Pred 90 rokmi začala prvá päťročnica. Išlo o začiatok plánovania a začiatok socialistickej epochy

1.10.1928 je začiatkom prvej päťročnice v ZSSR a plánovania. Ide o začiatok socialistického plánovania a začiatok socialistickej epochy, ktorá výrazne ovplyvňovala a určovala vývoj nasledujúcich 70 rokov. Dnes je tomu 90 rokov.

Zavedenie národohospodárskeho plánovania bolo prínosom socializmu, socialistickej epochy.

 

Plánovanie sa zaviedlo vo všetkých socialistických krajinách

 

V r. 1928 – 1932 sa realizovala prvá sovietska päťročnica.

V r. 1933 – 1937 sa realizovala druhá sovietska päťročnica.

V r. 1938 – 1940 sa realizovala tretia sovietska päťročnica.

V r. 1946 – 1950 sa realizovala štvrtá sovietska päťročnica.

V auguste 1946 Ľudové zhromaždenie Albánskej ľudovej republiky schválilo zákon o hospodárskom štátnom pláne a o plánovacích orgánoch.

23.9.1946 poľská krajinská národná rada schválila a vyhlásila trojročný hospodársky plán na roky 1947 – 1949.

25.10.1946 Ústavodarné národné zhromaždenie ČSR prijalo zákon o dvojročnom hospodárskom pláne. Plnenie plánu začalo 1. 1. 1947.

1.4.1947 Veľké ľudové zhromaždenie BĽR schválilo dvojročný národohospodársky plán na roky 1947 – 1948.

1.7.1947 maďarské národné zhromaždenie schválilo zákon o trojročnom hospodárskom pláne na roky 1947 – 1949.

V r. 1947 – 1951 v Juhoslávii bol realizovaný 1. päťročný plán rozvoja NH.

1.7.1948 rumunská vláda ustanovila štátnu plánovaciu komisiu.

V r. 1949 – 1950 sa v NDR realizoval dvojročný plán.

V r. 1949 – 1950 sa v Rumunsku realizoval prvý národohospodársky plán – štátny plán rekonštrukcie NH.

V r. 1949 – 1950 ekonomika Albánskej ľudovej republiky sa rozvíjala podľa dvojročného národohospodárskeho plánu.

V r. 1949 – 1953 (od 1. 1. 1949) bol v ČSR realizovaný 1. päťročný plán. 27. 10. 1948 NZ ČSR prijalo zákon č. 241/1948 Zb. o prvom päťročnom hospodárskom pláne rozvoja Československej republiky (zákon o päťročnom pláne).

V r. 1949 – 1953 sa realizovala prvá päťročnica v BĽR.

V r. 1950 – 1954 sa realizovala prvá päťročnica v Maďarsku.

V r. 1950 – 1955 Poľsko realizovalo šesťročný plán hosp. rozvoja.

V r. 1951 – 1955 sa realizovala 5. sovietska päťročnica.

V r. 1951 – 1955 NDR realizovala prvý päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1951 – 1955 Rumunsko realizovalo prvý päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1951 – 1955 Albánsko realizovalo prvý päťročný plán.

V r. 1953 – 1957 BĽR realizovala 2. päťročný plán.

V r. 1953 – 1957 Čína realizovala 1. päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1953, 1954, 1955, 1956 v Juhoslávii boli zostavené ročné plány spoločenského rozvoja.

V r. 1954, 1955 bolo NH ČSR riadené ročnými plánmi.

V r. 1954 – 1956 KĽDR realizovala trojročný plán.

V r. 1956 – 1960 sa realizovala 6. sovietska päťročnica (prekrytá od r. 1959 sedemročnicou).

V r. 1956 – 1960 NDR realizovala 2. päťročný plán.

V r. 1956 – 1960 bol v Československu realizovaný 2. päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1956 – 1960 Poľsko realizovalo prvý päťročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1956 – 1960 Rumunsko realizovalo 2. päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1956 – 1960 bo v Albánsku realizovaný 2. päťročný plán.

V r. 1957 – 1961 sa v Juhoslávii realizoval druhý päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1957 – 1961 bol v KĽDR realizovaný 1. päťročný plán.

V r. 1958 – 1960 sa v Maďarsku realizoval trojročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1958 – 1960 VDR postupovala podľa trojročného plánu rozvoja.

V r. 1958 – 1962 BĽR realizovala 3. päťročný plán.

V r. 1958 – 1962 Čína relizovala 2. päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1959 – 1965 sa v ZSSR realizoval sedemročný plán rozvoja.

V r. 1960 – 1965 Rumunsko realizovalo šesťročný plán rozvoja NH.

V r. 1961 – 1965 sa realizovala 7. sovietska päťročnica.

V r. 1961 – 1965 sa realizovala 4. päťročnica v Bulharsku. Nakoľko tretí plán sa plnil s veľkým predstihom, bol vypracovaný nový päťročný plán už od roku 1961.

18.- 19.9.1961 NZ ČSSR prijalo zákon o štátnej kontrole, štatistike a národohospodárskej evidencii.

V r. 1961 – 1965 sa realizoval v ČSSR tretí päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1959 – 1965 NDR realizovala sedemročný plán, 1961 – 1965 tretí päťročný plán.

V r. 1961 – 1965 v MĽR prebiehal 2. päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1961 – 1965 v PĽR sa realizoval 2. päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1961 – 1965 sa realizoval tretí päťročný plán rozvoja národného hospodárstva Albánska.

V r. 1961 – 1965 vo VDR sa realizoval 1. päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V júli 1961 XIV. zjazd Mongolskej ľudovej revolučnej strany schválil smernice tretieho päťročného plánu.

V r. 1961 – 1967 KĽDR sa riadila sedemročným plánom. V dôsledku obáv z agresie sa zvýšili náklady na obranu a splnenie plánu sa posunulo o 3 roky.

V r. 1964 – 1970 Juhoslávia realizovala sedemročný plán.

V r. 1966 – 1970 sa realizovala 8. sovietska päťročnica.

V r. 1966 – 1970 NDR realizovala štvrtý päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1966 – 1970 sa v MĽR realizoval 3. päťročný plán rozvoja národného hospodárstva.

V r. 1966 – 1970 v Československu bol realizovaný 4. päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1966 – 1970 Poľsko realizovalo päťročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1966 – 1970 Rumunsko realizovalo päťročný plán rozvoja NH.

V r. 1966 – 1970 Čína realizovala 3. päťročný plán.

 

Prínos plánovania ocenili aj ekonómovia P. A. Samuelson a W. D. Nordhaus: “Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že – na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici – socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.                                                                    

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

                                                                    

Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP                                 (v % ročne)
Sovietsky zväz  
 1885-1913 3,3
 1928-1987 4,2
Spojené štáty  
 1834-1929 4,0
 1929-1987 3,0
Spojené kráľovstvo  
 1855-1987 2,1
Nemecko  
 1850-1987 2,8
Japonsko  
 1874-1987 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: “Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)” (P.A.Samuelson/W.D.Nordhaus: Ekonómia 2. Bradlo 1992, s. 404)

 

Výsledkom plánovania bol rýchly rast socialistickej ekonomiky

 

“Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

…Ak sa dnes bežne považuje ročný rast výroby o 3-5% za príznak ekonomickej prosperity krajiny a za vzostup, ktorý umožňuje vyrovnať sa aj s požiadavkami tretej priemyselnej revolúcie, potom nás tempo sovietskych päťročníc priamo šokuje.

Už prvá varianta prvej päťročnice (1928-1932) predpokladala ročný rast priemyselnej výroby o 20% a päťročný výsledok priniesol zhruba šesťnásobné zvýšenie v poslednom roku oproti východiskovému stavu. Už tu sa plánoval nevídane vysoký podiel národného dôchodku (26%!) pre investičné vklady. Pritom 77% z nich malo smerovať do ťažkého priemyslu. V skutočnosti sa však presadil rast ešte prenikavejší. V roku 1929 robil prírastok priemyselnej výroby 29,4%, za dva roky (1929-30) 59% a za celú päťročnicu – splnenú za 4 roky a 109 dní – 113,4%. Podiel ťažkého priemyslu zároveň zaznamenal ročný rast 42-48% a v celej päťročnici 172,8%.” (Kol.: Křižovatky 20. století, s. 118 -119)

V r. 1928 sa v ZSSR  traktormi oralo okolo 1 % osevných plôch. Po splnení 1. päťročnice to bola viac ako 1/3.

Práve rozvoj sovietskeho priemyslu rozhodol o tom, že svetová priemyselná výroba v prepočte na jedného obyvateľa vzrástla. Ak totiž z výpočtov vylúčime Sovietsky zväz, ukáže sa, že tento ukazovateľ v tridsiatych rokoch poklesol v celom kapitalistickom svete. V rokoch 1929-1937 celosvetová priemyselná výroba vrátane Sovietskeho zväzu vzrástla o 20%, naproti tomu v kapitalistických krajinách len o 4%…

Úspechy socialistickej industrializácie v r. 1928 – 1941 zohrali rozhodujúcu úlohu pri zásobovaní Červenej armády počas 2. svetovej vojny.

 

Prechod od systému voľného trhu (voľnej hry ponuky a dopytu) k regulovanému trhu a plánovaniu prebehol v celom svete.

Po r. 1928 došlo k transformácii kapitalizmu do novej podoby. Prebehla syntéza do štátom regulovanej spoločnosti. Sociálnodemokratické a socialistické strany sa orientovali na ovládnutie štátu: štát strážil trh, vyrovnával jeho nedostatky, vytváral predpoklady jeho fungovania.

Po svetovej hospodárskej kríze rokov 1929-1933 prijali aj vyspelé kapitalistické krajiny súbory opatrení, ktoré mali zabrániť opakovaniu krízy takého katastrofálneho rozsahu. V týchto opatreniach sa nevyhnutne odrazila presadzujúca sa socialistická tendencia, až natoľko, že nositeľ Nobelovej ceny P. A. Samuelson tvrdí, že “Socializmus 20. storočia sa rozšíril najmä v západnej Európe, kde demokratické socialistické vlády vytvorili štát blahobytu, znárodnili priemysel a plánovali hospodárstvo”.

Táto tendencia sa presadila aj v Spojených štátoch amerických. Prezident F. D. Roosevelt presadil v rokoch 1933 – 1939 program sociálnych a ekonomických reforiem, ktorý dostal názov Nový údel. Možno dokonca hovoriť o 50-ročnom cykle zvýšených štátnych podpôr, ktorý začal Novým údelom a vyvrcholil Veľkou spoločnosťou Lyndona Johnsona. O čo konkrétne išlo v programe Nového údelu.

9.3.1933 bankový zákon umožnil F. D. Rooseveltovi reguláciu finančnej politiky.

9.3.-16.6.1933 sa uskutočnilo mimoriadne zasadanie Kongresu USA, tzv. 100 dní. Po tomto zasadnutí sa začal uskutočňovať program Nového údelu. Nový údel sa snažil prekonať krízu a upevniť kapitalistický systém v USA štátnymi zásahmi do hospodárskeho života: kontrolou nad finančným a bankovým systémom, plánovitým riadením priemyslu a regulovaním poľnohospodárskej výroby.

12.5.1933 Kongres USA prijal zákon o úprave poľnohospodárstva. Bola zriadená Správa pre úpravy v poľnohospodárstve (AAA – Agricultural Adjustment Administration), ktorá mala regulovať poľnohospodársku výrobu.

Ďalší zákon o nutnej výpomoci zriadil Federálnu správu pre nutnú výpomoc (FERA), ktorá poskytovala podpory v nezamestnanosti a prispievala k rozpracovaniu programu verejných prác. Farmári dostávali štátne dotácie, vláda organizovala výkup poľnohospodárskych prebytkov.

18.5.1933 bol prijatý zákon o stavbách v údolí Tennessee, ktorý ustanovil nezávislé verejné združenie (TVA), ktoré organizovalo stavbu priehrad a elektrární v údolí rieky Tennessee.

27.5.1933 Kongres prijal zákon o cenných papieroch, podľa ktorého nesmeli prísť do obehu nové cenné papiere bez registrácie u Federálnej obchodnej komisie.

Ďalší zákon z 13.6.1933 zriadil Úverové združenie majiteľov domov, poskytujúce pôžičky majiteľom domov na 5%-ný úrok.

16.6.1933 Kongres prijal zákon o pomoci národnému priemyslu (NIRA – National Industrial Recovery Act), ktorý vytvoril Národnú správu pre obnovu. 27.5.1935 bol tento zákon zrušený.

5.8.1933 Národná správa pre obnovu vytvorila Národný pracovný úrad.

29.2.1934 vznikol Národný úrad pre kontrolu národnej obnovy a Správa verejných prác. Všetky tieto inštitúcie realizovali štátne zásahy do výrobnej a pracovnej sféry.

Hospodársky pokles a neschopnosť súkromných firiem vyrovnať sa s ním spôsobili, že súkromný kapitál hľadal pomoc u štátu.

V poslednom storočí vo väčšine vyspelých krajín sveta štát ustavične zväčšoval svoj vplyv a podiel na riadení ekonomiky.

Za posledných sto rokov americká vláda vyvinula nový nástroj štátnej kontroly vo forme regulovania. Ekonomické regulovanie umožnilo špecializovaným dozorným inštitúciám kontrolovať ceny, output, vstup do regulovaných odvetví a odchod z nich. Je to vlastne štátna kontrola bez štátneho vlastníctva, socializmus v kapitalistickom rúchu

4.1.1935 prezident Roosevelt vyhlásil v posolstve Kongresu USA tzv. druhý Nový údel. Jeho poslaním bolo prehĺbenie reforiem v poľnohospodárstve, pracovných vzťahoch, súdnictve a administratíve.

5.7.1935 Wagnerov-Conneryho zákon o pracovných vzťahoch potvrdil a rozšíril robotnícke práva obsiahnuté v kódexe čestnej konkurencie z r. 1933. Zákon zakazoval podnikateľom brániť kolektívnym akciám pracujúcich, diskriminovať členov odborov, tvoriť a financovať tzv. žlté organizácie.

14.8.1935 zákon o sociálnej starostlivosti položil základy poistenia proti nezamestnanosti, starobného, invalidného a nemocenského poistenia i ochrany nedostatkom trpiacich žien a detí, aj keď sa nevzťahoval na poľnohospodárskych robotníkov, služobníctvo a ďalšie kategórie zamestnancov, bol pre masu amerického obyvateľstva prínosom.

Oponenti kritizovali sociálne zabezpečenie ako neblahé víťazstvo socializmu počas ťažkých tridsiatych rokov. Vtedajšie noviny prinášali podobné názory na štátne dotácie do zdravotníctva, na reguláciu pracovných podmienok v továrňach, zákonnú ochranu odborov a zákony proti znečisťovaniu životného prostredia.

Napriek tomu, že sa aktivizovala protirooseveltovská opozícia, ktorá založila tzv. Ligu slobody (mala úzky vzťah k fašistickému hnutiu v USA) a požadovala ukončenie reforiem, vývoj sa stal nezvratným.

“Verejnosť postupne akceptovala štátne obmedzovanie kapitalizmu laissez-faire, čiže obmedzovanie, ktoré menilo samu podstatu kapitalizmu. Súkromné vlastníctvo je čoraz menej celkom súkromné. Slobodné podnikanie sa stáva čoraz menej slobodným. Nezvratný vývoj je súčasťou histórie…

Ekonomické regulovanie dosiahlo vrchol v polovici sedemdesiatych rokov a mnohí konzervatívci vykresľovali Spojené štáty ako plánovanú ekonomiku riadenú centrálnymi orgánmi.” (P.A.Samuelson, W.Nordhaus: Ekonómia 2, Bradlo 1992, s. 325 – 326)

Veľký význam nepochybne mali sovietske skúsenosti. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá v období svetovej krízy vykazovala veľmi rýchly priemyselný rozvoj. Obrátilo to pozornosť kapitalistických krajín na metódy riadenia ekonomiky krajiny sovietov a vyvolalo prispôsobenie určitých sovietskych riešení. Týkalo sa to najmä plánovania. Hospodárske plánovanie v kapitalistických štátoch sa teda postupne začalo rozvíjať vplyvom krízy a sovietskych skúseností.

Silná tendencia k zoštátneniu a makroekonomickému plánovaniu nebola v povojnovej Európe zďaleka len fenoménom československým či produktom komunistického hnutia. Výrazne sa uplatnila vo väčšine vyspelých kapitalistických krajín. V prvých povojnových voľbách vo V. Británii nezvíťazila konzervatívna strana s tradičným liberálnym chápaním trhovej ekonomiky, aj keď v jej čele stál strojca britského vojnového víťazstva W. Churchill, ale labouristi s programom rozsiahleho znárodňovania a plánovania. Popri Anglickej banke boli zoštátnené uhoľné bane, elektrárne, pozemná doprava, plynárne, huty a neskôr ešte ďalšie podniky. Vo Francúzsku bola zoštátnená takmer celá ťažba uhlia, veľké elektrárne a plynárne, ropný priemysel, ceduľová banka a štyri veľké depozitné banky, väčšia časť poisťovní, štyri letecké spoločnosti a mnoho podnikov kolaborantov. V Taliansku začal proces zoštátňovania už v 30. rokoch, keď štát prevzal tri najvýznamnejšie súkromné banky ohrozené v hospodárskej kríze bankrotom. Pokračoval potom po skončení vojny, keď prostredníctvom IRI (Instituto per la Riconstructione Industriale) získal štát rozhodujúci vplyv vo viac než tisíc koncernoch a firmách, na ktoré pripadalo takmer 50 %  výroby ocele, asi 70 % kapacity lodeníc, takmer štvrtina námornej plavby, 44 % diaľnic, telefónne spoje, rozhlas a televízia, letecká doprava. V Rakúsku došlo po vojne k zoštátňovaniu na základe dvoch zákonov z rokov 1946 a 1947. Prvý sa týkal hlavne ropného priemyslu, ťažby železných rúd a uhlia, hút, väčšej časti elektrotechnického priemyslu, najväčšieho chemického závodu, jedného dopravného podniku a troch veľkých akciových bánk. Podľa druhého bola zoštátnená väčšina elektrární predstavujúcich 85 % výroby elektrickej energie atp.

Podobne s makroekonomickým plánovaním. Určité jeho prvky sa objavili aj v USA už v 30. rokoch v programe administratívy prezidenta F. D. Roosevelta nazvaného New Deal. Na jeho podklade vláda vypracovala a realizovala projekty verejných prác usilujúcich o zmiernenie krízovej nezamestnanosti. Myšlienka o nevyhnutnosti makroekonomického plánovania sa však hlavne po druhej svetovej vojne uplatnila v Európe.

Vo Francúzsku bol prvý štvorročný plán pripravený už pre roky 1947 – 1950 a predĺžený o dva roky. Plánovanie potom pokračovalo ďalšími štvorročnicami pre roky 1954 – 57, 1958 – 61, 1962 – 65, 1966 – 1970 atď. V. Británia mala svoj prvý plán na roky 1948 – 52 po volebnom víťazstve labouristov. Aj keď po návrate konzervatívnej vlády bolo plánovanie opustené, s opätovným príchodom labouristickej vlády bol vypracovaný päťročný plán pre roky 1966 – 70. Holandsko realizovalo strednodobé industrializačné plány v rokoch 1948 – 62. So strednodobými plánmi pracovala vláda v Nórsku už od roku 1948. Do konca i v USA sa po vojne začali uplatňovať prvky makroekonomického plánovania prijatím zákona o zamestnanosti (Employment Act) z roku 1946. Na jeho základe bola zriadená Rada hospodárskych poradcov vo výkonnom úrade prezidenta (Council of Economic Advisers in the Executive Office) a Spojený hospodársky výbor Kongresu (Joint Economic Committee in the Congres), ktorých úlohou bolo plánovanie hospodárskej politiky (Economic Policy Planning).

V plánujúcich krajinách boli zriaďované špecializované plánovacie inštitúcie. Vo Francúzsku to bol Generálny komisariát plánu (Commisariat Général du Plan), v Holandsku Ústredný plánovací úrad (Central Planning Bureau).

1.1.1947 bol vyhlásený plán rekonštrukcie a obnovy Francúzska. Po jeho skončení bol vyhlásený druhý plán na roky 1954 – 1957.

V r. 1947 bola vo V. Británii vytvorená rada hospodárskeho plánovania.

V r. 1948 – 1955 Irán postupoval podľa prvého sedemročného hospodárskeho plánu.

V januári 1950 konferencia ministrov zahraničných vecí členských krajín Britského spoločenstva národov v Kolombe prijala návrh na vytvorenie systému hospodárskej pomoci pre krajiny južnej a juhovýchodnej Ázie v rámci šesťročných programov hospodárskeho rozvoja.

Od r. 1951 sa národné hospodárstvo Indickej republiky rozvíja na základe päťročných plánov. 1. 4. 1951 bola začatá 1. päťročnica, zameraná hlavne na poľnohospodárstvo (výstavba zavlažovacieho systému), elektrifikáciu a stavbu železníc. Sociálny obsah programu vyjadrovala kampaň Vinóby Bhávého za dobrovoľné odstupovanie statkárskej pôdy roľníkom (tzv. hnutie Grámdán a Bhúdán).

V r. 1951 – 1956 Pakistan hospodársky rozvoj realizoval za pomoci šesťročného plánu hospodárskeho rozvoja.

20.2.1952 izraelský parlament prijal rozhodnutie o tzv. novej ekonomickej politike, ktorá zavádzala reguláciu zahraničných, štátnych a súkromných investícií s cieľom kontroly obchodu, zvýšenia štátnych príjmov a obmedzenia inflácie.

V auguste 1952 nová barmská vláda U Nua prijala osemročný plán rozvoja infraštruktúry a štátneho sektoru vypracovaný americkými odborníkmi (tzv. plán Pyij totha). Plán vychádzal z predpokladu štátnych pôžičiek v kapitalistických štátoch a uskutočnenie pozemkovej reformy podľa zákona z januára 1948.

Od r. 1952 sú v Nórsku nepretržite zostavované štvorročné dlhodobé programy. Štvorročná perióda súvisí so štvorročným volebným obdobím. Dlhodobé programy (so štvorročnou periódou), založené na dlhodobom 10 – 15 ročnom výhľade, sú zostavované na začiatku roku, v ktorom sa konajú parlamentné voľby. Zostavovanie programov je úlohou plánovacieho odboru ministerstva financií. Dbá sa na exaktnosť plánovacieho mechanizmu. Modely rozvoja NH sa postupne zdokonaľujú. Najprv sa vyvíjala sústava modelov s pracovným názvom MODIS I – IV (model dezintegrovaný) až k dnešnému modelu MODAG (model agregovaný).

V r. 1956 – 1960 Indonézia postupovala podľa 1. päťročného plánu hospodárskeho rozvoja.

30.4.1956 začala v Indii 2. päťročnica (1956 – 1960).

23.8.1956 Afganistan vyhlásil prvý päťročný plán rozvoja dopravy, energetiky, priemyslu a poľnohospodárstva, na roky 1956 – 1960.

V r. 1956 – 1961 uskutočnil Nepál 1. päťročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1956 – 1962 sa v Iráne realizoval 2. rozvojový sedemročný hospodársky plán.

V r. 1958 – 1960 kambodžská vláda uskutočňovala hospodárske reformy v rámci dvojročného plánu (kontrola dovozu, meny ap.).

3.1.1959 bol v Grécku vyhlásený päťročný plán hospodárskeho rozvoja Grécka.

17.8.1959 politický manifest (Manipol) indonézskeho prezidenta Sukarna vyhlasoval okrem iného plánovanie ekonomiky.

V r. 1960 – 1964 Irak realizoval štvorročný plán rozvoja.

V r. 1960 – 1965 Kambodža realizovala 1. päťročný plán hospodárskeho rozvoja (od 1. 1. 1960).

Hospodárstvo Srí Lanky po nástupe Sirimavo Bandaranaikovej (roky 1960 – 1965) a 1970 – 1977) sa rozvíjalo podľa päťročných plánov.

V januári 1961 India začala plnenie svojho 3. päťročného plánu (1961 – 1965), ktorý pri zosilnenej zahraničnej finančnej a technickej pomoci (USA, ZSSR, SRN, V. Británia a Japonsko) priniesol prudký rast štátneho sektora. Stanovené úlohy však neboli splnené.

V r. 1961 – 1965 Bhután realizoval za pomoci Indie prvý päťročný plán.

V r. 1961 – 1965 Nepál realizoval 2. päťročný plán.

V r. 1961 – 1965 Mali realizovala prvý päťročný plán.

18.10.1961 iracká vláda vyhlásila nový päťročný plán industrializácie (1962 – 1966), ktorý počítal s pomocou socialistických krajín.

V októbri 1961 bol v Tunisku vyhlásený rámcový, desaťročný plán hospodárskeho rozvoja.

Od r. 1961 sa thajské hospodárstvo rozvíja podľa päťročných plánov.

V r. 1961 – 1969 Indonézia realizovala osemročný plán rozvoja.

V r. 1962 – 1966 Afganistan relizoval 2. päťročný plán.

30.4.1962 vyhlásil predseda barmskej novoutvorenej vojenskej vlády gen. Nei Win politický manifest Barmská cesta k socializmu. Dokument žiadal rozvoj plánovanej ekonomiky, opierajúci sa o rast štátneho a družstevného sektora s reguláciou vplyvu zahraničného i súkromného kapitálu. 4. 7. 1962 bolo vyhlásené založenie Strany barmského socialistického programu.

V auguste 1962 bola v Kuvajte ustanovená Plánovacia rada za účasti domácich podnikateľov, ktorá dala podnet k vzniku zmiešaných spoločností so štátnymi, súkromnými a zahraničnými podielmi.

21.11.1962 Turecko vyhlásilo prvý päťročný plán.

V r. 1962 – 1968 Irán realizoval 3. rozvojový plán (za pomoci USA).

V r. 1962 – 1968 Nigéria realizovala šesťročný plán rozvoja NH.

V r. 1964 – 1969 Tanzánia realizovala prvý päťročný plán hospodárskeho rozvoja. V r. 1969 – 1974 pokračoval druhý päťročný plán.

V r. 1964 Guinea začala uskutočňovať sedemročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1964 – 1970 sa v Jordánsku realizoval prvý sedemročný plán hospodárskeho rozvoja.

16.9.1965 bol Wilsonovou labouristickou vládou V. Británie vyhlásený päťročný plán rozvoja na roky 1965 – 1969.

V r. 1965 – 1970 v Nepáli sa realizoval 3. päťročný plán.

V apríli 1966 bol v Kuvajte vyhlásený projekt päťročného plánu.

1.10.1966 bol v Barme vyhlásený nový štvorročný plán.

V r. 1966 – 1970 Bhután realizoval za pomoci Indie 2. päťročný plán.

V r. 1967 – 1969 Alžírsko realizovalo trojročný plán štátnych investícií.

17.3.1967 taliansky parlament schválil päťročný plán programovania na roky 1966 – 1970.                          ?

V r. 1967 – 1971 thajská pravicová vláda realizovala päťročný plán, počas ktorého úspešný rozvoj ťažby a spracovania olova a ropy umožnil  vzostup thajského súkromného kapitálu, ktorý v spolupráci s miestnou čínskou buržoáziou upevnil svoje postavenie.

V r. 1967 – 1972 sa uskutočnil 3. afganistanský päťročný plán. Väčšie výsledky sa však nedosiahli.

Vo Francúzsku bolo zavedené tzv. indikatívne plánovanie. Päťročné plány vypracovával Generálny komisariát pre plánovanie. Asi v polovici sedemdesiatych rokov nastal v oblasti kapitalistického plánovania obrat, súvisiaci s krízou celej teórie a praxe štátneho regulovania.

V kapitalizme sa rozhodujúca úloha štátu prejavila pri organizovaní vedeckovýskumných a vývojových prác a organizovaní medzištátnej ekonomickej integrácie.

Tendencia k plánovitosti sa v kapitalizme realizuje v rámci veľkých súkromnovlastníckych hospodárskych komplexov.

Plánovanie v kapitalizme bolo v sovietskej literatúre často označované ako programovanie. Odlišnosť: programovanie je založené na orientačných ukazovateľoch a odporúčaniach, ktorých plnenie nie je záväzné.

 

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 4.2. Klasický socializmus, 8. Historické udalosti, výročia and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s