26. januára 1934 bola podpísaná nemecko-poľská dohoda o priateľstve

Dôležitým medzníkom pri formovaní nacistického Nemecka bolo uzavretie 10-ročnej nemecko-poľskej dohody „O priateľstve a vzájomnom neútočení, podpísanej 26.1.1934. V Berlíne v mene Nemecka zmluvu podpísal minister zahraničných vecí Konstantin von Neurath a v mene Poľska veľvyslanec v Berlíne Jozef Lipski. Poľsko sa stalo prvou európskou krajinou, ktorá podpísala pakt o neútočení s novým nemeckým kancelárom.

Na konci septembra 1938 bola podpísaná anglo-nemecká deklarácia o neútočení a na začiatku decembra 1938 francúzsko-nemecká deklarácia o neútočení.

Tento dokument bol doplnený o zmluvu o obchode a moreplavbe a o jednotlivé dohody o otázkach tlače, rádiového vysielania, filmu, divadla ap. Predpokladalo sa zachovanie paktu aj v prípade, ak jedna zo zmluvných strán vstúpi do vojnového stavu s tretími krajinami.

Dôsledky paktu Hitler-Pilsudski. Zmluva obsahovala tajné články, ktoré z nej robili útočný pakt. Uzavretie zmluvy umožnilo aktivizáciu zahraničnej politiky Poľska voči východným a južným susedom, voči ktorým mali Poliaci územné nároky. Podľa týchto článkov Berlín a Varšava predpokladali úzku vojenskú a diplomatickú spoluprácu namierenú proti ich spoločnému nepriateľovi – ZSSR. V plánoch oboch krajín bolo rozdelenie si Sovietskej Ukrajiny (Poľsko malo vďaka tomu získať prístup k Čiernemu moru) a pobaltských republík (Litva mala pripadnúť Poľsku, Lotyšsko a Estónsko Nemecku).

Poľsko vystupovalo zmluvou ako spojenec Nemecka, aj v jeho agresívnych plánoch voči Československu. V plánoch bolo aj jeho rozdelenie. V tejto úlohe sa aktívne angažovalo aj v jeseni 1938. Poľský vodca Jozef Pilsudski a poľský minister zahraničných vecí Józef Beck tvrdili, že ČSR je životaneschopný umelý útvar (2), podľa plánov malo Poľsku pripadnúť české Tešínske Sliezsko. Slovensko a Podkarpatská Rus mali pripadnúť Maďarsku, s ktorým Poliaci chceli mať spoločnú hranicu.

Poistení zmluvou s Nemeckom, vypovedali Poliaci 13.9.1934 na zhromaždení Spoločnosti národov v Ženeve zmluvy o ochrane národnostných menšín, čo bolo nielen porušením deklarácie Spoločnosti národov, ale aj Versailleskej zmluvy. Vypovedanie zmluvy zvýšilo útlak národnostných menšín v Poľsku: Čechov (tešínskych aj volynských), Ukrajincov, Rusov, Litovcov, Rumunov, Židov.

Pri odchode zo Ženevy 28. 9. 1934 minister zahraničných vecí Poľskej republiky Beck prehlásil: „Poľsko zo svojej vôle prehlasuje, že odteraz spája svoj osud s osudom Nemecka.

Poľská vláda sa odteraz prehlasuje za oslobodenú od akýchkoľvek záväzkov voči Československu a pripomína svoje želanie stanoviť spoločnú hranicu s Maďarskom.“

Poľsko malo zvláštne vzťahy aj s ďalším členom fašistickej osi – s Japonskom. Tieto začali ešte v rokoch rusko-japonskej vojny, kedy Poliak Pilsudsky spolupracoval s japonskou rozviedkou. Keď na jeseň 1938 Liga národov prijala rezolúciu o zavedení sankcií voči Japonsku, v súvislosti s japonskou agresiou voči Číne, poľský veľvyslanec v Tokiu, gróf Romer, ako prvý zo zahraničných predstaviteľov 4. 10. oznámil japonskej vláde, že Poľsko túto rezolúciu nebude dodržiavať.

(ma)

This entry was posted in Nekategorizované. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s