už na základe nového volebného zákona. Voliči mali možnosť navrhovať viac kandidátov.

28.9.1971 omilostila maďarská vláda zo zdravotných dôvodov a na základe dohody medzi MĽR a Vatikánom kardinála Józsefa Mindszentyho, ktorý žil 15 rokov na veľvyslanectve USA v Budapešti (od kontrarevolúcie v r. 1956) a umožnila mu vycestovať do zahraničia, pričom kardinál odišiel do Viedne a odtiaľ do Ríma.

Vláda nadviazala taktiež užšie politické a hospodárske vzťahy so západnou Európou. V rámci politickej reformy povolila opozičné politické strany. Tieto nakoniec v r. 1989 dohodli s vládou pokojné reformy.

 

Poľská ľudová republika

 

V Poľsku v r. 1970 po potlačení robotníckych protestov proti vysokým cenám potravín na čele PZRS vystriedal Wladyslava Gomulku Edward Gierek. Tento podpísal dohodu s talianskou automobilkou Fiat. Vpustil do Poľska americkú Coca-colu a cigarety Marlboro. Zároveň si ale Gierek od západných bánk požičal viac ako 30 mld. dolárov a krajina dlhy spláca dodnes.

V r. 1979 navštívil Poľsko pápež Jána Pavel II.

V novembri 1988 sa konalo v Poľsku referendum. Otázka znela, či sú občania ochotní podporiť program PZRS, ktorý hovoril, že dva, tri roky bude horšie, ale potom by sa to malo zlepšiť. Strana sľúbila tiež demokratické reformy. Občania v referende program strany nepodporili.

 

Čínska ľudová republika

 

Čínska “kultúrna revolúcia” znamenala napriek svojej zvulgarizovanej forme odstránenie byrokracie a uvoľnenie tvorivých síl spoločnosti. Paradoxne, práve ona umožnila nástup reformátorov od r. 1978 a pokračujúci rozkvet čínskej spoločnosti. ´

Akoby práve ona vyčistila priestor a dala priestor novým myšlienkam.

28.7.1968 dal Mao Ce-tung pokyn zastaviť “boj s použitím sily”, prehlásil, že sa červené gardy odtrhli od obyvateľstva a venujú sa vnútorným konfliktom.

 

Socialistická federatívna republika Juhoslávie

3.-7.6.1968 v Belehrade prebehli študentské demonštrácie za sociálne požiadavky (proti zvyšovaniu cien, stanovenie minimálnych a maximálnych príjmov) a reformu vysokoškolského štúdia (vyššie dotácie školného a odstránenie konzervatívnych profesorov). Onedlho zahrnuli aj politické požiadavky: odstránenie privilégií (uprednostňovanie politických kádrov a väčšie slobody). Jedného večera došlo k zrážke študentov s mladými proletármi z Brigády pracujúcej mládeže kvôli právu vstupu do tančiarne. Polícia bola nútená násilím zasiahnuť. Druhý deň demonštrovalo 4000 študentov, došlo k novej zrážke s políciou a muselo byť ošetrených 169 študentov.

Vláda bola nútená požiadavkám študentov vyhovieť. J. B. Tito 9. 6. prehovoril k národu v televízii. Prehlásil požiadavky študentov za opodstatnené, odmietol však formu ich postupu. Ďalšie demonštrácie by mohli riešenie problémov jedine sťažiť a preto požiadal študentov, aby ukončili štrajk. Študenti jeho výzvu uposlúchli.

 

12.7.1973 Ľudová snemovňa NDR prijala zákon o miestnych ľudových orgánoch, ktoré v súlade s prehlbovaním socialistickej samosprávy získali širšie právomoci.

 

V júni 1973 nový bulharský zákon o ľudových radách zakotvoval pravidelnú výmenu pracovníkov.

 

22.-24.4.1968 Plénum ÚV RKS rokovalo aj o odstránení byrokratizmu v činnosti strany a prijalo Uznesenie o rehabilitácii niektorých straníckych funkcionárov, ktorým boli rehabilitovaní vedúci funkcionári strany z obdobia 2. svetovej vojny L. Patrascanu, Š. Foris a i. Plénum previedlo rad personálnych zmien vo výkonnom výbore a stálom predsedníctve ÚV, v sekretariáte ÚV aj v samotnom ÚV.

 

Uvoľnenie duchovné (v ideologickej, teoretickej, vydavateľskej oblasti)

 

23.5.1968 bolo obnovené vydávanie Nového slova (24. 9. – 22. 10. 1944, máj 1945 – máj 1952), týždenníka KSS na hlbšie teoretické osvetľovanie aktuálnych politických, hospodárskych a kultúrnych otázok. Časopis vznikol a obnovil sa z iniciatívy G. Husáka.

V r. 1968 bol v Bratislave založený Výskumný ústav kultúry a verejnej mienky.

V r. 1968 vznikol v Bratislave Ústav pre zahraničných Slovákov (v r. 1974 ako Oddelenie pre zahraničných Slovákov Matice Slovenskej) – ako pracovisko pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov a pre kultúrne styky s nimi. Zasielal krajanom knihy, časopisy, ľudové umelecké výrobky, organizoval zájazdy krajanov do vlasti.

Zákon SNR o Matici slovenskej z r. 1968 rozšíril jej pôsobnosť (tvorivo sa rozvíjali dovtedajšie výskumné, dokumentačné a metodické, knižné, bibliografické, knihovedné, literárnoarchívne a literárnomúzejné úlohy), pripojil k nim aj biografické úlohy a výskum a kultúrne styky so Slovákmi mimo územia Slovenska. Obnovil členskú základňu Matice slovenskej a rozšíril jej inštitucionálnu zložku.

Po r. 1968 v Historickom ústave SAV udalosti viedli k tomu, že sa rozhodlo, že sa nemôže venovať len socialistickým krajinám, ale rozšíriť svoje historické skúmania aj o ďalšie krajiny, najmä susedné. Na tomto základe sa vybudovala koncepcia všeobecných dejín. Napr. historik Dušan Kováč sa venoval diplomatickým vzťahom Rakúska a Nemecka.

V r. 1970 vyšla monografia o J. C. Hronskom od A. Matušku.

Možno porovnať teoretické a ideologické základy socializmu v 30-tich a 70-tich rokoch. V 30-tich rokoch bola základom Stalinova kniha. V 70-tich rokoch sa teória sčasti dostala aj mimo sféry politiky (dielo Radovana Richtu Civilizácia na rázcestí).

Poľskí ekonómovia chodili študovať do USA.

8.3.1988 sa v Budapešti skončila konferencia Medzinárodného tlačového ústavu (IPI), ktorá sa po prvýkrát konala v socialistickej krajine. Zúčastnilo sa na nej 30 popredných publicistov z Európy a USA. Na konferencii hovorili podrobne o úlohe masovokomunikačných prostriedkov pri zvyšovaní otvorenosti v tlači.

 

Uvoľnenie v školstve

 

23.10.1968 Ministerstvo školstva (ČSSR ?) vydalo vyhlášku č. 140/1968 Zb. o pracovných úľavách a hospodárskom zabezpečení študujúcich popri zamestnaní (s účinnosťou od 1. 11. 1968).

19.12.1968 FZ ČSSR prijalo zákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách. Boli ním obnovené gymnáziá, zrušené v r. 1953 (nahradené vzdelávaním na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v zmysle utvárania jednotnej školy a vylúčenia princípu gymnázia ako privilegovanej, elitárskej školy, zameranej na prípravu na VŠ). Po r. 1968 sa rozvoju gymnázií venovala veľká pozornosť (pozri plénum ÚV KSČ z júla 1973, XIV. zjazd KSČ).

 

V októbri 1971 boli podstatne zlepšené materiálne podmienky stredoškolských a vysokoškolských študentov v ZSSR.

 

Uvoľnenie v sociálnej oblasti

 

Od 1. 1. 1968 boli v ZSSR na základe uznesenia ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR O opatreniach k ďalšiemu zvýšeniu životnej úrovne sovietskeho ľudu, z 26. 9. 1967

zvýšené minimálne mzdy robotníkov a roľníkov.

u najnižších miezd boli znížené dane,

došlo k mzdovému zvýhodneniu robotníkov v kovoobrábacom a strojárskom priemysle,

predĺžená minimálna platená dovolenka z 12 na 15 pracovných dní v roku,

boli zvýšené nemocenské dávky,

boli zvýšené starobné a invalidné dôchodky, v

poľnohospodárstve a robotníčkam niektorých oborov bola znížená veková hranica pre priznanie starobných dôchodkov,

v podstate bol ukončený prechod robotníkov a zamestnancov na päťdenný pracovný týždeň s dvoma voľnými dňami, ktorý bol začatý v marci 1967.

Situáciu v ZSSR vystihuje hodnotenie sovietskeho vojnového veterána N. N. Barkara:

“Po vojne som ostal obyčajným človekom… Robil som ako otrok. Nebol som v strane, manželku mám poľskú katolíčku, ale s úprimnou snahou som budoval socializmus, len aby nám už konečne bolo lepšie. Plahočili sme sa, pretože syn študoval. Za Brežneva sa už konečne dalo žiť. Dokonca aj oddychovať. Ale potom prišla tá žobrácka perestrojka…” (Pavol Vitko: Príbeh obyčajného vojnového víťaza, Pravda, 4. 5. 1996)

 

“V odpovedi na otázku, kedy sa Slovákom darilo najlepšie, väčšina respondentov výskumu uskutočneného agentúrou pre výskum verejnej mienky KMG, spol. s.r.o., t. j. 29,9% sa priklonilo k názoru, že išlo o obdobie medzi rokmi 1968-1989, viac ako 14% tento termín spojilo so vznikom samostatnej SR v roku 1993.” (Slováci najviac veria OSN, Pravda 25. 7. 1996)

Slovensko svojou úrovňou vo všetkých oblastiach spoločenského života podľa hodnotenia OSN v r. 1987 zaujímalo 25. miesto zo 146 hodnotených krajín sveta. V deväťdesiatych rokoch bolo na 42. mieste.

15.5.1968 Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vydalo vyhlášku č. 063/1968 Zb. o zásadách skracovania týždennej pracovnej doby a na zavádzanie prevádzkových a pracovných režimov s päťdenným pracovným režimom  (teda na 5 dní v týždni). Vyhláška v znení neskorších predpisov skrátila pracovný čas na

40 hodín týždenne pracovníkom v podzemí pri ťažbe uhlia, rúd a nerastných surovín, banskej výstavbe a na banských pracoviskách geologického prieskumu a pracovníkom vo výrobných pracoviskách (t.j. v priemysle, stavebníctve, poľnohospodárstve, lesnom a vodnom hospodárstve a v doprave) s nepretržitým a trojsmenným režimom práce

41,25 hodín týždenne pracovníkom na ostatných pracoviskách.

V r. 1987 Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vydalo vyhlášku č. 96/1987 Zb. o zásadách na zníženie pracovného času bez zníženia mzdy zo zdravotných dôvodov pracovníkom, ktorí pracujú s chemickými karcinogénmi.

4.10.1989 vydalo Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vyhlášku č. 108/1989 Zb. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 96/1987 Zb. o zásadách…

vyhláškou sa zaviedol skrátený pracovný čas bez zníženia mzdy zo zdravotných dôvodov z 36 hodín na 31 ½ hod. týždenne pracovníkom štátneho podniku SNP v Žiari nad Hronom, ktorí pracujú s dokázanými chemickými karcinogénmi

Pritom ešte v r. 2007 bol týždenný pracovný čas v USA 46 hodín.

28.12.1968 Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vydalo vyhlášku č. 200/1968 Zb. o mzdovom zvýhodnení práce v sobotu a nedeľu (s účinnosťou od 1. 1. 1969).

O uvoľnení v sociálnej oblasti (ale aj psychickom uvoľnení, istote občanov) po r. 1968 v ČSSR svedčí aj zmena pôrodnosti. Československo bolo v r. 1968 na poslednom mieste v pôrodnosti v Európe, v r. 1974 už na jednom z prvých miest a tento trend sa v 80. rokoch nezmenil.

Je to v kontraste s vývojom po r. 1989, ktorý sa predstavuje ako uvoľnenie. Naopak, pôrodnosť výrazne klesla, čo súviselo s neistotou občanov o budúcnosť, najmä materiálnymi ťažkosťami zvládnuť výchovu detí.

27.6.1968 FZ ČSSR prijalo zákon č. 088/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky, o dávkach v materstve a o prídavkoch na deti z nemocenského poistenia (s účinnosťou od 1. 7. 1968). Do r. 2000 bol zákon 22 krát novelizovaný.

16.9.1971 vláda ČSSR prijala nariadenie č. 098/1971 Zb. o zvýšení podpory pri narodení dieťaťa.

8.10.1971 FZ ČSSR prijalo zákon č. 107/1971 Zb. o materskom príspevku.

14.12.1972 FZ ČSSR prijalo zákon č. 099/1972 Zb. o zvýšení prídavkov na deti a výchovného.

6.3.1973 s účinnosťou od 1. 4. 1973 bolo prijaté zákonné opatrenie predsedníctva FZ ČSSR č. 014/1973 Zb o poskytovaní pôžičiek so štátnym príspevkom mladým manželom (novomanželských pôžičiek).

Mladomanželské pôžičky sa požičiavali na 1 %-tné úročenie.

23.10.1968 Ministerstvo školstva (ČSSR ?) vydalo vyhlášku č. 140/1968 Zb. o pracovných úľavách a hospodárskom zabezpečení študujúcich popri zamestnaní (s účinnosťou od 1. 11. 1968).

3.10.1968 Ministerstvo financií ČSSR vydalo vyhlášku č. 137/1968 Zb. o finančnej, úverovej a inej pomoci družstevnej a individuálnej bytovej výstavbe (s účinnosťou od 16. 10. 1968).

V r. 1968 bola vydaná vyhláška MF ČSSR č. 14/1968 Zb. o úľavách na domovej dani.

28.12.1968 bola vydaná vyhláška ministerstiev chemického priemyslu, spotrebného priemyslu, ťažkého priemyslu a zahraničného obchodu ČSSR č. 187/1968 Zb., ktorou sa stanovujú záručné doby pri dodávkach pre výstavbu budov pre bývanie.

8.10.1971 FZ ČSSR prijalo zákon č. 106/1971 Zb. o zvýšení dôchodkov starodôchodcov a niektorých nízkych dôchodkov.

28.12.1968 Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vydalo vyhlášku č. 101/1968 Zb., ktorou sa mení a doplňuje vyhláška Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 105/1964 Zb. o dôchodkovom poistení jednotlivo hospodáriacich roľníkov a iných osôb samostatne hospodáriacich a o poskytovaní zaopatrovacieho príspevku členom ich rodín, v znení vyhlášky č. 93/1968 Zb.

14.12.1972 Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČSSR vydalo vyhlášku č. 100/1972 Zb. o zvýšení prídavkov na deti a výchovného, poskytovaných jednotlivo hospodáriacim roľníkom a iným osobám samostatne hospodáriacim.

V r. 1968 bol v ČSSR prijatý nový Zákonník práce. Podľa par. 11 organizácia nesmie prijať do pracovného alebo učebného pomeru osobu s neukončenou povinnou školskou dochádzkou.

23.10.1968 v Moskve bola podpísaná dohoda o dodávkach sovietskeho obilia do ČSSR, ktoré sa v r. 1969 zvýšili v porovnaní s rokom 1968 o 300 000 ton.

 

V r. 1968 zaviedla voľné soboty aj Maďarská ľudová republika.

V r. 1968 zaviedla voľné soboty aj NDR.

13.3.1973 Rada ministrov BĽR schválila skrátenie pracovnej doby zo 46 na 42,5 hodiny a zavedenie päťdenného pracovného týždňa pre ďalšie územné oblasti a kategórie pracujúcich.

 

Pokrok, stabilizácia socializmu a uvoľnenie v zdravotnej starostlivosti

 

 

27.6.1968 FZ ČSSR prijalo zákon č. 087/1968 Zb. o zmenách v nemocenskom poistení a v nemocenskej starostlivosti.

9.7.1968 v Bratislave uskutočnili prvú transplantáciu ľudského srdca v ČSSR.

19.12.1968 FZ ČSSR zákonom č. 169/1968 Zb. schválilo zriadenie Vysokej školy veterinárnej v Brne a Vysokej školy veterinárnej v Košiciach.

V r. 1968 v Bratislave vznikol národný podnik Psychodiagnostické a didaktické testy – celoštátna organizácia pre výskum, vývoj a distribúciu psychodiagnostických a didaktických testov.

V r. 1986 bol v ČSSR prijatý zákon o umelom prerušení tehotenstva. Prijatím tohto zákona sa stali čs. ženy slobodné v možnosti rozhodnúť sa o svojej budúcnosti.

3.8.1968 bolo uverejnené uznesenie ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR O opatreniach pre ďalšie zlepšenie zdravotníctva a rozvoj lekárskych vied v krajine.4. Slováci najviac veria OSN, Pravda 25. 7. 1996

 

Uvoľnenie a pokrok v hospodárskej oblasti

 

Klasické štádium socializmu v r. 1968 – 1988 vytvorilo priestor pre vnútornú diferenciáciu, uvoľnenie a konkurenciu aj v socializme, i medzi socialistickými štátmi navzájom.

Tým sa vytvoril priestor aj pre rozvinutie socialistického trhového mechanizmu. Je zrejmé, že zmätky r. 1968 v ČSSR tento proces pribrzdili a skomplikovali.

1.1.1968 sa začala hospodárska reforma v Maďarsku. Maďarská vláda vyhlásila “nový hospodársky mechanizmus”, ktorý predstavoval kompromis medzi centrálnym plánovaním a trhovým mechanizmom. Základnými činiteľmi reformy sa stalo vedecké plánovanie, účinnejšie využívanie ekonomických pák, vyššia zodpovednosť a samostatnosť podnikov a väčšia materiálna zainteresovanosť pracujúcich. Zároveň bola prevedená reforma veľkoobchodných cien, bol zavedený nový kurz forintu a nový investičný poriadok.

“Program ekonomickej liberalizácie sa v Maďarsku začal roku 1968 obmedzením centrálneho plánovania, zvýšením rozhodovacích právomocí vedenia podniku a vytvorením dôležitej sféry individuálnej aktivity, do ktorej nezasahovalo centrálne plánovanie. Vyrástli malé obchody a remeselnícke dielne, robotníci po skončení pracovného času sa mohli organizovať do tímov a poskytovať továrni služby za osobitnú odmenu.” (1, s. 93)

Maďarská vláda “v roku 1968 vyhlásila „nový hospodársky mechanizmu“, ktorý predstavoval kompromis medzi centrálnym plánovaním a voľným trhom. Nadviazala taktiež užšie politické a hospodárske vzťahy so západnou Európou. Povolila opozičné politické strany, ktoré v r. 1989 dohodli s vládou pokojné reformy.” (4, s. 455)

 

Ján Ferianc, slovenský ekonóm o hospodárskom pokroku na Slovensku:

“Avšak práve za týchto krajne nepriaznivých politických okolností boli o to pozoruhodnejšie počiny a výsledky v priemysle i v celom národnom hospodárstve Slovenska v období tejto tretej vlny, a to najmä z medzinárodných hľadísk. Uveďme celkom konkrétne fakty. Napríklad ZŤS Martin zažili a uskutočnili nielen veľkú konjunktúru v zbrojárskom priemysle, ale aj veľkú konverziu svojej priemyselnej štruktúry. Rozvinuli výrobu technologicky náročných valcovacích tratí pre export (Dubnica nad Váhom), elektrických a dieselelektrických lokomotív, cestných a stavebných strojov v licencii Poclain (Detva, Dubnica nad Váhom, Martin a ďalšie závody), rozvinuli výrobu traktorov a lesných traktorov, licenčnú výrobu motorov Pilstick (do cestných a stavebných strojov, do traktorov i nákladných automobilov a do riečnych lodí), licenčnú výrobu hydrauliky Saurer SRN (v Dubnici nad Váhom, Bratislave a Bardejove), výkonnú elektroniku na reguláciu energopohonov (Dubnica nad Váhom), motocyklov, vyrábali jednoúčelové stroje, manipulátory, ba aj roboty…” (Ján Ferianc: Makroekonomická regulácia v období tranzitu na trhovú ekonomiku, Ekonomický časopis, 43, 1995, č. 7/8, s. 595)

Päťročnica 1971 – 1975 priniesla pre ČSSR značný hospodársky rast.

Spomalenie nastalo až v osemdesiatych rokoch (priemer 2 %). Problémy nastali hlavne v ČSR, keďže dochádzalo aj k presunom zdrojov na Slovensko.

V r. 1968 začala zásadná modernizácia Železiarní Podbrezová. Postupne boli uvedené do prevádzky nová valcovňa rúr za tepla a dve ťahárne presných rúr za studena a podbrezovské železiarne sa stali najväčším výrobcom presných ťahaných rúr v strednej Európe. Ďalej bola vybudovaná nová oceliareň spolu so zariadením na plynulé odlievanie ocele, vďaka čomu sú dnes železiarne modernou minihutou s uzavretým cyklom spracovania ocele.

V r. 1985 FS ČSSR prijalo zákon č. 116/1985 Sb, o podmienkach činnosti organizácií s medzinárodným prvkom v ČSSR (Zákon o dôchodkovej dani).

 

Uvoľnenie a modernizácia poľnohospodárstva

 

Paradoxne, práve o čase prítomnosti sovietskych vojsk na území ČSSR sa československé poľnohospodárstvo zbavovalo automatického kopírovania sovietskych vzorov a vydalo sa vlastnou cestou. Prvou zmenou prešlo čs. poľnohospodárstvo po r. 1948 – v rámci vlny združstevňovania. Druhá veľká zmena sa udiala v polovici 70. a v 80. rokoch, keď sa čs. agrokomplex zbavil nekritického kopírovania sovietskeho vzoru a nastúpil cestu koncentrácie výroby, kapitálu, využívania nových technológií a dobrej kvalifikačnej úrovne poľnohospodárskych pracovníkov. Zavádzala sa vedecká organizácia výroby. Dedina tým prešla významnými zmenami – oslabili sa zdedené, rodové, od indivídua značne nezávislé vzťahy a boli nahradené takými, kde sa kľúčovým znakom stala vlastná voľba. Táto rozšírená možnosť voľby sa prejavila v zmene zamestnania, v rozšírení sféry voľného času, v možnosti zakladať spolky a záujmové združenia, v budovaní množstva sociálnych, kultúrnych a športových zariadení, ktoré rozširovali sféru pôsobenia človeka.

Vedecká organizácia výroby – vzdelanie, tvorba a sprostredkovanie informácií pretrhla závislosť na zdedenej “skúsenosti otcov”, rozšírila možnosti.

Družstvá vtedy získali veľa odborníkov, ktorí priniesli novú krv a spôsobili kvalitatívny posun. Ľudia si na zákazku mohli objednávať rôzne druhy tovarov, aké štátne podniky neponúkali. Družstvá boli oveľa operatívnejšie a dokázali pružne meniť svoje výrobné programy. Nemohli si dovoliť vyrába» niečo, o čo nebol záujem. A vedeli tiež využiť» rôzne štátne programy, z ktorých okrem práce plynuli aj určité výhody. Napríklad, keď nastal rozmach automobilizmu, chýbali servisy. Družstvá sa podujali ich budovať a postupne ich družstvám patrilo viac ako 90 percent. Bolo treba mať ekonomické zdroje, ekonomicky hospodáriť a využiť úľavu, ktorú štát ponúkol. Družstvá sa stali zaujímavé aj rôznymi doplnkovými službami, výrobou fotografií, sklenárstvami ap.

V pamäti zostali predajné výstavy spotrebného tovaru v Brne, kde sa stretávalo miestne hospodárstvo a výrobné družstevníctvo z celej republiky.

František Čuba, predseda Slušovického agrokombinátu, po r. 1968 mohutne rozširoval výrobu, pohlcoval družstvá vo svojom okolí a vytváral gigant so 4 tisíckami zamestnancov. Prekračoval všetky zvyklosti a hranice. Slušovice mali významný stavebný podnik, kompletovali výpočtovú techniku, numericky riadené stroje poslednej generácie, experimentovali v génovom inžinierstve. Slušovice rozbiehali spoločné podniky v Rakúsku, Nemecku, Holandsku, Švédsku, Francúzsku, Taliansku, Kanade a Vietname.

Gustáv Husák na začiatku 80 rokov sledujúc Čubovu rozpínavosť, naznačoval, aby sa s Čubom niečo urobilo. Podrobná previerka ministerstva poľnohospodárstva chyby nenašla, naopak Krajský výbor KSČ v Brne konštatoval, že likvidácia Slušovíc by priniesla regiónu hospodárske problémy. Slušovice prosperovali.

Táto vcelku priaznivá situácia sa nedá porovnať s “priaznivou” situáciou po r. 1989. Čuba podľa zvyku nereagoval na politické hrozby a útočné články v tlači, nepovažoval ich za hrozbu. Podcenil však skutočnosť, že už nešlo o mäkkých socialistických politikov, ale išlo o ekonomickú a politickú moc, ideologickú odvetu a o majetky. V lete 1990 prehlásil prezident V. Havel v prejave na Václavskom námestí (pri príležitosti výročia 21. 8. 1968), že treba rozpliesť temné slušovické nitky, ktoré ohrozujú československé poľnohospodárstvo.

Do Slušovíc bolo poslaných množstvo kontrol. František Čuba bol obvinený z viacerých trestných činov, z nedovoleného podnikania (!?), dokonca aj z údajných devízových deliktov do r. 1990 (komunisti ho nevyšetrovali napriek prísnym devízovým zákonom). Do Slušovíc bol poslaný Útvar rýchleho nasadenia, zatknutý bol celý manažment, vyhorel archív družstva, bolo tu vydieranie, vyhrážky, čudná aktivita ministra Kubáta. Čuba absolvoval niekoľko zadržaní a vyše 70 výsluchov. Finančné riaditeľstvo v Brne Slušoviciam vyrúbilo dodatočný odvod v sume takmer 2,5 mld. korún.

 

21.1.1968 poľský Sejm schválil dôležité poľnohospodárskej zákony: o sceľovaní a výmere pôdy, o nároku na dôchodok starých poľnohospodárov, ktorí predajú pôdu a hospodárstvo štátu, a o nútenom výkupe nemovitostí poľnohospodárskych hospodárstiev.

11.-16.11.1968 sa konal V. zjazd PZRS. Zvýšenú pozornosť venoval zefektívneniu národného hospodárstva, rastu produktivity práce, rastu zamestnanosti, systému plánovania a riadenia a rozvoju socialistickej demokracie.

1.1.1971 boli v PĽR zrušené povinné dodávky pre poľnohospodárov.

 

 

Uvoľnenie v kultúre

 

V r. 1968 bol v Bratislave založený Výskumný ústav kultúry a verejnej mienky.

Od r. 1968 vychádzali vo Výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky v Bratislave Novinky kultúry – informačná revue pre teóriu a výskum kultúry.

V r. 1968 začalo pracovať Európske stredisko pre voľný čas a výchovu – pracovisko Ústavu pre filozofiu a sociológiu ČSAV v Prahe. Vzniklo na podnet medzinárodnej konferencie o voľnom čase a výchove v r. 1965 podľa dohody medzi UNESCO a ČSAV. V 1. Etape (1968 – 1973) sa zameriavalo predovšetkým na problematiku voľného času, od r. 1974 je spoločnosť zameraná na výchovu a vzdelávanie dospelých.

 

Slovenský kulturológ Vladimír Brožík o tzv. veľkej ére hudby :

“Ktosi v snahe pomenovať zázrak, odohrávajúci sa kdesi medzi polovicou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v slovenskej populárnej hudbe, vymyslel fenomén tzv. veľkej éry. Je síce pravdou, že celé to množstvo prekvapivo dobrej muziky, priam explodujúcej uprostred najhlbšieho kultúrnopolitického temna, zaskočilo nielen muzikológov, ale aj samotných muzikantov – príčina však nebude v akomsi logickom, či niekedy naopak, paradoxnom striedaní sa štýlových vĺn či epoch. Jednoduchšie vysvetlenie vzniku “veľkej éry” vidím v tvorivom dozretí najvýraznejších osobností a ich presadení sa aj napriek nepriaznivej situácii…” (Vlado Brožík: Janko Lehotský a priatelia, Literárny týždenník 16. 4. 1993)

Muzikológ Ladislav Mokrý, od r. 1968 riaditeľ Slovenskej filharmónie, od r. 1968 do r. 1975 bol členom Výkonného výboru Medzinárodnej hudobnej rady UNESCO, v r. 1971 . 1975 jej generálnym tajomníkom a od r. 1976 do r. 1982 viceprezidentom.

V r. 1968 bola založená Slovenská spoločnosť pre hudobnú výchovu – dobrovoľná výberová organizácia hudobných pedagógov a pedagogických hudobných teoretikov, skladateľov, výkonných umelcov a publicistov.

Od r. 1968 organizovala Slovenská spoločnosť pre hudobnú výchovu jeden až dvakrát ročne tzv. deň hudobnej výchovy – zameraný na zvýšenie úrovne hudobnej výchovy.

Od r. 1968 sa každý druhý rok organizovali Oravské synkopy – celoslovenská súťaž a prehliadka amatérskej tvorby v oblasti populárnej, tanečnej a zábavnej hudby.

Od r. 1968 každý druhý rok organizoval ÚV Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Československu súťaž folklórnych skupín, sólových spevákov, nositeľov a oživovateľov ľudových tradícií občanov maďarskej národnosti v ČSSR pod názvom Jarný vietor vody vzdúva (Tavaszi szél vizet áraszt).

Od r. 1969 sa organizovala Medzinárodná tribúna mladých interpretov UNESCO – nesúťažná prehliadka mladých koncertných umelcov do 30 rokov z celého sveta. Okrem 1. Ročníka 1969 – 1970, ktorý sa uskutočnil vo Francúzsku, prebiehali jej jednotlivé ročníky v rámci Bratislavských hudobných slávností.

Od r. 1969 sa konal (v Žiline, ďalší v Levoči, Nitre a Ružomberku, od r. 1975 v Žiline) festival Mládež spieva – celoslovenský festival zborového spevu, vyvrcholenie trojstupňovej súťaže speváckych zborov (jeden rok detských, druhý mládežníckych).

Od r. 1978 sa organizoval na Slovensku festival Melódia – festival amatérskych interpretov populárnej hudby maďarskej národnosti.

V r. 1982 v Bratislave vznikla folková skupina LOJZO – Ľudový orchester jednoduchej zábavy obyvateľstva.

O sedemdesiatych rokoch sa hovorí ako o zlatej ére československého filmu.

12.11.1976 v Bratislave slávnostne otvorili Filmový klub.

Toto obdobie bolo v Československu nazvané aj zlatou érou divadiel.

V sedemdesiatych rokoch sa v slovenskej próze zdvihla vlna románovej tvorby, kde sa cez historizujúcu tému dvíhalo vedomie národa, posilňovalo jeho historické vedomie a sebavedomie.

27.6.1968 bol vydaný zákon SNR č. 097/1968 Zb. o Matici slovenskej a vyhláška o klubovej činnosti. Upravené zákonom SNR v r. 1973.

Zákon rozšíril pôsobnosť Matice slovenskej, obnovil jej členskú základňu a rozšíril inštitucionálnu zložku (tvorivo sa rozvíjali dovtedajšie výskumné, dokumentačné a metodické, knižné, bibliografické, literárnoarchívne a literárnomúzejné úlohy). Zákon k nim pripojil aj biografické úlohy a výskum a kultúrne styky so Slovákmi mimo územia Slovenska.

 

Demokratizácia – decentralizácia (demokratizácia vzťahov medzi národmi)

 

27.-28.2.1968 Národné zhromaždenie ČSSR prijalo zákon o Bratislave ako hlavnom meste Slovenska.

24.6.1968 bol prijatý ústavný zákon o príprave federatívneho usporiadania Československej socialistickej republiky č. 077/1968 Zb.

27.6.1968 bol vydaný zákon SNR č. 097/1968 Zb. o Matici slovenskej a vyhláška o klubovej činnosti.

15.8.1968 vláda ČSSR schválila návrh zásad federatívneho usporiadania ČSSR.

1.10.1968 vláda ČSSR prerokovala návrh ústavného zákona o čs. federácii.

27.10.1968 NZ ČSSR schválilo ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o čs. federácii, účinnosť nadobudol od 1.1.1969. Bola vyhlásená československá federácia, pozostávajúca z dvoch rovnoprávnych národných republík – Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky. Federácia začala existovať od 1. 1. 1969.

Prijatie zákona znamenalo začiatok novej etapy vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom vo vývoji čs. štátnosti. Jednotný (unitárny) čs. štát sa zmenil na zložený štát, organizovaný na princípoch socialistickej federácie. Subjektami čs. zloženého štátu sa stali Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika ako národné republiky.

“V Československu koncom 60. rokov dozrievala vážna kríza, ktorá sa nedotýkala tak hospodárstva (bolo na vzostupe), ako skôr politickej sféry, kde šlo o demokratizáciu pomerov a doriešenie slovenskej otázky. Práve hospodársky rozvoj a celková vyspelosť Slovenska narážali na bariéry unitárneho štátoprávneho usporiadania, obnažovali jeho prežitosť a vyžadovali nové riešenie vzťahu Čechov a Slovákov smerom k federácii štátu… V rámci všeobecného hľadania východísk kládol sa dôraz na ekonomickú reformu a rozvoj samosprávy, s čím súvisel nový zákon o národných výboroch.” (L. Stískal: K starej i novšej kauze Bratislavy, NSbr 22. 7. 1996)                                                                                              

V roku 1968 v predvečer 28. októbra bol prijatý legendárny ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii, na základe ktorého 1. januára 1969 vznikla aj Slovenská socialistická republika. Tu sú aj ústavnoprávne začiatky súčasnej slovenskej štátnosti. Dnešná Slovenská republika nevznikla 1. januára 1993. Vtedy sa osamostatnila. Existuje bez prerušenia od 1. januára 1969. Svedčí o tom i fakt, že SNR schválila Ústavu slovenskej republiky 1. septembra 1992 a táto nadobudla účinnosť 1. októbra 1992. Ústava Slovenskej republiky bola schválená i nadobudla účinnosť pred osamostatnením Slovenskej republiky. Ak by sa prijal názor, že Slovenská republika vznikla až 1. januára 1993, tak by jej ústavu schválil orgán iného štátu.

V novembri 1968 v rámci federalizácie ČSSR bol založený Zväz slovenských spotrebných družstiev (od r. 1974 SZSD).

19.12.1968 (s účinnosťou od 1. 1. 1969) bol FZ ČSSR prijatý zákon č. 170/1968 Zb. o niektorých opatreniach súvisiacich s federatívnym usporiadaním štátu.

28.12.1968 bol prijatý zákon SNR č. 207/1968 Zb. o zriadení ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej socialistickej republiky.

V r. 1968 v rámci federalizácie ČSSR bol založený Slovenský zväz výrobných družstiev.

V r. 1968 založili Slovenskú štatistickú a demografickú spoločnosť. Jej činnosť sa orientovala na organizáciu vedecko-odborných podujatí v oblasti štatistiky a demografie prostredníctvom vedeckých konferencií, odborných seminárov a diskusných popoludní.

V r. 1968 bol založený Zväz poľnohospodárskych družstiev Slovenskej socialistickej republiky.

V r. 1968 vzniklo pri 120. výročí prvej SNR Múzeum slovenských národných rád v Myjave – múzeum dokumentujúce činnosť troch SNR (1948 – 1949, 1918, 1943).

Od 1. 1. 1969 na základe zákona SNR č. 207/68 Zb. zanikli v Československu niektoré federálne ministerstvá a vznikli národné ministerstvá, napr. Ministerstvo kultúry SSR, Ministerstvo školstva SSR.

8.1.1969 bol prijatý zákon Českej národnej rady č. 002/1969 Zb. o zriadení ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy Českej socialistickej republiky.

“Poznáme federácie, ktoré rešpektujú historicko-etnický princíp (napr. SRN, Švajčiarsko), alebo rešpektujú princíp územno-teritoriálnych vývojových zvláštností (napr. USA, kde sa spojilo 13 pôvodných anglických kráľovských i súkromných kolónií alebo území získaných vojnami proti susedným štátom – Kalifornia, Nové Mexiko apod.). Ide vždy o otvorené federácie, do ktorých môžu vstupovať ďalšie subjekty so súhlasom federálneho štátu. Ústavy týchto federálnych štátov spravidla neumožňujú subjektom federácie právo výstupu z federácie.

Iným typom federácie sú tie, ktoré vznikali a vznikajú na národnom princípe. V takejto federácii sú národné štáty suverénne, platí princíp zvrchovanosti národa, ich právomoc je pôvodná, právomoc federálneho štátu je odvodená. Platí v nich princíp rovnoprávnosti subjektov a princíp dobrovoľnosti vstupu i výstupu. Patrili sem a patria i socialistické či bývalé socialistické federácie (ZSSR, ČSFR, Juhoslávia). (Jozef Prusák a kol.: Vybrané kapitoly z modernej teórie štátu a práva, Vysokoškolské skriptá UK v Bratislave, Bratislava 1990, s. 71).

V sedemdesiatych rokoch sa v slovenskej próze zdvihla vlna románovej tvorby, kde sa cez historizujúcu tému dvíhalo vedomie národa, posilňovalo jeho historické vedomie a sebavedomie.

V r. 1977 zriadil pápež Pavol VI. Slovenskú cirkevnú provinciu.

 

Demokratizácia postavenia národnostných menšín

27.10.1968 (s účinnosťou od 1. 1. 1969) bol v ČSSR prijatý ústavný zákon č. 144/1968 Zb. o postavení národností v ČSSR.

Význam riešenia národnostnej otázky v Československu vyniká v porovnaní s riešením tejto otázky v niektorých iných krajinách, napr. v španielskom Baskicku, kde od r. 1968 príslušníci organizácie Baskicko a jeho sloboda (ETA) bojujú za samostatnosť baskického ľudu. Podobne možno uviesť príklad nedoriešenej otázky Severného Írska.

Od r. 1968 každý druhý rok organizoval ÚV Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Československu súťaž folklórnych skupín, sólových spevákov, nositeľov a oživovateľov ľudových tradícií občanov maďarskej národnosti v ČSSR pod názvom Jarný vietor vody vzdúva (Tavaszi szél vizet áraszt).

Od r. 1969 sa v Senci konali Kultúrne dni Alberta Szenciho Molnára (Szenci Molnár Albert Kulturális Napok) – kultúrno-osvetové podujatie na počesť filológa a jazykovedca A. Szenciho Molnára, organizované miestnou organizáciou Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Československu.

V r. 1969 vzniklo v Bratislave vydavateľstvo Madách – vydavateľstvo neperiodických publikácií v maďarskom jazyku.

V r. 1969 vznikol v Košiciach samostatný umelecký kolektív Maďarské oblastné divadlo Thália.

Od r. 1970 sa v Rožňave konali Kultúrne dni Samuela Czabána (Czabán Samu Kulturális Napok) – okresné kultúrno-osvetové slávnosti občanov maďarskej národnosti na počesť pedagóga S. Czabána, organizované okresným výborom Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Rožňave.

Od r. 1970 sa v Košiciach konali Kultúrne dni Zoltána Fábryho (Fábry Zoltán Kulturális Napok) – kultúrno-osvetové, prevažne literárne podujatie, na počesť Z. Fábryho, organizované OV Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Košiciach.

V r. 1971 jazyková komisia pri Zväze Cigánov – Rómov kodifikovala záväznú formu zápisu rómskeho jazyka.

Od r. 1977 sa každé dva roky organizoval festival Melódia – festival amatérskych interpretov populárnej hudby maďarskej národnosti.

 

V r. 1968 bola v Československu na základe vládneho nariadenia č. 70/1968 Zb. opäť povolená grécko-katolícka cirkev, do ktorej sa vrátilo veľa farností a duchovných. (28. 4. 1950 v Prešove došlo k zjednoteniu pravoslávnej cirkvi s grécko-katolíckou cirkvou (uniátskou)).

Po druhej svetovej vojne sa začala ukrajinizácia. Vyše 300 škôl na východnom Slovensku sa zmenilo na ukrajinské (s vyučovacím jazykom ukrajinčinou). Všetky gréckokatolícke kostoly sa zmenili na pravoslávne. Rusíni však odmietali chodiť do ukrajinských škôl a taktiež zúčastňovať sa kultúrnych podujatí, pretože v ukrajinskom jazyku dobre nerozumeli.

Počas uvoľnenia v duchovnej oblasti sa aspoň polovica Rusínov vrátila ku gréckokatolíckej viere.

Od r. 1968 na Rímskokatolíckej Cyrilometodejskej fakulte v Bratislave sa pripravuje okrem kňazského dorastu rímskokatolíckej cirkvi aj kňazský dorast gréckokatolíckej cirkvi.

Článok je k dispozícii pre voľné publikovanie

This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 4.2. Klasický socializmus, 8. Historické udalosti, výročia and tagged , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s