Milan Antal: Socializmus môže byť tak liberálny ako aj konzervatívny

V súčasnej diskusii sa často stavia socializmus, či komunistické hnutie proti liberalizmu (a demokracii). Toto nedorozumenie vyplýva najmä z indeterministického chápania spoločnosti, ktoré si dnes osvojili z prostredia buržoáznej propagandy aj mnohí predstavitelia ľavice.

Liberalizmus (používam ho zjednodušene ako menej štátu a viac individuálnych slobôd) sám osebe nie je zlý alebo dobrý. Znamienko závisí od jeho časopriestorového umiestnenia a jeho historickej podoby. Tak ako existuje rad dejinných spoločenských foriem, tak existujú aj ich liberálne podoby, teda liberalizmus neexistuje len v jednej historickej podobe. Stotožňovať teda kapitalizmus a liberalizmus je nepochopením toho, že môže existovať aj liberálny socializmus, či liberálny komunizmus, alebo hoci aj liberálna podoba feudalizmu. Ľavica bojuje proti liberalizmu, hoci on je zrejme objektívnou tendenciou. A namiesto toho, aby rozmýšľala o vlastnej podobe liberalizmu, čím by konala v súlade s tendenciou, bojuje proti nemu.

Socializmus môže byť tak konzervatívny ako aj liberálny (či demokratický). Socializmus, či kapitalizmus sú spoločensko-ekonomické systémy, spoločensko-ekonomické formácie.

Naproti tomu liberalizmus, demokracia či konzervativizmus nie sú osobitnými spoločenskými formami.  Sú len jednou z možných podôb, stránkou, vlastností týchto foriem. Tieto pojmy nemožno teda stavať do jednej úrovne a hovoriť: Buď socializmus alebo liberalizmus (či demokracia), to je niečo podobné, ako keby sme vyslovili podmienku: Buď človek alebo muž. Podobne je nezmysel hovoriť, že v r. 1989 bol socializmus nahradený demokraciou, to je znovu niečo podobné, ako by sme povedali, že človek bol nahradený mužom (teda jednou možnou podobou človeka).

Spoločenské systémy nie sú strnulé, nevyvíjajúce sa, naopak, všetky prechádzajú zhodnými vývojovými štádiami:

1. Štádium utvárania zrodu systému
2. Hlavné štádium klasickej podoby systému
3. Krízové štádium klasickej podoby systému
4. Post-klasická podoba systému

Štádiá utvárania systému mali doteraz výlučne centralizovanú podobu (diktatúra), bez ktorej systém nedokáže akumulovať obrovské materiálne, finančné, ľudské zdroje na kvalitatívnu prestavbu systému. A bez ktorej nedokáže odolávať útokom starého systému. V tejto kritickej fáze vznikania systém nemôže využívať demokratickú formu, v kritických situáciách si nemôže dovoliť zdĺhavo diskutovať a prijímať demokratické rozhodnutia, ale potrebuje operatívne konať. V tejto fáze nemôže položiť dôraz ani na individuálne potreby človeka, musí ich podriadiť spoločným potrebám v záujme prežitia.

Prakticky až vo štvrtej fáze, kedy systém sa stabilizuje v post-klasickej podobe, prestane sa orientovať na revolučný vývoj, rast, ale svoje zdroje z revolučného rastu orientuje skôr na spotrebu, konzum, môžeme hovoriť o presadzovaní sa liberálneho postoja k presadzovaniu individuality človeka. A môžeme vysledovať, že všetky klasické podoby spoločenských systémov zanikli, prežili len ich post-klasické podoby.

Liberálna podoba post-prvotnej spoločnosti

Za post-klasickú a teda aj liberálnu podobu prvobytnej spoločnosti možno pokladať súčasné kmeňové spoločenstvá Polynézanov, Indiánov, Eskymákov. Dá sa povedať, že Polynézania si vytvorili na Zemi svoj polynézsky raj. Táto podoba prvobytnej spoločnosti prešla od jej klasickej podoby (napr. známych neandertálcov), podstatnými zmenami.

Liberálna podoba post-nevoľníckej spoločnosti

Podobne môžeme nájsť takúto post-klasickú, liberálnu podobu aj pre nevoľnícku formáciu (so štádiami despotizmus, otrokárstvo, feudalizmus). Najmä v Číne za dynastie Ming po r. 1368. Ak sa Európa po veľkej kríze feudalizmu koncom 14. st. orientovala revolučným smerom na vznik nového systému – kapitalizmu, Čína išla evolučným vývojom (až do buržoáznej rev. R. 1911) a vytvorila blahobytný, a pomerne liberálny (na nevoľnícke pomery) post-nevoľnícky systém. V tomto období sa Európa nemohla vyspelosťou porovnávať s Čínou, čo sa týka vyspelosti poľnohospodárstva, obchodu, priemyslu (Číňania už vtedy poznali priemyselnú revolúciu), technologickej vyspelosti (Čína už poznala strelný prach, kníhtlač, kompas, výrobu porcelánu, kormidlo na lodiach, ap.), vyspelosť a veľkosť miest, riadenia štátu.

Od stredoveku sa čínsky systém správy značne decentralizoval, podstatne sa znížil význam štátu a zvýšil význam miestnych samospráv. Ak sa dnes niektorí ľudia pozastavovali nad tým, že v Číne je slabo rozvinutý štátny sociálny systém, je to len dôsledok historického vývoja, čínsky sociálny systém bol rozvíjaný na báze rodiny, obce, regiónu a nie štátu.

Už Ču Si (1130 – 1200)  propagoval inštitúciu miestnych zhromaždení, tzv. komunálne zmluvy (siang-jüe). Počiatky tejto inštitúcie siahajú do roku 1077, keď boli zavedené v rode Lü. V tomto rode sa raz za mesiac konalo zhromaždenie spojené s pohostením a viedol sa záznam o jeho priebehu. Zhromaždenie si volilo jedného alebo dvoch predákov a prijímalo podrobné regule riadneho chovania.

Ču Si vypracoval doplnenú a rozšírenú verziu Regulí rodu Lü. Kládol v nej dôraz na hierarchiu, vytvoril napr. päť vekových skupín a každej predpísal zvláštne pravidlá správania. Ču Siho doplnky k Regulám rodu Lü obsahujú taktiež podrobný popis, ako prijímať osttných členov komunálnej zmluvy, kedy ich navštevovať, ako ich pozývať na hostiny a akým spôsobom tieto hostiny usporiadať – čo si obliecť, aké používať navštívenky ap. Diskusie počas komunálnych zmlúv poskytovali príležitosť k chvále dobrých skutkov, ku kritike chýb a k uchovaniu obradov a zvyklostí. Ču Si na túto inštitúciu pozeral ako na prostriedok prepojenia súkromných a verejných záujmov, ako na spojovací článok medzi rodinou a štátom. Inštitúcia zhromaždení sa naplno rozvinula po r. 1368, za dynastie Ming.

Počas dynastie Ming – až do 20. st. sa rozvinula spoločenská štruktúra tzv. džentry. Išlo o systém samosprávy, ktorý v podstate riadil celý život v Číne.

So systémom správy spoločnosti prostredníctvom džentry je spojený aj systém tzv. úradníckych skúšok. Príslušníkmi džentry sa stávali zväčša práve jednotlivci, ktorí zložili štátne skúšky a obdržali akademický titul. Tento vysoko liberálny systém umožňoval každému jednotlivcovi bez ohľadu na majetok uchádzať sa o úradnícku funkciu. Podmienkou bolo zložiť štátne skúšky. Štát pritom vytvoril záujemcovi na zloženie skúšok veľmi dobré podmienky, pridelil mu bývanie, staral sa o jeho živobytie, jeho úlohou bolo len sa pripravovať na skúšky. Skúškový systém mal pritom niekoľko stupňov, ak záujemca zložil skúšky z vyššieho stupňa, pokročil v systéme džentry.

Systém samosprávneho riadenia Číny sa zachoval v takmer nezmenenej podobe až do r. 1905. Za Tchangov bolo registrované osemnásť tisíc úradníckych miest, za Sungov ich bolo dvadsaťtisíc a rovnaký počet existoval taktiež za Čchingov.  Na konci 19. storočia, v ríši s viac než štyristo miliónmi obyvateľov, pôsobilo menej než dvadsaťtisíc regulárnych štátnych úradníkov. Vedľa nich ale existovalo stodvadsaťpäť miliónov držiteľov akademických titulov, ktorí vykonávali verejné funkcie a spravovali miestne komunity. Napĺňalo sa tu liberálne heslo: Menej štátu, viac miestnej a súkromnej iniciatívy.

Podobne kapitalizmus nevznikol a nemohol vzniknúť ako liberálno-demokratický systém. Kapitalizmus teda nerovná sa demokracia, liberalizmus alebo trhový systém, nemožno ich stotožňovať, sú to len jeho historické podoby. Kapitalizmus tiež prešiel podobnými vývojovými štádiami:

1. Štádium utvárania (absolutizmus, koniec 14. st. – 1688)
2. Hlavné štádium klasického kapitalizmu (1688 – 1848, systém voľnej ponuky a dopytu, laissez-faire)
3. Kríza klasického kapitalizmu (1848 – 1928)
4. Post-klasický kapitalizmus (regulovaný trh, liberálno-demokratický systém) – 1928 (Veľká hosp. kríza) – dodnes

A takýmito štádiami prechádzal aj socializmus.

1. Štádium utvárania (diktatúra proletariátu, 1928-1968)
2. Hlavné štádium klasického socializmu (1968 – 1988)
3. Kríza klasického socializmu (1988 – 1998)
4. Post-klasický socializmus (samosprávny, liberálno-demokratický,1998 – ďalšie desaťročia)

V Európe sme poznali prakticky len dve prvé štádiá socializmu, liberálnejšia forma sa začala presadzovať po r. 1986.

Aké vlastnosti môžeme predvídať u liberálno-demokratického socializmu?

1. Zavedenie ekonomickej demokracie.  Kapitalizmus rozvinul sčasti najmä politické a občianske práva, ale v ekonomickej rovine zostal hlboko nedemokratický a neliberálny. Buržoázny ekonomický liberalizmus sa zredukoval na vytváranie slobodného priestoru pre realizáciu záujmov a potrieb kapitalistu, naopak, v súkromnej firme sú zväčša tvrdo potláčané individualita, schopnosti a potreby zamestnancov. Vlastník je absolutistickým vládcom nad podmienkami života svojich zamestnancov, pracovníci sú často len „hovädami“, ktoré mu majú prinášať zisk. Na prejavy nespokojnosti vlastník väčšinou odpovedá: Ak sa Ti nepáči, môžeš ísť. Na potláčanie nespokojnosti mu zároveň slúži rezervná armáda nezamestnaných.

Nerovnocenné postavenie zamestnanca a zamestnávateľa, absolutizácia postavenia podnikateľa, zamestnávateľa prináša chápanie práce ako trestu, len nutnej činnosti na zarobenie prostriedkov na život a tým aj jej odcudzenie. A z toho plynúci nezáujem o prácu, veľkú armádu nezamestnaných, bezdomovcov, žobrákov, sociálne neprispôsobivých ako disidentov kapitalistického systému. A problém dôchodkového systému.

Socialistický liberalizmus by mal stavať na pracujúcich ako rozhodujúcom subjekte. . V tomto zmysle ide o súlad socialistického kolektivizmu a individuálnych potrieb zamestnancov. 

Ide o posilnenie individuálnej slobody pracujúceho človeka, zamestnanca, aby nebol len obyčajnou mechanickou súčasťou pracovného procesu, ale jeho tvorivou súčasťou, aj jeho tvorcom, živým spoluúčastníkom, realizujúc v pracovnom procese aj svoje individuálne osobné schopnosti a potreby. Aby mal čo najviac slobody v pracovnom procese, v zmysle jeho zefektívnenia, čo najmenej „byrokratického“ obmedzovania zo strany zamestnávateľa.

2. Buržoázny liberalizmus je nerozlučne spätý s individualizmom. Je však nerozlučne spojený s absolutizovaným až vyhroteným, egoistickým chápaním indivídua a jeho práv. Nie inštitúcie, tradícia, národ, ale jedinec, osobnosť, je najvyššou hodnotou, ktorej slobodu treba chrániť. Štát má byť minimálny a nezasahovať do spontánnej aktivity spoločnosti.

Socialistický liberalizmus možno chápať ako syntézu individualizmu a kolektivizmu (v zmysle Heglovej dialektickej triády ako dialektickú negáciu buržoázneho liberalizmu, druhú negáciu buržoázneho absolutizmu). Kladie dôraz na sociálnosť.

Sloboda, ľudské práva sú sociálnou kategóriou, až od kolektívnych práv možno odvodiť aj individuálne práva.

Buržoázny liberalizmus pripúšťa individuálne práva, ale bojí sa kolektívnych práv, pretože izolovaní  „slobodní“ jednotlivci sú ľahko kontrolovateľní, ovládateľní. Preto vyhovuje aj stav, keď záujem o veci verejné klesá, ak sa volieb zúčastňuje menšina spoločnosti, ak sa záujem sústreďuje na individuálne bytie, spotrebu, konzum.

Vyššie slobody a individuálne práva však si môžu ľudia vydobyť kolektívnymi akciami, spoluprácou, koordináciou svojho úsilia.

Rozvinutý socialistický individualizmus nestavia na konkurencii a negácii iných indivíduí, kde výsledkom je nakoniec nulový súčet, ale stavia na deľbe práce, kooperácii, spolupráci indivíduí.

3. Buržoázny individualizmus chápe spoločnosť len ako súhrn indivíduí, izolovaných indivíduí, nie ako systém indivíduí, celok. Indivíduum v kapitalizme je zamerané do seba, ako izolované indivíduum, stojace proti iným indivíduám, stojace aj nad záujmami všetkých indivíduí (prednosť záujmov indivídua pred záujmami celku).

Ak sa spoločnosť nechápe ako komplex, kde komplexnosťou sa dá dosiahnuť efektívne hospodárenie (ako vo veľkej firme), ale kde sa rezorty, obce, firmy, občania javia len ako nezávislé od seba konajúce subjekty, sledujúce len vlastný cieľ a vlastné hospodárenie, odpadá efekt komplexnosti, pretože to, čo je pre jeden subjekt výhodné, môže prinášať náklady ostatným. A tak si subjekty navzájom vyvolávajú dodatočné náklady – a preto je život nakoniec v kapitalizme oveľa drahší ako v socializme. Ide tu o efekt integrácie, ktorú kapitalistické myslenie práve pre svoju súkromnú orientáciu len na „vlastný piesoček“ nedokáže dotiahnuť do konca.

Uvediem triviálny prípad, kedy absolutizovaný individualizmus a egoizmus vedie k spoločenskej neefektívnosti a dopadom na individuálne slobody. Ľudia, aby si ušetrili prácu (mladí hovoria, že tak zamestnávajú ľudí), vhadzujú do kontajnerov na papier celé škatule, alebo nezošliapnuté pet fľaše, čím autá vozia vzduch. Zvyšujú sa tým náklady a teda aj poplatky za odpad, zvyšuje množstvo emisií a prachu, zvyšuje množstvo áut v uliciach, čo nakoniec vedie k obmedzeniu individuálnych slobôd.

Socialistický individualizmus vychádza z toho, že jednotlivec môže byť úspešný len na sociálnom pozadí, vďaka rozvinutému sociálnemu prostrediu. Teda za možnosť tvoriť, využívať svoje schopnosti vďačí rozvinutému sociálnemu prostrediu. Preto tomuto sociálnemu prostrediu odvádza poplatok (dane), ktorý slúži ďalej na podporu rozvoja celkového sociálneho prostredia a teda aj priestoru pre využitie individuálnych schopností.

4. Buržoázny liberalizmus je založený na popieraní úlohy štátu. V tomto bode sa dnes buržoázny liberalizmus dostáva sám so sebou do rozporu, pretože monopoly sa snažia zlikvidovať akúkoľvek podobu voľného trhu, konkurencie, individuality človeka a všetko podriadiť svojim potrebám. Fungovanie konkurencie je dnes umožnené len vďaka regulačným zásahom štátu, obmedzujúcim moc monopolov. Socialistický liberalizmus preto uznáva regulačnú funkciu štátu.

Štát pritom chápe nie ako mocenský aparát, ale ako správu vecí verejných, ktorá má práve umožniť, zaručiť v dobe monopolizácie pluralitu.

5. Liberálny socializmus (a komunizmus) umožňuje plnšie rozvinúť aj individuálne práva ľudí ako liberálny kapitalizmus.

Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb – toto je princíp liberálneho komunizmu.

Kapitalistická triedna psychológia (úspešnosti) má za následok stav, v ktorom ľudia túžia po rovnakých hodnotách, rovnakých veciach a službách ako výraze bohatstva a úspešnosti: aute, TV, mobile, oblečení zopár vychytených značiek, veľkom dome.

Ak nevlastníte auto a nevozíte sa na ňom do práce, nutne budete zaradení medzi neúspešných, plebs, aj to ten najhorší plebs, pretože aj robotník sa snaží mať auto, aby nebol zaradený medzi tých najchudobnejších. Tento trend je diktovaný masívnou reklamou, diktujúcou požadovaný životný štýl.

Ľudia však nie sú rovnakí, nemajú rovnaké potreby a preto ani nepotrebujú vlastniť, užívať rovnaké veci a služby. A nie každý má potrebu vlastniť auto a nie každý má potrebu šoférovať, niekomu to môže vyslovene prekážať. Pod tlakom spoločenskej morálky diktovanej záujmami monopolov sa však ľudia podriaďujú hlavnému prúdu, bojac sa z neho vypadnúť. Pre niekoho to môže byť aj silne stresová záležitosť, to sa podpisuje aj pod množstvo nehôd. Tým je však popretá individualita človeka, individuálne prirodzené právo človeka na svoj vlastný spôsob života nezávislý od vôle monopolov.

Rozvinutý, liberálny socializmus a komunizmus rozvíja individualitu človeka tým, že ho oslobodzuje od kliatby triedneho videnia hodnôt a dovoľuje mu rozvíjať vlastné potreby a vlastnú individualitu, nediktovanú potrebami monopolov.

Majetkové rozdiely v kapitalizme ľudia vnímajú síce ako prirodzené, ale zároveň negatívne, pretože menej vlastníctva znamená popretie ich úspešnosti, ich šťastného života. A v kapitalizme väčšina spoločnosti vlastní menej ako tzv. elita, smotánka a v porovnaní s ňou. Ja osobne síce môžem ako vyspelá osobnosť byť šťastným aj s tzv. nízkym sociálnym statusom, pretože ma zaujímajú úplne iné hodnoty ako majetok, ale okolie ma aj tak bude vnímať cez optiku kapitalistickej triednej hodnotovej stupnice ako neúspešného človeka.

Ak by sa človek pokúšal žiť svojím individuálnym spôsobom života, napr. ako Diogénes v sude, bol by ihneď vyhlásený za asociála, sociálne neprispôsobivého, bezdomovca, ktorým ostatní ľudia budú pohŕdať. Je jedno, žeby bol vzdelaný, inteligentný, rozhodujúce je jeho nepodriadenie sa požadovanému životnému štýlu, diktovanému konzumnou morálkou. Hovoriť teda o uplatnení individuálnych práv v kapitalizme je problematické.

Naopak, v liberálnom socializme a komunizme budú majetkové rozdiely vnímané ako prirodzené, bez toho, aby mali negatívny dopad na postavenie človeka. Viac či menej vecí nemá žiadny hodnotový význam, pretože ľudia majú rôzne potreby a prikladajú význam rôznym hodnotám.

6. Liberálny socializmus predpokladá bohaté spektrum názorov, činností a prúdov. Prúdy, frakcie by mali byť prirodzenou súčasťou štruktúry politických strán.

Vytvára si fundované odborné zázemie vo veľkom počte odborných skupín, zahŕňajúcich rôznorodé politické, záujmové, svetonázorové spektrum, ktoré pripravujú alternatívne koncepcie, riešenia rôznych problémov.

Mal by smerovať k utvoreniu pestrejšej základne pre uplatnenie rozmanitých schopností ľudí. To je spojené hlavne s posilnením kompetencií samosprávy.

7. Buržoázny typ liberalizmu v sebe nesie jednu neliberálnu črtu. Uznáva len vlastné chápanie liberalizmu, t. j. západný, kapitalistický liberalizmus. A v tomto smere tlačí aj všetky krajiny a všetkých ľudí na svete do polohy vystrihnutej podľa jednej šablóny. A tak krajiny podľa tohto typu liberalizmu nemajú právo na výber svojej vlastnej cesty, napr. odmietnutie poskytovania širokých nadštandardných práv homosexuálom sa tvrdo kritizuje ako nedemokratické.

Lenže rozvinutý liberalizmus musí dať právo každej krajine na výber svojej cesty, napr. aj právo Afganistanu na život v konzervatívnom islamskom systéme (pokiaľ ho nebudú vnucovať iným a pokiaľ to bude vôľa väčšiny obyvateľstva a menšine bude poskytnuté právo odísť). Alebo právo krajín na odmietnutie poskytovania širokých práv homosexuálom. Nemožno postaviť právo úzkej skupiny ľudí nad právo väčšiny, ktorá si neželá žiť v spoločenstve s verejne sa prezentujúcimi homosexuálmi, či prostitútkami typu Pussy Riot v Rusku. Nemožno verejne niekomu vnucovať svoj spôsob života, napr. homosexualitu.

Socialistický a komunistický liberalizmus – dáva každému človeku možnosť výberu budúcej cesty, slobodu výberu svojho spôsobu života. To doteraz žiadny systém neposkytol. Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.

8. Liberálno-demokratický socializmus by mal byť otvorený aj k iným systémom, názorom, spôsobom života. Nesnaží sa o nakopírovanie všetkých ľudí, všetkých spoločenstiev a krajín podľa vystrihnutej šablóny, ale vychádza z pluralizmu systémov, spôsobov života.

Vychádza z princípu sociodiverzity, ktorý v tomto období vývoja ľudskej civilizácie najlepšie zodpovedá jej potrebám.

Pokus liberálno-demokratického kapitalizmu vnútiť svetu svoje štandardy ľudských práv totiž porušuje ľudské práva v zárodku, porušuje právo na svoj spôsob života, svoju kultúru.

Záverom

Z tohto, čo som uviedol, však vyplýva, že je nutné rozlišovať aj to, o akej liberálnej ľavici hovoríme, či o kapitalistickej (sociálnodemokratické strany, niektoré anarchistické strany), alebo socialistickej (komunistické, niektoré socialistické a anarchistické strany).

Musíme vždy upresňovať, ak hovoríme o liberalizme, ktorú jeho historickú formu máme na mysli. Dnes sa jedná hlavne o kapitalistický liberalizmus v jeho novej podobe ako kapitalistický neoliberalizmus, pokus vrátiť neregulovaný voľný trh (laissez-faire) klasického kapitalizmu.