Svet bilancuje 90 rokov života Fidela Castra

Historický vodca kubánskej revolúcie Fidel Castro sa 13. augusta dožíva 90 rokov. Vážený svojimi priaznivcami ale aj odporcami. Ani jeho odporcovia mu nedokážu uprieť charizmu, veľkosť ducha, veľkosť jeho činov a nezanedbateľnú pečať v dejinách 20. storočia a socializmu, zásluhy na znížení sociálnej zaostalosti a biedy vo svete.

Pod vedením Fidela Castra sa Kuba zásadne zmenila: sociálne, ekonomicky a politicky. Napriek desaťročia trvajúcej blokáde svojho mocného suseda sa stala príkladom sociálneho, ekonomického, vzdelanostného pokroku, osobitne svojím zdravotníckym programom, ktorý slúži dodnes ako vzor aj pre bohaté európske krajiny.

Kuba pod Castrovým vedením sa stala hlavne ekonomickou, sociálnou, politickou a mravnou nádejou pre  utláčaný tretí svet, alternatívou, ukazujúc cestu pokroku a odporu proti imperiálnej politike USA, najmä krajinám Latinskej Ameriky, ale aj Afriky, Ázie. Do tej doby niečo nevídané.  Dnešná Latinská Amerika je iná, ako tá pred 57 rokmi, a to aj zásluhou Fidela Castra.

Statočnosť desaťmiliónovej Kuby, jej odpor voči diktátu USA oceňuje každoročne aj Valné zhromaždenie OSN, ktoré pravidelne každoročne schvaľuje absolútnou väčšinou hlasov rezolúcie proti embargu USA voči Kube.

Kuba sa stala príkladom solidarity. Stala sa „malou superveľmocou“ v oblasti humanitárnej , predovšetkým zdravotníckej pomoci. Po revolúcii v roku 1959 polovica zo 6 000 kubánskych lekárov opustila krajinu – zväčša odišli do USA. O 45 rokov neskôr, v roku 2005, mala Kuba 70 000 lekárov a lekárok a ďalších 25 000 študentov na lekárskych fakultách. 30 000 kubánskych lekárov pracovalo v lekárskych misiách po celom svete. Fidelovým cieľom bolo, aby v priebehu nasledujúcich 10 rokov mala Kuba 100 000 lekárov a vzdelávala ďalších 100 000  lekárov pre rozvojové krajiny. Domáci cieľ zdravotného systému Kuby sa stal jasný a zrozumiteľný: v najbližších rokoch predĺžiť strednú dobu života Kubáncov na 80 rokov. A súčasne byť schopní poskytovať lekársku pomoc kdekoľvek vo svete. Po tom, čo hurikán zdevastoval Guatemalu, Kuba poslala do tejto krajiny ďalších 700 lekárov, ktorí sa pridali k trom stovkám, ktoré tam už boli. Keď ničivé zemetrasenie v októbri 2005 postihlo severný Pakistan, 2 500 kubánskych lekárov bolo do konca toho istého mesiaca v Pakistane. Mnohí z nich zostali celých 6 mesiacov a prežili s Pakistancami v horských dedinách a mestečkách celú zimu až do príchodu jari. Po hurikáne Katrina Kuba ponúkla USA 1 610 svojich lekárov na pomoc zničenému New Orleansu.

Čo je menej známe z nedávnej kubánskej histórie, pod vedením Fidela Castra sa Kuba stala zo zaostalej banánovej republiky malou vojenskou superveľmocou. Preto si pripomenieme niektoré z geopolitických kúskov Fidela Castra, nad ktorými krútili hlavou aj sovietski vodcovia.

Písal sa rok 1988 a armáda Juhoafrickej republiky zaútočila na Angolu. Krajina samotná nebola schopná sa brániť dobre vyzbrojenému susedovi, podporovanému desaťročia bohatými tútormi zo Západu. Pri strategickej základni a letisku Cuito Cuanavale bol však útočník zastavený. Kubánskymi dobrovoľníkmi. Na víťazstvo pri Cuito Cuanavale v marci 1988 nadviazal drvivý postup druhej kolóny kubánskych dobrovoľníkov v juhozápadnej Angole pri hraniciach s Namíbiou. Porážka Juhoafričanov v Angole zmenila mocenskú rovnováhu v regióne a prinútila vládu Južnej Afriky a USA rokovať s Angolou a Kubou o splnení Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 435 požadujúcej nezávislosť Namíbie. Silná pozícia kubánskych vyjednávačov opierajúca sa o nadvládu kubánskych Migov 23 nad vzdušným priestorom Angoly a severnej Namíbie a možnosť angolsko-kubánskej invázie do Namíbie prinútila Juhoafričanov  vzdať sa ďalšej okupácie Namíbie: v marci 1990 sa Namíbia stala plne nezávislou krajinou.

Triumf kubánskych expedičných síl poslal šokové vlny po celom kontinente. Posledný otvorene rasistický režim na svete sa už nikdy z porážky a straty sebavedomia nespamätal. Nelson Mandela to zhodnotil nasledovne:“Porážka armády apartheidu bola inšpiráciou pre bojujúcich ľudí Južnej Afriky! Porážka rasistickej armády pri Cuito Cuanavale umožnila zmeny v Južnej Afrike! Cuito Cuanavale bolo míľnikom v histórii za oslobodenie južnej Afriky!”

Tento príbeh z knihy “Fidel Castro, životopis pre dva hlasy” (Ikar, 2007) španielskeho profesora Ignacia Ramoneta, nepatrí vo svete medzi známe príbehy. Západný imperializmus ho nerád počúva. A preto rok po vyjdení španielskeho originálu si v septembri 2007 bolo možné knihu prečítať v slovenskom preklade, jej anglická verzia na najväčšom portáli v predávajúcom knihy v USA amazon.com však chýbala.

Kuba svoju internacionálnu vojenskú pomoc mladým a krehkým krajinám tretieho sveta, vydávajúcim sa na cestu pokroku a odrážajúcim agresie, poskytla viackrát. Už dva roky po triumfálnom vstupe revolucionárov do Havany poslala Kuba svoju prvú loď s nákladom zbraní a niekoľkými desiatkami lekárov na pomoc povstalcom bojujúcim za oslobodenie Alžírska spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Loď sa vrátila so stovkou alžírskych sirôt a zranených obetí vojny. O dva roky neskôr Kuba vyslala na africkú pôdu svoje prvé skutočné vojenské oddiely: brigáda kubánskych obrnených transportérov a niekoľko stoviek kubánskych bojovníkov pomohli Alžírčanom odraziť útok marockej armády.

A kľúčom k tomu boli ľudia, ľudia pripravení bojovať a ak treba zomrieť. Odkiaľ ich Kubánci zobrali? Vari ich prinútili ísť bojovať? Nie, išlo o dobrovoľníkov. Infikovaných duchom kubánskej revolúcie a nesporne aj činnosťou Che Guevaru. Castro opakovane zdôrazňoval, že nikdy na žiadnu vojenskú misiu Kuba neposlala žiadneho muža alebo ženu, ktorí by sa neprihlásili ako dobrovoľníci. Toto dobrovoľníctvo režim nepochybne podporoval, ale nikto nebol nútený k účasti v zahraničných ťaženiach pod hrozbou väzenia ako tomu bolo v prípade niektorých posledných zahraničných západných vojenských intervencií. Podľa Castra krajina pod neustálou hrozbou útoku si nemohla dovoliť poslať svojich občanov do rizika smrti v zahraničnej vojne, pretože smrť vojakov prinútených k takej vojne by politicky podkopávala režim. Ak rozhodnutie ísť bolo rozhodnutím dobrovoľníka, jeho rodina akceptovala jeho prípadnú smrť bez toho, aby obviňovala režim.

Fidel Castro odišiel z vedenia Kuby v r. 2008, do ktorej čela sa postavil po revolúcii v roku 1959. Na jeho miesto bol zvolený jeho brat Raul Castro.

Fidel Castro naposledy verejne vystúpil pred štyrmi mesiacmi na tribúne VII. zjazdu Komunistickej strany Kuby, aby vyslovil zopár myšlienok aj na tému budúcnosti komunistických ideálov.

Podľa Fidelových slov sa po jeho smrti ideály kubánskych komunistov zachovajú.

„To bude dôkazom toho, že pokiaľ na tejto planéte pracujete snaživo a dôstojne, je možné vytvárať materiálne a kultúrne blaho, ktoré ľudia potrebujú.“.

Vodca kubánskej revolúcie nevylúčil, že jeho prejav na zjazde môže byť jeho posledným. Castro vystupoval posediačky. Tisíce delegátov zjazdu pritom privítalo jeho slová búrlivým potleskom.

Milan Antal

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 4.2. Klasický socializmus, 4.3. Galéria socialistických osobností, 8. Historické udalosti, výročia and tagged , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s