170 rokov Manifestu Komunistickej strany, Február 1948 a súčasná ľavica

21. februára 1848 Karol Marx a Friedrich Engels publikovali manifest Komunistickej strany.

Časť ľavice často hovorí o tom, že sa treba vrátiť k tomuto obdobiu, k autentickému marxizmu, mysliac tým najmä prvé filozofické úvahy Marxa a Engelsa (najmä Marxových Ekonomicko-filozofických rukopisov z r. 1844). Vykladajúc potrebu socializmu len ako potrebu vytvorenia sociálne spravodlivej spoločnosti, vychádzajúc prakticky len z mravných kritérií. Odmietajúc marxistický determinizmus, ktorý odvodzuje socializmus ako prirodzenú vývojovú etapu dejín z vývoja výrobno-materiálnych podmienok spoločnosti. Odmietajúc materialistické chápanie dejín, vymýšľajúc  utopické scenáre socializmu ako raja, spoločnosti postavenej mimo historických súvislostí. Indeterministické chápanie potom chápe všetky predošlé spoločenské systémy ako sociálne nespravodlivé, dokonca aj klasický (reálny) socializmus a za sociálne spravodlivý pokladá len vysnený ideál socializmu. Lenže s realitou ani marxizmom takáto koncepcia budúcnosti nemá nič spoločné a nečudo, že sa ju nedarí ako neživotaschopnú uviesť do života. Ak prevedieme celý problém socializmu len do mravnej roviny, len do roviny sociálne spravodlivej spoločnosti, dostaneme sa tak do subjektívneho propagandistického súboja s kapitalistickou propagandou, ktorá vsádza práve na používanie mravných kategórií (dobra a zla, ľudských práv, individuálnych práv, ap.)., vykladá ich ale účelovo subjektívne, je potom problémom dokázať oprávnenosť socializmu ako spravodlivej spoločnosti, pretože kapitalistická propaganda využíva fakt, že kapitalizmus sa rozvíja už 600 rokov, pričom socializmus prešiel ešte len prvými štádiami vývoja, takže mechanické porovnávanie vyznie lepšie pre kapitalizmus. Pri hodnotení miesta socializmu a kapitalizmu treba preto používať exaktnejšie metódy.

Práve kladenie filozofických základov marxizmu v dobe Manifestu KS, najmä využitie dialektiky ako vedeckej metódy skúmania pohybu dejín, dalo základ aj vzniku dialekticko-materialistického chápania dejín, sformulovaniu zákona súladu výrobných vzťahov charakteru a úrovni výrobných síl, koncepcii dejín ako striedania spoločensko-ekonomických formácií (SEF).

Marx dokázal jednak uplatnením všeobecných dialektických princípov (princíp premeny kvantity na kvalitu a naopak, princípu negácie negácie a princípu protirečení) a analýzou kapitalistickej ekonomiky ale aj celých ekonomických dejín vyvodiť zákony dejinného vývoja. Bežne napr. pozorujeme, že kvantitatívne zmeny v teplote vody vedú za určitou hranicou (mierou) ku kvalitatívnym zmenám, zmene skupenstva. Kvalita väzby sa prispôsobuje kvantite. Podobne s narastaním materiálneho, energetického, poznatkového vybavenia ľudstva za určitou hranicou vždy dochádzalo k zosúladeniu výrobných vzťahov (väzieb) s rastúcimi výrobnými silami. Preto sa menili spoločenské systémy. Tento jednoduchý poznatok je však dnes takmer úplne ignorovaný. Vraj to tak automaticky neplatí. Samozrejme, že automaticky nie, ľudia sa slobodne predsa môžu vrátiť aj do otrokárskej spoločnosti – a rozbíjať stroje, počítače. Lenže systém efektívne pracuje vtedy, je voči iným konkurencieschopnejší, ak je zosúladený. V tomto sa prejavuje zákonitosť dejín. Cítime to dnes, keďže v r. 1989 sme nešli smerom dopredu, ale dozadu, čím sa civilizácia dostala do obrovského nesúladu obsahu a formy, čo je príčinou jej dnešnej krízy a úpadku a objavujú sa katastrofické scenáre pre ľudstvo.

Zoberme si napr. Európsku úniu, európske krajiny. Európski politici rečnia o potrebe ekonomického rastu, ale zatiaľ som nepočul, aby povedali, že ak ekonomický rast, teda zmena materiálnej kvantity, tak sa musí zmeniť aj spoločenský systém. Práve obrovský nesúlad medzi obsahom a formou je príčinou krízy EÚ, jej neustáleho rozpadania sa. Ak povieme ekonomický rast – tak aj zmena systému. Ak zakonzervovať kapitalizmus, tak potom žiaden rast, pretože ten bude tlačiť na zmenu systému.

Marx a Engels teda odvodili potrebu socializmu z potrieb materiálno-ekonomického vývoja ľudstva, z potreby zosúladenia výrobných, spoločenských vzťahov úrovni výrobných síl. Aj Február 1948 bol len prirodzeným dôsledkom tejto tendencie, potreby socialistických väzieb, ktoré dávali väčší priestor ekonomickému rozvoju. Nebolo  za tým žiadne spiknutie komunistov, ale objektívny pohyb civilizácie. Všimnime si, koľko konšpiratívnych úvah sa dnes objavuje na tému VOSR, Lenina, kto platil Lenina a boľševikov, za akým účelom, historici si lámu hlavy, ako mohla malá skupinka boľševikov ovládnuť moc v krajine na také dlhé obdobie. Nie je to až taká záhada, netreba hľadať v akýchsi subjektívnych záujmoch rôznych ľudí a krajín, VOSR vyplývala jednoducho z potrieb civilizačného vývoja, tendencie vývoja výrobno-technologickej základne ľudstva, spoločnosť bola tehotná novým systémom. Preto socializmus mal historické právo na svoju existenciu, aj obranu.

Aj problém sociálnej spravodlivosti sa dá objektívne posudzovať práve na základe historického determinizmu. Možno povedať, že všetky doterajšie systémy boli spravodlivé, pretože zodpovedali aktuálnej potrebe vývoja materiálno-výrobných podmienok ľudstva. Teda spravodlivými boli aj otrokárska spoločnosť, aj kapitalizmus, aj klasický socializmus. Otrokárstvo bolo oproti prvobytnej spoločnosti spravodlivejšie v tom zmysle, že zajatci po bojoch kmeňov o územia sa zabíjali, pretože vtedajší stupeň produktivity práce umožňoval otrokovi vyprodukovať len toľko, koľko sám spotreboval. Ak si pozrieme napr. vzbury otrokov voči otrokárom, často pri koncipovaní svojej budúcnosti znovu mysleli len na otrokársky systém.

Z tejto objektívnej tendencie sociálno-ekonomického je nutné vyvodzovať aj potrebu nového systému. Chce niekto poprieť, že súčasná výrobno-technologická úroveň vysoko predstihla možnosti kapitalistickej spoločenskej formy?  Dnes nie je problémom vyrobiť, ale predať.  Za naším rodinným domom sa rozprestierajú stovky hektárov nevyužitých polí, kosených za dotácie. Náš predtým poľnohospodársky okres spustol, nemá pre koho vyrábať, pestovať. Na mlieko boli uvalené kvóty. Rokovania ohľadom TTIP sú  o snahe dostať svoju produkciu na vonkajšie trhy. Čína má tiež problémy s odbytom produkcie, hľadá možnosti odbytu aj cez Novú hodvábnu cestu.

Na druhej strane tento mohutný potenciál nie je využívaný pre ľudstvo, pretože slúži prakticky úzkej vrstve ľudí. Ako ukazujú posledné čísla Oxfamu z januára 2016, 62 osôb vo svete vlastní toľko majetku, ako 3,6 miliárd ľudí, teda celá chudobnejšia polovica svetovej populácie. Ešte v r. 2010 to bolo 388 ľudí. V r. 2007 polovica Nemcov v bohatom Nemecku nemala žiaden majetok. Síce vyššie príjmy ako u nás, ale pod neustálym existenčným tlakom, bojom o prežitie. Vývoj dospel do stavu naplnenia komunistického princípu Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb. Bráni tomu jedine zastaraná kapitalistická podoba, ktorá neumožňuje využiť tento obrovský produkčný potenciál v prospech ľudí.

Bohatstvo bohatých nezarába, nezväčšuje celkové bohatstvo. Takmer nič z bohatstva 1 percenta neviedlo i inováciám a pracovným miestam. V r. 2005 na každý dolár finančného bohatstva pripadlo 66 centov nefinančného bohatstva. Vr. 2015 pripadlo na každý dolár finančného bohatstva už len 43 centov nefinančného.  Čo sa deje s týmto finančným bohatstvom?

Vyše 90 % aktív vlastnených miliardármi je držaných v nízkorizikových investíciách (dlhopisoch a hotovosti), akciovom trhu a v nehnuteľnostiach. Náklady na rozbehnutie firmy tvorili v USA v r. 2011 menej než 1 % investícií. Štúdie ukázali, že menej ako 1 % všetkých podnikateľov vychádza z veľmi bohatého alebo veľmi chudobného prostredia.

Na korporátnej strane sú spätné nákupy akcií používané k obohacovaniu riaditeľov, miesto investovania do nových technológií. V r. 1981 utrácali veľké korporácie menej ako 3 % svojho kombinovaného čistého príjmu na spätné nákupy, ale v posledných rokoch utrácali až 95 % svojich ziskov na spätné nákupy a dividendy.

Reakčné chápanie globalizácie

Jedným zo stupňov vývoja, ktorým by mala civilizácia urýchlene prejsť, je utvorenie globálnej formy – teda princípov (prednosť globálnej deľby práce pred konkurenciou v zmysle utvárania globálneho trhu, pochopenie bezpečnosti ako nedeliteľnej, na úkor iných, odstránenie imperializmu), zákonov, demokratických inštitúcií globálnej správy, globálnej ekonomickej regulácie, bez ktorej nie je možné zastaviť devastačnú činnosť nadnárodných korporácií, ktoré sú silnejšie ako národné vlády, utvorenie globálnych regulačných finančných inštitúcií, ktoré nahradia MMF, SB, zavedenie globálnej meny, ktorá nahradí dolár využívaný ako imperiálny nástroj, odstránenie národných armád a aliancií ako je NATO, atď.

Globalizácia, utváranie globálneho trhu je objektívnou tendenciou vývoja výrobných síl. Ak sa pozrieme na vývojovú štruktúru dejín, vývoj ide od prvotnej ľudskej tlupy k rodu, rody sa zjednocujú do kmeňov, kmene do mestských štátov, mestské štáty do kniežactiev, tie do národných štátov, národné štáty do zoskupení národných štátov, tie smerujú k vytvoreniu globálnej formy. Súvisí to vždy s potrebami utvorenia väčšieho priestoru, trhu pre deľbu práce. A socialistická ľavica namiesto toho, aby globalizácii dala pozitívnu podobu, vytvorila prostredníctvom nej lepší priestor pre využitie mohutných produkčných možností súčasnej civilizácie, globálnej deľby práce a spolupráce, zamieňa si globalizáciu s globálnym kapitalizmom, ktorý má nutne negatívnu imperiálnu podobu a bojuje proti tejto objektívnej tendencii

Dostávame sa tak do paradoxnej situácie, kedy socialistická ľavica bojuje proti objektívnej dejinnej tendencii, čím sa dostáva do reakčnej polohy a preto zákonite v tomto smere aj prehráva a naopak, kapitál živelne využíva túto tendenciu vo svoj prospech a preto víťazí. Treba obrátiť tento vzťah, regulačnými zákonmi, inštitúciami zväzovať nadnárodný kapitál, aby sa obrátil proti objektívnej tendencii, naopak, jej silu využila socialistická ľavica vo svoj prospech, v prospech utvárania socializmu a komunizmu. Komunizmu ako plne liberálno-demokratickej, pluralitnej (každému podľa potrieb), divergentnej spoločnosti. Tento smer duchovného uchopenia dejín naznačili v Manifeste KS Marx a Engels, len škoda, že ho socialistická ľavica nevyužíva.

Socialistické a komunistické hnutie by sa dnes malo riadiť preto heslom: Komunizmus nie je hnutím, ktoré by malo nastoliť nejaký stav. Komunizmus je hnutie, ktoré má prekonať akýkoľvek stav. Úlohou komunistického hnutia nie je preto ustrnúť v socializme, ale pochopiť aj socializmus len ako jednu z vývojových etáp ľudských dejín.

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 4.1. História socialistického a komunistického hnutia, 4.2. Klasický socializmus, 4.7. Marxizmus, socialistická ideológia, 9. Civilizačná revolúcia - predstavy, koncepcie, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie and tagged , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s