7.2.1971 ženy vo Švajčiarsku získali volebné práva. Polovica obyvateľstva získala teda volebné práva 283 rokov po utvorení parlamentnej kapitalistickej demokracie v Anglicku (po anglickej Slávnej revolúcii v r. 1688, kedy parlament prevzal rozhodujúce právomoci od panovníka). A 600 rokov od začiatkov utvárania kapitalizmu (vznikania manufaktúr, obchodného kapitálu a rozvoja miest a mešťanov). Ktorý prešiel ako všetky spoločenské systémy vývojom od absolutizmu (diktatúry) ku klasickej podobe a nakoniec po r. 1968 k liberálno-demokratickej podobe.
Pozrime sa, ako získavali volebné práva v ďalších krajinách. Ako prvé vo svete získali volebné práva ženy v r. 1893 na Novom Zélande. Vo Fínsku v r. 1906, v Rusku v r. 1917, v Kanade v r. 1918, v ČSR v r. 1919, v USA v r. 1920, v Anglicku v r. 1928, v Španielsku v r. 1931, vo Francúzsku 21. 4. 1944, v Taliansku v r. 1946. V Belgicku 24. 4. 1949. v Grécku v r. 1952, 12. 3. 1953 v Mexiku, v najstaršej republike na svete, v San Marine v r. 1960, v Portugalsku v r. 1976, v Lichtenštajnsku, poslednej európskej krajine, v r. 1984.
V moslimskom svete prelomil hradbu predsudkov strán rovnosti oboch pohlaví turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, kde ženy získali právo voliť a byť volené už v roku 1930. Turecko nasledovali ďalšie moslimské štáty – Indonézia (1945), Pakistan (1947), Sýria (1949), Libanon (1952), Egypt (1956) alebo Irán (1963).
V prvých rokoch tretieho tisícročia sa “pohli ľady” i v konzervatívnych moslimských krajinách Perzského zálivu. V Bahrajne ženy volili a boli volené po prvýkrát v miestnych voľbách v máji 2002, v Katare a Ománe o rok neskôr. Zatiaľ posledný je Kuvajt, kde v máji 2005 odhlasoval parlament dodatok volebného zákona, ktorý umožnil (v parlamentných voľbách v júli 2007) ženám voliť i byť volené. Volebného procesu sa však ženy nezúčastňujú v Spojených arabských emirátoch či v Saudskej Arábii.
Môžeme teda povedať, že vo vyspelých kapitalistických krajinách získavali ženy volebné práva až za hranicami klasického (teda pravého) kapitalizmu, ktorý skončil Veľkou hospodárskou krízou r. 1929-1933, počas post-klasického kapitalizmu, v socialistickej epoche.
Ani všetci muži však nemali v klasickom kapitalizme volebné práva. V r. 1848, teda 160 rokov po zavedení kapitalistickej parlamentnej demokracie, nemalo volebné právo ani v jednej európskej krajine viac ako 5 percent obyvateľstva.
V klasickom anglickom parlamente mali volebné práva len bohatí občania. Po r. 1688 malo aktívne volebné právo asi 440 tisíc mužov (šľachta, cirkev a bohatí mešťania).
Až v r. 1832 bol vydaný volebný poriadok, ktorým sa dostali i mešťania nových miest do parlamentu, nie však robotníci. Aktívne volebné právo malo asi 660 tisíc mužov.
Právo voliť mal 1. Muž. 2. Majiteľ domu. 3. Majetok hodnotu 10 libier.
V r. 1867 vo V. Británii zvýšila reforma volebného práva počet voličov z necelého milióna na 2 milióny a poskytla volebné právo okrem majetných tried aj špičkám robotníckej triedy.
V r. 1884 sa vo V. Británii po volebnej reforme zvýšil počet voličov, dosiahol 5 miliónov. Počas bojov žien a robotníkov za volebné práva ich mnoho bolo väznených a usmrtených.
10.11.1917 v hlavnom meste USA bolo 33 zatknutých, zbitých a mučených zo žien, ktoré prišli pred Biely dom demonštrovať za volebné právo pre ženy. Udalosť dostala názov Noc teroru a posilnila podporu verejnosti pre hnutie sufražetiek.
Poučenie pre socializmus a r. 1968 a 1988-1989
Všetky spoločenské systémy sa vyvíjajú podľa zhodného programu, ktorý sa vyvinul na základe reakcie na podmienky vývoja systémov.
Rok 1688 zohráva zhodnú historickú funkciu pre kapitalizmus ako rok 1968 pre socializmus. Bol prechodom od absolutistického kapitalizmu do parlamentného kapitalistického systému. Ktorý tri stáročia mal veľmi formálnu podobu a len pomaly sa demokratizoval.
Podobne ako r. 1968 bol prechodom od diktatúry proletariátu do socialistického parlamentného systému. Vytýkať mu formálnu podobu, hovoriť o zavedení úplnej socialistickej demokracie v r. 1968 mohli iba spisovatelia, umelci a novinári, ale nie realisti, jeho historickou funkciou nebolo ihneď zaviesť úplnú socialistickú demokraciu, podobne ako nebolo historickou úlohou r. 1688 v Anglicku ihneď zaviesť liberálno-demokratický kapitalizmus. Liberálno-demokratická podoba socializmu bola na programe až po r. 1989. O tom viac v článku o auguste 1968.
Roky 1988-1989 znamenali pre socializmus podobný pohyb, ako roky 1848-1849 pre kapitalizmus. V oboch prípadoch sa klasická podoba systémov vyčerpala a prešla do svojho krízového štádia. Ktoré nakoniec končí zánikom klasickej podoby systému a prechodom buď do post-klasickej podoby, ale vznikom kvalitatívne nového systému.
Ak v r. 1848-1849 išlo o buržoázno-demokratické revolúcie, v r. 1988-1989 išlo o socialistické demokratické revolúcie. Ktoré sa z mnohých subjektívnych príčin nakoniec zvrhli v kontrarevolúciu. Revolúcia nikdy neznamená návrat späť, ale pohyb vpred. A stačí letmý pohľad do histórie, aby sme videli, že viac slobody, demokracie a blahobytu získaval človek pohybom vpred, utvorením nového spoločenského systému, nie reakčným návratom späť. Rozvrat civilizácie a naša súčasná bieda je len logickým dôsledkom reakčného pohybu dozadu.
Milan Antal
ALTERNATÍVY.SK 