Problém revolučného násilia v dejinách

Vývoj v sebe zahŕňa jednotu evolučného (postupného) a revolučného momentu (kvalitatívneho skoku). Postupnú kvantitatívnu zmenu, vyúsťujúcu v určitom bode, kedy je dosiahnutá miera daného objektu, do kvalitatívnej zmeny objektu, s novými vlastnosťami, charakteristikami.

Socialisti a sociálni demokrati neradi prijímajú tézu o vývoji ako skoku (revolúcii), celý vývoj by najradšej zredukovali len na evolučný, postupný vývoj.

1. Evolúciou sa netvorí nový systém, len sa rozvíja starý. Nový systém, nový objekt môže vzniknúť len kvalitatívnym skokom, diskontinuitou, až tak môžeme hovoriť o novom objekte, utvorenom na novom základe, s novou podstatou. Bez tohto mechanizmu by nevznikol ani náš vesmír (vo Veľkom tresku), život, nové biologické druhy, ľudská spoločnosť, naša civilizácia počas neolitickej revolúcie pred 10 tisíc až 3100 rokmi p. n. l., či nové spoločenské systémy.

Aj kapitalizmus vznikol cez diskontinuitu, revolúcie a vojny (storočná vojna, husitské vojny, reformácia, nemecká sedliacka vojna, dve anglické buržoázne revolúcie, holandská buržoázna revolúcia, francúzska buržoázna revolúcia).

2. Vývoj nemožno zredukovať len na evolučný vývoj aj z toho dôvodu, že nie je možné zastaviť toky energie, matérie a informácií v našom vesmíre. V týchto procesoch sa uvoľňuje voľná energia, ktorú je nutné neustále pozitívne viazať do vyšších, organizovanejších systémov, inak sa prejaví ako deštruktívna, rozkladná sila (čo pozorujeme dnes, keďže Západ zastavil sociálny vývoj, ale nezastavil výrobno-technologický vývoj, ekonomický rast, preto dochádza k pozvoľnému rozkladu civilizácie, jej štruktúr, Európskej únie). Ide tu o pôsobenie dávno známeho zákona prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, hromadiaca sa kvantita (obsah) začne tlačiť na zmenu kvality (formy), ak k nej nedôjde, narastaním kvantitatívnych zmien sa systém začne rozpadať.

Z hľadiska pozitívneho vývoja je nutné dať priestor pokroku, vzniku vyšších, organizovanejších systémov.

Problém preto nespočíva v samotnom kvalitatívnom skoku, v revolúcii, sú pozitívnym momentom vývoja. Problém spočíva skôr v charaktere tohto skoku, v charaktere revolúcií, ktoré v doterajších dejinách nadobúdali často násilnú, krvavú podobu.

V tejto súvislosti VOSR bola pomerne pokojnou, nekrvavou revolúciou, na rozdiel od buržoáznych revolúcií. Väčšina územia prešla do moci sovietskej vlády pomerne pokojnou cestou (okrem Moskvy), v Petrohrade sa strhla len krátka prestrelka o Zimný palác, v ktorej padlo 7 ľudí. Prvá anglická buržoázna revolúcia v r. 1640-1660 (občianska vojna medzi kráľom a parlamentom, v čele s Oliverom Cromwellom) bola krvavým, násilným konfliktom bojov o moc medzi starými a novými silami. Podobne Veľká francúzska buržoázna revolúcia v r. 1789, husitská revolúcia, nemecká sedliacka vojna, či reformácia.

Prečo mali doterajšie revolúcie taký charakter?

1. Hlavnú zásluhu na tom má živelnosť procesu striedania spoločenských systémov. Obsah systému, jeho prvky sa neustále vyvíjajú, forma má tendenciu zostávať konzervatívnou, rozpor obsahu a formy sa následne nutne rieši revolúciou. Problémom doterajšieho spoločenského vývoja bolo najmä konanie jednotlivca, ktorý ako prvok systému, súčasť obsahu, sa zaoberal väčšinou len svojím individuálnym rozvojom, rastom, investoval hlavne do svojho individuálneho rastu alebo do svojej rodiny, širší spoločenský vývoj ho zaujímal málo. Ako príklad nám poslúži udivujúci rozpor u mladých ľudí, u ktorých môžeme pozorovať nenásytnú túžbu po technických novinkách, sú nimi priam posadnutí, ale na druhej strane táto nenásytnosť po technických novinkách sa nepremieta do túžby po sociálnych novinkách, zmenách, premenách spoločenského systému, v tomto smere aj u mládeže prevládajú skôr konzervatívne postoje. To nutne vedie k ostrému rozporu medzi obsahom a formou.

Možno povedať, že miera revolučného násilia závisí od miery odporu voči zmenám. Ak ľudia prijmú zmeny, prechod prebieha pokojne, bez násilia.

2. Výrazne v doterajších systémoch tomu napomáhali aj niektoré ideologické doktríny, napr. v kapitalizme dôraz na individuálne práva človeka, doktrína nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Jednotlivec i štát mali silný záujem na stabilite spoločenského systému ako podmienky svojho individuálneho rastu. Kapitalizmus nemá rád zmeny, extrémizmus, radikalizmus sú jeho nepriateľmi Na presadzovanie spoločného záujmu sa preto sformoval so vznikom civilizácie štát, ako mocenský nástroj na presadzovanie spoločných záujmov aj napriek odporu jednotlivca. Štát tým čiastočne riešil rozpor medzi rozvíjajúcim sa obsahom (rozvíjajúcimi sa jednotlivcami) a konzervatívnou spoločenskou formou. V kapitalizme však spoločenský záujem spočíva len v obmedzenom rozsahu, nikdy doň nepatrila napr. idea prirodzenej zmeny spoločenských systémov.

3.V článku VOSR a problém revolúcie v jednej krajine sme rozobrali vzťah bohatstva a revolúcie, poukazujeme na to, že bohaté krajiny nemajú záujem na zmene, ale skôr na udržaní a stabilite systému. Na zmene majú záujem skôr krajiny v krízovom, stresovom stave. Lenže bohaté krajiny svoje bohatstvo používajú aj na zadržiavanie vývoja v chudobnejších krajinách.

Stačí sa pozrieť na históriu vzťahu bohatých západných kapitalistických krajín k socialistickým krajinám (útoky proti ZSSR od jeho vzniku, politika zadržiavania komunizmu Západom, blokovanie Kuby, vojna so socialistickým Vietnamom), k ľavicovo orientovaným krajinám (príklady Nikaraguy, Venezuely, Bolívie, Grenady). Nutnosť revolučnej zmeny spoločnosti v takomto prípade ide riešiť iba násilnou revolučnou zmenou, utvorením diktatúry, ktorá pomáha akumulovať zdroje krajiny na odrážanie nepriateľských útokov.

A samozrejme, bohaté krajiny používajú svoje zdroje aj na zadržiavanie vývoja vo vlastnej krajine, či už ideologicky, politicky, ekonomicky, vojensky. Hlavný prúd médií neustále opakuje tézy o večnosti kapitalizmu, že je najlepším možným systémom v dejinách, prirodzeným systémom, zodpovedajúcim prirodzeným potrebám ľudí, preto niet dôvodu vymýšľať a meniť spoločenský systém, najlepší systém bol už vymyslený. Neexistuje rozvinutá predstava nutnosti dynamicky sa meniacej spoločnosti, prirodzenej zmeny systémov, bez ktorej sa nedá spoločnosť meniť mimo revolúcie. A tak sa vývoj presadzuje cez revolúcie, cez revolučné násilie, namiesto prirodzenej snahy o pokrok, dosiahnutie vyššej kvality systému, vyššej životnej úrovne. V tomto smere otázka nespočíva v dobrovoľnosti výberu ľudstva pre konzervativizmus či pokrok (sloboda výberu, ako ukážeme inde, spočíva v inom smere).

Príroda tento problém rozporu konzervativizmu a pokroku, rozvíjajúceho sa obsahu a konzervatívnej formy, rieši smrťou indivídua, neustálou výmenou indivíduí. Príroda to rieši zrejme aj prostredníctvom masových vymieraní (poznáme 5 veľkých masových vymieraní, posledné pred 66 mil. rokmi, kedy vymreli aj nevtáčie dinosaury). A ľudská spoločnosť to riešila doposiaľ revolúciami.

4. Nový systém na epochálnu prestavbu, na utvorenie novej ekonomickej, politickej, sociálnej, poznatkovej bázy potrebuje akumulovať obrovské materiálne, finančné, ľudské zdroje. Tak postupoval aj kapitalizmus, problémy prvotnej akumulácie kapitálu rozobral K. Marx v Kapitáli, alebo Róza Luxemburgová v diele Akumulácia kapitálu. A treba zdôrazniť, že akumulácia kapitálu mala niekoľkonásobne drsnejšie a krutejšie podoby ako socialistická akumulácia. Problém prechodu zdrojov do rúk novej moci bol významným zdrojom revolučného násilia.

“…veľké masy ľudí zrazu a násilne odtrhávajú od ich existenčných prostriedkov a vrhajú ich na trh práce ako slobodných, ničím nespútaných proletárov. Vyvlastnenie pôdy poľnohospodárskeho výrobcu, roľníka, je základom celého tohto procesu. Dejiny tohto vyvlastnenia… klasickú podobu majú len v Anglicku…
…Predohra prevratu, ktorý vytvoril základ kapitalistického výrobného spôsobu, prebieha v poslednej tretine 15. a v prvých desaťročiach 16. storočia…. V Anglicku bezprostredný podnet na to dal najmä rozkvet flanderskej vlnárskej manufaktúry a zodpovedajúci rast cien vlny… sa jej heslom stala premena ornej pôdy na pasienky pre ovce.

…Zákonodarstvo sa zľaklo tohto prevratu… Zákon Henricha VII., 1489, c. 19, zakazoval búrať všetky roľnícke domy, ku ktorým patrilo najmenej 20 akrov pôdy. Ten istý zákon sa obnovuje zákonom 25 Henricha VIII. Okrem iného sa v ňom hovorí, že “veľa nájmov a veľké stáda dobytka, najmä oviec, sa hromadia v rukách niekoľkých ľudí, v dôsledku čoho veľmi vzrástli pozemkové renty a veľmi upadlo obrábanie pôdy, kostoly a domy zbúrali, ohromné masy ľudu zbavili možnosti uživiť seba a svoju rodinu”.

…Ešte v posledných desaťročiach 17. storočia bola yeomanry, nezávislé roľníctvo, početnejšia ako trieda nájomcov… Asi roku 1750 yeomanry zmizla a v posledných desaťročiach 18. storočia zmizla aj posledná stopa po obecnom vlastníctve roľníkov. (K. Marx: Kapitál I, Pravda, Bratislava 1985 , s. 592-599).

Proces pôvodnej akumulácie kapitálu znamenal popretie buržoáznej tézy o práve človeka na vlastníctvo. Predkapitalistický spôsob výroby sa totiž zakladal na individuálnom vlastníctve pracujúceho, pracujúci bol slobodným vlastníkom svojich pracovných podmienok, ktorými sám narábal, kde roľník bol vlastníkom poľa, ktoré obrábal, remeselník vlastníkom nástroja, s ktorým pracoval. Tento výrobný spôsob však predpokladá roztrieštenie pôdy a ostatných výrobných prostriedkov. Tak ako vylučuje ich koncentráciu, vylučuje aj kooperáciu, deľbu práce v rámci toho istého výrobného procesu. Kapitalistická pôvodná akumulácia znamená premenu individuálnych a roztrieštených výrobných prostriedkov na spoločensky koncentrované, teda premenu trpasličieho vlastníctva mnohých na obrovské vlastníctvo niekoľkých, teda vyvlastnenie ľudu, vyvlastnenie bezprostredných výrobcov. (K. Marx, tamtiež, s. 627 -628)

Vyvlastnením a vyhnaním časti vidieckeho obyvateľstva sa spolu s robotníkmi uvoľnili ich životné prostriedky a pracovný materiál pre priemyselný kapitál. A zároveň sa vytváral aj odbyt pre vnútorný trh.

Husitské hnutie a reformácia ako ranokapitalistické revolúcie znamenali predovšetkým majetkový prevrat. Husitstvo previedlo obrovský presun v držbe pôdy zosvetštením, vyvlastnením (sekularizáciou) väčšiny cirkevného pozemkového majetku. Reformácia podobne: v r. 1523-1560 počas vlády Gustava I. vo Švédsku zavedená reformácia. V r. 1526 bola švédska cirkev zdanená a jej majetok vyvlastnený.

Proces pôvodnej akumulácie kapitálu (vyvlastnenie roľníkov, cirkvi i nepriateľskej šľachty) vykazuje zhodné črty s procesom socialistickej industrializácie priemyslu a kolektivizácie poľnohospodárstva i procesom akumulácie zdrojov v starom Grécku.

Proces likvidácie feudálnej roztrieštenosti, územno-politickej centralizácie, vytvárania jednotného národného trhu – čo predstavuje prechod z úrovne mestského štátu a únie mestských štátov k vytváraniu novodobých buržoáznych národných štátov, idú v jednote s absolutizáciou politickej moci, koncentráciou politickej, hospodárskej, duchovnej moci v rukách novo sa utvárajúcej triedy – buržoázie, (teda koncentrácie zdrojov – aj prostredníctvom procesu prvotnej akumulácie kapitálu, vyvlastnenia roľníkov, drobných remeselníkov, cirkvi i feudálov). Tento proces je spätý s podporou miest, manufaktúr, ktorý sa v nich rozvíja, mešťanov a obchodníkov, ktorí predstavujú politickú, hospodársku, sociálnu a duchovnú základňu buržoázneho absolutizmu.

Kapitalisti previedli zároveň obrovské vyvlastnenie majetku domorodých obyvateľov Ameriky, Afriky, Austrálie, Nového Zélandu, Ázie, došlo nielen k vyvlastneniu majetku domorodých obyvateľov, ale aj ich masovej genocíde.

Za pomoci kolosálnej akumulácie zdrojov z kolónií prebiehala aj prestavba klasického kapitalizmu laissez-faire na regulovaný kapitalizmus na prelome 19. a 20. st. a v prvej polovici 20. st.

Na kardinálnu otázku zdrojov potrebných pre prestavbu systému pozabudol M. Gorbačov pri svojej prestavbe. Potreba demokratizácie systému síce bola potrebná, ale až druhou v poradí. Ukázali to jasne aj čínske skúsenosti. Namiesto pevnej kontroly nad zdrojmi, ich akumulácie, tieto sa začali strácať v anarchii systému. Nehovoriac o rozsiahlej oligarchickej rozkrádačke za B. Jeľcina, čo prinieslo namiesto modernizácie systému jeho rozklad.

Ako sa vyhnúť revolučnému násiliu?

V súčasnej globálnej civilizácii vznikla potreba novej spoločenskej dohody, dohody o široko pluralitnom, diverzitnom usporiadaní civilizácie (sociodiverzite), aby si v nej našli svoje miesto kapitalisti, socialisti, komunisti, individualisti, kolektivisti, kresťania, moslimovia, budhisti i ateisti.

1. V prvom rade je potrebné dať priestor vzniku nových foriem, ktoré vyrastú z našej civilizácie, ako jej produkt. Vzniku nových foriem v konečnom dôsledku nemožno zabrániť, v rámci tokov matérie, energie a informácií v našom vesmíre vzniká voľná energia, ktorú je potrebné neustále viazať do nových, vyšších systémov, čím získa pozitívne znamienko. Bez pozitívneho usmernenia voľnej energie nadobudne negatívnu, deštrukčnú, ničivú podobu, rozkladajúcu civilizáciu, hroziacu nakoniec jej zánikom.

Niekto môže vzniesť námietku umelej konštrukcie, stačí však poukázať na to, že v dejinách sa uplatňovala určitá nepísaná dohoda, ktorá tento proces rešpektovala. Uplatňoval sa nárok, nepísané historické právo na vznik vyššieho systému a právo potlačiť opozíciu proti jeho vzniku.

Za čo iného možno pokladať kolonizáciu amerického kontinentu Európanmi, genocídu Indiánov a ich uzavretie do rezervácií, pretrvávajúce do súčasnosti? Ak tu nerátame s právom vyššieho systému na svoj vznik a potlačenie odporu, potom nech USA vrátia všetku pôdu pôvodným obyvateľom Ameriky. Podobne sa to dotýka aj Austrálie, Nového Zélandu, Karibiku, Kanárskych ostrovov, Grónska, Aborigéni v Austrálii sú ešte aj dnes chápaní ako druhoradí občania.

Veľká Británia sa za zabíjanie ľudí na území Britského impéria vôbec nehanbí, naopak, britské múzeá a školský systém sú plné pripomienok na túto hrdinskú koloniálnu dobu. Pred bránou univerzity v Durhame stojí súsošie znázorňujúce postavu chrabrého Angličana s puškou, stojaceho pyšne na hromade mŕtvych domorodých obyvateľov Afriky. Pri postave chrabrého Angličana sú neustále položené kytice kvetov ako výraz vďaky. V múzeu v Portsmouthe je vystavený guľomet, ako významná vedecko-technická novinka európskej civilizácie, ktorým bolo 2. 9. 1898. potlačené Mahdího povstanie v Sudáne. Počet padlých v niekoľkých hodinách sa odhaduje na 20 000 mahdího jazdcov, ale na ceduľke pri guľomete je prezentovaný ako problém tohto vražedného nástroja, že sa príliš prehrieval. Veľké plátno v tom istom múzeu, znázorňujúce hromadnú popravu stoviek Indov, nesie honosný názov Obrana Indie. Od čoho odvodzujú Briti legitimitu tohto konania?

Od čoho odvodzujú legitimitu svojho konania kolonizátori? Podľa vzoru tzv. spravodlivosti po r. 1989 v socialistických krajinách, návratu majetku do rúk pôvodných majiteľov by aj kolonizátori mali vrátiť majetky pôvodným majiteľom. Majetkový prevrat po r. 1989 išiel proti všetkým historickým pravidlám a zákonom.

Za čo iného možno pokladať potlačenie pohanstva kresťanskou cirkvou a európskou spoločnosťou? Ak tu nerátame s nepísaným historickým právom vyššieho systému, potom uzákoňme aj právo ľudí na pohanskú vieru a kulty. Od čoho odvodzujú kresťania legitimitu svojho konania?

Brániť vzniku nových foriem nemá z dlhodobého hľadiska zmysel. Ak sa zabráni ich vzniku na jednom mieste, vyrastú na inom. Ak sa zabráni vývoju vôbec, môže to hroziť vyhynutím ľudstva, alebo permanentným krízovým stavom.

Tento permanentný krízový stav prežívame v dnešnej euroatlantickej civilizácii. Pretože Západ chcel „poručiť vetru a prírode“, ignoroval všetky dejinné zákonitosti a zastavil pokrok. Všetky veľké dejinné zlomy posledných 30 rokov: veľký civilizačný zlom r. 1988-1989, globálna kríza r. 1998, globálna kríza r. 2008 boli znamením vyčerpania potenciálu predošlej spoločenskej formy, signálom potreby ľudstva preskočiť na kvalitatívne novú vývojovú diagonálu. Keďže sme to nerešpektovali, dnes sa európska civilizácia nachádza v stave rozkladu.

Je v záujme ľudstva tento proces duchovne , poznatkovo podchytiť a riadiť vo svoj prospech. Práve vedomé riadenie pohybov civilizácie v súlade s poznatkami o vývojových princípoch má byť súčasťou vedomostnej civilizácie.

– Nová forma odčerpá prebytočnú voľnú energiu, čím sa civilizácia zbaví potenciálnych konfliktov, vojen, násilných prejavov ľudí (najmä masakier).

– Nová forma dá ľuďom oveľa širší priestor pre realizáciu ich záujmov, potrieb, viac spotreby, blahobytu, spokojnosti.

– Utvorí sa tým priestor pre využitie nových zdrojov energie, zdrojov surovín, nových poznatkov.

2. Na druhej strane nie všetci ľudia majú potrebu byť pioniermi, priekopníkmi pokroku, nových metód, namiesto života v novej spoločnosti radšej volia život v starej osvedčenej spoločenskej forme, či už socializme, kapitalizme, či prvobytnom kmeni. Treba rešpektovať takúto potrebu. Pritom je aj v záujme starých spôsobov života, aby sa dal prirodzený priestor vzniku novej forme, aby sa tým predišlo deštruktívnym procesom v civilizácii. Nové formy môžu pritom účinne, cieľavedome pomáhať starým formám prekonávať problémy vyplývajúce zo živelných pohrôm, ap., bez vnucovania nových foriem spoločnosti, ako to dnes prevádza Západ v mnohých krajinách sveta (Sýria, Irak, Líbya). Nevidím problém v tom, aby napr. v Afganistane existoval islamský štát s jeho pravidlami, jeho obyvatelia s tým však musia súhlasiť, želať si život v takomto systéme. A tak ako nesmie euratlantická civilizácia vnucovať svoj model života Afganistanu, tak Afganistan, Saudská Arábia, či ďalšie konzervatívne systémy nesmú vyvážať svoj model mimo svojich hraníc. Globálna správa by mala prísne trestať každý takýto pokus.

Nová globálna spoločenská dohoda medzi ľuďmi by mala viesť k takému usporiadaniu života na Zemi, aby sa dal prirodzený priestor pokroku, ale aby sa rešpektovalo aj právo ľudí žiť v starých spoločenských formách.

Život v starom spoločenskom modeli si však vyžaduje rešpektovať kvôli stabilite svojho systému jeden vývojový princíp. Spoločnosť v takomto modeli nemôže ekonomicky, technologicky rásť. Vývoj sa musí zakonzervovať na určitej stabilnej úrovni, ako vývoj v kruhu. Ekonomický rast totiž nutne tlačí na kvalitatívnu zmenu spoločenského systému, ako to vyplýva z dialektického zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne, alebo jeho historickej podoby, Zákona súladu výrobných vzťahov charakteru a úrovni výrobných síl. Za príklad nám v tomto smere dobre poslúžia polynézske spoločenstvá, ktoré zakonzervovali na tisíce rokov rozvinutý prvobytný kmeňový spôsob. Bez snahy o pokrok, o hromadenie bohatstva, si vytvorili svoj polynézsky raj, ktorý im poskytuje pomerne pohodový život.

Galéria | This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 8. Historické udalosti, výročia, 9. Témy pre ľavicu, návrhy, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s