Historické a strategické súvislosti r. 1968 – 2. časť. Ignorovanie strategických ekonomických, politických a vojenských súvislostí

Milan Antal

Tzv. obmedzená suverenita štátov mala objektívne historické opodstatnenie

Ak si pozrieme vývoj v smere určujúceho subjektu rozhodovania (prvotná ľudská tlupa – rod – kmeň – mestský štát – národný štát – zväzok štátov – prvotná globálna tlupa – globálna civilizácia – zem ako celok), z tohto hľadiska socialistická epocha je epochou zväzkov štátov: svetovej socialistickej sústavy reprezentovanej RVHP a VZ, svetovej kapitalistickej sústavy reprezentovanej EHS a NATO, zväzkom rozvojových krajín, hnutím nezúčastnených krajín ap.

Štáty pôsobili v 20. st. zväčša v rámci nejakého zoskupenia krajín, ekonomického, politického, duchovného, čo im prinášalo ekonomický, bezpečnostný, politický a morálny prospech. Zoskupenia krajín však nie sú len o právach, ziskoch z takéhoto zoskupenia, ale aj o záväzkoch voči zoskupeniu.

Bipolárny svet v r. 1968 preto neumožňoval iné riešenie mimo toho, ktoré bolo prijaté.

Pozrime sa na západný kapitalistický blok, ako tvrdo presadzoval a presadzuje takúto koncepciu vo svojej sfére.

V r. 1823 bola v USA prezidentom J. Monroem prijatá tzv. Monroeova doktrína, teda politika, ktorá považovala akúkoľvek kolonizáciu a zasahovanie zo strany európskych krajín v Severnej a Južnej Amerike za agresívny akt, ktorý vyžaduje intervenciu USA. Postupom času došlo k podstatnému kreatívnemu rozšíreniu toho, čo bolo považované za kolonizáciu a zasahovanie.

V r. 1904 bol prijatý dodatok prezidenta T. Roosevelta k Monroeovej doktríne. Z pôvodne obrannej doktríny sa stal nástroj odôvodňujúci akúkoľvek vojenskú intervenciu USA. Z USA sa stal policajt západnej pologule. Latinskoamerické krajiny mali veľmi obmedzenú suverenitu konania.

18. 11. 2013 na konferencii Organizácie amerických štátov oznámi l minister zahraničných vecí USA John Kerry koniec takmer dvestoročného obdobia, počas ktorého sa vzťahy Spojených štátov k Latinskej Amerike riadili tzv. Monroeovou doktrínou. Podľa Kerryho USA uznávajú latinskoamerické štáty za rovnoprávne a budú s nimi rozvíjať partnerské vzťahy.

Západoeurópske krajiny po druhej svetovej vojne nemali vlastnú zahraničnú politiku, dodnes je podriadená USA.

Komentár Britských listov 21. 8. 2013 Prečo si európske krajiny nevezmú vzor z nezávislého správania Južnej Ameriky?, k článku Marka Weisbrota v britskom denníku Guardian.

2.7.2014 Ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť USA oznámilo, že USA posilnia bezpečnostné opatrenia na zámorských letiskách v Európe, Afrike a na Blízkom východe, ktoré majú priame letecké spojenie s USA. Nemenovaní predstavitelia uviedli, že majú informácie, že členovia al-Kájdy v Sýrii a Jemene vyvíjajú bomby, ktoré možno prepašovať do lietadla. Medzi novými opatreniami mali byť ďalšie kontroly topánok a osobných vecí pasažierov.

USA si tým vyhradili právo určovať podmienky na letiskách suverénnych krajín.

V 20. st. a obzvlášť koncom storočia a začiatkom 21. st. si USA a západné krajiny prisvojovali právo určovať smerovanie jednotlivých krajín a zasahovať v prípade nerešpektovania:

Pritom vojensky napadnuté krajiny, ale aj politicky, ekonomicky atakované neboli súčasťou žiadneho vojenského, hospodárskeho zoskupenia. Skôr by sa dalo povedať, že spadali do sféry záujmov západného kapitalizmu.

Pokus bezohľadnou vojnou v r. 1964 – 1973, ktorá stála 3 mil, životov, určiť smerovanie Vietnamu. USA ju viedli najmä v mene tzv. zadržiavania komunizmu.

Zvrhnutie zákonnej vlády Chile v r. 1973, nakoľko jeho vláda chcela viesť nezávislú politiku na USA. USA vadila ľavicová politika Allendeho koaličnej vlády.

Vojenská intervencia proti marxistickej vláde v Grenade 23. 10. 1983. Sledovala zadržiavanie komunizmu na americkom kontinente. Americkí historici si neskôr všimli, že išlo o prvé vojenské víťazstvo USA proti marxistickej vláde.

Vojenská intervencia voči Paname v r. 1989

Pokusy o zvrhnutie kubánskeho socializmu množstvom akcií, predovšetkým inváziou v Zátoke svíň.

Vojenská nezákonná agresia voči Srbsku v r. 1999 – Srbsko nebolo členom ani EÚ ani NATO, jednoducho ho USA a Západná Európa považovali za svoju sféru vplyvu, hoci naopak malo tradične dobré vzťahy s Ruskom, pretože kultúrne mu bolo bližšie

Vojenská nezákonná agresia voči Iraku v r. 2003

Vojenská nezákonná agresia voči Líbyi v r. 2011

Podpora nezákonnej agresie voči Sýrii

Politické, ekonomické vydieranie Bieloruska, hoci patrilo do iného hospodárskeho celku.

Politické, ekonomické vydieranie Ukrajiny, hoci patrila do iného hospodárskeho celku.

Politické, ekonomické vydieranie Číny, hoci Čína patrí hospodársky, politicky, kultúrne do úplne iného okruhu.

12.12.2013 Blisty.cz: Homofobie v Rusku a skoro všude jinde Jan Čulík

Je nesporné, že je šokující, když Vladimir Putin vystupuje otevřeně na podporu homofobie a Rusku se to nesmí tolerovat, jenže jedna věc je velmi zajímavá. Nynější záporný postoj Ruska vůči homosexualitě se stal užitečným klackem, jehož prostřednictvím na Rusko příhodně útočí Západ. Přitom homosexualita je dodnes pronásledována jako trestný čin v osmdesáti zemích světa a ty nikdo na pranýř na rozdíl od Ruska za to nestaví. Není to poněkud pokrytecké?

Ak sa pozrieme na situáciu Česka a Slovenska po roku 1989, vidíme, že sú viac viazané členstvom v NATO, EÚ ako predtým.

Podľa čl. 10 Ústavy Českej republiky, ak sú české zákony a medzinárodné v rozpore, platia medzinárodné dohody. „Vyhlášené mezinárodní smlouvy, k jejichž ratifikaci dal Parlament souhlas a jimiž je Česká republika vázána, jsou součástí právního řádu; stanoví-li mezinárodní smlouva něco jiného než zákon, použije se mezinárodní smlouva.“

10.9.2008 česká vláda schválila dodatok k dohode SOFA, ktorý upravuje podmienky pobytu amerických vojakov v českom objekte radaru amerického systému protiraketovej obrany v českých Brdoch.

Podľa článku 7, bodu (2) Ústavy Slovenskej republiky „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“

1.5. 2004 vstúpila Slovenská republika do Európskej únie. Tento krok znamenal fakticky aj značné obmedzenie jej suverenity. Už v prístupových krokoch a rokovaniach bola nútená splniť množstvo kritérií a zladiť svoju legislatívu s legislatívou EÚ.

Každá krajina pred vstupom do eurozóny musela splniť štyri konvergenčné kritériá, tzv. maastrichtské kritériá.

Prijať zákony na ochranu spôsobov života ako dôležitej súčasti demokratického usporiadania sveta.

Prvé kritérium sa týka verejných financií. Deficit verejných financií za posledný rok pred hodnotením, nesmie presiahnuť 3% HDP. Okrem toho celkový verejný dlh nesmie presiahnuť 60% HDP, alebo musí klesať.

Druhým kritériom je inflačné kritérium. Priemerná inflácia za posledných 12 mesiacov (meraná podľa HCIP), nesmie presiahnuť priemer troch krajín EÚ s najlepšími výsledkami v oblasti cenovej stability o viac ako 1,5 % bodu.

Ďalším kritériom je stabilita dlhodobých úrokových sadzieb. Priemer trhových úrokových sadzieb dlhodobých vládnych alebo obdobných dlhopisov nesmie presiahnuť priemer troch krajín EÚ s najlepšími výsledkami v oblasti cenovej stability o viac ako 2% body.

Posledným kritériom je stabilita výmenného kurzu. Slovenská koruna musí byť dva roky pred hodnotením zapojená do mechanizmu výmenných kurzov (ERM II). Počas tohto obdobia nesmie Slovensko korunu jednostranne devalvovať, koruna nesmie vybočiť z dohodnutého fluktuačného pásma, musí sa pohybovať blízko centrálnej parity a pri vývoji kurzu sa nesmú vyskytnúť vážne napätia.

Každá krajina musela zladiť, prispôsobiť svoje inštitúcie, štruktúru ekonomiky, legislatívu, politické správanie charakteru EÚ.

Prijať zákony na ochranu spôsobov života ako dôležitej súčasti demokratického usporiadania sveta.

19.8.2013 Európska komisia vyzvala mesto Košice k „bezodkladnému“ strhnutiu betónového múru, ktorý postavila miestna časť, sídlisko Západ na ochranu parkoviska pred vykrádaním, najmä zo strany obyvateľov rómskeho geta . Múr EK pochopila ako protirómsky, hoci išlo o bežnú ochranu pred vykrádačmi.

19.6.2014 Európska komisia vyzvala bulharskú vládu, aby zastavila práce na plynovode Južný prúd. Zdôvodnila to pretrvávajúcimi pochybnosťami o súlade projektu ruskej spoločnosti Gazprom s právom Európskej únie. Komisia vyzvala bulharské úrady, aby nepokračovali v projekte dovtedy, kým sa nezabezpečí plný súlad s európskym právom, uviedla hovorkyňa komisie v emailovom stanovisku pre agentúru Reuters.

Bulharsko považovalo výstavbu plynovodu South Stream za národnú prioritu . 8. 6. 2014 na nátlak Bulharsko zastavilo prípravy na výstavbu plynovodu.

Armády ČR i SR vstupom do NATO plne podriadili svoje pôsobenie tomuto paktu a obidve republiky svoju zahraničnú politiku podriadili záujmom tohto paktu.

Krásne zdôvodnenie tejto koncepcie poskytuje napr. táto dohoda, vypracovaná v r. 2008 (zvýraznenie – M. A.) 

Dohoda mezi Českou republikou a Spojenými státy americkými o zřízení radarové stanice protiraketové obrany Spojených států v České republice

Preambule

Česká republika a Spojené státy americké (dále jen “strany”):

uznávajíce práva a závazky vyplývající z jejich účasti v Severoatlantické smlouvě, sjednané ve Washingtonu, D.C., dne 4. dubna 1949 (dále jen “Severoatlantická smlouva”); odhodlány spojit úsilí pro další podporu mezinárodního míru a bezpečnosti a pro společnou bezpečnost České republiky a Spojených států;

uznávajíce, že Česká republika a Spojené státy navázaly strategický dialog pro usnadnění konzultací o záležitostech mezinárodní bezpečnosti, včetně hrozeb raketového útoku a mezinárodního terorismu, které by mohly mít vliv na územní celistvost, politickou nezávislost, bezpečnost a obranyschopnost České republiky nebo Spojených států;

uznávajíce, že šíření zbraní hromadného ničení a jejich nosičů, včetně balistických raket, představuje vážnou hrozbu pro strany, jejich spojence a přátele a pro mezinárodní mír a bezpečnost; potvrzujíce ve shodě se Strategickou koncepcí Organizace Severoatlantické smlouvy (dále jen “NATO”) z roku 1999 úsilí o odvracení rizik a možných hrozeb šíření jaderných, biologických a chemických zbraní a jejich nosičů, včetně balistických raket;

vědomy si zásadní role mezinárodní spolupráce se spojenci a přáteli při přípravě na obranu proti útokům balistickými raketami; shodujíce se v názoru, že bezpečnost severoatlantické oblasti je nedělitelná a že NATO je primárním prostředkem k zajištění kolektivní obrany severoatlantické oblasti; přesvědčeny, že zřízení radarové stanice protiraketové obrany Spojených států na území České republiky posílí stávající bezpečnostní vztahy a schopnost České republiky odolat ozbrojenému útoku, že přispěje k mezinárodnímu míru a bezpečnosti a zlepší národní bezpečnost členů NATO, včetně České republiky a Spojených států, jakož i dalších spojenců a přátel;

uznávajíce potřebu vývoje systému protiraketové obrany, podporujíce aktivity NATO v této oblasti a vědomy si pokroku, jehož NATO dosáhla od Pražského summitu v roce 2002 v diskusích o vlastním systému protiraketové obrany; potvrzujíce shodu na budoucím úsilí o dosažení maximální možné operační součinnosti systému protiraketové obrany Spojených států se systémem protiraketové obrany NATO;

potvrzujíce, že žádný prvek systému protiraketové obrany, včetně radaru umístěného na území České republiky, nebude použit pro jakékoli aktivity neslučitelné s Chartou Organizace spojených národů; uznávajíce, že pobyt ozbrojených sil Spojených států na území České republiky, který souvisí se zřízením a provozem radarové stanice protiraketové obrany podle této Dohody, podléhá souhlasu Parlamentu České republiky;

uznávajíce uplatňování Dohody mezi smluvními stranami Severoatlantické smlouvy o statutu jejich ozbrojených sil, sjednané v Londýně dne 19. června 1951 (dále jen “NATO SOFA”), včetně jejího ustanovení o zvláštních dodatkových ujednáních k této dohodě; uznávajíce použitelnost Dohody mezi Českou republikou a Spojenými státy americkými o právním postavení ozbrojených sil Spojených států nacházejících se na území České republiky (dále jen “ČR-USA SOFA”) od okamžiku jejího vstupu v platnost;

uznávajíce uplatňování Dohody mezi vládou České republiky a vládou Spojených států amerických o opatřeních k ochraně utajovaných vojenských informací, sjednané v Praze dne 19. září 1995, v platném znění (dále jen “GSOMIA”), Dohody mezi smluvními stranami Severoatlantické smlouvy o bezpečnosti informací, sjednané v Bruselu dne 6. března 1997 (dále jen “Dohoda NATO o bezpečnosti informací”) a Dohody NATO o předávání technických informací pro účely obrany, sjednané v Bruselu dne 19. října 1970 (dále jen “Dohoda NATO o technických informacích”) …..

Pozíciu ČR v rámci NATO vystihuje aj tento článok:

Proč ale, že ano? Jsme malá země: Co Američané poručí, my prostě udělat musíme

Jaroslav Klima. Blisty.cz 29. 8. 2007

Já vidím situaci kolem tohoto zařízení poněkud prozaičtěji. Jsme státeček s deseti miliony obyvatel, takové jedno větší světové město. Státeček, který málokdo ve světě zná. Jako stát máme profesionální armádu. To v praxi znamená, že vlastně nemáme armádu.

Nějakých 40 000 profesionálů včetně civilních zaměstnanců by tento státeček s pár stíhačkami Gripen asi bránilo jen stěží. Té armády ostatně používáme téměř výhradně ku pomoci na bojištích spřátelených velmocí a pro tyto mise je také tato armáda cvičena a vyzbrojována. Z našich peněz. Dnes jde o válku proti terorismu. Vláda takovéhoto malého státu je většinou v situaci, kdy nemá na výběr. Pokud o něco spřátelená velmoc požádá musí splnit co chce.

Každé vláde bude zatěžko toto přiznat lidem ve své zemi. Znepřátelená spřátelená velmoc tady z tohoto státečku může ale kdykoli udělat kůlničku na dříví. Vláda naší země má dokonce pozici tak slabou, že nedokázala na již provedená fyzikální měření v lokalitě předpokládané pro radar uzavřít před jejich započetím mezistátní smlouvu o provádění těchto měření. To nebylo snad ani v době, kdy na našem území Rusové hledali uran.

Proto, aby snad českou společnost radarová základna tolik nebolela říká bývalý pan prezident Havel, že radar není až zas tak moc co pro Američany uděláme. Pan ministr Vondra upřesňuje, že jiní mají už splněno. A ministryně obrany paní dr. Parkanová na základě této bezmoci skládá s p. Vyčítalem tolik diskutovanou radarovou písničku.

Tuto absurdní hru s radarovou základnou, o kterou si řekla velmoc, nemůže s občany hrát vláda. Ta má splnit zadaný úkol. Proto si jmenovala vládního zmocněnce p. Klvaňu. Aby lidi přivedl k tomu, že odmítání základny je nesmysl. Ne vláda, ale on jako civilní osoba mohl taktně naznačit lidem naší země, že vůči budoucímu provozovateli radarové základny jsme sice v postavení partnerském, leč váha toho partnerství je na každé ze stran tohoto partnerského vztahu jiná.

To pochopili Rusové okamžitě. Proto radili p. Pojarovi, náměstkovi ministryně obrany, zdržovací taktiku. S tím, že se po amerických volbách prezidenta třeba změní postoj k hvězdným válkám. Ne víc, ne méně. Ale pan Klvaňa dál a dál propaguje a vyvrací a tlačí českou společnost vůči radaru do pozice, jakou mají lidé v Rakousku vůči Temelínu.

Diskuze o radarové základně probíhá. Samotný její podivný průběh je dán tím, že radarová základna se sem má umístit ku pomoci likvidaci budoucích hrozeb, o kterých dnes nevíme, jaké to budou a také co vyvolá její umístění v centru Evropy.

Jediné racionální jádro dnes má. Američané mají nepotřebný radar a k jeho obsluze bude třeba americká posádka na našem území. Smlouva o umístění obojího představuje pouhý formální akt, který je vynucen mezinárodní pozicí spřátelené velmoci. Proto vláda a některé strany považují referendum o radarové základně za nadbytečné a nikoli proto, že tak složitým otázkám spojeným s umístěním radarové základny by lidé nerozuměli. Je nadbytečné proto, že vláda nemá šanci, ani kdyby chtěla, jeho výsledek vzít v úvahu, pokud by zněl proti. Z toho důvodu jsou nadbytečné i veškeré diskuse, mají význam jen jako pofoukání bolístky. Proto je také starost pouze o hlasy v Parlamentu, ale i jeho ne lze obejít.

V r. 2008 prieskumy verejnej mienky ukázali jednoznačný odpor českého obyvateľstva proti radaru. Od 57 percent v prieskume objednanom vládou až po 76 percent v prieskume, na ktorý sa odvolávajú skupiny ako Nie základniam. Výskum zadaný Otázkami Václava Moravca sa zhodol na 65 percentách oponentov radaru.

NR SR uznesením č. 1041 dňa 23. 6. 2004 vyslovila súhlas s Protokolom o statuse medzinárodných vojenských veliteľstiev zriadených podľa Severoatlantickej zmluvy (podpísaným 28. 8. 1852 v Paríži).

NR súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi SR.

Listina o prístupe bola uložená u vlády USA 13. 9. 2004

Bombardovanie Juhoslávie v r. 1999 a obsadenie Kosova jednotkami NATO ukázalo, že európske štáty podliehali všeobecne takejto obmedzenej suverenite. S bombardovaním vyslovili súhlas česká aj slovenská vláda, povolili prelety lietadiel NATO na nezákonné nálety na Juhosláviu.

Českí, slovenskí, poľskí, či maďarskí vojaci sa zúčastnili v rámci jednotiek NATO aj na nezákonnom útoku proti Iraku v r. 2003.

24.11.2000 bola vo Vatikáne podpísaná Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Zmluva výrazne zasahuje do suverenity Slovenskej republiky.

V článku 1, paragraf 2 sa píše: Svätá stolica garantuje, že Katolícka cirkev využije všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenskej republiky v prospech spoločného dobra podľa princípov katolíckej náuky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

V článku 3, paragraf 1 sa píše: Katolícka cirkev má výlučné právo stanovovať a meniť. svoj právny poriadok, zriaďovať, meniť, a rušiť vlastné cirkevné štruktúry, najmä provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie, exarcháty a apoštolské administratúry.

V paragrafe 2 sa píše: Svätá stolica dá Slovenskej republike dôverným spôsobom na vedomie informáciu o zriadení, zmene alebo zrušení provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie, exarchátu alebo apoštolskej administratúry pred jej zverejnením.

V paragrafe 3 sa píše: Svätá stolica zabezpečí zhodu hraníc slovenských cirkevných rímskokatolíckych diecéz a apoštolských administratúr, ako aj slovenských cirkevných gréckokatolíckych eparchií a exarchátov so štátnymi hranicami Slovenskej republiky.

V paragrafe 4 sa píše: Katolícka cirkev má právo zriaďovať právnické osoby. Slovenská republika garantuje ochranu ich majetku a slobodu ich pôsobenia. Činnosť. týchto právnických osôb musí by. v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

V článku 6, paragraf 1 sa píše: Svätá stolica má výlučné právo obsadzovať úrady podľa kánonického práva, najmä nezávisle a výlučne rozhodovať pri výbere kandidátov do biskupskej služby a rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní biskupa.

V paragrafe 2 sa píše: Informáciu o mene a priezvisku osoby, ktorá má byť vymenovaná za biskupa, alebo informáciu o preložení a odvolaní biskupa dá Svätá stolica na vedomie pred jej zverejnením dôverným spôsobom Slovenskej republike. Dôvernosť tejto informácie zahŕňa záväzok Slovenskej republiky nevyjadrovať mienku o osobe kandidáta ani stanovisko k rozhodnutiam Svätej stolice.

V paragrafe 3 sa píše: Katolícka cirkev má výlučné právo rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek :ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania.

V článku 7 sa píše: Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.

V článku 8, paragraf 1 sa píše: Spovedné tajomstvo je nedotknute5né. Nedotknuteľnosť spovedného tajomstva zahŕňa právo odmietnuť vypovedať pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky.

V paragrafe 2 sa píše: Slovenská republika garantuje aj nedotknuteľnosť tajomstva informácie, ktorá bola ústne alebo písomne zverená pod podmienkou mlčanlivosti osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

V článku 9 sa píše: Slovenská republika bude rešpektovať ako dni pracovného pokoja nedele a tieto dni:

a) 1. január – slávnosť Bohorodičky Panny Márie, Obrezanie Pána a Bazila Veľkého,

b) 6. január – Zjavenie Pána, Bohozjavenie,

c) Veľký piatok,

d) Veľkonočný pondelok,

e) 5. júl – slávnosť svätých Cyrila a Metoda,

f) 15. september – slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska,

g) 1. november – slávnosť Všetkých svätých,

h) 24. december – Štedrý deň,

i) 25. december – slávnosť Narodenia Pána,

j) 26. december – sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka, Zbor presvätej Bohorodičky.

V článku 10, paragraf 1 sa píše: Manželstvo uzavreté pod5a kánonického práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou. Štátnu evidenciu manželstiev uzavretých podľa kánonického práva a ich zápis v matrike do knihy manželstiev upravuje právny poriadok Slovenskej republiky.

V paragrafe 2 sa píše: Rozhodnutie Katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva sa oznámi na žiadosť. jednej zo stránok Slovenskej republike. Slovenská republika bude ďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.

Názorným príkladom hlbokej straty suverenity, národnej hrdosti Slovákov po r. 1989 symbolizujú zahraničné značky svietiace nad našimi budovami, napr. znaky Coca-coly nad našou krajinou. Jeden taký svietil do noci aj na Jánošíkovej krčme v Terchovej. Viac zrejme netreba dodávať.

 

Politika Pražskej jari vôbec nezohľadňovala geopolitické sily a objektívne tendencie, ktoré 20 rokov (aj dohodami, konferenciami ZSSR, USA a V. Británie počas druhej svetovej vojny) predtým zaradili Československo do východného bloku a stále ho tam udržiavali. Pre niektorých členov vedenia a najmä pre československé médiá, spisovateľskú a kultúrnu obec sa javilo najväčším problémom odstavenie domácich konzervatívnych politikov v komunistickom vedení, aj to silne laickým a kontraproduktívnym spôsobom, kedy sa minulosť a jej predstavitelia predstavovali len v čiernom svetle ako zločinci, ktorých treba potrestať. Tento diletantský postoj ignoroval dialektické chápanie sveta, ktoré ukazuje, že minulý systém sa neprekonáva nutne preto, že bol zlý, zločinný, ale preto, že aj vďaka nemu sa spoločnosť vyvíjala, až kvantitatívne dozrela na prirodzenú zmenu. A predošlým generáciám treba byť naopak vďační za prácu, ktorou dotiahli spoločnosť až k potrebe zmien.

Napr. Grécko bolo zaradené do západného bloku, preto ZSSR nepomohol gréckym komunistom a ľavici v občianskej vojne 1947 – 1949. Naopak, výrazne do nej zasiahli V. Británia a USA vojenskou, materiálnou a finančnou pomocou, čím zmenili pomer síl.

USA síce s plánom Moskvy nesúhlasili, ale uznali, že ZSSR má právo na podobný zásah. Neodporovalo to medzinárodnému právu v zmysle postupimských dohôd z 2. 8. 1945. Ktoré rozdelili sféry vplyvu po 2. svetovej vojne. Podobne sa ZSSR zachoval pri intervencii USA (a V. Británie) v Grécku, v Grenade alebo v Paname.

Prezident USA L. Johnson dostal vyrozumenie o chystanej intervencii od sovietskeho veľvyslanca Dobrynina 20. augusta o 20 hodine SEČ. Teda A. Dubček mal pravdu, keď opätovne zdôrazňoval, že nielen na Východe nepriali pražskej jari.

“Československá vláda požiadala v roku 1968 USA, aby v prípade sovietskej vojenskej invázie nezasahovali. Táto žiadosť prišla do Washingtonu niekoľko dní pred inváziou, uviedol v rozhovore so spravodajcom TASR vtedajší osobitný poradca prezidenta Johnsona Walt Rostow. “Je to už dávno a nepamätám sa, kto konkrétne žiadosť poslal. Problém pre Spojené štáty bol však v jej dôsledku zjednodušený. Československá vláda v posolstve hovorila, že sa ešte nevie, či Sovieti do krajiny vtrhnú alebo nie, ale vyslovila názor, že vojna v Európe by nebola ospravedlniteľná a že NATO nemá – opakujem nemá – zasahovať,” zdôraznil Walt Rostow.” (Pre USA bolo hlavné odzbrojenie. Hospodárske noviny 21. 8. 1998)

V čase vstupu vojsk VZ do ČSSR prezident USA Johnson nariadil americkým jednotkám v SRN, aby sa stiahli 60 km od hraníc s Československom, aby sa ani náhodou nemohli dostať do kontaktu so sovietskymi jednotkami.

Pritom ČSSR bola členom Varšavskej zmluvy a členom RVHP, viazaná dohodami, deľbou práce, ekonomickou efektívnosťou celku. RVHP bolo ekonomickým celkom, previazaným ekonomickými dohodami, deľbou práce, ktorú by útek ČSSR vážne narušil. Tým viac, že spolu s NDR bola ČSSR vyspelým priemyselným štátom, dodávajúcim vyspelé technické výrobky na trhy RVHP. V hre bola teda nielen vojenská ale aj ekonomická bezpečnosť a nezávislosť RVHP hlavne na západných krajinách, keďže tie uvalili embargo ma množstvo technických výrobkov.

Zároveň Československo malo v ZSSR spoľahlivý trh pre svoje tovary a dodávateľa lacných energetických nosičov.

Socializmus ako systém mohol prežiť a rozvinúť sa len ako svetová sústava, čo mu dalo politické a právne opodstatnenie na ochranu tejto sústavy. Pokiaľ existoval ZSSR len samostatne, pokračovali aj ozbrojené útoky proti nemu (intervencia 14 krajín 1918 – 1921, 2. svetová vojna). Ako svetová sústava sa socializmus stal rovnocenným politickým, právnym, ekonomickým a vojenským partnerom, po roku 1968 sa prejavila aj jeho historická prevaha.

Nutnosť pôsobenia socialistickej krajiny v rámci svetovej socialistickej sústavy bola daná aj existenciou silnej svetovej kapitalistickej sústavy, ktorá z koloniálnej minulosti zdedila mohutné hospodárske a ľudské zdroje a bola preto vo výhode oproti tvoriacej sa socialistickej spoločnosti.

Toto stanovisko podporuje aj súčasnosť. Ako-tak dokáže vzdorovať nátlaku mohutná Čína, nie však napr. Kuba. Nehovoriac o Juhoslávii, ktorá bez ochrany celku sa stala obeťou vojenskej agresie západného kapitalizmu.

Krajiny VZ si vojenským obsadením ČSSR prakticky len poistili, že reformy systému v ČSSR nepovedú k neželaným geopolitickým zmenám, ktoré by ohrozili územnú celistvosť a bezpečnosť ich krajín..

 

Čo sa týka postoja socialistických krajín a komunistických strán, podporu československému vývoju vyjadrilo len Rumunsko a Juhoslávia, o čom svedčí návšteva ich najvyšších predstaviteľov v predvečer intervencie. Čína vývoj v ČSSR taktiež rešpektovala. Išlo teda vyslovene o krajiny, ktoré viedli truc-politiku voči socialistickému spoločenstvu a boli preto podporované aj Západom. Nie preto, žeby boli demokratické, ale opozičné. Napr. rumunský systém vykazoval oproti ostatným najmenej demokratické črty.

9.-11.8.1968 prezident SFRJ a predseda ZKJ J. Broz-Tito navštívil ČSSR a rokoval s jej predstaviteľmi o rozvoji čs. – juhoslovanských vzťahov.

9.8.1968 v priebehu návštevy vládnej a straníckej delegácie RSR vedenej N. Ceaušescom v ČSSR bola medzi ČSSR a RSR uzavretá nová Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

Talianska, japonská KS a KS V. Británie rešpektovali právo každej socialistickej krajiny na vlastný vývoj, naopak s týmto postojom nesúhlasili KS Západného Nemecka, Francúzska, Západného Berlína a Grécka.

 

Vojensko-strategické súvislosti

Okrem ekonomickej a politickej motivácie intervencie VZ treba brať do úvahy aj vojensko-strategickú situáciu. Pre sovietskych generálov bol čs. politický vývoj vítanou zámienkou, aby tu umiestnili vojská. Československo tvorilo v sovietskych strategických plánoch v tejto časti Európy najslabší článok. Druhý, možno ešte vážnejší vojensko-strategický dôvod spočíval v tom, že na česko-slovenskom smere nebola vytvorená dostatočná hĺbka nárazníkového priestoru, ktorý mal prikrývať rozmiestnenie strategických rakiet na Ukrajine.

Pozrime sa, čo napísal slovenský komentátor Peter Schutz v článku denníka Sme (Tretia výhra Putina, 4. 12. 2013) : „Smútiť za Ukrajinou ako stratenou príležitosťou by sme však na Slovensku mali. Priamy dôsledok, ktorý z Vilniusu vyplýva, je totiž spoločná hranica so ZSSR. Susedstvo s medveďom už bez tisíckilometrového nárazníkového pásma môže dostať Slovensko do geopolitickej šlamastiky najmä v scenároch, v ktorých sa v EÚ udeje čosi veľmi škaredé.„ Takže Slovensko uvažuje o vytvorení nárazníkového pásma (a to voči blízkemu slovanskému národu), ale ZSSR nemalo právo uvažovať o takomto nárazníku voči znepriatelenému vojenskému paktu NATO.

Dôležitá bola strategická pozícia Československa v Európe. Už Bismarck vyslovil tézu, že kto je pánom Čiech, ten je pánom Európy.

V tejto súvislosti treba spomenúť plány USA vybudovať systém protiraketovej obrany v Česku a Poľsku.

Fungovanie systému protiraketovej obrany je tesne prepojené s prácou systému varovania o raketovom útoku.

V Saratovskej oblasti sú dislokované odpaľovacie silá ruských medzikontinentálnych balistických rakiet. Vzdialenosť od týchto rakiet k plánovanej rádiolokačnej stanici v Česku a antirakiet v Poľsku činí približne 2 000, resp. 1 650 km. Raketa štartujúca vertikálne, by bola zistená vo výške okolo 328 km, ak sa radar umiestni aspoň 300 m nad morom, cieľ môže byť zachytený nižšie, vo výške 307 km. Česko pritom poskytuje dostatok vysoko položených miest.

A tak prvýkrát v dejinách vývoja protiraketovej obrany by sa stalo, že Američania by získali možnosť zostreľovať ruské medzikontinentálne balistické rakety, odpálené z európskej časti Ruska na vzostupnom úseku ich letovej dráhy a získať tak zjavnú prevahu v parite strategických potenciálov dvoch štátov.

Viem si predstaviť, že mnoho ľudí bude emotívne protestovať, že je nemorálne zastávať také stanovisko. Ako hovoril Hegel, čo je historicky nevyhnutné, je rozumné, teda aj morálne.

Vezmime si ako na lepšie pochopenie vzťah buniek, orgánov nášho tela a ich “suverenitu” v rámci celistvého organizmu. Je vari morálne, ak ich bez rozpakov dokážeme obetovať v záujme fungovania záchrany organizmu? Nad takým niečím sa v podstate ani nezamýšľame, berieme to ako samozrejmú vec. Pritom ale základnou rovinou živej hmoty boli niekedy bunky. Teraz bez rozpakov svoje pery, prsty, pleť maľujeme, tetujeme, ožarujeme, odstraňujeme, či sa im to páči alebo nie.

 

Objavil sa predovšetkým problém západných hraníc NDR, Poľska, ČSSR i ZSSR

Tieto obavy mali historické opodstatnenie

Západné štáty do r. 1969 odopierali mladej NDR medzinárodnoprávne uznanie, hospodárske, obchodné a politické styky. Obavy o existenciu NDR v prípade odtrhnutia Československa od VZ boli teda opodstatnené.

5.- 16.10.1925 sa v Locarne konala konferencia o tzv. rýnskom garančnom pakte. Konferencia garantovala len západné hranice, otázka východných hraníc zostala otvorená, čo Nemecko v druhej svetovej vojne aj využilo.

5.9.1946 americký štátny tajomník J. Byrnes ohlásil v Stuttgarte zmenu americkej politiky voči Nemecku, ktorá znamenala porušenie ustanovenia konferencie v Postupimi: odmietol uznať platnosť hraníc na Odre a Lužickej Nise.

V r. 1949 vznikla NDR. Medzinárodný olympijský výbor odmietol uznať Národný olympijský výbor NDR, ktorá sa tak mohla zúčastňovať olympiád len v rámci spoločného nemeckého družstva. Až v r. 1968 štartovali obidve nemecké družstvá na olympiáde samostatne.

4.5.1951 spolková vláda SRN vyhlásila platnosť hraníc Nemecka z r. 1937.

V januári 1952 minister dopravy SRN Hans Christoph Seebohm v rozhlasovom prejave vyhlásil: “Obmedzujete sa vo svojich nárokoch na územia, ktoré sú podľa versailleskej zmluvy súčasťou nemeckej ríše. Nemáte však zabúdať na Horné Sliezsko a tiež nemecké kraje v Poznani a východnom Prusku (súčasné poľské a sovietske územie – pozn. M. A.) a predovšetkým na Sudety. Nemôžeme ignorovať to, čo bolo nemeckým, pretože zostalo nemeckým, aj keď v období rokov 1919 až 1938 nepatrilo nemeckému štátu.”

V marci 1952 Adenauerov štátny tajomník Walter Hallstein predniesol v New Yorku programový vládny prejav. Vytýčil v ňom heslo “integrácie Európy po Ural”- Táto integrovaná Európa sa mala stať “združením slobodných západných národov s národmi Východnej Európy až po Ural, oslobodenými od boľševizmu”.

V júni 1953 Západný Berlín navštívil štátny tajomník SRN O. Lenz a šéf americkej tajnej služby A. J. Dulles. Po ich návšteve došlo 17. 6. za pomoci západonemeckej vysielačky RIAS a špionážnych centrál k pokusu uskutočniť štátny prevrat v NDR.

7.9.1953 spolkový kancelár SRN Konrad Adenauer vystúpil namiesto opätovného zjednotenia Nemecka s požiadavkou oslobodenia východného pásma.

7.-10.12.1955 na porade veľvyslancov SRN bola vyhlásená Hallsteinova doktrína, podľa ktorej SRN nebude udržiavať diplomatické styky s krajinami, ktoré uznávajú NDR. NSR bola vyhlásená za výlučného predstaviteľa celého nemeckého národa. Západonemecká vláda trvala na hraniciach Nemecka z r. 1937.

V januári 1961 na recepcii predákov jedného revanšistického landsmanšaftu kancelár SRN Konrad Adenauer vyhlásil, že “keď pre Nemecko nastane historická hodina, nezabudne na nemecké východné oblasti”.

11.7.1961 vládnuca CDU vydala prehlásenie, v ktorom proklamovala pohltenie NDR Spolkovou republikou Nemecko.

Po druhej svetovej vojne napr. aj britská Labour Party na konferencii 1. – 4. 10. 1962 poukázala na nedoriešenosť tejto otázky a vyslovila sa za uznanie NDR i hraníc na Odre a Lužickej Nise.

6- 7.7.1966 zjazd západonemeckej FDP odmietol uznať existenciu NDR.

7.2.1968 ÚV KS Nemecka zverejnil návrh programu strany, avšak vládne orgány zakázali jeho rozširovanie.

26.3.1968 na filozofickom kongrese v Berlíne tajomník ÚV SED prof. K. Hager verejne upozornil na to, že západonemecká propaganda využíva v protisocialistickej propagande protisocialistické hlasy z čs. oznamovacích prostriedkov. Proti K. Hagerovi bola čs. oznamovacími prostriedkami rozpútaná kampaň, ktorá osočovala kritické postoje k čs. reforme. Kritika reforiem sa teda nepripúšťala.

11.6.1968 Ľudová snemovňa NDR v súvislosti s prijatím núdzových zákonov v SRN zaviedla vízovú a pasovú povinnosť občanov SRN a Západného Berlína pri cestách do NDR a tranzitu do Západného Berlína.

14.7.1968 v súvislosti s výzvou “Dvetisíc slov” , ktorá vyšla 27. 6. 1968 v Československu a celkovým vývojom v ČSSR poslanec západonemeckej CSU a predstaviteľ sudetonemeckého landsmanschaftu Walter Becher na zjazde CSU prehlásil:

“Hodina pravdy, ktorá bije v Československu v rozličných oblastiach spoločenského a štátneho života utvára podstatné predpoklady pre integráciu Európy…”.

25.7.1968 Stuttgarter Zeitung píšu: “Ak sa presadia pražskí reformátori, počas niekoľkých rokov sa zmení politická mapa Európy…”.

Organizovali sa petície za vystúpenie Československa z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality.

19. 8. 1968 v Prahe sa konalo zasadnutie prípravného ústredného výboru Československej sociálnej demokracie. Formulovalo pracovný program, ktorý predpokladal vystúpenie Československa z VZ a vyhlásenie za neutrálny štát.

Československá armáda sa rozpadala, západné hranice ČSSR boli oslabené.

Československo nielenže tvorilo hranicu zo Západom, ale jeho odchod zo socialistických vojenských štruktúr by rozdelil strednú Európu na dve časti a nesmierne by skomplikoval vojenskú stratégiu v prípade vojnového konfliktu…

15.-19.6.1969 zjazd dánskej Sociálnodemokratickej strany sa vyslovil za uznanie hraníc na Odre a Lužickej Nise.

2.7.1969 ešte SRN prerušila diplomatické styky s Juhojemenskou ľudovou republikou v súvislosti s jej uznaním NDR.

21.12.1972 bola podpísaná dohoda o základných vzťahoch medzi NDR a SRN, ktorou sa utvorili medzinárodné právne vzťahy medzi oboma nemeckými štátmi. Obe strany uznali nedotknuteľnosť vzájomných hraníc a obmedzenie výsostných práv oboch štátov len na vlastné územie.

 

Bol tu aj problém západných hraníc Poľska, ktoré takisto neboli garantované. A navyše, bola tu spletitá história západných území Poľska.

Nečudo, že intervencie sa zúčastnila veľká poľská armáda – 2. poľská armáda pod velením gen. Siwického, ktorá bola súčasťou vojenskej skupiny pod vedením sovietskeho generála Ivana Pavlovského. 2. poľská armáda mala k dispozícii 18.5 tisíca vojakov, 471 tankov a 542 obrnených transportérov. Počas operácie boli 2. poľskej armáde poslané na žiadosť aj ďalšie posily.

Vroclav symbolizuje poprepletanú históriu tejto časti strednej Európy. Mesto malo celkovo v histórii až 50 názvov, nemecký Breslau, český Vratislav, ale aj Vratislaviu, Prezlu a mnohé iné.

Štyristo rokov patrilo mesto českému kráľovstvu, od 18. storočia až do konca druhej svetovej vojny bolo nemecké. Po druhej svetovej vojne sa posunuli hranice Poľska na západ, a tak dovtedy nemecký Vroclav pripadol Poliakom.

Okrem 20-tisíc Nemcov museli všetci z mesta po vojne odísť. Na ich miesto prišli najmä Poliaci z Ľvova a okolia, ktoré pre zmenu pripadlo Sovietskemu zväzu.

Pred koncom II. vatikánskeho koncilu v r. 1965 poľskí biskupi poslali posolstvo nemeckým biskupom. Jeho autori odsúdili „utrpenie miliónov nemeckých utečencov a presídlencov“, ale trvali na uznaní hraníc na Odre a Nise.

Napriek očakávaniam odpoveď nemeckých biskupov však neobsahovala pasáž o nenarušiteľnosti poľských západných hraníc.

Veľká časť poľskej verejnosti neprijala posolstvo poľských biskupov. Boli tu predovšetkým obavy z nemeckej teritoriálnej rozpínavosti. To prispelo k tomu, že poľská verejnosť prijala intervenciu VZ do ČSSR ľahostajne. Podporu Dubčekovmu kurzu vyslovili iba jednotliví intelektuáli. Poľsko sa obávalo vypadnutia ČSSR z východného bloku a posunutia vplyvu SRN na východ k poľským hraniciam.

Rok 1968 priniesol aj vnútornú nestabilitu Poľska. 8. – 13. 3. 1968 v Poľsku vo Varšave a Lubline sa uskutočnili demonštrácie študentov a inteligencie (predovšetkým z Varšavskej univerzity). Vo Varšave sa zároveň konala demonštrácia na podporu vlády.

3.-22.6.1968 sa v severných oblastiach Nórska konalo vojenské cvičenie NATO.

5.11.1999 v poľských novinách Nasz Dziennik bol publikovaný článok Ryszarda Surmacza pod názvom “Od Koschyka k Willersovi”, ktorý sa zaoberá znovuoživením nemeckých plánov na ovládnutie poľských piastovských území na západe a severe Poľska.

V IX. Kapitole Postupimskej dohody z r. 1945 sa píše: “Definitívne stanovenie západnej hranice Poľska treba odložiť do mierovej konferencie.” Tiež bolo stanovené, že poľské navrátené územia “sa majú nachádzať pod správou Poľského štátu”. Západonemecký štát si z toho vyvodzoval v období studenej vojny pseudoteoretické závery pre požiadavku územných nárokov voči Poľsku.

Pri rokovaní 2 + 4 v r. 1990 spojenci položili Nemecku podmienku uznania hranice.

Dobrá východisková pozícia Poliakov bola znehodnotená tým, že v poľsko-nemeckej zmluve z r. 1991 sa nehovorí o definitívnom uznaní alebo vytýčení hranice, ale o jej potvrdení, čo v nemeckej a anglosaskej mentalite znamená, že problém poľských západných hraníc je naďalej otvorený.

Podľa nemeckých odhadov západné a severné územia tvoria jednu tretinu územia Poľska, na ktorom žije viac ako milión Nemcov.

Po r. 1989 Nemci predložili viacero návrhov týkajúcich sa organizácie obhospodarovania spoločného pohraničia. Začalo sa to r. 1990 návrhom tajomníka Zväzu vyhnaných Hartmuta Koschyka a poslancov CDU a CSU v Spolkovom sneme. Navrhol vytvorenie exteritoriálnych prístavov a pásiem slobodného obchodu v Štetíne. Riešenie by bolo odtiaľ časom prenesené aj do iných prihraničných miest. Podielnikmi by mali byť Poliaci a Nemci, nie j e známe, v akých proporciách. Euroregióny sú tiež Koschykovým návrhom. Mali by mať autonómiu a ako prvé zostať integrované s Európskou úniou.

Ďalší plán predložil Viktor von Malchus. Jeho koncepcia sa obmedzovala na tri východné územia (Länder) a štyri západné vojvodstvá. Malchus považoval za najdôležitejšiu úlohu nápravu stavu infraštruktúry, ako aj cestnú a železničnú sieť. Ukazoval tiež na nutnosť výstavby nových hraničných prechodov. Za týmto cieľom navrhoval utvorenie hlavnej komisie pre koordináciu spolupráce v celom pohraničí, a taktiež aj troch komisií, zaoberajúcich sa súčinnosťou jednotlivých nemeckých krajov s príslušnými poľskými vojvodstvami, Vedúcou krajinou, vzhľadom k dĺžke hraníc, malo byť Braniborsko, strediskami potom nemecké mestá Schwedt, Eisenhuttenstadt, Frankfurt nad Odrou a Gorlitz. Na poľskej strane išlo o Štetín. Nemecké kraje a vojvodstvá mali mať podobné kompetencie. Celý problém sa však ukrýval v potenciálnej disproporcii obidvoch strán – pokiaľ Meklenbursko, Predné Pomorany, Braniborsko a Sasko zaberajú rozlohu 73 342 km² s 7 600 000 obyvateľmi, štyri západné vojvodstvá majú len 31 711 km² s 2 618 000 obyvateľmi.

Najväčší ohlas v Poľsku však získal plán Stolpeho, prevádzaný na doporučenie berlínskeho senátu a ministerstva financií Braniborska. Zakladal vytvorenie pásu pohraničného pásma pozdĺž Odry. Na nemeckej strane mal siahať do hĺbky 50 km, na poľskej strane 100 km. Budúcnosť tohoto regiónu bola videná v priemysle, službách a turistike. To všetko malo byť reštrukturalizované pomocou a prispôsobené nemeckým potrebám.

Týmto predsavzatiam mala finančne pomáhať utvorená nemecko-poľská banka rozvoja, v ktorej Poľsko malo mať 30 % podiel. Predsedom by bol menovaný Nemec, sídlom Berlín, zúčtovacou jednotkou marka.

V októbri 2005 bola zverejnená štúdia Inštitútu pre výskum verejnej mienky v Allensbachu v SRN. Vyplýva z nej, že Česi a Poliaci majú takmer 60 rokov po skončení vojny obavy z územných nárokov vysídlených Nemcov. Podľa štúdie považuje viac ako 3/5 Poliakov a 38 percent Čechov za pravdepodobné, že nemecká spolková vláda bude chcieť niekdajšie územia, kde žili Nemci alebo finančné vyrovnanie.

13.7.2013 v Katoviciach na juhu Poľska demonštrovali asi štyri tisícky ľudí za väčšiu autonómiu Sliezska. Akciu zvolalo Hnutie za Sliezsku autonómiu (RAŚ). Ľudia z okolia Katovíc a Opole, teda z takzvaného Horného Sliezska, bojujú o väčšiu autonómiu oblasti od konca 90. rokov 20. st. Usilujú sa, aby Sliezsko v niektorých oblastiach dostalo väčšie právomoci rozhodovať o vlastných záležitostiach a získalo status podobný napríklad nemeckým spolkovým krajinám.

Snahy o väčšiu samostatnosť Sliezskeho vojvodstva majú však v Poľsku aj hlasných kritikov, ku ktorým patria napríklad politici národno-konzervatívnej opozičnej strany Právo a spravodlivosť. Už niekoľkokrát zopakovali, že považujú Slezanov za „piatu kolónu“ Nemecka.

Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa k oficiálne neuznanej sliezskej národnosti prihlásilo 800-tisíc ľudí.

V Sliezsku, kde pre jeho geografickú polohu po stáročia bojovali o nadvládu Poliaci, Nemci a Česi, to s národnostnou identitou bolo rôzne. Podľa situácie sa ľudia považovali za Sliezanov -Poliakov, Slezanov – Nemcov, Slezanov – Čechoch alebo iba za Slezanov.

K Česku patrilo Horné Sliezsko za posledných Přemyslovcov a potom v 17. a prvej polovici 18. storočia. V roku 1742 si oblasť medzi seba rozdelili Prusko a Rakúske cisárstvo. Dnes leží väčšia časť tohto regiónu v Poľsku a menšie v Českej republike, v poľskej časti dodnes žije pomerne početná nemecká menšina. Sliezska národnosť v Poľsku síce oficiálne neexistuje, hlási sa k nej ale stále viac ľudí. Pri sčítaní ľudu v roku 2002 ich bolo 173-tisíc, o deväť rokov neskôr je ich už štyrikrát viac.

Podobne, ako v Poľsku či NDR, bol tu problém aj západných hraníc ČSSR, keďže žiadne zmluvy ich doteraz neriešili. Zmluvou z Locarna v r. 1925 si západné európske krajiny zabezpečili svoje hranice, ale nechali Nemecku voľný priestor smerom na východ. A nemecký fašizmus to aj využil.

Hitler burácal na zjazde nacistov v Norimbergu 12. 9. 1938. Útočil na ČSR, kde je vraj časť nemeckého národa podrobovaná nevídanému útlaku. Opakoval starú legendu nacistickej propagandy o akútnom nebezpečenstve hroziacom Nemecku z geografickej pozície ČSR, ako základne letectva pre útoky na Nemecko. 10. 9. 1938 rečnil v Norimbergu taktiež Hermann Goring, posmešne hovoril o susednom smiešnom národe.. Absurdní piadimužíci, za ktorými stojí Moskva a židovsko-boľševická zberba, vládnu v ČSR.

Nešlo však len o prejavy nacistických pohlavárov, ale taktiež nebezpečné demonštrácie v rôznych pohraničných mestách, kde sa objavovali výzvy k ozbrojenému povstaniu. Sudetskí Nemci prenikali na územie Nemecka a prinášali si zbrane. Dochádzalo k útokom a obsadzovaniu policajných staníc, colných a finančných úradov. Ničili sa hraničné stĺpy, z pohraničia utekali české rodiny do vnútrozemia.

Demonštrácie prerastali v povstanie. 13. 9. 1938 napadol dav v Tachove hliadku vojakov, ktorí strážili okresný úrad. Pri Krasliciach bola napadnutá 13. 9. 1938 policajná stanica, na inom mieste bola napadnutá colnica a colníci boli odvlečení do Nemecka. V Perštejne a Kadane obsadili demonštranti nádražie, premaľovali české nápisy. 14. 9. 1938 sa strieľalo v Chebe, zbrane boli použité proti českým orgánom.

Od 12. 9. 1938 vyhlásila vláda ČSR stanné právo. 17. 9. 1938 vydal K. Henlein prehlásenie, v ktorom vyzýval sudetských Nemcov k ozbrojenému povstaniu.

30.9.1938 bola predstaviteľmi V: Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska podpísaná Mníchovská dohoda, podľa ktorej ČSR odstúpila Nemecku pohraničné územia, osídlené prevažne Nemcami.

V r. 1968 Mníchovská dohoda ešte nebola Nemeckom anulovaná (aj keď medzinárodné právo ju pokladalo za neplatnú od počiatku. Ale ako sme videli aj v prípade Juhoslávie, Iraku, Líbye, medzinárodné právo si západné krajiny vždy vykladajú podľa svojich potrieb). Stalo sa tak až 11. 12. 1973 počas pobytu spolkového kancelára W. Brandta v Prahe, kedy bola podpísaná Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a SRN. Zmluva prehlásila tzv. mníchovskú dohodu z 30. 9. 1938 za nulitnú (neplatnú) od samého počiatku a potvrdila neporušiteľnosť hraníc medzi ČSSR a SRN. Rokovania medzi Československom a západným Nemeckom by prebiehali úplne inak, keby Československo nebolo medzinárodne zakotvené, keby nebolo súčasťou východného bloku.

Organizovali sa petície za vystúpenie Československa z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality.

21.6.1968 sa v Bratislave zišiel rakúsky minister ZV K. Waldheim s čs. ministrom ZV J. Hájkom. Bolo to prvé stretnutie ministrov po viac ako tridsiatich rokoch.

19.8.1968 v Prahe sa konalo zasadnutie prípravného ústredného výboru Československej sociálnej demokracie. Formulovalo pracovný program, ktorý predpokladal vystúpenie Československa z VZ a vyhlásenie za neutrálny štát.

Československá armáda sa rozpadala, západné hranice ČSSR boli oslabené.

Politika Pražskej jari vôbec nezohľadňovala geopolitické sily, ktoré 20 rokov predtým zaradili Československo do východného bloku a stále ho tam udržiavali. Politikom Pražskej jari muselo byť predsa jasné, že Západ neurobí nič pre mocenskú podporu Československa, keby sa Praha dostala do akútneho konfliktu s Moskvou

Napr. Grécko bolo zaradené do západného bloku, preto ZSSR nepomohol gréckym komunistom a ľavici v občianskej vojne 1947 – 1949. Naopak, výrazne do nej zasiahli V. Británia a USA vojenskou, materiálnou a finančnou pomocou, čím zmenili pomer síl.

Pre niektorých členov vedenia sa javilo najväčším problémom odstaviť domácich konzervatívcov v komunistickom vedení; potom už všetko malo byť otázkou našej vnútornej voľby

Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum verejnej mienky (IVVM) vo februári 1996 48 % českých občanov hodnotilo negatívne vplyv Nemecka na českú ekonomiku. Opačný názor zastávalo 39 % občanov.

V porovnaní s podobným výskumom z predošlého roku vzrástol podiel nepriaznivých hodnotení o 9 %.

V októbri 2005 bola zverejnená štúdia Inštitútu pre výskum verejnej mienky v Allensbachu v SRN. Vyplýva z nej, že Česi a Poliaci majú takmer 60 rokov po skončení vojny obavy z územných nárokov vysídlených Nemcov. Podľa štúdie považuje viac ako 3/5 Poliakov a 38 percent Čechov za pravdepodobné, že nemecká spolková vláda bude chcieť niekdajšie územia, kde žili Nemci alebo finančné vyrovnanie.

5.11.2007 sa v Bruseli zišiel výbor Európskeho parlamentu pre občianske slobody. V predvečer rokovania výboru sa na mailových boxoch členov výboru objavil list (skôr hanopis) združenia HOMR – Hnutia za obnovu majiteľov realít, podpísaný predsedom združenia Zapletalom, ktorý v ČR používal meno G. Giormoni. List bol plný útokov na ČR, vraj porušuje vlastnícke práva a dochádza k diskriminácii na báze Benešových dekrétov. Najmä s odvolaním na spory, ktoré vedie proti ČR p. Kinský.

HOMR a G. Giormoni k presadeniu svojich majetkových cieľov neváhali žalovať ČR u ESĽP v Štrasburgu. Tým fakticky sledujú politiku agresívnej časti sudetonemeckého landsmanšaftu.

 

Oslabenie vojenskej ochrany ČSSR, prípadne až vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality (v praxi ako to ukázali udalosti po r. 1989 mohlo dôjsť k vstupu ČSSR do NATO) znamenali z geopolitického hľadiska problém aj pre ZSSR, keďže by sa nepriateľský vojenský pakt objavil na jeho západných hraniciach.

Nástupný priestor pre agresiu proti ZSSR by sa posunul priamo na hranice ZSSR. Boli to reálne obavy, z priestoru Československa, Poľska, Maďarska sa viedli agresívne vojenské operácie proti ZSSR, či už po prvej svetovej vojne, alebo počas druhej svetovej vojny.

1.8.1914 Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku.

6.8.1914 vypovedalo Rusku vojnu Rakúsko-Uhorsko ako člen Trojspolku. V rámci Rakúsko-Uhorska tak vypovedali vojnu Rusku a zúčastnili sa jej aj Česi a Slováci. Na Slovensku bolo zmobilizovaných do armády okolo 400 tisíc mužov, takmer všetci boli odvelení na ruský front v Haliči, vtedy Galícii, v dnešnom Poľsku. Časť bola odvelená do Talianska. Z nich 69 tisíc padlo, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo ostalo trvalo nezvestných – a vyše 61 tisíc bolo trvale zmrzačených. Aj keď účasť Slovákov bola poznačená mnohými dezerciami na stranu Rusov.

Z dezertérov a dobrovoľníkov sa v Rusku utvorili tzv. Česko-slovenské légie (vtedy nazývané ako Revolučné dobrovoľné vojsko), koncom r. 1917 mali 38500 dobrovoľníkov. 2. 7. 1917 sa vyznamenali v bitke pri Zborove na strane Ruska. Do konca r. 1918 vstúpilo do čs. légií asi 61 000 vojakov

Po uzavretí Brest-litovského mieru v marci 1918 v marci 1918 opustili česko-slovenské jednotky Ukrajinu a mali sa presunúť cez Sibír do Francúzska.. Pri tomto ústupe sa odohrala bitka pri Bachmačiach, kde spoločne s Červenými gardami (čo boli predchodcovia Červenej armády) mali zadržať veľmi rýchly postup nemeckých jednotiek. Po nezhodách, ktoré vyvrcholili Čeľjabinským incidentom 14. 5. 1918 došlo k bojom medzi légiami a Červenou armádou na Sibíri a v Povolží (patrí tam napríklad bitka pri Lipjagu), ktoré trvali takmer počas celého presunu do Vladivostoku, teda do 7. 2. 1920. Príčinami bojov boli okrem iného snahy o odzbrojenie légií, keďže po podpísaní mierových dohôd neexistoval dôvod na pôsobenie cudzích légií na území Sovietskeho Ruska. A vlády štátov Dohody (Francúzsko, V. Británia, USA…) plánovali vojakov čs. légií nechať v Rusku a vytvoriť z nich jadro intervenčných síl, ktoré by zasiahli proti Sovietskemu Rusku. Dôvodom k tomuto postoju bol fakt, že česko-slovenské légie kontrolovali veľkú časť Sibíri a väčšinu Transsibírskej magistrály, a to konkrétne oblasť okolo južného Uralu, a boli jedinou, dobre organizovanou silou Dohody v Rusku. V júni sa vytvoril tzv. Povolžský protiboľševický front. Legionári prerušili transport po magistrále a držali prednú líniu obrany proti Čevenej armáde.  16. 8. 1918 československé námorné oddiely potopili na jazere Bajkal loď červenoarmejcov Bajkal. Posily spojencov, ktoré do Vladivostoku dorazili, však boli iba symbolické a od plánovanej intervencie sa upustilo. Červená armáda zatlačila légie a Kolčaka na východ, koncom r. 1919 odrezala cestu légiám k Vladivostoku. Podmienkou otvorenia cesty k Vladivostoku sa stalo odovzdanie Kolčaka, čo sa aj stalo. Odtiaľ légie sa prepravili loďou do USA a potom do Európy. Presun sa skončil v novovzniknutom Česko-Slovensku. Niektoré z jednotiek sa plavili južnou cestou, teda cez Hong-Kong a Singapur do Terstu. Posledný transport z Vladivostoku sa uskutočnil 2. 9. 1920.

Československé légie, ktoré prechádzali cez mesto Kazaň, všetkých dobrovoľníkov (na front prvej svetovej vojny, ktorí sa vrátili domov) internovali a odovzdali Bielej armáde admirála Kolčaka. S touto armádou absolvoval legendárny Veľký ľadový sibírsky pochod  Alexander Čumakov a za chrabrosť v boji ho povýšili na poručíka. V roku 1921 získal vo Vladivostoku zahraničný pas a ako mnohí mladí ruskí vojaci a dôstojníci doputoval po rôznych peripetiách až do Prahy. Mnohí získali štipendiá a vyštudovali vysoké školy.

Podľa konštatovania skupiny sovietskych historikov, publikovaného v časopise História ZSSR (Istoria CCCP) č. 1 za rok 1960, československí legionári zhabali 30563 funtov zlata v cene 651.532.117,86 rubľov. Podľa zachovaných českých dokumentov československým legionárom sa odovzdali všetky vagóny s ruským zlatom. Ešte v roku 1925 londýnske vydanie periodika The Economist, na základe otázky istého poslanca, českého Nemca, obvinilo československú Legiobanku, že za svoje bohatstvo vďačí práve ruskému cárskemu zlatu. S odvozom cárskeho zlata z Ruska mal spojitosť budúci československý prezident Edvard Beneš. “Osobitne poznamenajme, že v súčasnej ČR a Slovensku legionári, ktorí dostali, alebo neraz jednoducho ukradli ruské zlato, sú národnými hrdinami,” uviedol denník.

Na Versaillskej konferencii v r. 1919 požadoval Jozef Pilsudski, hlava obnoveného poľského štátu, od víťazných mocností Dohody uznanie hraníc Poľska z doby pred Delením Poľska (1772-1795, kedy bolo rozdelené medzi Prusko, Rusko a Rakúsko), požadoval rozsiahle územia v Litve, Bielorusku a na Ukrajine, tiahnuce sa od Baltského mora k Čiernemu moru. Pre mocnosti Dohody bol však neprijateľnou osobou, o východnej hranici Poľska sa preto nerozhodlo.

Poľské nároky vyplývali z jeho dobyvačnej histórie, Poľsko viedlo množstvo dobyvačných vojen, aj proti Rusku. Poliaci sa na dobytých územiach správali kruto, rabovali.

Poľsko však nesúhlasilo s postojom víťazných mocností Dohody a využilo občiansku vojnu v Sovietskom Rusku a v polovici marca 1919 poľské vojská vtrhli do Litvy a Bieloruska. 19. 4. 1919 vstúpila poľská armáda pod vedením maršala Pilsudského do Vilniusu. Poľsko si robilo nároky na Litvu, Litva bola od r. 1569 do r. 1795 súčasťou Poľska. 14. 5. 1919 poľská armáda zahájila útok proti ukrajinským vojskám. 22. 5. 1919 Poliaci obsadili Halič (západnú Ukrajinu). Jeho okupáciou sa Poľsko dostalo do sporu s Dohodovými mocnosťami. Briti okupáciu veľmi ostro odsúdili a požadovali ukončenie poľského ťaženia na východ. Francúzsko vznieslo protest, potom ovšem pripustilo, že je ochotné sa s poľskými akciami zmieriť. V decembri r. 1919 porada mocností Dohody vytýčila tzv. Curzonovovu líniu, ktorá fakticky vytyčovala etnickú hranicu medzi Sovietskym Ruskom a Poľskom. Na východ od tejto línie tvorili Poliaci v rôznych oblastiach 5 – 30 percent obyvateľstva (väčšinu tu nemali Rusi ale Bielorusi a Ukrajinci, ktorým bol vlastný štát odopretý. Koncom januára 1920 sa konala v Helsinkách konferencia, nepriniesla však žiadne výsledky.

Po obsadení Haliča 25. 3. 1920 vtrhli poľské vojská do Sovietskeho Ruska. Ovládli veľké časti Ukrajiny a Bieloruska a 7. 5. 1920 dobyli Kyjev. Fakticky obsadením Kyjeva začala vojna medzi Poľskom a sovietskym Ruskom.

16. 3. 1939 začala okupácia Podkarpatskej Rusi Maďarskom.
17. 6. 1941 Nemecko zaútočilo na ZSSR.

Ako spojenec Nemecka vyhlásil vojnu ZSSR aj Slovenský štát, vzniknutý 15. 3. 1939. Už 24. 6. 1941 sa slovenskí vojaci ako príslušníci Rýchlej skupiny zapojili do vojny proti ZSSR, o pár dní premenenú na Rýchlu brigádu, ktorá sa 22. 7. 1941 zúčastnila bojov pri ukrajinskom Lipovci.. Dostala sa až na Kaukaz, 4000 km od Slovenska. Do konca r. 1941 slovenská armáda zajala okolo 3 000 vojakov Červenej armády. 30. 10. 1943 v bitke pri Kachovke  Sovieti zajali vyše 2000 slovenských vojakov a 50 dôstojníkov.

Na rusko-nemeckom fronte sa nachádzalo do 70 tisíc slovenských vojakov. Slováci bojovali na Done, na Kubani, na Kryme, na Ukrajine a v Bielorusku. Ťaženia na Kaukaz na strane Nemecka sa zúčastnila aj tzv. „Rýchla“ slovenská motorizovaná divízia.

V bojoch za oslobodenie Československa zahynulo 140.000 sovietskych vojakov.

Okrem toho, vďaka ZSSR sa podarilo uskutočniť rozhodnutie o odsune 3,5 milióna miestnych Nemcov, ktorí sa aktívne podieľali na zničení krajiny v rokoch 1938-1939.

ZSSR sa zriadením vojenských základní na území ČSSR len poistil, aby reformy v ČSSR neviedli k neželaným geopolitickým zmenám a ohrozeniu hraníc a bezpečnosti svojej krajiny.

Že ruské obavy neboli neopodstatnené, potvrdili aj plány USA vybudovať systém protiraketovej obrany v Česku a Poľsku.

Fungovanie systému protiraketovej obrany je tesne prepojené s prácou systému varovania o raketovom útoku.

V Saratovskej oblasti sú dislokované odpaľovacie silá ruských medzikontinentálnych balistických rakiet. Vzdialenosť od týchto rakiet k plánovanej rádiolokačnej stanici v Česku a antirakiet v Poľsku činí približne 2 000, resp. 1 650 km. Raketa štartujúca vertikálne, by bola zistená vo výške okolo 328 km, ak sa radar umiestni aspoň 300 m nad morom, cieľ môže byť zachytený nižšie, vo výške 307 km. Česko pritom poskytuje dostatok vysoko položených miest.

A tak prvýkrát v dejinách vývoja protiraketovej obrany by sa stalo, že Američania by získali možnosť zostreľovať ruské medzikontinentálne balistické rakety, odpálené z európskej časti Ruska na vzostupnom úseku ich letovej dráhy a získať tak zjavnú prevahu v parite strategických potenciálov dvoch štátov.

11.5.2014 dorazili na kyjevské letisko vojaci poľskej súkromnej vojenskej spoločnosti ASBS (Analizy Systemowe Barlomiej Sienkiewicz) Othago. Poľskí vojaci za zúčastnili trestných operácií na východnej Ukrajine proti povstalcom.

Po zostrelení lietadla Boeing malajzijských aerolínií 17. 7. 2014 priplávali do odeského prístavu na Ukrajine mohutné delostrelecké zariadenia, štábne autobusy a nákladné automobily určené k odoslaniu do Donbasu. V režime silného utajenia bolo vyložených 12 samohybných kolesových húfnic ráže 152 mm vzor 77 (Dana) českej výroby, ktoré sú vo výzbroji poľskej armády. Po vylodení sa delostrelecká divízia plne obsadená poľskými vojakmi (predpokladá sa, že z Prvej Mazurskej delostreleckej brigády) vydala po vlastnej ose k železničnej stanici Rozdělnaja k naloženiu na vlak.

Od 25. 8. 2008 v priestore Čierneho mora hliadkovala flotila NATO, v rámci ktorej bol torpédoborec a hliadková loď USA, fregaty Poľska, Španielska a Nemecka. Lode mali vo výzbroji stovky striel typu Tomahawk, protilodné strely typu Harpoon a ďalšiu výzbroj.

Ako ukázala situácia po r. 1990, obavy ZSSR boli oprávnené. Dohody M. Gorbačova pri zjednocovaní Nemecka hovorili o nerozširovaní NATO. Západ však porušil všetky tieto dohody. Do NATO vstúpila NDR, 12. 3. 1999 vstúpili do NATO Poľsko, Česko, Maďarsko, 29. 3. 2004 Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, 1. 4. 2009 Albánsko, Chorvátsko.

USA prevádzkujú mimo svojho územia okolo 600 vojenských základní. USA zriaďujú v bezprostrednej blízkosti Ruska nové vojenské základne, okrem existujúcich (letecká základňa Incirlik, Turecko, z ktorej štartovali špionážne lietadlá nad ZSSR), čo nemožno chápať inak ako akt agresívnych úmyslov.

V r. 1999 poskytlo Slovensko a ďalšie krajiny svoj vzdušný priestor nezákonnej agresii NATO voči Juhoslávii. Odporovalo to medzinárodnému právu. To bol priam učebnicový príklad oprávnenej obavy Ruska z toho, že územia susedných krajín môžu byť poskytnuté na agresiu proti nemu.

USA zriadili hneď po bombardovaní Srbska v r. 1999 vojenskú základňu Camp Bondsteel v Kosove, blízko mesta Uroševac, na ploche 360 ha, s vyše 7000 vojakmi. NATO volí aj kosovským bezpečnostným silám.

Od r. 1999 USA využívali vojenskú základňu Mihail Kogatniceanu v blízkosti Čierneho mora v Rumunsku. V r. 2005 podpísalo dohodu o zriadení spoločných vojenských základní s USA Rumunsko. Na základe toho USA začali využívať viaceré rumunské základne. 28. 2. 2014 USA otvorili vojenskú základňu Mihail Kogatniceanu v blízkosti Čierneho mora.

V r. 2001 si USA prenajali leteckú vojenskú základňu Manas pri Bišbeku v Kirgizsku. Vo februári 2009 Kirgizsko vypovedalo dohodu s USA o využívaní leteckej základne, USA museli opustiť základňu do júla 2014.. 6.3. 2009 Kirgizsko vypovedalo dohodu aj 11 americkým spojencom, napr. Austrálii a Južnej Kórei.

V r. 2001 zriadenie vojenskej základne USA v Uzbekistane v Karši-Chanabad. V r, 2005 Uzbekistan zrušil vojenskú základňu USA.

28.4.2006 podpísali USA a Bulharsko dohodu o zriadení 4 spoločných vojenských základní v Bulharsku: na leteckej základni Grav Ignatievo v centrálnej časti Bulharska, strelnici v Novom Sele, na leteckej základni Bezmer neďaleko hraníc s Tureckom a v lokalite Ajtos.

Pobaltské krajiny Litva a Lotyšsko poskytli od r. 2002 svoj vzdušný priestor k dispozícii USA. Poskytli USA aj právo na užívanie bývalých sovietskych vojenských základní – napr. základne Zokňa na severe Litvy. Umožnili tak USA kontrolu nad Fínskym zálivom a monitorovanie veľkej časti bieloruského a ruského územia.

V r. 2004 Litva sprístupnila NATO svoju leteckú základňu Siauliai.

Začiatkom r. 2013 USA zriadili leteckú vojenskú základňu v Lasku v Poľsku. USA tam majú divíziu 16 stíhačiek F-16 a 4 lietadiel Hercules C-130. Poľsko poskytuje USA aj protiraketové stanovište na severovýchode pri Kaliningrade.

Poľsko a Česko dali súhlas na rozmiestnenie radarovej stanice protiraketovej obrany USA na svojom území. Znamenalo by to priame ohrozenie Ruska. 10. 9. 2008 česká vláda schválila dodatok k dohode SOFA, ktorý upravuje podmienky pobytu amerických vojakov v českom objekte radaru amerického systému protiraketovej obrany v českých Brdoch.

16.1.2008 Ukrajina oficiálne požiadala NATO o prijatie do Akčného plánu členstva (MAP) na aprílovom summite Ukrajina-NATO v Bukurešti.

Európska asociačná dohoda, ktorú mala Ukrajina podpísať, obsahuje aj klauzuly, ktoré majú začleniť Ukrajinu do obrannej štruktúry EÚ. Západ sa však neprestal dívať na Rusko ako na nepriateľa, porazeného nepriateľa, prinajmenšom ako konkurenta, ktorého treba zničiť alebo pohltiť.

NATO si podľa viacerých signálov robilo zálusk aj na zriadenie vojenskej základne na Krymskom polostrove. Získalo by tým strategickú kontrolu nad oblasťou a do veľkej miery izolovalo Rusko. Niektoré médiá to ani veľmi neskrývali „Je to realita. Nech to znie akokoľvek, s tým sa nedá nič robiť: Ukrajina aj Európa prišli o Krym. Prezident Putin ani jeho nasledovníci ho nikdy nevrátia. Ak by to aj urobili, tak by ich vlastný ľud vyhnal z Kremľa,“ napísal komentátor novín Die Welt Jacques Schuster. (Ukraine: Die Krim is verloren, ob es uns passt oder nicht, Die Welt 15. 32. 2014. Ukrajina: Krym je stratený, či sa nám to páči alebo nie).

 

Ruské skúsenosti s neustálymi inváziami zo západu viedli ruské vlády k hľadaniu nárazníkových pásiem vo východnej a strednej Európe. Nebola to žiadna novinka, nad tým pracovalo viacero krajín (napr. Poľsko).

Po prvej svetovej vojne a poľsko-ruskej vojne 1919-1921 hlava poľského štátu maršal Józef Pilsudski uvažoval v rámci vojenskej expanzie na východ o vytvorení nárazníkového pásma pre Poľsko. Jeho vízia predstavovala niečo, čomu hovoril Intermarium – alianciu štátov medzi morami vytvorenú okolo Poľska a zahŕňajúcu Československo, Maďarsko, Rumunsko, Fínsko a krajiny Pobaltia.

Po druhej svetovej vojne, vytvorení bloku socialistických krajín v strednej Európe si tým tieto krajiny zároveň vytvorili navzájom aj nárazníkové pásmo na invázie od západu. Vypadnutím ČSSR z tejto aliancie by sa toto nárazníkové pásmo narušilo najmä pre NDR, Poľsko, Maďarsko a ZSSR.

Maďarský premiér Viktor Orbán v rozhovore pre nemecký denník Handelsblatt (24.11.2014) sa vyslovil, že Maďarsko chce mať medzi sebou a Ruskom „bezpečnostnú nárazníkovú zónu“ a podporuje, aby sa Ukrajina stala členom EÚ.

 

Svojím konaním Česi a Slováci ignorovali geopolitickú situáciu 

Predstavitelia 5 socialistických krajín zaujali k zmenám v ČSSR  spočiatku opatrný postoj, ktorý však postupne prerástol v otvorenú kritiku. Čs. vedenie sa dlho nepochopiteľne snažilo túto kritiku pred vlastnými občanmi zatajiť.

Ako zdôraznil Konstantín Katušev, člen sovietskeho vedenia (v r. 1998 prezident moskovskej komerčnej banky Diamant), v živej pamäti boli maďarské udalosti z r. 1956, karibská kríza, izraelská agresia v r. 1967, pokračovala brutálna vojna USA proti Vietnamu. Preto akonáhle sa začali stupňovať protisocialistické a protisovietske prejavy, vyvolalo to obavy.

29.- 30. 1. 1968 v Moskve sa konala porada prvého tajomníka ÚV KSČ A. Dubčeka s gen. tajomníkom ÚV KSSZ L. I. Brežnevom a ďalšími sovietskymi predstaviteľmi o rozšírení a prehĺbení spolupráce medzi KSČ a KSSZ a medzi ČSSR a ZSSR.

4.2.1968 v Komárne sa stretol prvý tajomník ÚV KSČ A. Dubček s prvým tajomníkom ÚV MSRS J. Kádárom. Rokovali o socialistickej výstavbe v oboch krajinách a o situácii v medzinárodnom komunistickom hnutí.

7.2.1968 stretol sa v Ostrave A. Dubček s prvým tajomníkom ÚV PZRS Wladyslavom Gomulkom.

23.3.1968 sa v Drážďanoch schádzajú najvyšší predstavitelia ZSSR, Poľska, NDR, Maďarska, Bulharska a ČSSR. Najvyšší predstavitelia susedných krajín vyjadrujú obavy z krízového vývoja v ČSSR.

26.3.1968 tajomník ÚV SED Kurt Hager na filozofickom kongrese v Berlíne sa kriticky vyjadril k procesom prebiehajúcim v ČSSR. Upozornil na to, že západonemecká propaganda využíva v protisocialistickej kampani protisocialistické hlasy z čs. oznamovacích prostriedkov. Proti K. Hagerovi bola čs. oznamovacími prostriedkami rozpútaná kampaň, ktorá osočovala kritické hlasy zo socialistických krajín. Minister ZV ČSSR Václav David tlmočil veľvyslancovi NDR v ČSSR odmietavé stanovisko ku kritike.

25.4.1968 prijali L. Svoboda, A. Dubček a O. Černík hlavného veliteľa spojených ozbrojených síl VZ I. I. Jakubovského.

4.5.1968 rokovali čs. predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a Biľak v Moskve, kde im sovietske vedenie vyčítalo pravicové tendencie v KSČS a narastajúcu kontrarevolučnú činnosť v Československu.

23.-26.4.1968 v ČSSR bola na oficiálnej návšteve vládna a stranícka delegácia BĽR, vedená prvým tajomníkom ÚV BKS a predsedom rady ministrov T. Živkovom. Na záver návštevy 26. 4. bola podpísaná nová Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a BĽR.

5.-7.5.1968 na pozvanie ÚV KSČ bol v ČSSR na návšteve gen. tajomník TKS L. Longo.

13.6.1968 Literárne listy uverejnili v deň desiateho výročia popravy Imre Nagya v Maďarsku o ňom pozitívny hodnotiaci článok.

27.6.1968 denník Népszabadság v úvodníku Jánosa Gosztonyiho ostro napadol kvôli tomuto článku týždenník čs. spisovateľov.

Maďarsko predstavovalo pre ČSSR potenciálneho spojenca, preto uverejnenie tohto kontraproduktívneho materiálu podrazilo Dubčekovi nohy a znamenalo schladenie vzťahov Maďarska k ČSSR.

13.-15.6.1968 v MĽR najvyšší predstavitelia ČSSR a MĽR podpísali novú Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

19.6.1968 sa v Prahe – Ruzyni konal celoštátny aktív ľudových milícií, na ktorý prišli zástupcovia ĽM zo všetkých krajov (vyše 11 tisíc účastníkov). Aktív prijal rezolúciu odsudzujúcu útoky proti socialistickej spoločnosti a KS a prihlásil sa k priateľstvu k ZSSR.

Tento postoj stranícke vedenie malo zobrať do úvahy. Ľudové milície odrážali myslenie robotníckej triedy, oveľa lepšie ako stranícka byrokracia.

20.-30.6.1968 na území ČSSR sa konalo spojenecké veliteľskotaktické cvičenie armád VZ.

3.7.1968 L. Brežnev predniesol na zhromaždení sovietsko-maďarského priateľstva v Moskve prejav, v ktorom okrem iného zdôraznil: “… nám nemôžu byť a nikdy nebudú ľahostajné osudy výstavby socializmu v iných krajinách”.

4.-6.7.1968 Predsedníctvu ÚV KSČ došli listy piatich KS, ktoré obsahovali závažnú kritiku doterajšieho vývoja v ČSSR.

8.7.1968 Predsedníctvo ÚV KSČ odmietlo zvolanie spoločnej schôdzky, ktorú navrhovali KS BĽR, MĽR, NDR, PĽR a ZSSR k prerokovaniu otázok týkajúcich sa spoločných záujmov. Namiesto toho navrhlo dvojstranné rokovania.

K tomuto odmietavému stanovisku sa jeho aktéri v budúcnosti často vracali, bolo to v tejto situácii veľmi neuvážené rozhodnutie.

10.7.1968 sovietska Literaturnaja gazeta odsúdila Dva tisíc slov ako platformu kontrarevolúcie.

12.7.1968 minister národnej obrany ČSSR vyhlásil v rozhovore pre Rudé právo, že správy o prísune ďalších vojsk do ČSSR sú nepravdivé, a pokiaľ ide o odsun jednotiek, nejde o odklad, ale zanedbateľné zdržanie z technických príčin.

12.7.1968 Ministerstvo zahraničných vecí ČSSR oznámilo prípravu spojeneckých zmlúv ČSSR s Juhosláviou a Rumunskom.

14.-15.7.1968 vo Varšave rokovali najvyšší predstavitelia BĽR, MĽR, NDR, PĽR a ZSSR o najdôležitejších aktuálnych medzinárodných otázkach a o vývoji situácie v ČSSR. Zo zasadnutia odoslali spoločný list ÚV KSČ, v ktorom vyjadrili hlboké znepokojenie nad vývojom udalostí v ČSSR, nakoľko kontrarevolúcia sa zmocnila ďalších pozícií a ohrozuje základy socializmu v ČSSR a tým aj záujmy ostatných socialistických krajín.

15.7.1968 delegácia talianskej a francúzskej KS odcestovala do Moskvy na rokovanie o vývoji v ČSSR.

16.7.1968 v prejave k rumunským robotníkom prehlásil N. Ceaušescu, že nezdieľa obavy ostatných socialistických krajín o osud Československa.

16.7.1968 Predsedníctvo ÚV KSČ dostalo spoločný list vedúcich predstaviteľov strán a vlád piatich štátov Varšavskej zmluvy. 17. 7. 1968 ho prerokovalo a schválilo k nemu svoje odmietavé stanovisko.

18.7.1968 Predsedníctvo NZ ČSSR prerokovalo List piatich komunistických strán i Stanovisko ÚV KSČ k listu. V prijatom uznesení zdôraznilo, že “riešenie vnútorných problémov je neodňateľným právom každej krajiny a jej ľudu”.

18.7.1968 Rudé právo uverejnilo vo svojom zvláštnom vydaní List piatich KS a Stanovisko ÚV KSČ k listu.

18.7.1968 na podporu stanoviska čs. strany sa organizovali v krajine občianske zhromaždenia.

18.7.1968 99 zamestnancov Pragovky zaslalo sovietskemu vedeniu list, v ktorom proklamovali pevné priateľstvo so ZSSR a odmietlo protisovietske a protisocialistické prejavy.

18.7.1968 v Bratislave sa konalo zasadnutie ÚV KSS, ktoré rokovalo o politickom vývoji na Slovensku, tiež o liste účastníkov varšavskej schôdzky. Stotožnilo sa so stanoviskom P-ÚV KSČ k listu.

19.7.1968 zasadnutie ÚV KSČ prerokovalo stanovisko predsedníctva ÚV KSČ k listu piatich socialistických štátov, vyslovilo s týmto odmietavým stanoviskom súhlas a odmietlo obavy týchto krajín o osudy socializmu v Československu.

4.8.1968 Katolícke noviny odmietli list piatich KS z varšavskej schôdzky a zároveň priniesli článok s nadpisom Dvetisíc slov do vlastných radov. Článok otvorene podporil kontrarevolučné sily.

17.7.1968 do Prahy pricestovala skupina vyšších dôstojníkov KGB.

19.-20.7.1968 v ČSSR bol na návšteve gen. tajomník FKS W. Rochet, ktorý rokoval s predstaviteľmi KSČ a o otázkach medzinárodného komunistického a robotníckeho hnutia a o poslednom vývoji v ČSSR.

29.7.-1.8.1968 v Čiernej nad Tisou sa konali rozhovory medzi Predsedníctvom ÚV KSČ a politickým byrom ÚV KSSZ. Obidve delegácie si vymenili názory na vývoj udalostí v ČSSR. Predstavitelia KSSZ apelovali na vedenie KSČ, aby si uvedomilo svoju komunistickú a internacionálnu zodpovednosť a riešilo nebezpečenstvo vlastnými silami.

3.8.1968 v Bratislave sa konala porada predstaviteľov 6 KS – BĽR, ČSSR, MĽR, NDR a ZSSR. Na záver bolo prijaté prehlásenie, v ktorom sa konštatovalo, že “podpora, ochrana a upevnenie socialistických vymožeností, ktorých dosiahli národy svojim hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín”.

Pri tejto príležitosti odovzdali (V. Biľak, A. Indra, A. Kapek, D. Kolder a O. Švestka ?) L. Brežnevovi tzv. pozývací list so žiadosťou o pomoc.

Pred odchodom povedal J. Kádár A. Dubčekovi: “Želám Vám, aby to u vás dopadlo lepšie ako u nás v Maďarsku.”

4.8.1968 čs. tlač priniesla text Vyhlásenia komunistických a robotníckych strán socialistických krajín zúčastnených na rokovaniach v Bratislave, ktoré zdôrazňovalo, že ochrana socializmu je internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.

5.8.1968 na miesto doterajšieho náčelníka štábu Spojeneckého velenia vojsk Varšavskej zmluvy v ČSSR gen. Kazakova bol náhle menovaný gen. Štemenko, účastník maďarských udalostí r. 1956.

9.-11.8. 1968 prezident SFRJ a predseda ZKJ J. Broz-Tito navštívil ČSSR a rokoval s čs. predstaviteľmi o rozvoji čs. – juhoslovanských vzťahov.

10.8.1968 na území Poľska, NDR a Západnej Ukrajiny sa začalo ďalšie cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy.

12.8.1968 delegácia SED vedená W. Ulbrichtom sa v Karlových Varoch stretla s predstaviteľmi čs. vlády a KSČ.

Do Prahy prichádzali aj predstavitelia revolučných skupín študentov zo západných krajín, napr. vodca Zväzu nemeckých socialistických študentov Rudi Dutschke, aby varovali čs. komunistických predstaviteľov pred revizionizmom a kontrarevolúciou.

12.-15.8.1968 v Jalte došlo k schôdzke J. Kádára s L. I. Brežnevom, A. Kosyginom a N. Podgorným k situácii v ČSSR. Sovietski predstavitelia ešte raz vyzvali J. Kádára, aby prehovoril s A. Dubčekom.

13.8.1968 Predsedníctvo ÚV KSČ v úsilí vyhovieť požiadavkám z Čiernej nad Tisou a Bratislavy odsúdilo niektoré výstrelky pri spontánnych akciách v pražských uliciach a vyhradilo pre ne Letenskú pláň.

13.8.1968 veľvyslanec S. Červonenko odovzdal A. Dubčekovi memorandum ÚV KSSZ upozorňujúce na protisovietsky a protisocialisticky ladený tón československej tlače.

16.8.1968 v priebehu návštevy vládnej a straníckej delegácie RSR v ČSSR, vedenej N. Ceaušescom, bola medzi ČSSR a RSR podpísaná nová Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

17.8.1968 sa v Komárne zišiel A. Dubček s J. Kádárom.

17.8.1968 do Hrzánskeho paláca bola zvolaná porada vedenia KSČ s novinármi o spoločnej stratégii pre obdobie do XIV. zjazdu KSČ. F. Kriegel situáciu charakterizoval slovami: “Damoklov meč nad nami visí na takej tenkej nitke, že si to nedokážeme predstaviť”.

18.8.1968 z dovolenky v Bulharsku sa náhle vrátil námestník ministerstva vnútra pre riadenie ŠtB V. Šalgovič.

19.8.1968 V. Šalgovič zvolal v Prahe dôvernú poradu vybraných pracovníkov ŠtB.

Bola organizovaná petícia za vystúpenie Československa z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality.

19.8.1968 v Prahe sa konalo zasadnutie prípravného ústredného výboru Československej sociálnej demokracie. Formulovalo pracovný program, ktorý predpokladal vystúpenie Československa z VZ a vyhlásenie za neutrálny štát.

Bolo samozrejme nutné rátať s tým, že ČSSR po vystúpení z VZ môže vstúpiť do NATO. Ako ukázala situácia po r. 1989, táto hrozba bola reálna.

Československá armáda sa rozpadala, západné hranice ČSSR boli oslabené.

Takáto požiadavka úplne obchádzala fakt, že u nás neboli natrvalo žiadne sovietske vojská, ako v okolitých krajinách (NDR, Poľsko, Maďarsko). Z geopolitického hľadiska museli tieto iniciatívy vystrašiť Východ i Západ. Podobne reagovali Američania pri vpáde na Grenadu, ktorá sa nachádzala pod britskou zvrchovanosťou.

Československo nielenže tvorilo hranicu zo Západom, ale jeho odchod zo socialistických vojenských štruktúr by rozdelil strednú Európu na dve časti a nesmierne by skomplikoval vojenskú stratégiu v prípade vojnového konfliktu…

19.8.1968 večer doručili A. Dubčekovi Brežnevov list, v ktorom sa čs. vedeniu vyčítalo neplnenie dohôd z Čiernej nad Tisou.

20.8.1968 po 19. hodine požiadal vo Washingtone sovietsky veľvyslanec Dobrynin o prijatie u prezidenta Johnsona. O 20. 00 hodine bol prijatý a informoval prezidenta USA o nadchádzajúcom vstupe armád VZ do ČSSR.

20.8.1968 okolo 23. hod. prekročili vojská štátov VZ hranice ČSSR.

21.8.1968 o 00.20 zaznamenali čs. armádne veliteľstvá rozkaz gen. Dzúra o nepoužití zbraní a o materiálnej pomoci spojeneckým vojskám.

21.8.1968 o 00.45 vydal M. Dzúr druhý rozkaz, ktorým zakazoval vzlietnuť lietadlám a rozkázal “zabezpečiť pristávanie sovietskych lietadiel na letiskách Brno a Ruzyň”.

21.8.1968 od 1.30 do 2.00 hod. sa vysielal v Čs. rozhlase text vyhlásenia P-ÚV KSČ. Na zásah riaditeľa Ústrednej správy spojov K. Hoffmanna vypli vysielač na stredných vlnách.

23.-26.8.1968 sa konali rokovania čs. delegácie v Moskve S výnimkou F. Kriegla všetci podpíšu tzv. moskovské protokoly, ktorými príjmu prítomnosť vojsk Varšavskej zmluvy v Československu. Zaviazali sa zrušiť výsledky improvizovaného Vysočianskeho zjazdu KSČ.

10.9.1968 v Moskve sa konalo čs. – sovietske rokovanie, počas ktorého došlo k výmene názorov na politické otázky. Boli taktiež posúdené závažné ekonomické otázky – boli prerokované rozšírené dodávky zemného plynu, ropy, železnej rudy a ďalších tovarov zo ZSSR do ČSSR, ako aj dodávky oceľového potrubia, nákladných automobilov, pletených tovarov a obuvi z ČSSR do ZSSR.

18.10.1968 NZ ČSSR schválilo zmluvu o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v Československu.

23.10.1968 v Moskve bola podpísaná dohoda o dodávkach sovietskeho obilia do ČSSR, ktoré sa v r. 1969 zvýšili v porovnaní s r. 1968 o 300 000 ton.

6.-7.12.1968 sa v Budapešti zišiel J. Kádár s predsedom KGB J. Andropovom, aby prerokovali situáciu v ČSSR.

7.-8.12.1968 v Kyjeve sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov KSČ a KSSZ, na ktorom došlo k vzájomnej výmene názorov o ďalšom rozvoji spolupráce medzi KSČ a KSSZ.

Kontroverznosť programov informačných prostriedkov (televízie, rozhlasu a tlače) často komplikovala vzťahy Československa s ostatnými soc. krajinami.

Poučný je názor Jiřího Pelikána, riaditeľa slovenskej televízie v r. 1968: “Iste, vtedy sme boli neustále na hrane konfliktu medzi názorovou slobodou a tým, že tlač súčasne vždy musí zachovávať určitú zodpovednosť. Napríklad v máji 68, keď sa chystal Dubček do Budapešti, aby podpísal zmluvu o spolupráci s J. Kádárom, Literárne noviny publikovali článok o poprave Nagya, čo Dubčekovi v Budapešti podrazilo nohy …z hľadiska hľadania spojenectva, keď sme veľmi potrebovali mať spojenca a jedným z potenciálnych bol Kádár v Maďarsku, bolo uverejnenie takej informácie, samozrejme, kontraproduktívne. Rovnako, pokiaľ išlo o Sovietsky zväz – ja sa nedomnievam, že u nás boli antisovietske programy, ako sa to po invázii zdôrazňovalo. Pertraktovali sme však niektoré kritické pohľady na minulosť tohto štátu, ktoré mohli počkať. Nemuselo sa naraz zhromaždiť také veľké množstvo informácií, ktoré vyvolali u sovietskeho vedenia pocit, že robíme antisovietsku propagandu. Tých príkladov je viac. Napríklad odvysielali sme nepochybne užitočný materiál o samovražde Jana Masaryka. Jedna z možných téz vtedy vychádzala z toho, že bol zavraždený agentmi KGB, čo sa vysvetľovalo ako snaha vyvolať rozpor so Sovietskym zväzom. Myslím, že to nutné nebolo. Takéto veci potrebujú veľmi dôkladnú analýzu a nie každý názor musí hneď vystúpiť pred niekoľkomiliónovou verejnosťou.” (Jiří Pelikán: Život bez ideálu nie je možný… Nové slovo bez rešpektu 3/97)

Brežnev údajne žiadal od Dubčeka práve odvolanie J. Pelikána (a zvolať zasadnutie Predsedníctva KSČ). Vyhlásil, že pri nesplnení požiadaviek mu nezostane nič iné, ako súhlasiť s rozhodnutím politbyra použiť silu.

Čs. predstavitelia si boli dobre vedomí obáv svojich susedov a možnosti vojenského zásahu. Nič však v tomto smere neurobili.

 

Československí politici, ale aj médiá, spisovateľská obec ignorovali geopolitické sily aj smerom na kapitalistický západ

Bolo naivné predpokladať, že západné krajiny mali záujem na úspešnej čs. reforme, smerujúcej k utvoreniu plne demokratického socialistického systému s dobre fungujúcou ekonomikou. Nelogicky by tým pomáhali utvárať dobre fungujúci konkurenčný spoločenský model. Navyše v čase problémov s revoltou mládeže vo vlastných krajinách, protestujúcej proti zastaranému kapitalistickému spoločenskému modelu, čím by jej ukázali konkurenčný model ako vhodnejší.

Skôr logickejšie je predpokladať, že pod pláštikom podpory reformných procesov podporovali pôsobenie vyslovene radikálnych, kontrarevolučných síl. Ak by tieto zvíťazili, čo ale v danej historickej chvíli nepredpokladali, bol by to ideálny výsledok. Ak nie, ak sa ale na základe ich pôsobenia prijmú proti nim rázne opatrenia, aj to bude želateľný výsledok. Zastaví sa tým reformný proces, systém sa nebude ďalej vyvíjať, stratí konkurencieschopnosť – a zároveň bude možné viesť propagandistické ťaženie proti nemu kvôli potláčaniu reformných krokov.