Varšavské povstanie a Červená armáda

Milan Antal

1.8.1944 poľská Armia Krajowa (Krajinská armáda) ako najväčšia ozbrojená odbojová organizácia po dohode s poľskou exilovou vládou v Londýne vyhlásila Varšavské povstanie. Povstanie viedol generál Antoni Chruściel (krycie meno Monter), veliteľom Armie Krajowej v celom Poľsku bol generál Tadeusz Bor-Komorowski.

Nemecké velenie ako reakciu na povstanie vydalo rozkaz Varšavu zrovnať so zemou a obyvateľov zlikvidovať. Jednotky SS urobili všetko, aby splnili svoju úlohu: len počas dvoch dní (5. a 6. augusta) v dvoch štvrtiach Wola a Ochota zomrelo okolo 30 000 ľudí.

2.10.1944 bolo Varšavské povstanie porazené nemeckou armádou. Keď povstanie skončilo neúspechom, prešla poľská exilová vláda do útoku a s ňou médiá západnej Európy a 70 rokov obviňujú ZSSR, že neposkytol pomoc povstaniu. Pozrime sa preto na fakty a súvislosti Varšavského povstania.

Rozhodovali politické ciele, nie vojenské možnosti

Termín vypuknutia povstania diktovali hlavne politické záujmy exilovej poľskej vlády v Londýne a nie vojenské možnosti povstalcov a Červenej armády

Diktovala ho predovšetkým snaha predísť tomu, aby Varšavu oslobodili Sovieti a priviedli do mesta vo východnom Poľsku sformovanú vládu a aby to malo vplyv na sformovanie vlády. Snaha britskej vlády i exilovej poľskej vlády ignorovať výsledky rokovaní Spojencov v Teheráne i Jalte, v praxi ich pozmeniť. Ako uvádza aj Wikipédia jeho účelom bolo oslobodiť Varšavu pokiaľ možno ešte pred príchodom Červenej armády a pomocou existujúcej a fungujúcej legitímnej štátnej správy tak znemožniť ustanovenie komunistickej vlády orientovanej na Stalina“.

Bola to veľká podlosť a falošnosť aj od Britov a Winstona Churchilla, ktorý v Jalte súhlasil s tým, aby Poľsko patrilo do východného bloku a naopak, ľavicovo orientované Grécko do západného bloku, ale v praxi podporoval poľskú exilovú vládu na vyhlásenie vojensky beznádejného povstania. Pre Britániu to bolo za každých okolností výhodné, ale podlé. Briti prakticky druhýkrát podviedli Poliakov (prakticky oni ich doviedli na začiatok druhej svetovej vojny), používali ich len ako pešiakov na geopolitickej šachovnici. Ak by povstanie zvíťazilo, sťažilo by to ustanovenie ľavicovej vlády v Poľsku. Ak by bolo rozdrvené, vinu bolo možné zvaliť aj na Červenú armádu, hoci museli byť dobre informovaní o vojenských možnostiach ČA pomôcť účinne povstaniu. Na osude nejakých poľských povstalcov nezáležalo.

ZSSR a Stalin pritom dodržali záväzky ohľadom ľavicovo orientovaného Grécka, ktoré na základe dohôd v Teheráne i Jalte pripadlo do západnej sféry vplyvu. Nepomohli gréckej ľavicovej povstaleckej armáde udržať sa. Britská armáda s pomocou amerických zbraní a peňazí a profašistickej gréckej vlády utopila grécke povstanie v krvi. Briti pomohli utopiť jedno aj druhé povstanie v krvi, ale vinu za to zvalili na Sovietov.

Pritom Grécko bolo tradične ľavicovo orientované, a napriek likvidácii komunistickej armády sa tejto orientácie nevzdalo. Preto v r. 1969-1973 znovu musel byť nastolený fašistický režim. Je pravdepodobné, že Západ sa neskôr pokúsil nie bičom, ale cukrom získať si Grékov, štedrými pôžičkami a štedrým sociálnym systémom, ktorý sa stal jedným zo zdrojov ostrých stretov o Grécko.

Pozrime sa napr. na text pozvánky Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe na seminár k 70. výročiu Varšavského povstania 1944 na 18. 9. 2014 pod názvom Varšavské povstanie 1944: Akcia Búrka a sovietizácia Poľska: „Jej hlavnou úlohou (Armije Krajowej) v spolupráci s exilovou vládou bola príprava celonárodného povstania nesúceho názov Akcia Búrka. To malo vypuknúť na celom území predvojnového Poľska v okamžiku, kedy bude nemecká okupačná moc na ústupe pred postupujúcou Červenou armádou. Zemská armáda mala toto územie oslobodiť a ovládnuť tu štátnu správu ako legálny reprezentant poľskej exilovej vlády ešte pred príchodom Sovietov.“ a „Nedostatočne vyzbrojení povstalci bez pomoci Červenej armády, ktorá zastavila svoj postup na pravom brehu Visly na okraji Varšavy, a bez dostatočného zásobovania zbraňami zo vzduchu od západných spojencov kapitulovali po dvoch mesiacoch tvrdých bojov.“ Špekulatívnosť poľsko-britského postoja vidieť z toho, ako si jednotlivé tézy textu pozvánky odporujú, vylučujú sa. Na jednej strane úloha prevziať kontrolu nad poľským územím, resp. Varšavou ešte pred príchodom Sovietov, na druhej strane kritika Červenej armády, že nepomohla Varšavskému povstaniu.

Ako sa môžeme dočítať vo väčšine štúdií ohľadom povstania a ako priamo hovorí Maciej Ruczaj v Impulze 1/2006, ktorý vychádza z práce Norman Davies: Boj o Varšavu. Povstání Poláků proti nacistům 1944, Prostor, Praha 2005 „Cieľ je jednoduchý: udržať mesto aspoň niekoľko dní tak, aby Červenú armádu privítali v hlavnom meste zástupcovia legálnej poľskej vlády. Má to byť boj o potvrdenie suverenity poľského štátu, o potvrdenie jeho práva na existenciu v povojnovej Európe.“

Samozrejme, boli tu aj iné dôvody vyhlásenia povstania v tomto termíne. Ako uvádza zdroj z Wikipédie „v druhej polovici júla, počas pokračujúceho postupu Červenej armády k východným okrajom Varšavy, sa nemecké velenie rozhodlo dokončiť plány na premenu Varšavy na jeden z oporných bodov nemeckého frontu (realizácia staršieho zámeru bola asi o týždeň odložená vďaka zmätkom po Stauffenbergovom pokuse o prevrat). Generálny guvernér Hans Frank vydal výnos, podľa ktorého sa malo 27. júla 100 000 Poliakov vo veku 17 – 65 hlásiť na zhromaždiskách na námestiach. Muži mali byť použití ako pracovná sila k opevňovacím prácam. Keďže by toto nariadenie závažne zasiahlo do štruktúr Armie Krajowej a jeho vykonanie by znemožnilo účinnú mobilizáciu i celé povstanie, podzemný štát vtedy vyzval obyvateľov Varšavy, aby výnos ignorovali, čím však sám seba zaviazal ku skorému začiatku povstania. Bolo jasné, že takéto masové odmietnutie poslušnosti v zásadnej veci nutne vyvolá rýchlu reakciu okupantov, ktorá si povstanie vynúti“.

Vojenské možnosti povstalcov

Vojenské možnosti povstalcov boli však veľmi obmedzené. Proti nemeckým tankom, bombardérom a delám stáli vojaci „Podzemného Poľska“ podporovaní civilistami, ktorí si veľkú časť zbraní museli najprv vybojovať od nepriateľa. Podľa Wikipédie Armia Krajowa mala asi 45 tisíc mužov, zo začiatku však do boja zasiahlo asi len 20 tisíc, pretože pre ostatných neboli zbrane. Narodowe sily Zbrojne mali asi 800 mužov, komunistická Armia Ludowa prispela asi 500 mužmi. Ďalšie posily predstavovali Židia vyslobodení z koncentračného tábora Gęsiówka prekvapujúcim útokom práporu Zoška.

Väčšina povstalcov bola zle vycvičená a mala len minimálne skúsenosti, vysokou bojovou hodnotou sa vyznačoval len dôstojnícky zbor a niekoľko málo veteránov, tzv. „cichociemni“ (výsadkári, príslušníci tajných odbojových jednotiek vycvičení vo V. Británii) a harceri. Podporné jednotky a organizácie boli z veľkej časti tvorené ženami a deťmi, ženy boli často ošetrovateľky a spojky, mladí harceri boli základom harcerskej poľnej pošty. Neskôr došlo i ku zaraďovaniu dobrovoľníkov z radov detí do bojových jednotiek, veľmi dôležitú rolu zohrali v bojoch v kanalizácii.

V začiatku povstania mali povstalci k dispozícii len pechotné zbrane pre asi 20 tisíc povstalcov. Boli to zbrane, ktoré si nejako zaopatrili sami bojovníci. Ťažké zbrane a bojové vozidlá na strane povstania pôvodne neexistovali, neskôr sa podarilo ukoristiť 5 kusov obrnenenj techniky, 1 kus vyrobili. Povstalci nedisponovali žiadnymi protileteckými zbraňami, preto boli vystavení napospas leteckým útokom nemeckej armády.

Proti povstaniu sa postavil napr. generál Grod-Rowiecki, ktorý predpokladal, že to budú krvavé jatky. Podobné stanovisko zaujal neznámy generál z Londýna B. Andres, ktorý sa vyjadril: „Nech hynú, keď sú hlúpi“. Avšak ostrý antisovietsky a antikomunistický postoj poľského vedenia bránil logickému uvažovaniu v prípade možností povstania.

Odmietanie koordinácie akcií s Červenou armádou

Červená armáda po vojne bola obviňovaná z neposkytunutia pomoci povstaniu, ale bola to v prvom rade Armia Krajowa svoju činnosť nekoordinovala s Červenou armádou, alebo presnejšie, odmietala koordinovať, čo sa všeobecne priznáva. Je pravdepodobné, že časť povstalcov rátala s pomocou Červenej armády, politickí a vojenskí vodcovia však zatajili pred masami povstalcov svoje politické ciele. Jeho vodcovia verili, že ak sa im podarí obsadiť Varšavu pred príchodom sovietskej armády, stúpne ich kredit v boji o politickú moc. Sovieti preto nemali poznatky o plánoch Poliakov, o povstaní sa dozvedeli až v deň jeho vypuknutia, 1. 8. pricestoval do Moskvy predseda poľskej emigrantskej vlády Stanisław Mikolajczyk, aby rokoval s predstaviteľmi Poľského výboru národného oslobodenia ( PKWN – Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego) o reorganizaci vlády. Poľská exilová vláda v Londýne načasovaním návštevy na deň vypuknutia povstania chcela posilniť svoje politické pozície. Pritom povstanie rátalo s účinkami vojenských akcií Červenej armády, preto nezačalo skôr, ako sa začala ČA približovať k Varšave. Je zrejmé, že po zatlačení povstania povstalci rátali s pomocou ČA povstaniu, a mohli byť rozčarovaní z toho, že ČA účinne povstaniu nepomohla, aj keď politické a vojenské velenie s tým evidentne nerátalo a vojenské možnosti Červenej armády to ani neumožňovali. Vojenská situácia a vojenské akcie mali svoju logiku, sovietske plány nepočítali s pokračovaním operácie Bagration za prirodzenou prírodnou prekážkou, ktorú predstavovala rieka Visla. Operácia Bagration začínala pri rieke Dneper a 650 km k ďalšej rieke Visla bolo pre ňu dostatočne ideálnym prípadom postupu O to viac, ak Nemci postupne presunuli z iných úsekov sovietsko-nemeckej fronty a z Európy 28 divízií, čím postup na tomto smere silne sťažili. Pre Červenú armádu sa tým ale otvorili možnosti útokov na iných oslabených úsekoch frontu. Navyše ak podľa signálov, ktoré Poliaci z Varšavy vysielali, neochota komunikovať a dohodnúť sa, ukazovali, že nemali záujem o oslobodenie Varšavy sovietskymi vojskami.

Za povšimnutie stojí pozoruhodná poznámku z Wikipédie, ako si len na ideologickej báze pracujúci historici odporujú: „Keď Červená armáda zastavila svoj postup a dlho odmietala povstalcom pomoc s výnimkou zbraní a munície, bolo rozhodnuté.“ Však to bola situácia, ktorú si povstalci presne želali – aby ČA nemohla priamo zasiahnuť do povstania, a neoslobodila Varšavu, ale aby ho podporovala materiálne, zbraňami.

26.7.1944 sovietske vedenie vydalo vyhlásenie k sovietsko-poľským vzťahom, keďže Červená armáda už vstúpila na územie Poľska. Vo vyhlásení sa hovorilo o tom, že ČA má dva hlavné ciele. Rozdrviť nemecké vojská na území Poľska a pomôcť poľskému ľudu ustanoviť nezávislé, slobodné a demokratické Poľsko. Sovietske velenie vyhlásilo, že nemá v úmysle zriadiť na území Poľska sovietsku okupačnú moc.

Poľská exilová vláda v Londýne vydala zákaz vyjednávať so sovietskym velením. Český bojovník Richard Zdráhala v knihe Válčil jsem v poušti, Naše vojsko 1990, prispel v tomto smere k cennému odhaleniu v zajateckom tábore, kde boli prítomní aj poľskí dôstojníci z Varšavského povstania. Českí dôstojníci si chceli overiť jedno obvinenie a na zhromaždení, kde bol prítomný aj generál Tadeusz Bor-Komorowski, mu štábny kapitán Bušina položil otázku, či je pravdivé obvinenie, že odsúdil k smrti generála Smierciewskeho. Komorowski odpovedal, že je to pravda, pretože Smierciewski napriek zákazu londýnskej vlády nadviazal kontakty so sovietskym velením ohľadne pomoci.  Poľská vláda trvala na zákaze, snažila sa, aby Sovieti za žiadnu cenu nevstúpili do Varšavy a nedajbože, aby tam priviedli formujúcu sa poľskú vládu z východu. Generáli sa preto ani v nemeckom zajatí neznášali, čo bolo neprehliadnuteľné.

Na zhromaždení bol generál Bor- Komorowski zároveň obvinený, že dal zastreliť 4 poľských výsadkárov, členov poľskej armády, sformovanej na území ZSSR. Ktorých vyslalo sovietske velenie v nádeji, že ako krajanom sa skôr podarí nadviazať kontakt s velením povstania, ktorí prišli vyjednávať o koordinácii akcií poľského odboja a sovietskej armády. Generál prehlásil, že on žiadneho poľského vojaka neuznáva okrem Armije Krajowej, zároveň sa vyhovoril, že to previedla Armija Krajowa bez jeho rozkazu.

Pokus o koordináciu akcií nevyšiel ani maršalovi Rokossovskému, ktorý vyslal na povstalecké územie dvoch výsadkárov – kapitána I. Kolosa a jeho radistu, aby mohli informovať maršala o rokovaniach vysielačkou. Ako vyplýva zo spomienok I. Kolosa v knihe Vladimíra Karpova, Generalissimus, vydavateľstvo JOTA: „Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa mi stretnúť sa s vedením povstalcov. V dohodnutý deň ma prijal zástupca Bóra-Komorowského generál Monter. V dobe nášho rozhovoru vošli do kancelárie dvaja muži. Vyložil som v krátkosti naše predstavy o možnosti oslobodenia Varšavy. Generál Monter odpovedal, že na odpoveď si budem musieť počkať. Mal zároveň pripomienku, že Sovieti nadväzujú pochybné kontakty s hŕstkou samozvancov v Lubline (opozícia voči Londýnu). Odpovedal som, že teraz je reč o spoločnom úsilí povstalcov – Červenej armády a poľského vojska – oslobodiť Varšavu. Človek s okuliarmi –Bór Komorowski – ma prerušil: Žiadne poľské vojsko, okrem toho, čo tu bojuje, neexistuje“. Generál Monter prehlásil rozhovor za ukončený a ostatní odišli. Generál Monter sa o chvíľu vrátil a povedal: „ Konečnú odpoveď dostanete o niekoľko dní“. Tej som sa nedočkal.“

Maršal Rokossovskij chcel dohodnúť aj koordináciu materiálnej pomoci, ktorú letecky posielali povstalcom (lieky, zbrane, potraviny), pretože bez koordinácie nebolo jasné, komu sa pomoc dostáva do rúk.

Poľská exilová vláda, velenie Varšavského povstania preukázali hlbokú neochotu koordinovať svoje akcie s ČA, byť vôbec v nejakom kontakte, naopak, mohlo sa stať, že pri vstupe ČA do Varšavy by povstalci bojovali aj proti nej. Nejde o prázdne dohady, v priebehu ďalších bojov na území Poľska „silami domáceho odboja“ bolo zavraždených 212 príslušníkov ČA.

Podobné kroky predviedla londýnska vláda aj v prípade Slovenského národného povstania, kde sa pokúšala povstanie dostať pod svoj jediný vplyv a nedovoliť rýchlo Sovietskej armáde cez Karpaty preniknúť na Slovensko. 29. 6. 1944 bol Slovenskou národnou radou schválený plán SNP a odovzdaný československej vláde v Londýne. Predpokladal dve varianty začatia: 1. Buď v koordinácii s Červenou armádou a dvomi divíziami dislokovanými na východnom Slovensku, alebo 2. Keď dôjde k obsadeniu Slovenska nemeckou armádou. SNR súčasne nariadila generálovi Jánovi Golianovi vybudovať sieť odboja oddaných dôstojníkov v jednotlivých vojenských útvaroch a posádkach a určiť z nich zodpovedných (propovstaleckých) veliteľov. Zrejme sa to týkalo aj dvoch slovenských divízií na východe. Nie je jasné, či bol generál Malar vymenovaný za ich veliteľa. Londýn, aby posilnil svoju pozíciu v SNP, menoval a vyslal z Londýna do B. Bystrice nového veliteľa a to generála Rudolfa Viesta. Zmätok a taktizovanie v personálnej oblasti, nejasnosť okolo menovania nového veliteľa 2 východoslovenských divízií mali za následok odzbrojenie oboch divízií nemeckou armádou. Asi 15 tisíc slovenských vojakov bolo odvlečených do zajateckých táborov v Nemecku, mnohí z nich sa nevrátili. Obidve divízie zahŕňali 25 tisíc dobre vyzbrojených a solídne vycvičených vojakov, mali obsadené priesmyky – Dukelský a Lupkovský, ktorých otvorením mali umožniť Červenej armáde prekonať Karpaty. Povstanie bolo ich odzbrojením výrazne oslabené. Ako vyplýva z protokolu zasadania britskej vlády v októbri 1942, Churchill v ňom formuluje úlohu: Je treba zastaviť „ruských barbarov“ čo najviac na východe, aby neohrozovali slobodnú Európu. Preto je otázne, či mala vláda v Londýne záujem na otvorení Karpát Červenej armáde a jej rýchlemu postupu a pomoci SNP. Podobne ako v prípade Varšavského povstania, nebol záujem ani na koordinácii povstaleckých akcií s akciami Červenej armády. Plánovaný odlet delegácie SNR do Moskvy z 8. na 9. 6. 1944 sa neuskutočnil, pretože niekto vypustil benzín a vybral batérie. Horlivým odporcom koordinácie akcií s ČA bol predovšetkým mjr. Krátký. Delegácia SNR (Šmidke, Ferienčík) nakoniec do Moskvy odletela 4. 8. 1944, mali so sebou Čatlošovo memorandum (pripojenie slovenskej armády k jednotkám Červenej armády a prevedenie štátneho prevratu na Slovensku). Londýnska vláda však protestovala u Sovietov proti memorandu, preto sovietska strana bola zdržanlivá a od rokovaní prakticky upustila. Ak československá vláda v Londýne získala plán povstania 29. 6. 1944, náčelník operačnej správy generál štábu ČA S. M. Štemenko vo svojich memoároch uvádza, že až 31. 8. 1944 oznámila čs. vojenská misia sovietskemu veleniu, že slovenské divízie držia vo svojich rukách horské priesmyky cez Karpaty a pripravujú sa k akciám v ústrety ČA.

 

Pozrime sa preto podrobnejšie na situáciu na vojenskom fronte na tomto úseku. Aké boli reálne možnosti Červenej armády pomôcť Varšavskému povstaniu?

Červená armáda sa v dobe povstania blížila k Varšave

22.6.1944, teda niečo vyše mesiaca pred Varšavským povastaním, začala od rieky Dneper v Bielorusku, na východ od Minska, od miest Vitebs, Orša, Mogiľov a Bobrujsk sovietska útočná operáciu Bagration (alebo ako Bieloruská operácia, nakoľko jej úlohou bolo oslobodenie celého územia Bieloruska). Zúčasnili sa jej 1. Bieloruský front (veliteľ Konstantin Rokossovskij), 2. Bieloruský front (veliteľ Georgij Zacharov), 3. Bieloruský front (veliteľ Ivan Čerňachovskij),  Baltský front (veliteľ Ivan Bagramjan). Koordináciou severu operácie Bagration (1. Baltský front a 3. Bieloruský front) bol poverený maršal Vasilevskij. Koordináciou južnej časti operácie Bagration (1. a 2. Bieloruský front) bol poverený maršal Žukov. Celková šírka útočného pásma operácie činila na začiatku 560 km, neskôr 1100 km, hĺbka okolo 650 km. Počas operácie bola zničená nemecká skupina armád Stred, veľké straty zaznamenali aj skupina armád Sever a Severná Ukrajina. Počas operácie bolo oslobodené územie Bieloruska, vrátane jeho hlavného mesta Minsk, časť územia Litvy a Lotyšska a východného Poľska.

13.7. začala Ľvovsko-Sandomierzska operácia, ktorú viedol 1. Ukrajinský front a 1. Bieloruský front, ktorý do nej plynule prešiel z operácie Bagration. Tým možno pokladať túto operáciu za pokračovanie a súčasť operácie Bagration. Úlohou operácie bolo vytlačiť nemecké vojská (hlavne skupinu armád Severná Ukrajina) zo západnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska na rieku Visla.

Úlohou operácie Bagration (a v rámci nej Ľvovsko-sandomierzkej operácie) bolo oslobodenie územia Bieloruska a západnej Ukrajiny, nie oslobodenie Varšavy.

20.7. jednotky ľavého krídla 1 Bieloruského frontu generála Rokossovského a 1. Poľskej armády pod velením gen. Zygmunta Berlinga hraničnú rieku západný Bug a na troch miestach ju prekročili. Začalo tým oslobodzovanie územia Poľska. Po dvoch dňoch ťažkých bojov následne rieku Dolný Bug prekročili aj hlavné sily celého 1. Bieloruského frontu. 23. júla oslobodili mesto Lublin a 24. 7.  neďaleký koncentračný tábor Majdanek.  27. 7. bol oslobodený Ľvov. Sovietska ofenzíva Bagration skončila 19. 8. na brehoch Visly pred  Varšavou. Pokračovala však Ľvovsko-Sandomierzska operácia, ktorá skončila 29.8.

 

*Sovietske bojové jednotky dorazili síce v dobe povstania) na brehy Visly pred Varšavou, operáciou Bagration, jednou z najväčších v druhej svetovej vojne, kde bola maximálne vyťažená sovietska logistika, boli však značne vyčerpané, na pokraji svojich síl. Mali asi 178 tisíc mŕtvych a nezvestných a 578 tisíc ranených (KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva : Oloma-Press, 2001, [cit. 2009-02-24]. [hap://www.soldat.ru/doc/casualties/book/chapter5_10_1.html Dostupné online.] (rusky)) a potrebovali doplnenie. Vojenská technika po týždňoch bojov potrebovala opravu. Zásobovacie línie ČA sa ťahali 650 km územím, ktoré oslobodila pri operácii Bagration. Na prekročenie rieky a hlavne prerazenie opevnených nemeckých línií potrebovali prísun ženijných jednotiek, oddýchnuté a doplnené bojové jednotky, doplnenie paliva, streliva, potravín. Vyžadovalo si to starostlivú prípravu novej operácie.

Svoju aktivitu v tomto čase znížilo aj sovietske letectvo, pretože štartovalo zo vzdialených letísk a jeho presun na nové letiská prebiehal pomaly. Operácia Bagration začínala za značnej prevahy sovietskeho letectva, ktoré plne ovládalo vzdušný priestor. Avšak v prvej polovici augusta 1944 túto prevahu na nejaký čas stratilo. Napr. letectvo 1. Bieloruského frontu previedlo v dňoch 1.-13. 8. 3 170 vzletov, zatiaľčo nemecké letectvo 3 316 (Zdroj: AMO ZSSR, f2356, sp.122,1.155-352). Situácia sa zmenila až v druhej polovici augusta, kedy bol ukončený presun letectva (Zdroj: Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny 1941-1945. Zv. 4, s. 217)

Vyčerpanosť ČA dokladá aj generál Wehrmachtu a neskorší nemecký historik Tippelskirch, ktorý píše, že „povstanie vzplanulo 1. augusta, kedy sila ruského úderu už oslabovala“. (Zdroj: K. Tippelskirch, Geschichte des zweiten Weltkriegs, Bonn 1956, S. 472). Inde píše: „Sovietske vojská teda nemohli po dlhom, štyridsaťdňovom útoku, kedy nepriateľ kládol stále silnejší odpor, i naďalej postupovať rýchlym tempom a okamžite pomôcť povstalcom. To si uvedomovalo aj nemecké velenie.“ (Zdroj: Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny 1941-1945. Zv. 4, s. 217).

Britský publicista Alexander Werth, ktorý v ZSSR za Veľkej vlasteneckej vojny pôsobil ako dopisovateľ novín Sunday Times a autor komentárov pre BBC a vyznačoval sa mimoriadnym postrehom a objektivitou, napísal vo svojej knihe Od Stalingradu po Berlín, Epocha 1969: „Jediný záver, ktorý je autor rozhodne schopný urobiť, znie, že v auguste a septembri 1944 sily Červenej armády skutočne nedokázali dobyť Varšavu, ktorú chcel Hitler stoj čo stoj držať. Pretože Varšava bola najkratšou ruskou cestou do srdca Nemecka.“

 

*Navyše, sovietske jednotky v rámci operácie Bagration držali v obkľúčení veľké zoskupenia nemeckých vojsk, ku koncu operácie sa sústreľovali na ich likvidáciu. Červená armáda obsadila Tallin, ležiaci ďaleko na východ od Varšavy, až 21. 9. 1944.

Na severe na Kurlandskom polostrove ČA držala v obkľúčení zvyšky nemeckej skupiny armád Sever, ktorá sa vzdala až 11. 5. 1945. Zároveň na sever od Varšavy na území východného Pruska zostávala nedobytá nemecká pevnosť Konigsberg. Sovietske vojská tam síce dorazili už v októbri 1944, ale kvôli silnému opevneniu odložili jej dobytie až na r. 1945. Ale pokračovať v útoku na západ bez dobytia Konigsbergu bolo zároveň nebezpečné, pretože dobre vyzbrojené nemecké jednotky mohli zasadiť údery do krídla sovietskych vojsk.

 

*Medzi Varšavou a sovietskymi jednotkami stála nemecká línia obrany, využívajúca ako prirodzenú prekážku pre útok sovietskych vojsk rieku Vislu.

Je zavádzaním, že Červená armáda sa zastavila pred Varšavou úmyselne. Ak sa pozrieme na frontovú líniu, tak na severe sa ťahala línia frontu smerom na východ, oslobodená bola len časť pobaltských republík (napr. Tallin, ležiaci ďaleko na východ od Varšavy oslobodila Červená armáda až 21. 9. 1944), hoci prekážku tu netvorila Visla, smerom na juh k Slovensku bola línia frontu vcelku vyrovnaná, znovu tu Visla netvorila prekážku, ale znovu na území Maďarska a Rumunska hlboko na východe.

Mapka: Wikipédia.sk. Operácia Bagration (k 19.8.1944) – fialová farba. K 30.8.1944 – modrá farba. K 31.12.1944 – zelená farba

Proti sovietskym vojskám postavili Nemci skupinu armád A (bývala skupina armád Stred), ktorá pozostávala zo 4 armád (podľa niektorých zdrojov z 3 armád), medzi nimi skúsenú a známu armádu SS Hermann Goring. Tvorilo ich 28 divízií a 2 brigády. Nemci mali k dispozícii asi 400 až 596 000 vojakov, 4103 diel a mínometov, 1136 tankov a samohybných diel a 270 lietadiel.

Okrem hlavnej línie obrany ju doplňovalo niekoľko opevnených miest (festung), medzi ktoré patrila aj Varšava: Modlin, Radom, Krakow, Lodž, Bydgoszcz, Wroclav a Schneidmul.

Ako sme už uviedli zo zdroja z Wikipédie „v druhej polovici júla, počas pokračujúceho postupu Červenej armády k východným okrajom Varšavy, sa nemecké velenie rozhodlo dokončiť plány na premenu Varšavy na jeden z oporných bodov nemeckého frontu (realizácia staršieho zámeru bola asi o týždeň odložená vďaka zmätkom po Stauffenbergovom pokuse o prevrat). Generálny guvernér Hans Frank vydal výnos, podľa ktorého sa malo 27. júla 100 000 Poliakov vo veku 17 – 65 hlásiť na zhromaždiskách na námestiach. Muži mali byť použití ako pracovná sila k opevňovacím prácam.“ Varšava teda bola chápaná ako dôležitý opevnený bod na ceste Červenej armády do Berlína.

Na severe na Kurlandskom polostrove ČA držala v obkľúčení zvyšky nemeckej skupiny armád Sever, ktorá sa vzdala až 11. 5. 1945. Zároveň na sever od Varšavy na území východného Pruska zostávala nedobytá nemecká pevnosť Konigsberg. Sovietske vojská tam síce dorazili už v októbri 1944, ale kvôli silnému opevneniu odložili jej dobytie až na r. 1945. Ale pokračovať v útoku na západ bez dobytia Konigsbergu bolo zároveň nebezpečné, pretože dobre vyzbrojené nemecké jednotky mohli zasadiť údery do krídla sovietskych vojsk.

 

*„Nemecké velenie v snahe zastaviť útok Červenej armády v Bielorusku nepretržite sem premiesťovalo značné sily z iných úsekov sovietsko-nemeckej fronty a z mnohých európskych krajín. Tak napríklad z Pobaltia a z južného krídla sovietsko-nemeckej fronty bolo premiestnených 28 divízií. To vytvorilo predpoklady pre útok ČA na iných strategických smeroch. Premiestenie 18 divízií a 4 brigád do Skupiny armád Stred z Nemecka, Poľska, Maďarska, Nórska a iných európskych krajín uľahčilo činnosť anglo-amerických vojsk, ktoré sa v júni vylodili v Normandii. (Zdroj: IML, Dokumenty a materiály oddelenia dejín Veľkej vlasteneckej vojny, inv. Čís. 17 936, str. 699).“

 

* Ako sme už napísali, po vyčerpávajúcej operácii Bagration sovietske velenie nepredpokladalo prekonanie tejto línie obrany, sovietske vojenské plány počítali s prestávkou pred prekonaním Visly. Pretože k  tomu bola nutná príprava novej operácie. A príprava novej operácie, jej rozpracovanie, prísun zbraní, streliva, paliva, ľudí si vyžadovala svoj čas. Poľské vedenie ich neinformovalo o svojich plánoch, preto nemohli vedieť o začatí povstania a koordinovať svoje plány s poľskými. Riadili sa vojenskými možnosťami, vojenskou stratégiou, nie politickými záujmami poľského vedenia. Poľské vedenie to dobre vedelo a zrejme s tým počítalo. Aj Rokossovskij, rodom Poliak, veliaci sovietskym vojskám na tomto úseku, považoval možnosť pomoci povstalcom za veľmi oklieštenú. Sovietske velenie sa poučilo z prvých rokov vojny a nevrhalo bezhlavo svojich vojakov do bojov, ale operácie dôkladne plánovalo a zabezpečilo. Na rozdiel od Hitlera, ktorý prestal dôverovať svojim generálom a prevzal velenie, Stalin plne uznal, že vojnu musia viesť vojenskí odborníci a nie politici. Víťazné sovietske operácie pri Stalingrade, Kursku, operácia Bagration sa plánovali mesiace a potrebovali prísun obrovského množstva zásob, techniky, streliva, ľudí. Na operáciu Bagration bolo sústredených 2,3 mil. vojakov, 4 tisíc tankov, 5 tisíc lietadiel, 22 tisíc diel, 2 tisíc kaťuší, bolo nutné dopraviť množstvo vlakov so strelivom a pohonnými hmotami.

Pozrime sa hoci na plán na obkľúčenie nemeckých vojsk pri Stalingrade.  Podľa historikov vznikol na stretnutí Stalina, Žukova a Vasilevského 12. 9. 1942. Samotná myšlienka však zrejme vznikla skôr. Vo svojich pamätiach generál Jeremenko píše, že táto myšlienka u neho vznikla 1. augusta. Zrejme vznikla nezávisle u viacerých, tento moment zostal nevyjasnený. Plán zostával dlhodobo známy iba im trom napriek prípravám na jeho uskutočnenie, na ktorých sa podieľali najmä Jeremenko a Rokossovskij.

Samotný protiútok sovietskej armády pri Stalingrade začal 19. 11. Ako vidieť, príprava tejto operácie trvala vyše dvoch mesiacov. Bolo potrebné presunúť a sústrediť jednotky, strelivo, palivo. Sovietsky protiútok bol umožnený aj vďaka tomu, že front nemeckého postupu k Volge sa ťahal na vzdialenosť takmer 800 km. Nedostatok divízií Wehrmachtu donútil nacistické velenie k tomu, aby museli krídla svojho postupu kryť talianskou, rumunskou a maďarskou armádou. Tieto jednotky mali omnoho menšie skúsenosti v bojoch ako aj slabší výcvik a horšie vybavenie ako nemecké vojská. Najmä Rumunom zaisťujúcim obe krídla 6. armády chýbali protitankové zbrane. To vytvorilo priaznivé podmienky pre sovietske tankové prieniky

Pre ZSSR a Sovietsku armádu pritom bola obrana Stalingradu dôležitá, pretože jeho dobytím by sa prerušilo spojenie po Volge, Nemci by si zabezpečili bezpečný postup na Kaukaz k jeho ropným poliam a otvoril by sa aj priestor pre nástup na Moskvu z juhu. Napriek dôležitosti tejto bitky trvali prípravy na útok dva mesiace. Preto je nezmyselné tvrdenie, že sovietska armáda mohla z chodu prekročiť Vislu, silne bránenej nemeckými armádami a pomôcť Varšavskému povstaniu

Po víťaznej stalingradskej operácii sovietske velenie v návale eufórie sa pustilo do urýchleného oslobodzovania ZSSR, bez dôkladnej prípravy, no pri Charkove utrpelo porážku. Sovietska armáda viedla boje o oslobodenie Bieloruska od leta 1943, zlé velenie, slabo naplánované bojové operácie však priniesli slabý výsledok. Až rozobratie príčin neúspechov a dôkladná niekoľkomesačná príprava operácie Bagration znamenali zásadný prelom.

 

*V tejto súvislosti je zaujímavé pozorovať, ako tí istí ľudia na jednej strane vytýkajú Červenej armáde vysoké straty, vraj sovietske velenie bezhlavo vrhalo svojich vojakov do nepripravených operácií, na druhej strane sú schopní vytýkať veleniu ČA, prečo nevrhlo svojich vojakov do nepripravenej operácie na oslobodenie Varšavy.

 

*Bolo tu tiež historické poučenie z poľsko-sovietskej vojny v r. 1919-1921, kedy Červená armáda zatlačila poľské vojsko až k Varšave. 16. 8. 1920 v bitke pri Varšave utrpela však porážku a veľké straty. Na príčine bola aj nedocenenie rýchleho postupu ČA, kedy sa jej zásobovacie línie tiahli hlboko dozadu, nebola dobre vyzbrojená, nebola dobrá koordinácia medzi jej južným a severným frontom, ap.

 

*Dôležitosť dobrého načasovania a dobrej koordinácie akcií s Červenou armádou ukázal aj prípad SNP, ktoré tiež vypuklo skôr, než mu mohli Sovieti účinne pomôcť. Síce kvôli povstaniu zmenili strategické plány (efektívnejšie bolo pre ČA obísť Karpaty z juhu, ako sa prebíjať cez Karpaty) a 8. 9. 1944 začali karpatsko-dukliansku operáciu, tá však kvôli krátkosti času a vyčerpanosti vojakov a chybám čs. vojenského velenia v otázke dvoch východoslovenských divízií nebola dobre pripravená a znamenala smrť množstva československých a sovietskych vojakov.

 

Útoky ČA napriek tomu pokračovali

Napriek spomenutým nepriaznivým faktorom a tomu, že sovietske velenie pôvodne nepočítalo s prekročením Visly, Červená armáda nesedela so založenými rukami a pokúsila sa z chodu o prechod Visly a oslobodenie Varšavy.

25.7.1944 sa Červená armáda pokúsila o prekročenie Visly pri Debline, pokus zlyhal, stratila pri tom 30 tankov.

30.7.1944 na predvoje Rokossovského vojsk zaútočil nemecký XXXIX. tankový zbor a vzápätí aj IV. tankový zbor SS, spomalili tým postup ČA (Zdroj: Vikipédia)

2.8.1944 1.Poľská armáda zaútočila cez Vislu tromi divíziami na úseku Mlawa-Deblin. Utrpela ťažké straty, ale predmostie udržala.

Pri Magnuszewa sa utvorilo druhé predmostie. 8.8.1944 sa sovietska armáda pokúsila postupovať súbežne s Vislou po Varšavu, ale v Pilci bola zastavená nemeckou 9. armádou.

Vojská ľavého krídla 1. Bieloruského frontu a vojská 1. Ukrajinského frontu utvoreli cekovo tri predmostia: v priestoroch Magnuszewa, Pulaw a Sandomierze.

Generálplukovník Wehrmachtu Heinz Guderian vo svojich pamätiach napísal: „ Dá sa predpokladať, že Sovietsky zväz nemal záujem na tom, aby tieto prolondýnske živly upevnili svoje postavenie úspešným povstaním a dobytím svojho hlavného mesta. Ale nech je to akokoľvek, ruský pokus… prekročiť Vislu pri Debline 25. 7. zlyhal a stratili pri tom tridsať tankov… My Nemci sme mali dojem, že skôr naša obrana zadržala nepriateľa ako ruské želanie sabotovať varšavské povstanie. (…) Druhého augusta 1. Poľská armáda zaútočila cez Vislu tromi divíziami na úseku Mlawa-Deblin. Utrpela ťažké straty, ale predmostie udržala… Pri Magnuszewa sa utvorilo druhé predmostie. Sily, ktoré tu prešli, dostali rozkaz postupovať cestou, ktorá šla súbežne s Vislou po Varšavu, ale v Pilici boli zastavené. (…) Nemecká 9. Armáda mala dojem, že ruský pokus z 8. augusta obsadiť Varšavu hlavným úderom stroskotal na našej obrane navzdory poľskému povstaniu a z hľadiska nepriateľa toto povstanie začalo príliš skoro.“

1.8. prenikli vojská ľavého krídla 1. Bieloruského frontu na prístupy k Varšave z juhovýchodu. Keď sa 2. Tanková armáda priblížila k varšavskému predmestiu Praga,, narazila na zúrivý odpor Nemcov, ktorí tu zaujali predom pripravenú obranu. Čiara obrany, ktorá chránila prístupy k Varšave, sa skladala z pevnostiek, poľného opevnenia a protitankových a protipechotných zátarasov. K obrane boli vo veľkom počte využívané murované budovy na okraji Pragy. V priestore Pragy Nemci sústredili silné zoskupenia, zložené zo štyroch tankových divízií a jednej pešej divízie (Zdroj: Sbornik materialov po sostavu vojsk fašistskoj germanii, vyš. Četvertyj, str. 128-129), ktoré podniklo počiatkom augusta protiúdery a zatlačilo od Pragy zväzky 2. Tankovej armády ešte skôr, než tam dorazili vševojskové zväzky. Aká ťažká bola situácie 2. TA pri Prage, možno usudzovať podľa jej strát. V bojoch na poľskom území, v priestoru Lublina, Deblina, Pulav a na prístupoch k Varšave stratila okolo 500 tankov a samohybných diel (Zdroj: AMO ZSSR, f.307, inv.4152,sp.28,1.300,323). Tankovej armáde sa nepodarilo pre silný odpor Pragu obsadiť a bola nútená prejsť do obrany a odrážať protiúdery.

Bolo to aj dôsledkom toho, že povstanie na východnom brehu Visly v predmestí Varšavy Prage, teda v smere príchodu jednotiek Červenej armády, dosiahlo len minimálne úspechy, keďže tu bola nemecká posádka najsilnejšia a navyše mohla rýchlo čerpať z podpory záložných frontových jednotiek. Tu bolo povstanie de facto zastavené s tým, že zostávajúci povstalci mali buď splynúť s civilným obyvateľstvom, alebo sa pokúsiť spojiť s úspešnejšími jednotkami na ľavom brehu či mimo mesta. Sovietske jednotky sa preto museli tvrdo prebíjať predmestiami Varšavy k samotnej Visle.

14.9.1944 na východnom brehu Visly z priestoru dediny Miedzylesie, ktorú ovládli už skôr, zahájili vojská 1. Bieloruského frontu spoločne s 1. poľskou armádou útok na varšavské predmestie Pragu a ovládli ho.

Aby pomohli povstalcom, dva dni nato 5 práporov 1. poľskej armády (Pierwsza Armia Wojska Polskiego) generála Zygmunta Berlinga, bojujúcej v rámci Červenej armády, prekročili Vislu, ale preniknúť do Varšavy nedokázali, utrpeli veľké straty a museli sa stiahnuť späť. Bola to jediná jednotka, ktorá dosiahla fyzický kontakt s povstalcami, nepodarilo sa ho však udržať kvôli protiútokom nemeckých vojsk. Bor-Komorowski sa ani v tomto prípade nepokúsil nadviazať s nimi spojenie a koordinovať akcie.

*Aj z mapy frontových akcií vidieť, že najväčších úspechov od druhej polovice júla dosahoval 1. Bieloruský front, ktorý došiel najďalej na západ v smere Varšavy. Pritom aj z Bieloruského frontu sa dopredu vysunuli len niektoré jednotky, celkovo krídla frontovej línie severne i južne od Varšavy zaostávali za bojovými úspechmi Bieloruského frontu v smere Varšavy. Napr. Červená armáda obsadila Tallin, ležiaci ďaleko na východ od Varšavy, až 21. 9. 1944.

Zatiaľčo sa 2. TA vysunula dopredu a od 1. 8. bojovala na prístupoch k predmestiu Praga, zostával stred a pravé krídlo frontu veľmi pozadu. Vojská pravého krídla bojovali na čiare Suraž-Losice čelom na západ a vojská stredu bojovej zostavy frontu na čiare Losice-Minsk-Mazowiecki čelom na sever. Po pravom boku vojsk ČA, ktoré sa prebili k Prage, vznikol tak výbežok dlhý vyše 200 km, vkliňujúci sa do postavenia sovietskych vojsk. Nepriateľské vojská rozmiestené vo výbežku mohli zasadiť úder pravému krídlu sovietskych vojsk útočiacich na Pragu. Aby sa tomu zabránilo, bolo potrebné vysunúť vojská pravého krídla na čiaru rieka Narew-ústie Západného Bugu-Praga. Táto úloha bola riešená v auguste a v prvej polovici septembra. Útok prebiehal pomaly, boje boli ťažké, pretože nepriateľ kládol tvrdý odpor. Za cenu veľkých strát sa až koncom augusta pravé krídlo 1. Bieloruského frontu prebilo k Narewu severne od Varšavy a vytvorili predmostie v priestore Serocku.

V auguste prebiehali tvrdé boje za rozšírenie predmostí. Nemci neustále zvyšovali počet svojich síl, presúvali do tohto priestoru zálohy a jednotky zo západnej Ukrajiny, kde boli sústredené všetky strategické nemecké rezervy, očakávajúc letnú ofenzívu ČA v tom smere. Napr. k Visle boli južne od Varšavy od 25. 7. do konca augusta presunuté dve tankové divízie a päť peších divízií a potom štyri pešie a a motorizované brigády (Zdroj: IML, Dokumenty a materiály oddelenia dejín Veľkej vlasteneckej vojny, inv.čís. 9608, str. 358). Zvlášť úporne sa bojovalo na sandomierzskom predmostí, kde vojská 1. Ukrajinského frontu odrazili rad protiúderov nepriateľských tankov a pechoty. Odpor Nemcov na sandomierzskom predmostí bol tak zúrivý, že sa sovietskym vojskám (trom vševojskovým, trom tankovým a jednej leteckej armáde) podarilo v auguste rozšíriť predmostie len nepatrne, v celom rozsahu táto úloha splnená nebola. (Zdroj: Lvovsko-Sandomierska operácia, Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny 1941-1945. Zväzok 4., str. 194-198).

Za pomoci záloh a presunov jednotiek z juhu sa Nemcom podarilo ešte raz frontu stabilizovať.

Presuny nemeckých jednotiek z iných úsekov východnej fronty však umožnili Červenej armáde útoky na oslabených úsekoch. Do konca augusta oslobodila celé územie západnej Ukrajiny, juhovýchodné oblasti Poľska a priblížili sa k československým hraniciam, keď na konci operácie (skončila 29. 8.)obsadili mesto Krosno, nachádzajúce sa si 30 km od slovenských hraníc. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zvyšok nemeckých vojsk pod vedením Josefa Harpeho za Vislu.

Koncom augusta prešli sovietske vojská do obrany. Sovietska ofenzíva Bagration skončila 19. 8., Ľvovsko-Sandomierzska operácia 29. 8. Začal sa pripravovať nový útok, ktorého cieľom bolo úplné oslobodenie Poľska.

 

*V ZSSR bojovali po boku ČA aj poľskí vojaci. Po začiatku nemecko-sovietskej vojny bol z poľských vojnových zajatcov sformovaný už v auguste 1941 zbor o sile 96 000 mužov. Avšak kvôli konfliktom medzi sovietskym velením a poľskou exilovou vládou v Londýne, ktorá ich formálne riadila, došlo v auguste 1942 k odsunu asi 74 000 mužov a množstva civilistov pod velením gen. W. Andersa cez Irán na Blízky východ, kde podporovali britské sily a neskôr sa zapojili aj do bojov v južnej a západnej Európe.

Namiesto toho, aby sa poľskí vojaci zúčastnili oslobodzovania východnej Európy, aj svojej krajiny, odišli bojovať za britské koloniálne záujmy mimo Európy. Pritom najefektívnejší postup na Poľsko bol pre poľskú armádu práve z východného frontu. Len ťažko preto hľadať dôvody, prečo práve tieto jednotky chýbali pri pomoci Varšavskému povstaniu a oslobodzovaní Varšavy.

*V Poľsku pôsobila Armija Krajowa. V niektorých diskusiách sa poukazuje na to, vraj aktívne bojovala proti Nemcom. Otázka stojí, kde bola táto poľská odbojová armáda v čase Varšavského povstania, prečo nepomohla povstalcom? Pritom je zrejmé, že bola aktívna, ale svoje aktivity preukázala skôr v bojoch proti Červenej armáde, ako Nemcom.  V priebehu bojov na území Poľska „silami domáceho odboja“ bolo zavraždených 212 príslušníkov ČA. Územie Poľska a koncentračné tábory na poľskom území nakoniec musela oslobodiť Červená armáda a nie poľská odbojová armáda a jej anglickí spojenci, Osud Poliakov ako niekoľkokrát v dejinách v dôsledku svojich politických špekulácií nakoniec riešili susedné krajiny.

*Generál Bor-Komorowski na začiatku povstania sa obrátil na spojenecké velenie s požiadavkou prepraviť do Varšavy poľskú parašutistickú brigádu, ktorá mala pomôcť povstaniu. Technicky to však nebolo možné uskutočniť. Kritizuje sa pritom Červená armáda, sovietske politické vedenie, že údajne odmietlo pomoc povstaniu, pritom takúto pomoc odmietla ako nezrealizovateľnú aj samotná poľská armáda na západe. Aj to ukazuje, nakoľko termín povstania diktovali politické záujmy a nie vojenské možnosti spojencov, Červenej armády a povstalcov.

 

*Ak niektoré médiá vytýkajú Červenej armáde, že nechala vykrvácať Varšavu, treba poukázať na to, že USA a V. Británia mali možnosť otvoriť druhú frontu v prvých rokoch vojny a zabrániť tak nielen porážke Varšavského povstania, ale mohlo byť aj menej obetí a utrpenia vojny.

Štábne dokumenty USA ukazujú, že uvažovali o otvorení druhej fronty už v rokoch 1941-1942.

Z porady v Casablance 26. 1. 1943 W. Churchill a F. Roosevelt poslali J. Stalinovi telegram, v ktorom oznamujú, že sa rozhodli otvoriť druhú frontu, aby vojna skončila v r. 1943. 30. 1. 1943 napísal J. Stalin odpoveď, sovietske vedenie chcelo poznať konkrétny termín a miesto. Po nejakom čase dostal Stalin od Churchilla informáciu a v nej o druhej fronte nebolo ani slovo. Západní spojenci jednoducho vyčkávali, aký silný bude Sovietsky zväz po krvavých bojoch. Podľa toho prispôsobovali a odďaľovali termín vylodenia svojich vojsk.

 

2.10.1944 bolo podpísané prímerie medzi nemeckou armádou a povstalcami. 3. 10. 1944 o 5.00 hod. bola podpísaná kapitulácia povstania.

 

Oslobodenie Varšavy

  • V noci z 12. na 13. 1. 1945 začali Sovieti Visliansko-oderskú operáciu.
  • 17. 1. 1945 definitívne oslobodili Varšavu.
  • 27. 1. 1945 bol oslobodený Červenou armádou Osvienčim.
  • Oslobodenie Poľska stálo ČA 600 tisíc životov.
Reklamy
Galéria | This entry was posted in 5. Geopolitika, 8. Historické udalosti, výročia and tagged , , , . Bookmark the permalink.

One Response to Varšavské povstanie a Červená armáda

  1. Milan Antal píše:

    Článok predstavuje štúdiu, ktorá bude aktualizovaná. Preto uvítam nové fakty, doplnenia, upresnenia, pripomienky. Milan Antal

    Like

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s