150 rokov Parížskej komúny. Parížska komúna a jej historické súvislosti

18. 3. 1871 bola ustanovená v Paríži ľudová vláda (Parížska komúna).

Jej vznik sa vysvetľuje aktuálnou vtedajšou situáciou, chaosom po prusko-francúzskej vojne. Po porážke cisára Napoleona III. 4. 9. 1870 bola vyhlásená Tretia republika, nová tzv. Vláda národnej obrany na čele s Adolphom Thiersom však bola nepopulárna. 28. 1. 1871 zastavila výplatu žoldu Národnej garde (ľudovým milíciám vytvoreným počas francúzskej revolúcie, následne rozpustené a znovu vytvorené r. 1931), ktorá sa vzbúrila a za podpory obyvateľstva preberala moc v niektorých mestách. Formálne bola Parížska komúna ako miestna vláda ustanovená 26. 3. 1871 voľbami do tzv. Rady Komúny (zákonodarného a výkonného orgánu).

Komúnu podporovala aj parížska sekcia Prvej internacionály, odbory a osobitný ženský zväz na obranu Paríža. Rada Komúny mala celkovo 85 členov a skladala sa predovšetkým z robotníkov a maloburžoázie. Medzi jej hlavných predstaviteľov patrili napr. právnik Théophile Ferré, novinár Louis Charles Delescluze či bývalý plukovník francúzskej armády Louis Rossel. Medzi ďalších významných komunardov patrili napr. aj maliar Gustave Courbet, známe feministické aktivistky Nathalia Lemelová a Louise Michelová, či geograf Elisée Reclus.

Paríž bol v tom čase baštou rôznych revolučne naladených politických skupín, od anarchistov, raných marxistov až po tzv. neojakobínov a čoraz častejšie sa ozývali hlasy na radikálne sociálne reformy. Napr. známy novinár Jules Vallés už na začiatku januára 1871 vydal vyhlásenie, v ktorom otvorene vyzýval na utvorenie komúny.

Parížska komúna bola postavená na demokratických základoch, jej volení predstavitelia boli zodpovední svojim voličom a mohli byť kedykoľvek odvolaní. Bola oddelená zákonodarná a výkonná moc. Všetky záležitosti komúny riadil zvolený 9-členný výbor.

Pri potláčaní komúny vládnym vojskom bolo zavraždených okolo 30 000 komunardov, 28. 5. 1871 popravili pri tzv. Stene komunardov posledných 147 obrancov komúny. Desaťtisíce ďalších bolo deportovaných alebo uväznených.

Budapeštianske robotníctvo si uctilo pamiatku popravených komunardov smútočnou manifestáciou, ktorej účastníci (aj socialisti zo Slovenska) boli kapitalistickým aparátom súdení v tzv. vlastizradnom procese.

Hlavnými opatreniami (dekrétmi) Rady komúny boli:

– zrušenie stálej armády a polície a zavedenie všeobecného ozbrojenia ľudu tak proti Nemcom stojacim pred bránami Paríža, ako aj proti francúzskym kontrarevolučným silám (29. marca),

– odovzdanie podnikov opustených majiteľmi robotníckym družstvám,

– zákaz nočnej práce,

– odpustenie nájomného na 9 mesiacov,

– bezúročné predĺženie obchodných zmeniek na 3 roky,

– odlúčenie štátu od cirkvi,

– zavedenie bezplatnej školskej dochádzky, založenie prvých odborných škôl vo Francúzsku.

Ako vidíme, mnoho z týchto opatrení sa v neskoršom kapitalizme uplatnilo. Prečo boli neprijateľné v tom období ?

Ak chceme pochopiť podstatu tejto udalosti, jej možnosti, nestačí vychádzať len z bezprostredných podnetov, potrebujeme si udalosť zaradiť do širších historických súvislostí. Napriek svojmu lokálnemu pôsobeniu hlavne na Paríž a dvojmesačnému trvaniu sa stala všeobecne známou historickou udalosťou. Prikladá sa to jej tragickému koncu a jej dekrétom, podstatné je však skôr to, že bola predohrou socialistických revolúcií 20. st.

Odohrala sa v dobe krízového štádia klasického kapitalizmu (kapitalizmu voľnej súťaže, laissez-faire), teda jeho ekonomického, sociálneho, politického a duchovného kvasenia, ktoré začalo buržoázno-demokratickými revolúciami v r. 1848. Klasický kapitalizmus vyčerpal svoj pokrokový charakter, kedy ako hybná sila dejín dával neobmedzený priestor ekonomickému rastu.

S nástupom krízy klasického kapitalizmu nastúpila kríza vo všetkých oblastiach:

– v ekonomickej oblasti- objavili sa krízy z nadvýroby (prvá svetová cyklická kríza z nadvýroby začala r. 1867, r. 1873 začala svetová hosp. kríza, pokračovali ďalšie). Kapitál na to reagoval monopolizáciou ekonomiky, premenou kapitalizmu voľnej súťaže na monopolný kapitalizmus (v r. 1947 bol v Chicagu založený Internacional Harvester Company – najväčší americký monopol na výrobu poľnohospodárskych strojov, 2. 1. 1882 založil americký priemyselník John Davison Rockefeller prvý trust – Standard Oil reorganizáciou Rockefellerovej Standard Oil Company – zlúčením štyridsiatich naftových spoločností, ktoré Rockefellerova Standard Oil Company vlastnila alebo kontrolovala, v r. 1890 Shermanov antitrustový zákon zakazoval vznik trustov, fúzie a obchodné dohody obmedzujúce obchod ), kolonizáciou sveta a imperializmom.

v sociálno-politickej oblasti. Jej najviditeľnejšími prejavmi sa stali prvá svetová vojna, rozpad viacerých impérií (ruského cárskeho impéria, Rakúsko-uhorskej monarchie, nemeckej monarchie, so vznikom množstva nových štátov), občianska vojna v USA 1861 – 1865 (Sever proti Juhu), rusko-turecké vojny, krymská vojna 1853 – 1856, prehlbovanie protirečenia medzi buržoáziou a proletariátom, ktoré viedlo k množstvu ozbrojených stretov, masové vysťahovalectvo v dôsledku hladomorov (Írsko),

v duchovnej oblasti – rozpadol sa systém klasickej vedy, Descartov racionalizmus je nahrádzaný iracionalizmom. Rozpadol sa systém klasickej fyziky (objavením rӧntgenového žiarenia, rádioaktivity a elektrónu sa rozpadol atóm, pre fyzikov hmota zmizla). Rozpadol sa systém klasickej politickej ekonómie, došlo k veľkému rozkolu. Objavila sa kríza klasickej buržoáznej filozofie, objavuje sa existencializmus, iracionalizmus, ktorý sa stáva jedným z duchovných zdrojov fašizmu.

Bola to na jednej strane doba, keď sa rozpadal systém klasického kapitalizmu, vznikalo sociálno-politické kvasenie, v ktorom sa objavovali prvky nového systému, socializmu. Na druhej strane ale úplne ešte nedozreli sociálno-ekonomické podmienky civilizácie (kvantitatívna, objektívna stránka vývoja), ešte nedorástli do rozmerov, umožňujúcich úspešné utvorenie socialistickej spoločnosti. Socializmus ako hlavná vývojová línia sa mohol úspešne utvoriť a rozvíjať v rozmedzí socialistickej epochy po r. 1928 ((Pozri vymedzenie socialistickej epochy) .

Som si vedomý toho, že väčšina ľavice takýto výklad dnes odmietne, pretože vychádza z voľného, indeterministického chápania vývojových procesov, kedy je možné hocikedy v dejinách utvoriť hocijaký systém, čo sa podobá Dänikenovým tvrdeniam o vyspelých civilizáciách už v dobe prvobytnej spoločnosti, ale exaktné fakty to nepotvrdzujú. A tvrdo sa o tom presvedčili aj účastníci Parížskej komúny.
.Je to niečo podobné, ako keby sme chceli v 8. či 9. st. utvoriť kapitalizmus, kedy bol síce starý otrokársky (nevoľnícky) systém v rozklade, ale pre kapitalizmus ešte neboli utvorené objektívne – sociálno-ekonomické podmienky. Geniálny umelec a konštruktér Leonardo da Vinci (1452-1519) na 6000 stránkach zobrazil rôzne konštrukcie a stroje, napr. lietajúce stroje, padáky, obrnené tanky, guľomety, sociálno-ekonomické, výrobné, vedomostné, ľudské podmienky však nedozreli na uplatnenie jeho vynálezov, prakticky boli objavené až v 19. st. Pritom svoj lietajúci stroj neúspešne vyskúšal už 3. 1. 1496. Tieto geniálne myšlienky našli uplatnenie až o 400 rokov, keď pre ne dozreli objektívne sociálno-ekonomické podmienky.

V dobe Parížskej komúny ešte neboli utvorené ani subjektívne podmienky vzniku socializmu. K. Marx a V. I. Lenin vyvodili poučenie z nedôsledného realizovania vytýčeného programu Parížskou komúnou, jej slabosti a rozporov hlavne smerom k potrebe existencie silnej revolučnej proletárskej strany ako organizátorky výstavby nového systému.

Ak dnes môžeme povedať, že dnes dozreli objektívne podmienky pre úplne nový spoločenský systém (už nielen za hranicami kapitalizmu, ale aj socializmu), ľudstvo si utvorilo mohutný technologicko-výrobný, ekonomický potenciál, tak zjavne nie sú vytvorené subjektívne podmienky, teda existencia revolučného subjektu, schopného koncipovať revolučný program (v zmysle pokroku) a schopného organizátorsky ho uvádzať do života. Ak sa pozrieme aj na dve radikálne ľavicové strany, KSS a Vzdor-Stranu práce, obe sú až príliš orientované do minulosti, na klasický socializmus, akoby nevyvodili žiadne závery s prudkého výrobno-technologického vývoja za posledné desaťročia.
Volanie Lukáša Perného po vzniku nového DAV-u má preto svoje opodstatnenie.

Milan Antal

This entry was posted in 3.1. Klasický kapitalizmus, 4.1. História socialistického a komunistického hnutia, 8. Historické udalosti, výročia, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s