„Až zas budú básne čítať,
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh i mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.“
Pred 40 rokmi, 4. 9. 1976 zomrel Ladislav Novomeský, modernistický básnik, publicista, kulturológ, národný umelec, komunistický humanistický politik, jeden z predstaviteľov novej slovenskej a československej inteligencie, spoluzakladateľ DAV-u.
Študoval 4 roky na gymnáziu v Budapešti, tu prežil aj vyvrcholenie revolúcie a vznik Maďarskej republiky rád, potom na učiteľskom ústave v Modre, kde v r. 1923 aj maturoval. Učil v Bratislave a súčasne sa zapísal na Filozofickú fakultu UK.
V r. 1924 sa Novomeský stal jedným z vedúcich predstaviteľov prvej skupiny inteligencie hlásiacej sa k marxizmu a politike KSČ, zoskupenej okolo časopisu DAV.
V r. 1925 sa stal redaktorom Pravdy chudoby, neskoršie Pravdy. V r. 1928 – 1938 pôsobil ako redaktor českej a slovenskej komunistickej tlače v Prahe (Rudý večerník, Rudé právo, Haló-noviny, Tvorba, Ľudový denník, DAV, Slovenské zvesti) a prispieval do ľavicových časopisov. V r. 1932 založil s V. Clementisom Blok inteligencie Slovenska. Po zákaze komunistickej tlače bol na určitú dobu nezamestnaný, od r. 1939 bol redaktorom Novej svobody, vydávanej ľavicovými sociálnymi demokratmi. Po jej zastavení bol znovu nezamestnaný, neskôr žil z prekladateľskej činnosti. V jeseni 1939 sa vrátil na Slovensko, pôsobil v Obilnej spoločnosti a Dovoznej a vývoznej spoločnosti ako redaktor hospodárskeho časopisu Budovateľ.
V r. 1940 -42 bol internovaný v ilavskej väznici za svoju politickú činnosť. Od leta 1943 s K. Šmidkem a G. Husákom ako člen V. ilegálneho vedenia KSS a ilegálnej SNR pripravoval SNP, ktorého sa v Banskej Bystrici zúčastnil. Zúčastnil sa rokovaní o programe prvej čs. povojnovej vlády v marci 1945 v Moskve.
Po oslobodení sa stal povereníkom SNR pre školstvo a osvetu. Prispel k demokratizácii a rozvoju slovenského školstva, stál pri kladení základov socialistickej osvety, vedy a umenia. Zaslúžil sa napr. o vznik Slovenskej národnej galérie a Slovenskej filharmónie. V r. 1950 bol nespravodlivo obvinený z buržoázneho nacionalizmu, odvolaný z funkcie a poverený vedením SAVU, v r. 1954 odsúdený. V r. 1956 prepustený, v r. 1963 rehabilitovaný.
Novomeský začal publikovať básne a fejtóny v r. 1921 v Novom rode, potom v ďalších časopisoch (Vatra, Mladé Slovensko) a dennej tlači (Slovenský denník, Slovenská politika). Od r. 1924 prispieval do Pravdy chudoby, jej prílohy Proletárskej nedele a Spartaka, nakoniec do Pravdy. Vo veršoch sa spočiatku orientoval na dielo I. Krasku, J. Wolkra a českú proletársku poéziu. Prvá zbierka Nedeľa (1927) obsahuje básne vyjadrujúci hlboký súcit a solidaritu s proletariátom a protest proti príčinám jeho biedy. Súčasne vyslovil aj lásku k človeku, krásu života, možnosti žiť radostne, ale i o tom, že radosť zo života kalí nespravodlivý spoločenský poriadok. V zbierke Romboid (1932) zintenzívnil metaforickú reč, ktorou vyjadril životné procesy okolo človeka a jeho vnímanie sveta. Reagoval v nej na básnickú tvorbu Jesenina a český poetizmus. V zbierke Otvorené okná (1936) pokračoval v tejto línii. Objavoval svet mladosti, zážitky zo stretnutí so sociálnymi konfliktmi, situáciu človeka vnímajúceho krásy sveta kaleného zostrujúcimi sa sociálnymi, ľudskými rozpormi kapitalizmu, ale v človeku vždy nachádzal najväčšiu istotu.
V teoretických statiach rozpracoval otázky socialistickej literatúry. Postavil sa proti jej izolácii od výdobytkov moderného básnictva, proti nacionálnej uzavretosti.
Novomeský vplýval na pokrokovú orientáciu slovenskej kultúry. Chcel ju pretvoriť a nasmerovať k novej budúcnosti, očistiť od stereotypov, podobne, ako to robili avantgardní básnici v Sovietskom zväze. Jeho referát na Kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach v r. 1936 pomohol mobilizovať sily národnej kultúry do zápasu proti fašizmu. Atmosféra tohto zápasu je jasne badateľná vo veršoch zbierky Svätý za dedinou (1939). V zbierke akcentoval hodnoty všeľudskej kultúry a humanity a vyzýval k vernosti voči nej. V r. 1939-1940 publikoval v Eláne niekoľko básní s podtextom odporu voči fašizmu, ktoré vyšli v r. 1949 pod názvom Pašovanou ceruzkou. V uvedených rokoch publikoval aj viaceré state na obranu hodnôt národnej kultúry. V 60. rokoch sa Novomeský postavil v publicistike za odstránenie deformácií, proti znehodnocovaniu DAV-u a davistov i SNP.
V referáte na zjazde vedeckých a umeleckých pracovníkov 27. – 28. 8. 1945 vytýčil jasné ciele našej kultúry. V SNP videl príklad a mravnú istotu novej kultúry hlásiacej sa k ľudovej demokracii. Po návrate k literatúre vydal v r. 1963 – 1964 3 knihy poézie. V poéme Vila Tereza (1963) sa prihlásil k odkazu VOSR, k umeleckej avantgarde, tvoriacej pod jej vplyvom počas prvej buržoáznej republiky. V poéme Do mesta 3 minút (1963) sa vrátil do kraja svojho detstva a mladých rokov, k prostým ľuďom a zážitkom zo stretnutí s nimi. Tento návrat bol prejavom hlbokej úcty a lásky k miestam, ku ktorým sa viazala veľká časť básnikovej tvorby. V knihe lyrických básní Stamodtiaľ (1964) vyjadril postoj komunistu, ktorý napriek krivde neopustil svoje presvedčenie. Ozýva sa z nej hlas volajúci po ľudskom dobre, oslobodzujúci zo skepsy a vidiaci ľudskú tvorivosť. Zbierka Dom, kde žijem (1969 – 197) ostala nevydaným torzom.
Novomeský patril k najvýznamnejším socialistickým básnikom, ktorý podstatne obohatil socialistickú lyriku o nové výrazové prostriedky, ktorými reagoval na vývin modernej poézie 20. st. Svojou tvorbou posilnil socialistický charakter slovenskej literatúry, jeho dielo je odkazom o viere v svetlú budúcnosť človeka, ľudstva. Novomeský vnímal umenie ako pevnú súčasť života ľudí. Aj poézia, podobne ako každý iný druh umenia, by mala byť podľa neho spoločensky funkčná. Človek má jej prostredníctvom predovšetkým hlbšie poznávať sám seba. Kultúra a umenie sú zrkadlom dosiahnutej úrovne spoločnosti, ukazovateľom rozvinutosti spoločenského prostredia, nakoľko umožňuje človeku vyjadrovať vlastné schopnosti.
Novomeského umelecké dielo vyšlo súborne ako Básnické dielo (1971), vo výbere ako Básne (1973). Jeho publicistické state vyšli v 4. Zväzkoch pod názvom Znejúce ozveny (1969), Čestná povinnosť (1969), Manifesty a protesty (1970) a Slávnosť istoty (1971), samostatne ako Zväzky a záväzky (1972), Nový duch školy (1974), Z úvodných podstát človečích (1974), literárnoteoretické state v spise O literatúre (1971 a Moderní česká literatúra (1974).
Novomeský bol politicky a verejne činný. V r. 1943-44 člen V. ilegálneho vedenia KSS a člen ilegálnej SNR, 1943 -1946 a1968 člen SNR, od r. 1945 povereník SNR pre školstvo a osvetu, v r. 1944-1950 a 1968 – 1976 člen ÚV KSS, 1949-1950 člen ÚV KSČ, 1946 predseda Spolku slovenských spisovateľov, v r. 1968 – 1974 predseda Matice slovenskej.
1945 nositeľ Radu SNP I. triedy
1945 nositeľ Čs. vojnového kríža 1939
1964 národný umelec
1964, 1974 laureát Štátnej ceny K. Gottwalda
1964 nositeľ Ceny ÚV NF
1967 nositeľ Ceny Ľ. Štúra
1968 nositeľ Radu K. Gottwalda za budovanie socialistickej vlasti
1968 nositeľ Leninovho radu, udelený Prezídiom Najvyššieho sovietu ZSSR
1968 nositeľ Zlatej medaile VŠMU
1969 nositeľ Štátnej ceny SSR
1969 nositeľ Čs. ceny mieru
1969 nositeľ Národnej ceny za literatúru
1969 menovaný hrdinom ČSSR
1973 nositeľ Radu republiky
1973 nositeľ Radu Víťazného februára
1974 nositeľ Štátnej ceny za literatúru
V r. 2014 (pri 100. výročí básnikovho narodenia) zorganizovala Spoločnosť Laca Novomeského v spolupráci s Klubom Nového Slova konferenciu a cyklus podujatí s názvom Laco Novomeský: kultúrny politik, politik v kultúre, z ktorej vyšiel aj zborník s týmto názvom.
Zdroj: Encyklopédia Slovenska, IV. zv., Veda Bratislava 1980
Milan Antal
ALTERNATÍVY.SK 