Česká europoslankyňa Kateřina Konečná za KSČM v článku na portáli časopisargument.cz upozorňuje na závažnosť problému daňových únikov v kontexte veľkých nerovností. Nakoľko ide o závažný problém, jej príspevok uverejňujeme tiež.
Zvykli sme si už? Zvykli sme si na to, že mocní a bohatí jednoducho odmietajú platiť dane a okrádajú tak spoločnosť, ktorá im dopomohla k bohatstvu? Raz za rok budeme predstierať zdesenie po ďalšom úniku informácií, ale inak sme pristúpili na to, že reálne kroky nikdy neprídu? Chceme naozaj akceptovať, že dane majú platiť len ľudia z nižších a stredných vrstiev, zatiaľ čo tí z vyššej triedy sú nedotknuteľní? Keby som si to myslela, tak vstúpim do pravicovej strany, ktorej by nemuselo vadiť, že niektorí ľudia pohŕdajú štátom, svojimi finančnými záväzkami voči nemu a svojimi spoluobčanmi, na ktorých chcú daňovú záťaž hodiť, zatiaľ čo ich peniaze si ležia ladom v daňových rajoch. Som však predstaviteľkou ľavice a trvám teda na tom, že sa tento problém už skutočne musí začať riešiť.
LuxLeaks, SwissLeaks, Panama Papers, Bahama Papers, a Paradise Papers. Všetky tieto kauzy by mali zdvihnúť zo stoličky každého, kto poctivo platil dane. Učiteľka, pokladníčka, poštár, baník alebo hoci štátny úradník sú uzrozumení s tým, že s peňazí zarábaných svojou každodennou prácou odvádzajú časť na opravu ciest a nemocníc, na platy policajtov, vojakov alebo na chod štátnych inštitúcií. Potom tu ale máme elitu bohatých, ktorí nám v podstate odkazujú, že oni na to prispievať nemusia. Vo svetle týchto káuz stráca svoj význam príslovie, že na svete sú isté len dve veci – smrť a dane. Multimilionári a miliardári žijú v presvedčení, že pre nich platí len tá prvá istota. Som presvedčená, že Jeremy Corbyn to povedal najlepšie – spoločnosť je podľa neho poškodzovaná „superbohatou elitou, ktorá opovrhuje tak daňovým systémom, ako aj nami všetkými.“
Pritom žijeme vo svete, kde 1% najviac bohatých vlastní 50,1 % svetového bohatstva (pred finančnou krízou z r. 2008 to bolo 42,5 %), 10 % najbohatších vlastní 89 % svetového bohatstva. Platiť dane je však asi proti spoločenskému bonmotu, a tak sa ekonomické nožnice medzi tými najbohatšími a nami ostatnými stále roztvárajú. Pre 99 % škrty, pre 1 % daňové raje. To je tá skutočná kríza, ktorá sa odohráva za obrazovkami. To je to, či ničí svet a nádeje na spravodlivú spoločnosť.
Európska únia podľa Gabriela Zucmana z Kalifornskej univerzity v Berkeley prichádza o pätinu všetkých vybraných firemných daní, čo ročne zodpovedá 60 miliardám eur (niektoré ďalšie analýzy hovoria až o 190 miliardách ročne). Celkom je v daňových rajoch uskladnených sedem biliónov eur majetku. Organizácia Glopolis odhaduje, že Česká republika prichádza v daňových rajoch o 21 až 57 miliárd korún ročne. Len sa zamyslite nad tým, čo iného by sa s týmito peniazmi dalo robiť. O koľko by sa mohli zdvihnúť platy učiteľom, lekárom, sestričkám, policajtom, ap.? Pravica stále nadáva na štátny dlh – nepomohli by tieto peniaze? Nepomohli by dôchodcom, na ktorých štát zvysoka kašle a za celoživotnú prácu ich odmeňuje almužnou? Koľko by sa za ne mohlo postaviť nemocníc pre skutočne potrebných a zraniteľných?
Daňové raje používajú princíp absolútneho bankového tajomstva v kombinácii s nulovým zdanením, čím k sebe lákajú kapitál a príjmy, ktoré by mali byť zdanené v iných štátoch, a vytvárajú tak škodlivú daňovú súťaž a podkopávajú spravodlivosť daňových systémov. Celej situácii tiež nepomáhajú daňové úniky vďaka spoločnostiam, ktoré sa snažia vyhnúť zdaneniu tým, že vytvárajú zložité vnútorné štruktúry, a tým, že zneužívajú medzery v daňových zákonoch. Firma A napríklad môže poslať peniaze firme B, ktorá na oplátku najme firmu A, aby jej poradila, čo má so získanými peniazmi robiť. Firma A potom navrhuje firme B, aby investovala do obrazov, drahých vín, jácht, ap., ktoré potom rovnou mierou využívajú ako ľudia z firmy A, ako B (čo sú väčšinou tie isté osoby pod dvomi firmami). Všetci sú spokojní a všetko je celkom legálne. Ak toto nie je prejavom nemravnosti a pohŕdaním celospoločenským systémom, tak neviem, čo to je.
Čo s daňovými rajmi?
Nechcem byť stále svedkom toho, ako sa mláti prázdna slama, zatiaľ čo sú jedny na jachte a druhí pracujú (v Čechách navyše za almužnu). Dávam preto niekoľko návrhov riešenia boja s daňovými rajmi.
1.Čierna listina – Zoznam krajín, ktoré majú nulovú alebo takmer nulovú korporátnu daň. Byť na zozname by malo mať tri dôsledky – sankcie zo strany EÚ (myslené hlavne hospodárske sankcie), strata prístupu k finančnej podpore z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, poškodenie povesti.
2.Verejný registre vlastníkov firiem – EÚ a členské štáty musia mať celkom jasno v tom, kto vlastní aké firmy. Jedine tak budeme môcť lepšie odhadnúť, kto má koľko zaplatiť na dani.
3.EÚ musí mať jasnú definíciu pre daňové raje – respektíve musí byť jasne určené, čo je legálnou daňovou optimalizáciou a čo je už prekračovaním zákona. Táto definícia by podľa mňa mala možnosť optimalizácie daní významne obmedziť. Bohatí nemajú platiť menšie dane len kvôli tomu, že majú drahých a schopných právnikov.
4.Obmedzenie presúvania sídiel firiem – Firmy by si mali prestať meniť svoje sídla podľa toho, kde budú môcť platiť menšie dane. Dane sa majú platiť v krajine, v ktorej k zisku došlo.
5.Reportin ziskov v každej krajine zvlášť – Vďaka tomuto opatreniu by boli nadnárodné korporácie nútené vykazovať svoje zisky podľa krajín, v ktorých tieto zisky vznikli. Občania aj úrady by tak mali prístup k relevantnejším informáciám o činnostiach korporácií v daných krajinách.
6.Automatická výmena informácií – Problémom je, že daňové raje samozrejme nezverejňujú informácie o svojich klientoch. Štandard zavedený OECD je taký, že informácia, ktorú hľadáte, musíte vlastne už dopredu poznať (meno daňového poplatníka, údaje o jeho bankovom účte ap.). Potom môžete príslušné autority v daňovom raji kontaktovať a začať si prebojovávať cestu cez miestne súdy, aby ste dostali potvrdenie informácie, ktorú už poznáte. Je na čase, aby bol nepoužiteľný systém OECD vymenený za systém automatickej výmeny informácií. Daňové raje musia tento nový systém prijať, inak budú čeliť protiopatrenia, viď bod 1.
7.Dobrovoľná nevedomosť ako trestný čin – Daňové úniky sú síce vo väčšine krajín trestné a ich strojcovia môžu skončiť vo väzení, ale účtovníci, právnici a bankári, ktorí pomáhajú tento zločin spáchať, odídu bez trestu. Dobrovoľná nevedomosť v problematike daňových únikov – teda zámerne sa svojho klienta na nič nepýtať – nie je v poriadku. Mali by sa zaviesť tvrdé tresty pre prostredníkov, ktorí svojim klientom pomáhajú uskutočniť daňové úniky.
8.Odoberanie licencií bankám, ktoré sa na nekalých daňových praktikách podieľajú – prípadne významne zvýšiť pokuty.
Stále čakáme na novú vládu a „užívame“ si tak obdobie politických šarvátok a trápnych sporov. Až táto komédia skončí, dúfam, že začne celospoločenská diskusia na témy, ktoré zapríčiňujú ožobračovanie štátu a teda aj všetkých jeho občanov. Ako môže štát, ktorý chce bojovať za spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť, prehliadať fakt, že v spoločnosti očividne neplatia rovnaké pravidlá pre všetkých? ČSSD a ANO možno majú za príživníkov živnostníkov, ale ja sa domnievam, že nimi sú primárne tí, čo ohýbajú zákony a jazdia v luxusných autách po cestách, ktoré sa z ich peňazí nezaplatili, nakoľko ich sproste uliali do daňových rajov. Boj proti daňovým rajom považujem preto za principiálny a úplne nutný pre sociálno-ekonomickú stabilitu štátu. Zákony a pravidlá majú chrániť tých najzraniteľnejších a nie špekulantov, ktorí chcú byť len bohatšími. Štát musí vytvárať spoločnosť pre všetkých a nielen pre boháčov a ich účtovníkov, právnikov a bankárov.
http://casopisargument.cz/2017/11/23/nemravnost-superbohate-elity/
( – ma -)
ALTERNATÍVY.SK 