Historické a strategické súvislosti r. 1968 – 1. časť. Možnosti socialistického vývoja v r. 1968 z hľadiska historického porovnania

Milan Antal
Slováci a Česi radi vyplakávajú, ako im bolo v auguste 1968 ublížené. Akosi však zabúdajú priznať, že na tom majú svoj leví podiel viny. Analyzujme si preto historické a strategické súvislosti vývoja v r. 1968 v Československu a vo svete.

Možnosti socialistického vývoja v roku 1968 z hľadiska historického porovnania. Problém tzv. Pražskej jari

V súvislosti s pohybmi r. 1968 sa vyslovuje mnoho subjektívnych želaní, postojov, akoby tvorba dejín stála čisto na takýchto subjektívnych želaniach a nie na objektívnych faktoroch, daných najmä ekonomickým vývojom, vývojom materiálnej, technologickej, energetickej, poznatkovej, ľudskej základne spoločnosti. Vlastnosti spoločenského systému, jeho možnosti zodpovedajú dosiahnutej úrovni výrobných síl spoločnosti a nie subjektívnym želaniam ľudí. Možno ich preto vo všeobecnej podobe predvídať, určiť, asi tak ako bolo možné v chemickej tabuľke prvkov určiť vlastnosti chýbajúcich chemických prvkov. Keby to tak nebolo, tak v pohode mohli aj neandertálci pozerať satelitnú televíziu a prevádzkovať kapitalizmus či socializmus, podľa toho, ako by sa to niektorému neandertálskemu umelcovi hodilo do jeho predstáv.

Vývoj ľudskej spoločnosti má cyklický charakter, spôsobený usporiadaním dejín v podobe spoločenských formácií, ich vývojom a striedaním. Nie je preto problémom porovnať si zhodné vývojové štádiá rôznych spoločenských formácií.

Rok 1968 predstavuje bod zlomu, ktorým sa končilo obdobie, štádium utvárania socializmu a klasický socializmus vchádzal do svojho hlavného vývojového štádia. Tak ako predošlé historické zlomy, zodpovedajúce roku 1968 (…552 p. n. l., 1688 n. l.), aj tento priniesol výrazné všeobecné duchovné a politické uvoľnenie (predovšetkým v medzinárodných vzťahoch). Socializmus sa upevnil a stabilizoval. Politické hnutia a prúdy tohto obdobia boli preto prirodzeným vyústením vývoja, smerujúceho k demokratizácii a rozvinutiu socializmu.

V súvislosti s r. 1968 sa vyslovuje najmä názor, že sa očakávalo utvorenie skutočne, plne demokratického a plne slobodného socializmu. Tento subjektívny, utopický názor ignoroval objektívnu tendenciu, objektívne možnosti r. 1968 a zrejme bol hlavnou príčinou neúspechu Pražskej jari, pretože nebol v súlade s objektívnou tendenciou, objektívnymi možnosťami vývoja socializmu v danom období. Nemožno voluntaristicky preskočiť nutné etapy vývoja, dané najmä vývojom a stavom výrobných síl spoločnosti, materiálnymi faktormi. A ako je možné pozorovať aj dnes, používanie vzletných fráz o demokracii, ľudských právach, slobodách často slúži k zakrytiu osobných mocenských záujmov.

Pozrime sa do dejinnej štruktúry, na charakter vývoja predošlých formácií v zhodnom období. Všetky tieto obdobia sú charakterizované síce uvoľnením a demokratizáciou systému, ale v silne obmedzených hraniciach.

Napr. v r. 1688 prebehla v Anglicku tzv. Slávna revolúcia, ktorou klasický kapitalizmus vstúpil do svojho hlavného štádia. V tomto bode došlo k prechodu od absolutistického kapitalizmu k buržoáznej parlamentnej demokracii. Rozhodujúcu moc získava parlament, nie panovník. The Bill of Rights (Zákon o právach) z r. 1689 aThe Act of Settlement (Zákon o následníctve trónu) z r. 1701 dali parlamentu právo disponovať armádou, zdaňovať obyvateľstvo, vypovedať vojnu. Lockova teória štátu, obsiahnutá v diele Dve pojednania o vláde (1689) sa stala jedným zo základov buržoázneho liberalizmu.

Zároveň buržoázna parlamentná demokracia v tejto dobe mala veľmi obmedzený a formálny charakter. Politické práva boli značne obmedzené. Volebné práva malo okolo 5 percent obyvateľov. Napr. ženy vo svete ich začali získavať až po r. 1890 (pozri článok Ako získavali volebné práva vo svete), zastúpení boli len majetní mešťania, nemajetní mešťania a robotníci boli vylúčení. Až v r. 1832 bol prijatý nový volebný poriadok, ktorým sa dostali i mešťania nových miest do parlamentu, nie však robotníci a ženy. Výraznejšie, ale nie dôsledne sa buržoáznodemokratické práva rozšírili až po buržoáznodemokratických revolúciách v r. 1848, to však už klasický kapitalizmus vstúpil do svojho krízového štádia. Vo viacerých vyspelých kapitalistických krajinách ženy získali volebné práva až po druhej svetovej vojne, teda ďaleko za hranicami klasického kapitalizmu, za hranicami kapitalistickej epochy. Všeobecné volebné právo vo V. Británii bolo schválené až v r. 1928.

Združovanie robotníkov bolo prísne trestané. V r. 1799-1800sa prijali vo V. Británii zákony, ktorými sa potláčala činnosť odborov. Combination Act zakazoval odborársku činnosť a politické spolky a asociácie. Zákon platil do r. 1824.

Sám John Lock dospel len ku konštitučnej monarchii.

V r. 1698 anglický parlament povolil súkromným osobám obchodovať s otrokmi. Otrokárske výpravy do Afriky znamenali vyľudnenie Afriky. Otroctvo v anglických osadách bolo zrušené až v r. 1834.

V USA v dobe buržoázneho parlamentarizmu vysoko prekvitalo otroctvo.

Náboženské slobody boli potláčané.

Podobne francúzska buržoázia dekrétom 14. 6. 1791 vyhlásila robotnícke združenia za atentát na slobodu a deklaráciu ľudských práv. V r. 1795 bola prijatá nová francúzska ústava. Politické práva boli obmedzené na buržoáziu. A predsa tento dickensovský klasický kapitalizmu a tento oklieštený parlament bol nesporne veľkým pokrokom.

Zhodnú podobu v nevoľníckej formácii má prechod od despotickej formy správy k demokratickejšej forme v pol. 6. st. p. n. l. Bola to veľká doba uvoľnenia, kedy sa po celom svete objavil rad filozofov, mysliteľov v Grécku, Konfucius, Lao-č v Cíne, Mahavita a Buddha v Indii, Zarathustra v Perzii. Zlatá doba Periklovej aténskej demokracie. A predsa aj v tejto demokratickej správe mali plné práva len slobodní občania (asi ¼ obyvateľov).

Rok 1968 priniesol uvoľnenie v rámci socializmu i v medzinárodných vzťahoch. Podrobnejšie sa ním zaoberáme v článku Uvoľnenie.

Z tohto porovnania je viditeľné, že utvorenie tzv. úplnej socialistickej demokracie mohlo prísť až so socialistickými demokratickými revolúciami po r. 1988, ale nie v r. 1968. Ak niekto tvrdí, že r. 1989 uskutočnil to, čo mal uskutočniť rok 1968, dopúšťa sa ahistorického  subjektivizmu, pretože si nemožno zamieňať možnosti rôznych dôb. Čo je možné v jednej dobe, nie je možné v predchádzajúcej. Keby to tak bolo, Spartakus mohol rozmýšľal o socializme a komunizme a nie len o inej forme otrokárskej republiky, Leonardo da Vinci by len nekreslil lietadlá a rôzne iné stroje, ale by ich aj vyrábal a prevádzkoval.

Reálnejšie hodnotenie situácie by bolo malo pre rozvoj socializmu a demokracie oveľa väčší prínos. Ak by sa nebola objavila hrozba kontrarevolučného zvratu ku kapitalizmu, socialistické demokratické sily mohli získať oveľa väčší priestor. V Maďarsku po r. 1968 previedli tiež dosť hlboké reformy, ktoré nikto násilne nezastavil.

V súlade s veľkým dialektikom Heglom treba povedať, že to čo je nevyhnutné, je aj rozumné – teda ak bolo na programe dňa upevnenie socializmu, bolo to rozumné a bolo potrebné túto tendenciu podporovať.

Paradoxne, práve Pražská jar zabrzdila tok reforiem v socializme – najviac v Československu. Svojou živelnosťou, tým, že jej smerovanie začali určovať voluntaristické sily, umelci, novinári, ale nie politici a ekonómovia, ktorí to mali v popise práce. Ak by neprišiel 21. august, Pražská jar by išla ďalej a ďalej, až by narazila na hranicu neprekonateľnú ani pre jej tvorcov. A pravdepodobne by išla ďalej, cez svojich tvorcov, tak ako s tým rátali protisocialistické sily. Vývoj Gorbačovovej živelnej reformy socializmu to potvrdzuje. Ak by bola československá reforma rozumne usmerňovaná, mohla sa stať inšpiráciou pre všeobecné reformy socializmu. Takýto jej charakter však priniesol strach z reforiem a tým ich prakticky spomalil.

Demokratické socialistické sily (Alexander Dubček, Zdeněk Mlynář, Ivan Sviták a ďalší) urobili zásadnú chybu, že sa nedokázali diferencovať, dištancovať od živelných voluntaristických a protisocialistických síl, čo vyústilo do zásahu štátov Varšavskej zmluvy.