1.4.1948 vznikol v socialistickom Československu (Slovensku) ilustrovaný humoristicko-satirický časopis Roháč. Vznikol ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtripy a seriály, ktorých postavičky ako Dita, Jožinko, či Bill mali svojich stálych priaznivcov. Mal stále rubriky ako Do konca, Čo píšu iní, Úradným jazykom, Naši spravodajcovia nám hlásia a i.
Číslo 27, ročník 1957
Roháč vychádzal od r. 1948 vo vydavateľstve Práca, od r. 1958 vo vydavateľstve Pravda, V r. 1950 sa s Roháčom zlúčil satirický časopis Sršeň.
Na Roháči spolupracovalo viacero kvalitných autorov, napríklad Viktor Kubal, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic a ďalší. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori
V roku 1958 dosiahol náklad Roháča až 100 tisíc výtlačkov týždenne. Za dobrý vtip v texte, či v karikatúrnej kresbe sa dalo vždy veľa skryť z politickej pravdy či zo života malomeštiaka socialistického Československa.
Krátky obsahový výber z Roháča číslo 27, ročník 1957.
Pred svadbou:
– Vieš Anka, pekný nie som, plat nemám bohvie aký …
– To nevadí, však si celý deň v službe …
Na istom štátnom Majetku:
– Je to pravda čo tu píšu, že aj my súťažíme?
– Ak to píšu, potom to musí byť pravda.
Európska kultúrna tradícia zápornej negácie, totálnej likvidácie minulosti, sa prejavila aj na osudoch Roháča po prevrate v r. 1989. Namiesto toho, aby politickej satire a humoru bol daný nový priestor, v reinkarnovanom buržoáznodemokratickom Česko-Slovensku a Slovensku zrazu humor a osobitne politický humor nebol potrebný. Nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Zbytočne by sme ho však hľadali v novinových stánkoch. Chýba aj slovenským humoristom a satirikom, pre ktorých s jeho zánikom zanikli aj ich publikačné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa TR povinne len komparzisti a malé deti.
Kapitalistické trhové prostredie, sponzori nepotrebujú intelektuálne vyzretý humor a satiru, potrebujú komerčne rýchlo predajný časopis. Na obsahu nezáleží, ale na predajnosti, čomu najlepšie zodpovedá bulvár. Stará kvalita zaniká, v čom by nebol problém, ale nová kvalita nevzniká. Je teda otázne, kedy sa v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry.
Zdroje:
Encyklopédia Slovenska, V. zv., Veda Bratislava 1981
Milan Kenda, http://snn.sk/news/spomienky-na-rohac
Milan Antal
