Milan Antal: VOSR a vymedzenie socialistickej epochy

Súčasné myslenie síce nepracuje s pojmom epochy, ale on má svoj objektívny základ, treba nadväzovať na dosiahnuté poznanie a rozvíjať ho ďalej v smere vedomostnej spoločnosti.

Ako vymedzuje historickú epochu Stručný politický slovník, Svoboda Praha 1986: „Historická epocha je objektívne vymedzený historický úsek celosvetového pohybu. Jednotlivé historické epochy sa od seba líšia predovšetkým tým, ktorá trieda v nich má vedúce postavenie a určuje hlavný obsah, zvláštnosti a smer jej vývoja.“

Wikipédia.sk definuje historickú epochu „ako značne dlhé a z periodizačného hľadiska základné obdobie v dejinách vyznačujúce sa istými spoločenskými vzťahmi a istým typom významového univerza“. Považujem tieto vymedzenia historickej epochy za nepresné, aj keď samozrejme, pojem epocha možno použiť v rôznych významoch. Ak však budeme hovoriť o historických epochách v zmysle socialistickej, kapitalistickej, otrokárskej, prvobytnej epochy, je potrebné vymedziť ich objektívny základ. Nemôžu byť napr. odvodené od pozície triedy, keďže poznáme aj netriedne epochy (prvobytná spoločnosť).

Ako by sme mohli vymedziť pojem historickej epochy? Má svoj objektívny základ v pôsobení dialektického zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak (skrátene ako zákon súladu kvantity a kvality), a jeho konkretizácii v zákone súladu výrobných vzťahov charakteru a úrovni výrobných síl (Zákon súladu VV a VS). Charakterizuje mieru spoločenského objektu, systému ako jednotu jeho kvalitatívnej a kvantitatívnej určenosti. A pretože kvalitatívna hranica objektu je hranicou jeho vzniku a zániku, bude mať jeho miera charakter kvalitatívne určeného intervalu kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita. Zmena miery nejakého objektu bude vždy zjednotením jeho kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien. Samu mieru objektu treba pochopiť ako zjednotenú usporiadanosť jeho kvalitatívnych a kvantitatívnych vzťahov, ako jednotu jeho kvalitatívnej a kvantitatívnej štruktúry. Poznanie miery objektu je nutným krokom k vymedzeniu jeho podstaty.

Zjednodušene povedané, epochu môžeme vymedziť ako interval, hranicu existencie spoločensko-ekonomického systému, spoločensko-ekonomickej formácie (SEF), danú objektívne najmä vývojom výrobných síl spoločnosti (výrobno-ekonomickej úrovne, technológií, ap.). Tento materiálno-technologický základ je objektívnym kritériom vymedzenia hranice i charakteru jednotlivých epoch, pomáha zorientovať sa v spleti systémov. A vymedziť charakter budúcej spoločnosti.

Pokúsim sa pojem vymedzenia epochy, jej hraníc priblížiť na jednoducho príklade. Tak ako si môžeme vývoj chemických prvkov (Mendelejevovu tabuľku prvkov) predstaviť ako sklad s regálmi a šuflíkmi, ktoré sa postupne zapĺňajú protónmi, neutrónmi a elektrónmi a preto sa postupuje ďalej a ďalej k neobsadeným šuflíkom (Pauliho princíp), podobne si aj dejinný proces môžeme predstaviť ako podobný sklad (spoločenských objektov, foriem, systémov), kde zapĺňaním šuflíkov sa podobne postupuje ďalej a ďalej. Feudalizmus, kapitalizmus, či socializmus v tomto sklade predstavujú len regále s určitým počtom šuplíkov. Môžeme sa síce pokúšať do jedného regálu natlačiť toho viac, ako sa to pokúšajú stúpenci kapitalizmu, ale v tej časti skladu vznikne chaos a zmätok, začne sa strácať prehľad a systém sa začne rozpadať, nefungovať. To sa deje dnes s Európskou úniou a západným kapitalizmom.
Ak je firma šikovná, postupne zaplní všetky šuflíky v sklade. Toto by sme mohli považovať za kvantitatívne hranice existencie daného systému, a teda aj za kvantitatívne hranice, vymedzenie danej epochy. A vedenie sa musí rozhodnúť, ako ďalej, po starom to jednoducho nepôjde. Môže síce nemeniť formu, obal, zostávať stále na tej istej úrovni, ale preplňovaním skladu začne chaos, rozklad a úpadok firmy.

Cestou je zmena kvality systému (zmena kvality, podoby spoločenského systému), kedy sa viacero konkurenčných skladov spojí do jednej siete. Vo vnútri začne kooperácia, deľba práce, spolupráca, vylaďovanie vnútorného fungovania väčšieho systému, siete skladov. Toto by sa dalo považovať za začiatok novej epochy, novej kvality systému.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že epocha vôbec nemusí znamenať dlhé historické obdobie, dlhým historickým obdobím boli len staršie epochy, so zrýchľovaním sociálneho vývoja sa dĺžka epoch podstatne skrátila, nárastom kvantitatívneho obsahu ľudskej spoločnosti.

Pojem epochy vymedzuje, ktorý systém predstavuje hlavnú hybnú silu dejín, určujúcu dejinnú tendenciu danej doby. Hoci v danej dobe môže predstavovať len menšinu, existovať len v jednej alebo niekoľkých krajinách. Objektívnemu vnímaniu charakteru epochy, napriek javovej zložitosti doby, pomáha práve materiálno-technický základ, vymedzujúci hranice danej epochy.

Vymedzenie pojmu historická epocha, jej charakteru, vlastností, má význam pre pochopenie správania sa subjektov danej epochy. Všetky subjekty sa prispôsobujú charakteru danej epochy, nielen jej vedúci subjekt.

Napr. socialistickej epoche sa prispôsobili po r. 1928 aj kapitalistické krajiny, niektoré dokonca boli nazvané socialistickými. Socialistickej epoche sa prispôsobili aj polofeudálne arabské krajiny, napr. Líbya, Sýria, Irak, Egypt, Jemen.

V tomto smere je preto nezmyslom uvažovať o kapitalizme ako o najlepšom systéme pre všetky doby, o večnom alebo prirodzenom systéme, ktorý zodpovedá prirodzenosti ľudí. Každej dobe zodpovedá ako efektívny iný spoločenský systém. Preto sú dejiny dejinami striedania a vývoja SEF. Striedanie epoch je spojené so striedaním SEF.

Tento strnulý, nedynamický postoj k dejinám však možno pozorovať aj u ľavice. S údivom pozorujem, ako ľavicoví myslitelia nepozorujú, že za posledných 25 – 40 rokov došlo k značnému posunu materiálno-technickej základne ľudstva, za 10 rokov dnes prebehne toľko (kvantitatívnych) zmien ako v prvobytnej spoločnosti za 2,5 milióna rokov, ale oni stále uvažujú o socializme ako budúcnosti a nádeji pre ľudstvo. Samozrejme, o socializme treba uvažovať ako jednej zo spoločenských foriem, v ktorej si časť ľudí predstavuje svoj život, ale socializmus dnes už nemožno považovať za hybnú silu dejín, jeho pokrokový potenciál sa vyčerpal, podobne ako sa vyčerpal Veľkou hosp. krízou 1929-1933 pokrokový potenciál kapitalizmu.

Ukončenie kapitalistickej epochy v r. 1928

Klasický kapitalizmus voľnej súťaže (laissez-faire, voľnej súťaže ponuky a dopytu) definitívne končil Veľkou hospodárskou krízou r. 1929-1933.

“Doposiaľ sa na veľkú svetovú krízu v rokoch 1929 – 1933 spravidla pozeralo ako na jednu z mnohých kríz, ktoré postihli kapitalistické hospodárstvo v 19. a 20. storočí.”

“…veľká kríza bola hranicou zakončujúcou určitú etapu rozvoja imperializmu a zároveň začala novú fázu ďalšieho rozvoja… nové javy, ktoré vznikli vplyvom svetovej krízy. Kríza napokon zdevalvovala aj teórie o možnosti samovoľného rozvoja kapitalizmu a živelného privedenia hospodárstva do stavu úplnej zamestnanosti. Ekonomický pokles spôsobil, že súkromný kapitál hľadal pomoc štátu. Zároveň vplyvom pauperizácie más si vzrastajúce spoločenské konflikty vyžadovali zásahy vlády. Spočiatku sa štáty len sporadicky zúčastňovali na riešení hospodárskych problémov. Zostrovaním a predlžovaním krízy však zároveň rástla nevyhnutnosť štátnych zásahov…

V nových podmienkach sa vlády prestali orientovať na náhodné intervencie a začali obracať pozornosť na možnosti širšieho hospodárskeho pôsobenia, aby napokon prešli k pokusom viac alebo menej rozvinutého hospodárskeho riadenia. Jedným z trvalých dôsledkov krízového poklesu bola teda rastúca ekonomická úloha štátu.

Veľký význam nepochybne mali sovietske skúsenosti. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá v období svetovej krízy vykazovala rýchly priemyselný rozvoj. Obrátilo to pozornosť kapitalistických krajín na metódy riadenia ekonomiky krajiny sovietov a vyvolalo prispôsobenie určitých sovietskych riešení. Týkalo sa to najmä plánovania… Malo pôsobiť proti živelnému trhu a odstrániť periodicky sa objavujúce krízy.” (Hospodárske dejiny sveta, Pravda, Bratislava 1978, s. 390 – 391)

“… svetová hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933, ktorej hĺbka a rozsah jasne ukázali, že bez prestavby vnútornej štruktúry kapitalizmus nedokáže vzdorovať upevňovaniu nových spoločenských vzťahov, ale nebude môcť ani dostatočne efektívne fungovať v nových podmienkach.

Po “veľkej depresii” sa utvoril systém štátnomonopolistického regulovania.” (Kapitalizmus na sklonku 20. St., Pravda, Bratislava 1988, s. 12)

Kríza nezačala v r. 1929, krízové prejavy začali už v r. 1927, 1928

“Pokles burzových záznamov v Spojených štátoch amerických na konci októbra 1929 mnohí historici a ekonómovia pokladajú za začiatok krízy. Je to však dosť zjednodušený názor. Burzový krach bol výsledkom javov, ktoré sa už predtým uskutočnili vo sfére výroby a výmeny, teda nebol začiatkom poklesu, ale dramatickým prejavom jestvujúcich hospodárskych ťažkostí.” (Hospodárske dejiny sveta, Pravda, Bratislava 1978, s. 350)

“Jej prvé príznaky sa v niektorých krajinách objavili už na konci roku 1928. Pomaly sa začali zvyšovať zásoby nepredaných tovarov vo veľkoobchodných skladoch a v maloobchodných predajniach, postupne sa znižovali ceny niektorých surovín, priemyselných výrobkov a poľnohospodárskych plodín. Všeobecne sa však usudzovalo, že objavujúce sa ťažkosti majú prechodný charakter a že sa rýchlo stratia.” (Hospodárske dejiny sveta, Pravda, Bratislava 1978, s. 96)

“Do konca roku 1927 napriek výkyvom poľnohospodárske ceny mali rastúcu tendenciu, ale na jeseň 1928 sa zreteľne prejavil pokles, ktorý – ako sa zakrátko ukázalo – nemal sezónny charakter.” (Hospodárske dejiny sveta, Pravda Bratislava 1978, s. 337)

Prudký pokles cien surovín viedol ku krachu na londýnskej burze v r. 1928. Za obeť krachu padol holding Hatry, ktorý mal mnoho filiálok aj v Amerike.

“V americkej ekonomike však už od roku 1928 prebiehali skryto procesy naznačujúce koniec obdobia konjunktúry a nástup krízy.” (Jan Navrátil: Stručné dějiny USA, Svoboda Praha 1984, s. 215)

“V USA sa približne v posledných dvoch rokoch pred jesenným zrútením burzy v roku 1929 začali prejavovať isté známky “prehriatia” ekonomiky, nadbytočnej kapacity a deflačnej tendencie podporovanej nízkymi úrokmi. Kapitál bol k dispozícii v podstate neobmedzene, burzy cenných papierov zaznamenávali nebývalý rozkvet. Solventnosť vysoko zadlžených bánk, podnikov, ale aj domácností závisela čoraz viac od burzových výsledkov. A krach tejto svätyne bol vyvolaný tým, že centrálna banka začala od jari roku 1928 meniť svoju politiku smerom k reštrikcii a zvýšila diskontnú sadzby z 3,5 na 5 percent.” (E. Herzogová: Krízové paralely sú jednoznačné. Finefekt 24. 2. 1999)

V r. 1920 bolo v spracovateľskom priemysle USA zamestnaných 9 066 000 ľudí, v r. 1928 už len 8 286 000. Pokles zamestnanosti vo výrobe vyvolal rast nezamestnanosti.

V r. 1928 bola v úspešnej americkej firme Converse Rubber Shoe Company, vyrábajúcej pneumatiky, nastolená konkurzná správa a M. M. Converse zbankrotoval.

Na jar r. 1927 sa v Japonsku začali prejavovať prvé príznaky hospodárskej krízy, ktorá zasiahla najprv úverovú a bankovú sústavu. Dňa 15. marca 1927 zastavila vyplácanie veľká banka Watanabe so sídlom v Tokiu – po nej ohlasovali neschopnosť platiť ďalšie banky. Začiatkom apríla 1927 oznámila bankrot obchodno-priemyselná firma Suzuki, ktorá bola úzko spätá s Tchajwanskou bankou. Vláda sa rozhodla poskytnúť Tchajwanskej banke 450 miliónov jenov ako mimoriadnu vládnu podporu a za tým účelom vydala zvláštny dekrét. Opozícia to využila proti vláde. Zvláštny dekrét o podpore Tchajwanskej banke sa prerokúval v Tajnej rady, kde ho uznali za nezákonný. 17. apríla 1927 Wakacukiho vláda odstúpila.
– Počet nezamestnaných v r. 1928 v Japonsku dosiahol 1 milión osôb.

Viditeľne sa hospodárska kríza v r. 1928 prejavila v Turecku.

Dlhy juhoslovanských roľníkov v r. 1928 len na daniach dosahovali dve miliardy dinárov. Štátne dlhy Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov v r. 1928 dosiahli 32 miliárd dinárov, z toho 26 miliárd dinárov zahraničným finančníkom. (Kol.: Dejiny Juhoslávie, Svoboda, Praha 1970, s. 395,397)

Koniec epochy klasického kapitalizmu vyhlásil v r. 1926 aj anglický ekonóm J. M. Keynes vo svoje práci The End of Laissez-Faire.

Vymedzenie socialistickej epochy

Tradične sa za začiatok socialistickej epochy považuje VOSR v r. 1917. V podstate toto vymedzenie môžeme rešpektovať, ale z objektívneho hľadiska leží začiatok socialistickej epochy v neskoršom období, v r. 1928, nie v r. 1917. Ako ukazujú poznatky, skutočnou socialistickou revolúciou sa stala až tzv. druhá socialistická revolúcia r. 1928 pod vedením Stalina. Neznamená to, žeby sa Lenin bol mýlil, urobil chybu, on vychádzal z podmienok, okolností tej doby, z krízového stavu ruskej spoločnosti a z geopolitickej situácie počas prvej svetovej vojny. Také podmienky sa neskôr nemuseli vyskytnúť, jeho analýzu situácie treba hodnotiť ako správnu.

Objektívne podmienky (kvantitatívna úroveň materiálno-technickej základne, úroveň výrobných síl civilizácie), ktoré sám považoval za dôležitú podmienku uskutočnenia revolúcie, však v r. 1917 ešte neboli úplne naplnené. Niektorí historici preto VOSR nazývajú ani nie tak socialistickou revolúciou, ale skôr národnodemokratickou revolúciou. Chýbali niektoré dôležité znaky (napr. plánovanie, päťročnice). Lenin však mohol vychádzať len z vtedajšieho stavu poznania a aktuálne vzniknutej situácie.

Prejavilo sa to ale v ťažkostiach zrodu socializmu, experimentovaním s vojnovým komunizmom, NEP-om. NEP síce pomohol oživiť ekonomiku, ale zníženie štátnej regulácie trhu postupne viedlo k špekuláciám na trhu, špekulatívnemu hromadeniu zásob obilia u kulakov, čiernemu trhu a zastaveniu zásobovania miest a fabrík a tým k zníženiu tempa industrializácie krajiny. V Sovietskom zväze sa preto v tej dobe diskutovalo ako ďalej, v podstate sa vyhranili dve cesty ďalšieho vývoja, Bucharinova pozvoľná koncepcia s miernejšími tempami rastu a Stalinova koncepcia urýchlenej industrializácie krajiny.  Možno povedať, že dejiny dali Stalinovi za pravdu. Bucharinova koncepcia bola síce príjemnejšia pre občanov, menej dramatická, náročná, ale jej uskutočnenie by si vyžiadalo možno 100 rokov. Ako ukázali udalosti, ZSSR toľko nemal k dispozícii a aj napriek urýchlenej industrializácii v r. 1941 nebol dobre pripravený na vojnu.

Až rok 1928 možno pokladať za zrod socializmu, za začiatok socialistickej epochy, až vtedy naplno naskočil motor socializmu, spojený so socialistickým plánovaním, päťročnicami, kolektivizáciou poľnohospodárstva, využívaním vedy, masovým vzdelaním, sociálnymi istotami . Aj ekonomické učebnice údaje o socializme uvádzajú od tohto roku, napr. aj Samuelsova učebnica ekonómie.

K ukážke prelomového charakteru r. 1928 pre socializmus si zacitujme z publikácie českých historikov Križovatky 20. století: “Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

…Ak sa dnes bežne považuje ročný rast výroby o 3-5% za príznak ekonomickej prosperity krajiny a za vzostup, ktorý umožňuje vyrovnať sa aj s požiadavkami tretej priemyselnej revolúcie, potom nás tempo sovietskych päťročníc priamo šokuje.

Už prvá varianta prvej päťročnice (1928-1932) predpokladala ročný rast priemyselnej výroby o 20% a päťročný výsledok priniesol zhruba šesťnásobné zvýšenie v poslednom roku oproti východiskovému stavu. Už tu sa plánoval nevídane vysoký podiel národného dôchodku (26%!) pre investičné vklady. Pritom 77% z nich malo smerovať do ťažkého priemyslu. V skutočnosti sa však presadil rast ešte prenikavejší. V roku 1929 robil prírastok priemyselnej výroby 29,4%, za dva roky (1929-30) 59% a za celú päťročnicu – splnenú za 4 roky a 109 dní – 113,4%. Podiel ťažkého priemyslu zároveň zaznamenal ročný rast 42-48% a v celej päťročnici 172,8%.” ( V. Mencl-M.Hájek-M.Otáhal-E.Kadlecová: Křižovatky 20. století, Naše vojsko 1990, s. 118-119)

“Práve rozvoj sovietskeho priemyslu rozhodol o tom, že svetová priemyselná výroba v prepočte na jedného obyvateľa vzrástla. Ak totiž z výpočtov vylúčime Sovietsky zväz, ukáže sa, že tento ukazovateľ v tridsiatych rokoch poklesol v celom kapitalistickom svete. V rokoch 1929-1937 celosvetová priemyselná výroba vrátane Sovietskeho zväzu vzrástla o 20%, naproti tomu v kapitalistických krajinách len o 4%…”( Hospodárske dejiny sveta, Pravda, Bratislava 1978, s 397).

V r. 1928 sa v ZSSR traktormi oralo okolo 1 % osevných plôch. Po splnení 1. päťročnice to bola viac ako 1/3.

Prínos plánovania ocenili aj ekonómovia P. A. Samuelson a W. D. Nordhaus: “Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že – na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici – socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR.

Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP (v % ročne)

Sovietsky zväz

1885-1913 3,3

1928-1987 4,2

Spojené štáty

1834-1929 4,0

1929-1987 3,0

Spojené kráľovstvo

1855-1987 2,1

Nemecko

1850-1987 2,8

Japonsko

1874-1987 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: “Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)” ( P.A.Samuelson-W.D.Nordhaus: Ekonómia 2, Bradlo, Bratislava 1992, s. 404).

Úspechy socialistickej industrializácie v r. 1928 – 1941 zohrali rozhodujúcu úlohu pri zásobovaní Červenej armády počas 2. svetovej vojny. Bez tejto industrializácie by nebol schopný ZSSR masovo chrliť tanky T34, samohybné delá, lietadlá, delá, prevýšiť v ich produkcii Nemecko, na ktoré pracovala celá Európa a eliminovať tak účinok veľkých nemeckých tankových kolón, ktoré tlačili pred sebou Červenú armádu a drvili ju.

Epoche socializmu, vtedajšej úrovni výrobných síl civilizácie najlepšie zodpovedali práve socialistické výrobné (spoločenské) vzťahy, väzby. Teda štátne a družstevné vlastnícke vzťahy, plánovanie (spočiatku direktívne), direktívna ekonomika. Bez centralizovaného riadenia, plánovania, kolektivizácie poľnohospodárstva by nebolo ani industrializácie a socializmu. Ekonomické výsledky, ako ich prezentuje aj Samuelson, to potvrdzujú. A tento súlad VV úrovni VS sa prejavil aj v stotožnení sa ľudí s takouto podobou spoločnosti, ako to ukazuje nemecký historik dr. Hellbeck vo svojej štúdii Ako sa písali denníky za Stalina (vyšla v nakladateľstve Harvard University Press pod názvom Revolution on My Mind: Writing a Diary under Stalin (Revolúcia myslenia: Ako písali denníky za Stalina). Nemecký historik počas 15 rokov študoval intímne výpovede sovietskych ľudí tej doby. Očakával vnútorný vzdor proti systému, našiel naopak stotožnenie so systémom. Aj u tzv. nepriateľov ľudu, kulakov, ktorí boli odstrčení z hlavného prúdu na chodník, ale oni sa chceli včleniť práve do tohto hlavného prúdu.

Nemusíme ísť ani do ZSSR, stačí si preštudovať históriu stavieb mládeže, budovateľský, tvorivý elán a nadšenie tej doby, porozprávať sa s ich účastníkmi.

Zrod každého systému si vyžaduje rozsiahlu prestavbu, modernizáciu technologickej základne, ekonomiky i celej spoločnosti. A k tomu sú potrebné obrovské zdroje, ktoré je nutné akumulovať. Tak vznikali veľké otrokárske ríše, tak vznikal aj kapitalizmus – za pomoci kolosálnej prvotnej akumulácie kapitálu od 14. st. Bez takejto podoby ekonomiky nebolo možné koncentrovať zdroje socializmu na modernizáciu, spriemyselnenie a jeho vojenskú obranu. Rád si nechám vysvetliť, ako by bola sovietska ekonomika, založená na zamestnaneckých podnikoch, zo zastaranou technickou, technologickou výbavou, priemyselné podniky postavené na roľníkoch, keďže chýbala aj robotnícka trieda, odolávala vojnovej mašinérii nacistického Nemecka?

Neschopnosť uvažovať konkrétno-historicky, v rozmeroch vyvíjajúceho sa súladu VS a VV, vedie ľudí k tomu, že dnešnú potrebu považujú aj za potrebu spoločnosti spred 100 rokov. Dívame sa dnešným pohľadom aj na minulosť, čo je nezmysel.

K otázke konca socialistickej epochy

Empirické nazeranie zrejme bude za koniec socialistickej epochy považovať rok 1989, resp. 1991. Roky 1988-1989, resp. 1991 možno pokladať len za ukončenie hlavného štádia vývoja klasického socializmu, kedy vstupuje do štádia krízy, krízového obdobia klasického socializmu. Podobne ako klasický kapitalizmus krízovými rokmi 1848-1849 vstúpil do krízového štádia klasickej podoby kapitalizmu, meniac sa postupne na štátnomonopolistický, definitívnym ukončením kapitalistickej epochy je však až r. 1928.

Objektívne ukončením socialistickej epochy sa stal rok 1998. Ako rok globálnej krízy (prejavila sa hlavne v juhovýchodnej Ázii a naplno zasiahla Rusko. Rusko ako hlavný subjekt socializmu počas tohto roku zažilo hlbokú hospodársku, finančnú, sociálno-politickú krízu. Na ilustráciu uvediem niektoré prejavy krízy v Rusku:

– 1. 1. 1998 Rusko uskutočnilo denomináciu rubľa – dovtedajších 1000 rubľov nahradil nový rubeľ.
– 30. 1. 1998 po týždňovom nepriaznivom vývoji na finančných trhoch, keď zahraniční investori masívne predávali ruské pokladničné poukážky, rozhodla ruská centrálna banka od 2. 2. 1998 zvýšiť refinančnú sadzbu z 28 na 42 %.
– 9. 4. 1998 sa konal Všeruský deň protestu.
– 12. 5. 1998 baníci zo Sibíri na protest proti nevyplácaniu miezd zablokovali Transsibírsku magistrálu. – 27. 5. 1998 centrálna banka zvýšila kľúčové sadzby z 50 na 150 % v snahe ochrániť menu a stmiť otrasy na finančných trhoch.
– 29. 5. 1998 zahraniční investori stiahli z trhu ruských vládnych dlhopisov za posledné dva dni finančnej nestability 700 mil. USD.
– 23. 6. 1998 B. Jeľcin a S. Kirijenko predložili protikrízový plán, ktorého podstatou bola daňová reforma. Podľa prezidenta kríza bola už „taká akútna, že hrozia sociálne a politické problémy“.
– 17. 8. 1998 vrcholila finančná kríza v Rusku. Došlo k faktickej devalvácii rubľa – uvoľneniu kurzu rubľa a 90-dňovému moratóriu na splácanie zahraničného dlhu. Ruský štát zbankrotoval.
– V r. 1998 Ruská federácia získala žatvou 48,6 mil. ton obilia, čo bol najhorší výsledok za posledných 40 rokov. Potreba v r. 1999 predstavovala 75 mil. ton.
– Objem HDP RF v r. 1998 klesol o 5 percent oproti r. 1997.
– Spotrebiteľské ceny na konci decembra 1998 v porovnaní s decembrom 1997 vzrástli o 84,4 %.
– Prebiehala hlboká sociálno-politická kríza ruskej spoločnosti. V r. 1998došlo k trom výmenám ruských vlád.

Kríza sa neprejavila len v Rusku, ale aj v iných krajinách (Ukrajine, Arménsku, Juhoslávii – vojna o Kosovo, Slovensku, Česku, Izraeli, USA, Japonsku, Indonézii, Filipínach, Južnej Kórei, Malajzii, N. Zélande). Hospodárske a finančné otrasy postihli aj Slovensko, bol paralyzovaný bankový sektor. Dotklo sa to osobne aj mňa, môj zamestnávateľ vyberal peniaze na výplaty priamo z Národnej banky Slovenska, polovicu výplaty som dostával na ruku a polovicu na účet neskôr.

Neznamená to, žeby tým vývoj socializmu skončil, ale po ukončení socialistickej epochy sa môže vyvíjať už len ako vedľajšia vývojová línia, nemôže byť hybnou silou dejinného vývoja.

Čo nasleduje po socialistickej epoche?

Megaepocha globálnej civilizácie. Nemýľme si ju s globálnym kapitalizmom. Bližšie sa touto témou budem zaoberať v osobitnom článku v budúcnosti.

Samozrejme, vývoj ľudskej spoločnosti tým nekončí, dostaneme sa aj k téme komunizmu a post-sociálnej forme.

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 4.2. Klasický socializmus, 4.7. Marxizmus, socialistická ideológia, 8. Historické udalosti, výročia, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s