Od socializmu k trhu? Jeden z omylov novembra 1989

November 1989: Požiadavka trhovej ekonomiky nemala protisocialistický charakter. Aj socialistická ekonomika je trhová.

Pred novembrom 1989, aj po novembri sa objavili požiadavky na zavedenie trhovej ekonomiky. A médiá, ale i mnohí odborníci nás poučujú, že po r. 1989 došlo k prechodu od socializmu k trhu, alebo tiež od socialistickej plánovanej ekonomiky k trhovej ekonomike. A  prechod k trhu znamenal zánik socializmu Trh sa pritom automaticky stotožňuje s kapitalizmom. Je to zavádzajúce.

Trh je priestorom a mechanizmom, ktorého funkciou je slúžiť ekonomickým subjektom na výmenu výsledkov svojej činnosti: na výmenu tovarov, služieb, poznatkov, prípadne aj práce, pracovnej schopnosti. Vznikol spolu so systematickou deľbou práce a potrebou vymieňať si produkty, kedy pred 5200 rokmi zavŕšením neolitickej revolúcie bolo vystriedanie prvobytnej spoločnosti štátno-triednou. Pravidelná, opakujúca sa masová výmena produktov sa nedá realizovať mimo trhu. Všetky spoločenské systémy po prvobytnej forme mali trhovú podobu.

Buržoázni ideológovia radi zdôrazňujú, že trh nikto nevytvoril. Nie je to celkom tak, že tento systém nik nevytvoril a nikto nekoordinuje činnosť ľudí, trhových subjektov. Ich činnosť koordinuje sociálny program, ktorého súčasťou trh je, ktorý sa vyvíjal po tisícročia a ktorý P. A. Samuelson nazýva „mechanizmom neuvedomelej koordinácie ľudí“.

Podobne ako biologické organizmy sa riadia biologickým, genetickým programom, aj spoločenský organizmus, ľudstvo sa riadi sociálnym programom. Ktorý sa vyvíjal od počiatku vývoja ľudstva, a postupne zdokonaľoval svoju podobu. Sociálny program riadi, usmerňuje toky matérie, energie a informácií vnútri sociálneho organizmu i medzi ľudstvom a prírodou. Usmerňuje spoluprácu a deľbu práce vnútri tohto organizmu. Nejde teda vo svojej podstaate o živelný proces, ale pomerne dobre organizovaný, riadený.

K tomu citát z učebnice od Samuelsona: „Kto rieši tri základné otázky (ako, čo a pre koho) v trhovej ekonomike? Možno vás prekvapí, keď sa dozviete, že nijaký jednotlivec alebo organizácia sa vedome nezaoberajú riešením tejto triády ekonomických problémov. Milióny podnikateľov a spotrebiteľov sa však stretávajú na trhu, kde určujú ceny a output.

Aby sme si uvedomili, aká je to úžasná vec, predstavme si také mesto, ako je New York. Bez sústavného prísunu tovarov by sa v priebehu týždňa ocitlo na pokraji vyhladovania. Pritom ide o potraviny najrôznejšieho druhu a množstiev. Celé dni a mesiace putuje do New Yorku tovar z najbližšieho okolia, z päťdesiatych amerických štátov i z najvzdialenejších kútov sveta.

Ako je to možné, že 10 miliónov ľudí môže v noci pokojne spať bez strachu z toho, že by mohlo dôjsť k porušeniu týchto komplikovaných ekonomických procesov, od ktorých závisí existencia mesta? Najprekvapujúcejšie je, že všetky tieto ekonomické činnosti prebiehajú bez prinútenia a bez akéhokoľvek centrálneho riadenia.

…Trhová ekonomika je zložitý mechanizmus neuvedomenej koordinácie ľudí, činností a podnikov pomocou systému cien a trhov. Je to komunikačné zariadenie, ktoré zhromažďuje poznatky a činnosti miliónov rôznych jednotlivcov. Tento systém je schopný bez centrálneho sprostredkovania riešiť problém, ktorý by nevyriešil ani najväčší počítač, pretože zahŕňa milióny neznámych premenných a vzťahov.

Tento systém nik nevytvoril a podobne ako ľudská spoločnosť podlieha zmenám.“ (P. A. Samuelson-W. D. Nordhaus: Ekonómia I., Bratislava 1992, s. 54)

Pozrime sa na niektoré, aj západné definície trhu

Veľká ekonomická encyklopédia, Sprint 1996, definuje Trh (market, rMarkt, rynok) nasledovne: „Priestor, v ktorom si jednotlivé ekonomické subjekty vymieňajú výsledky svojej činnosti (tovary), resp. súhrn rozličných nástrojov, foriem, mechanizmov a sociálno-ekonomických vzťahov, ktoré túto výmenu umožňujú. Trh možno členiť z rozličných hľadísk. Podľa toho, čo je predmetom kúpy na jednej strane a predaja na druhej strane, sa rozlišuje trh výrobných faktorov, zložený z relatívne samostatného trhu práce, trhu pôdy a trhu kapitálu, trhu peňazí, ktorý má veľmi blízko k trhu kapitálu, a trh výrobkov a služieb“

Tú istú definíciu uvádza aj Ekonomická encyklopédia, Sprint 1995

P. A. Samuelson v Ekonómii 2, Bratislava 1992, s. 538 uvádza nasledovné chápanie trhu: „Trh – Market – je mechanizmom, prostredníctvom ktorého kupujúci a predávajúci na seba vzájomne pôsobia, aby určili ceny a množstvo tovarov. Niektoré trhy (napr. trh cenných papierov alebo blší trh) sa konajú na konkrétnych fyzických miestach. Iné trhy sa realizujú prostredníctvom telefónu, alebo sa organizujú prostredníctvom počítačov.“

„Trhový mechanizmus – market mechanism – forma organizácie, v rámci ktorej sa jednotliví výrobcovia dostávajú s jednotlivými spotrebiteľmi do vzájomných kontaktov, aby vyriešili tri základné otázky, pred ktorými stojí každá ekonomika (čo vyrábať, ako vyrábať a pre koho vyrábať). Trhový mechanizmus je súborom viacerých prvkov, ktoré existujú na trhu, vzájomne sa ovplyvňujú a prispievajú k tomu, že výsledkom tejto interakcie je, že tu jestvuje určitý poriadok. K najvýznamnejším prvkom trhového mechanizmu a zároveň teda k najdôležitejším trhovým kategóriám patria: trhové subjekty, trhová konkurencia, ponuka, dopyt, trhová cena.“ (Veľká ekonomická encyklopédia, Bratislava 1996)

Nachádza tu niekto niečo, čoby neplatilo aj pre socializmus? U západných, či pro kapitalistických autorov vzniká skôr ten problém, že stotožňujú trh len s jednou jeho historickou podobou, kapitalistickou a hlavne tzv. slobodným trhom. Lenže trh má rôzne historické podoby, ako aj rôzne podoby v rámci jedného spoločenského systému, od direktívne riadeného, regulovaného, až po voľný, neregulovaný. Je čistou domýšľavosťou povinne spájať trh s konkurenciou a súkromným vlastníctvom.

Historické formy trhu

1.Utváranie trhovej výmeny v kmeňovej forme

2.Naturálna podoba trhovej výmeny v nevoľníckej forme

3.Kapitalistická forma trhu

– voľný trhový mechanizmus laissez-faire

– regulovaný trh kap. nadstavby

4.Socialistický trh

– klasický soc. trh

– trh post-klasického socializmu

5.Globálny trh

 

Možno stotožniť trh s kapitalizmom, s kapitalistickou podobou trhu?

V nasledujúcej definícii trhovej ekonomiky P. A. Samuelson zamieňa trh všeobecne kapitalistickou podobou voľného trhu:

Trhová ekonomika – Market economy. Ekonomika, v ktorej sa odpovede na otázky čo, ako a pre koho, týkajúce sa alokácie zdrojov, určujú predovšetkým ponukou a dopytom na trhoch. Pri tejto forme ekonomickej organizácie firmy motivované želaním maximalizovať zisk, nakupujú imputy, vyrábajú a predávajú outputy. Domácnosti … idú na trh a určujú dopyt po tovaroch. Vzájomné pôsobenie ponuky firiem a dopytu domácností potom určuje ceny a množstvá tovarov.“ (P. A. Samuelson: Ekonómia 2., Bratislava 1992, s. 539)

Pôvodnou, prirodzenou funkciou trhu je realizovať výmenu výrobkov, služieb. Výrobca potrebuje získať výmenou za svoje výrobky iné výrobky a služby. Len v kapitalizme nadobúda trh podobu mechanizmu, kde prioritne nejde o výmenu tovarov, ale o produkciou zisku, výmena tovarov tu plní len druhotnú, obslužnú funkciu produkcie zisku.

Odkaľ vzali kapitalistickí ekonómovia povinné spájanie trhu s konkurenciou (čo vyvracia aj súčasná podoba kapitalizmu) a súkromným vlastníctvom, a väčšinou ho redukujú na podobu tzv. voľného trhu, možno iba hádať. Je to zrejme z rovnakej studnice múdrostí, ako téza o výlučnosti kapitalizmu, ktorý nemá alternatívy.

Trh ako priestor a mechanizmus s funkciou výmeny tovarov, služieb, práce, vyplynul z deľby práce a teda aj spolupráce. Kapitalizmus, ktorý zdôrazňuje prioritu konkurenčného boja, teda nie je v nejakom prirodzenom súlade s trhom, skôr naopak, dal trhu podobu konkurencie. Samozrejme, v kapitalistickej epoche táto podoba trhu výborne fungovala, priniesla mnoho pozitívnych výsledkov. Ale pozitívne výsledky priniesla aj direktívno-administratívna podoba trhu v klasickom socializme, ako to ukazuje aj P. A. Samuelson.

“Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že – na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici – socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.                                                                    

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

 

Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP                                 (v % ročne)
Sovietsky zväz  
 1885-1913 3,3
 1928-1987 4,2
Spojené štáty  
 1834-1929 4,0
 1929-1987 3,0
Spojené kráľovstvo  
 1855-1987 2,1
Nemecko  
 1850-1987 2,8
Japonsko  
 1874-1987 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: “Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)” (P.A. Samuelson/W.D. Nordhaus. Ekonómiva 2. Bratislava 1992, s. 404)

S prechodom kapitalizmu od jeho klasickej podoby (kapitalizmu voľnej súťaže, laissez-faire, s minimom zásahov štátu) k post-klasickej, monopolnej podobe, klasická podoba trhu v podobe voľnej súťaže ponuky a dopytu prestala fungovať. Dnes preto hovoriť o voľnom trhu je nepresné. Jeho koniec ohlásil J. M. Keynes v práci The End of Laissez-Faire v r. 1926, ak mu niekto neveril, definitívne o tom rozhodla Veľká hospodárska kríza r. 1929-1933. Konkurencia a voľný trh sa stali nezlučiteľné, pretože monopoly by v priestore voľného trhu zrušili akúkoľvek konkurenciu. Zvyšky konkurencie v monopolnom kapitalizme sú možné len vďaka silnej regulačnej funkcii štátu, aby na trhu pôsobilo čo najviac ekonomických subjektov,  nielen 2 – 3 monopoly a aby tak bola zachovaná aj konkurencia. Nadnárodné  monopoly sú však často silnejšie ako národné štáty a delia si trhy na základe kartelov, dohôd. A dúfať, že ceny v monopolnom prostredí poskytujú objektívne informácie, môže azda utopista.

Ak neuznáme direktívnu podobu trhovej výmeny klasického socializmu za trhovú ekonomiku, nemôžeme uznať za trhovú ekonomiku ani ekonomiku post-klasického monopolného kapitalizmu. Jednak je v Európskej únii silne regulovaná, reguluje sa dokonca zakrivenie banánov, uhoriek, ap. Ale hlavne nadnárodné monopoly  majú tendenciu eliminovať akékoľvek voľnotrhové sily a direktívne určovať, aká produkcia sa bude kde vyrábať, pre koho, v akej kvalite, direktívne prerozdeľovať produkciu aj podľa typu krajín, napr. pre krajiny východnej Európy určili výrobky nižšej kvality, hoci pod rovnakým označením.

Pokusy o znovuzavádzanie voľného trhu po r. 1990 mali negatívne dopady na svetovú ekonomiku, najmä ekonomiky východoeurópskych krajín. Išlo o neoliberálny kapitalistický model. Zdôrazňujem, kapitalistický, pretože liberalizmus nerovná sa kapitalizmus, nie každý liberalizmus má kapitalistickú podobu. Liberalizmom sa budeme zaoberať v osobitnom článku,

Niekedy sa pod pojmom neoliberalizmus myslí aj globalízácia, utváranie globálneho trhu, odstraňovanie prekážok pre globálnu výmenu, obchod. Nejde o zhodný proces, v procese kapitalistického neoliberalizmu ide o snahu odstrániť reguláciu, plánovanie štátu, prenechať rozhodovanie na najnižšie ekonomické subjekty – firmy. Ako sme však ukázali, v monopolnom prostredí proces voľného trhu už nedokáže fungovať. Globalizácia je úplne iný proces, ide o proces utvárania globálneho trhu (a globálnej regulácie, plánovania, inštitúcií, zákonov) pod tlakom globálne sa utvárajúceho technologicko-výrobného spôsobu Možno si samozrejme vybrať aj cestu odmietania globalizácie, kto odmieta globalizáciu, mal by zahodiť mobil, satelitnú televíziu, navigáciu, ap. Viac o tom v osobitnom článku.

Socialistický trh a jeho vývoj

Učebnica Politická ekonómia, Pravda 1990, preklad učebnice Politizdat, Moskva 1988 uvádza nasledovné chápanie trhu a socialistického trhu (s. 458):

„ Reálny pohyb spoločenského produktu sa v reprodukčnom procese uskutočňuje prostredníctvom rozvetveného systému hospodárskych väzieb, ktoré vytvárajú jednotné tkanivo ekonomického života podnikov, odvetví, územných komplexov a národného hospodárstva ako celku. Pomocou týchto väzieb sa v organizme uskutočňuje svojrázna „látková výmena“, zabezpečuje sa jeho zdravý vývoj. Dôležité funkcie v procese pohybu spoločenského produktu a jeho súčasti plní socialistický trh. …

Čo je trh z politickoekonomického hľadiska? Je to predovšetkým proces výmeny. Nie však jednoducho výmeny. Výmena môže byť organizovaná rôzne. Trh je výmena organizovaná podľa zákonov tovarovej výroby a obehu, súhrn vzťahov tovarového a peňažného obehu.

Objektívna nevyhnutnosť existencie tovarovej výroby v socializme robí rovnako nevyhnutnou aj existenciu socialistického trhu s jemu zodpovedajúcimi kategóriami (cenou, dopytom, ponukou, konjunktúrou, rovnováhou a pod.) a metódami regulovania….

Socialistický trh je plánovite regulovaný, pretože časť tovarov (najdôležitejších, určujúcich životnú úroveň obyvateľstva a základné národohospodárske proporcie) sa na ňom nakupuje a predáva za centralizovane stanovené ceny a dopyt a ponuka sa do značnej miery formujú na základe systému plánovaných úloh a ekonomických normatívov. …

Najdôležitejším rozdielom medzi dvoma typmi trhu je neexistencia súkromného vlastníctva a vykorisťovania, čo zásadne mení jeho sociálnu podstatu.

 

A čo hovorí na toto spojenie americký ekonóm Milton Friedman:

„ Vezmime si najextrémnejšie direktívne hospodárstva, ktoré v súčasnej dobe existujú – Sovietsky zväz a Čínu. Mám podozrenie, že v Sovietskom zväze a dokonca i v Číne, keby sa nám to podarilo nejako kvantifikovať, by ste objavili, že väčšina zdrojov je organizovaná skôr na trhových princípoch, na princípoch dobrovoľnej kooperácie ľudí sledujúcich svoje vlastné záujmy, než pomocou prepracovanej štruktúry priamych direktív. Zreteľným príkladom toho sú súkromné záhumienky v Rusku, ktoré vraj zaberajú 3 percentá ornej pôdy a podieľajú sa na štvrtine až tretine celkovej poľnohospodárskej produkcie krajiny.

Na sovietskom trhu práce sú ľudia najímaní a prepúšťaní. Jednotlivci majú určitú voľnosť výberu práce, prijať alebo odmietnuť zamestnanie… z čoho vyplýva, že väčšina práce je nakoniec alokovaná prostredníctvom trhových ujednaní.

…Typická otázka, ktorá sa v súvislosti s centrálnym ekonomickým plánovaním kladie, je: nakoľko môžu byť do direktívneho hospodárstva zavádzané trhové prvky. Myslím, že takto je otázka postavená na hlavu. Reálna otázka je, ako ďaleko je možné zájsť pri zavádzaní direktívnych prvkov do trhového hospodárstva. Myslím, že je doslova nemožné fungovanie rozmernej ekonomiky na prísne direktívnom základe. To čo umožňuje takým krajinám ako je Čína alebo Sovietsky zväz, v zásade vôbec fungovať, sú tržné prvky, ktoré sú buď vedome zavedené, alebo im jednoducho nejde brániť.

Ak hovorím o trhových prvkoch zavedených do direktívnych ekonomík v Číne alebo Sovietskom zväze, nehovorím o slobodných trhoch, ide o vysoko deformované trhy.

V princípe vykonávajú ceny v každej spoločnosti tri funkcie. Za prvé predávajú informáciu. Dozvieme sa veľmi rýchlo, že je treba šetriť energie, pretože je táto informácia predávaná vo forme vyšších cien nafty… Ceny predávajú informáciu o záľubách, o disponibilite zdrojov, o výrobných možnostiach… Druhá funkcia… podnecujú ľudí, aby volili menej nákladné metódy výroby, a aby využívali zdroje k účelom, ktoré sú  najviac hodnotené. … tretiu, ktorá spočíva v určovaní toho, kto čo dostane a koľko – rozdeľovanie príjmov….

Dôvody, prečo je dôležité zdôrazňovať tieto tri funkcie a ukazovať ich vzájomné väzby, je podľa môjho názoru v tom, že v podstate všetky problémy centrálneho ekonomického plánovania vyvierajú z pokusu tieto funkcie vzájomne oddeľovať. Ako môžeme ľahko vidieť, ceny môžu byť pre ľudí podnetom len preto, že sa používajú k rozdeľovaniu príjmov. Ak to, čo niekto dostáva za svoju činnosť,  nijako nezávisí na tom, čo robí, potom nie je žiaden dôvod, aby sa tento človek znepokojoval informáciou, ktorú ceny prinášajú, nič ho nepodnecuje, aby konal v súlade s touto informáciou

Ak jeho príjem závisí na tom, čo robí, na rozdiele medzi cenou, ktorú dostáva za predaj svojich služieb, a cenou, ktorú musí sám zaplatiť za nakupované položky – ak závisí na rozdiele medzi príjmami a nákladmi z podnikateľského hľadiska alebo mzdou a nákladmi z hľadiska robotníka – potom získava veľmi silný podnet, aby sa pokúšal predať svoje služby na najlepšom trhu za najvyššiu cenu, aby produkoval s najnižšími  nákladmi, aby vyrábal to, za čo sú ostatní ľudia ochotní najviac zaplatiť.

Rozdeľovanie príjmov je v každej spoločnosti najväčším zdrojom nespokojnosti. Platí to v direktívnom hospodárstve a platí to aj v trhovom hospodárstve. Každý vždy vie, že dáva viac ako dostáva a že jeho spolupracovník dáva menej.

Ak bude príjem človeka rovnaký, ak pracuje tvrdo alebo nie, tak prečo by mal pracovať tvrdo? Prečo by mal vyvíjať úsilie a hľadať kupujúceho, ktorý by najviac ocenil to, čo predáva, keď by z toho nemal žiadny prospech.

Ak sa cenám bráni, aby ovplyvňovali rozdeľovanie príjmov, aj keď ich neurčujú úplne, nie je možné ich použiť i iným účelom. Jedinou alternatívou je potom direktíva. Nejaká autorita musí rozhodnúť, kto bude čistiť ulice a kto riadia továreň, kto bude policajtom a kto lekárom.

Keď sa centrálne plánované ekonomiky pokúšali využívať trh, hlavnou prekážkou úspechu bola snaha oddeliť funkciu ceny pri rozdeľovaní príjmov od funkcie cien v predávaní informácií a poskytovaní podnetov…

….najslávnejšie práce na túto tému v modernej dobe… pochádza od Oskara Langeho, poľského ekonóma, a to najprv v dvoch článkoch a potom v mierne prepracovanej forme v knihe, obsahujúcej okrem toho i ranú esej Freda M. Taylora, a od Abbu P. Lernera vo viacerých článkoch a neskôr súhrnne v knihe. Lange a Lerner sa pokúšali vysvetliť, ako by mohla byť socialistická  spoločnosť organizovaná pomocou trhu. Veľmi podobný prístup predložil v približne tej istej dobe anglický ekonóm James Meade v knihe Plánovanie a cenový mechanizmus (Planning and the Price Mechanism)

Lange-Lernerovo riešenie v zásade vyžaduje, aby štátne podniky hrali hru na kapitalizmus slobodného trhu. Cieľom je formulovať konečné výsledky fungovania slobodného konkurenčného trhu a preložiť tieto výsledky do inštrukcií manažérom štátnych podnikov, aby stanovili cenu každého ich výrobku na úrovni hraničných nákladov, alebo alternatívne, pokiaľ riadiace autority samy stanovujú cenu, aby prispôsobili objem výroby tak, aby sa hraničné náklady rovnali cenám. Pri kalkulácii hraničných nákladov by manažéri podnikov mali používať najbližšie aproximácie miezd, úrokových mier, nákladov na suroviny, atď., ktoré by vznikli na slobodnom trhu…. Manažéri štátnych podnikov majú dostávať mzdu, nie „zisky“ z podniku, aj keď by snáď mohli dostávať aj odmeny viazané na zisk. Mohli by existovať motivačné odmeny. Manažéri nemajú byť vlastníkmi podnikov, podniky by vlastnil štát…. Riziká, ktoré podstupujú, nemajú byť ich vlastné riziká, alebo riziká nejakých identifikovateľných nadriadených, ale štátu. Podobne príjmy robotníkov sa nemajú nutne rovnať tým mzdám, s ktorými podnikatelia kalkulujú pri rozhodovaní o rozsahu výroby….

Je to obdivuhodná kniha…. Núti plánovačov v spoločnosti, aby sa pokúsili odhadnúť, aké výsledky by priniesol slobodný trh a tiež viesť skutočne relevantné úvahy, ako dosahovať efektívnosť výroby. Špecifikuje princípy, ktorými by sa plánovači v spoločnosti mali riadiť v procese prispôsobovania cien skúsenosti cestou pokusov a omylov, to je prispôsobovať množstvo požadované dopytom disponibilnej ponuke v krátkom období a disponibilnú ponuku množsva požadovanému dopytu za cenu rovnajúcu sa hraničným nákladom v dlhom období.

Vo viacerých krajinách bol vo väčšom alebo menšom merítku Lange-Lernerov systém skúšaný – v Langeho rodnej krajine, Poľsku, kde úspech tohto dobrodružstva nie je tak zrejmý, v Československu, Maďarsku a v Rumunsku. Aj keď výsledky boli často lepšie než výsledky dosahované skôr, všetky bez rozdielu sklamali nádeje iniciátorov reformy.

V r. 1968 formuloval G. Warren Nutter kľúčové ťažkosti tohto systému v dôležitom článku nazvanom Trhy bez vlastníkov: veľká ilúzia (Markets Without Property: A: Grand Illusion).Citujeme:“ Keď sa dnes znovu vrátime k Langeho modelu socializmu, vidíme, ako prázdny je ich teoretický aparát. Trhy bez deliteľných a prenosných vlastníckych práv sú obyčajnou ilúziou. Nemôže existovať konkurenčné správanie, či už skutočné alebo simulované, bez rozptýlenej moci a bez zodpovednosti.A konkurenčné chovanie nepovedie k rozptýleniu moci bez zodpovednosti. Ak ma byť všetko vlastníctvo doslova kolektivizované a všetka cenová tvorba doslova centralizovaná, nezostáva žiadny priestor pre mechanizmus, ktorý by mohol v akomkoľvek významnom ohľade napodobňovať fungovanie konkurenčného súkromného podniku.“

Základný problém tohto prístupu je skrytý v tom, ako zaznamenávať výkon. Ak máme vyjadriť základný rys slobodného trhu, potom je to systém, kde každý jednotlivec zaznamenáva svoj vlastný výkon sám a má záujem ho zaznamenávať správne, čo je myšlienka, ktorú prenikavo rozvinul Thomas Sowel v svoje knihe Znalosti a rozhodovanie (Knowledge an Decision). Človek, ktorý riskuje svoje vlastníctvo, má podnet k tomu, aby ho využíval čo najlepšie…

A naopak, aký majú podnet manažéri štátnych podnikov… aby zaznamenávali svoj výkon? Štátni úradníci sa budú snažiť ho zaznamenávať, ale aký podnet títo úradníci majú, aby ich zaznamenávali správne. A ako môžu získať informáciu, na ktorej základe by mohli ohodnotiť výkon manažérov?

Tento problém je najlepšie možné vyriešiť nie tak, že sa bude sledovať každodenná rutina…   ale že sa bude sledovať to, čo je v mnohých ohľadoch najdôležitejšou a jedinečnou činnosťou z hľadiska rastu, rozvoja a zmeny, totiž inovácie – rozhodovanie o nových výrobkoch, o nových kapitálových investíciách atď. …

Celkom čisté systémy neexistujú, každý systém je tak trochu zmiešaný… Problémom je otázka proporcie

 (Milton Friedman: Tržní mechanizmy a centrální ekonomické plánování. In: Liberální ekonomie, Praha 1993, s. 150 – 151)/ (M. Friedman: Market Mechanismsand Central Economic Planning. in: Economic Impact (A Quarterly Review of World  Economic), 1983 (roč. 42), č. 2, s. 78 – 83

Premeny socialistického trhu

Podobne ako v kapitalizme, aj v socializme prechádzal trh vývojom cez rôzne podoby. Od  viac-menej voľnotrhovej Novej ekonomickej politiky (NEP) r. 1921-1925 v ZSSR, k plánovanej (a jej direktívno-administratívnej podobe) po r. 1928, uvoľneniu direktívnych metód po r. 1968, až k zavádzaniu ekonomických metód, nástrojov po r. 1986 v rámci prestavby. Viac trhu v socializme v podstate znamenalo upustenie od direktívnych metód a riadenia trhového mechanizmu a zavádzanie chozraščotných metód, viac právomoci v rozhodovaní pre socialistické podniky, teda posun časti rozhodovacích právomocí z úrovne štátu na úroveň podnikov.

Rôzne podoby trhu za socializmu nakoniec pripustil aj P. A. Samuelson: „Trhový socializmus – Market Socialism podľa P. A. Samuelsona: „Socialistická ekonomika, v ktorej sa väčšina mikroekonomických otázok prenecháva trhovému mechanizmu. Štát síce aj naďalej vlastní väčšinu kapitálu a pôdy a riadi investičnú činnosť, ale o výrobnej technike, tvorbe cien a presnej štruktúre outputu rozhoduje ponuka a dopyt.“(P. A. Samuelson – W. D. Nordhaus: Ekonómia 2., Bratislava 1992, s. 539)

V tejto súvislosti sa objavuje argument, vraj oslabovaním funkcií štátu oslabuje aj socializmus, dochádza k jeho zániku. Nuž, v určitom zmysle majú pravdu, ale nie v zmysle návratu ku kapitalizmu, ale smerovania ku komunizmu. Menej štátu neznamená automaticky menej socializmu a komunizmu. Štát nevznikol so socializmom, vznikol pred 5200 rokmi spolu so vznikom triednej spoločnosti, socializmus preto nerovná sa štát, socializmom naopak štát oslabuje. F. Engels v práci Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, K. Marx v práci Nemecká ideológia a V. I. Lenin v práci Štát a revolúcia programovo hovoria o „odumieraní“ socialistického štátu, jeho dialektickom prekonávaní komunistickou samosprávou.

Objektívna nutnosť využívania direktívno-administratívnych metód v klasickom socializme

Niektorí autori odsudzujú direktívno-administratívnu podobu ako nezlučiteľnú s trhom, ako deformáciu trhu.

V prvom rade je zrejmé, že tu dochádza k redukovaniu trhu na jednu jeho historickú podobu, klasický kapitalistický voľný trh. A hlavne tu dochádza k fetišizácii tzv. neviditeľnej ruky trhu. V skutočnosti nerozhoduje nejaká abstraktná ruka trhu, ale v rôznych podobách trhu sa len posúva rovina rozhodovania, na ktorej organizačnej úrovni, ktoré subjekty ekonomiky rozhodujú: štát, rezorty, samosprávy, podniky, jednotlivci.

Ako ukazuje aj Samuelson, práve počas obdobia direktívnej podoby trhu dosiahol socializmus pozoruhodný ekonomický rast. Direktívna potreba trhovej výmeny teda zodpovedala vtedajším potrebám, nemožno vychádzať z dnešných potrieb a dnešného pohľadu, z úplne iných historických podmienok.

Prečo administratívno-direktívna podoba trhu zodpovedala potrebám vznikajúceho socializmu?

Určitá výrobno-technologická úroveň je spojená s určitou podobou a určitou veľkosťou trhu, trhového priestoru. Pästný klin bolo možné efektívne vyrábať a používať aj v rámci rodu, kmeňa. Ale efektívne fungovanie kapitalistického priemyslu si už vyžadovalo úroveň národného trhu.. Dnešné vesmírne, komunikačné, navigačné, atómové, dopravné technológie už prekročili úroveň národného trhu a vyžadujú globálny trh.  Ak by ľudstvo po atómovej vojne padlo na kmeňovú úroveň, mobily by síce bolo možné použiť aj v rámci kmeňa, ak by ešte fungovali nejaké satelity, ale satelity niekto musí obsluhovať, vypúšťať, vyvíjať. Nuž, neviem, či si dokážeme predstaviť výskum a rozvoj týchto technológii na úrovni kmeňa, mestského štátu, alebo hoci aj národného štátu.

Kapitalistická manufaktúrna a priemyselná výroba si vyžaduje rozsiahlejšiu deľbu práce a rozsiahlejší trh, ako je mestský trh feudálnych spoločenstiev, preto došlo k formovaniu národných štátov a národného trhu. Priemysel, veľkokapacitné poľnohospodárstvo sú spojené s potrebou voľnej pracovnej sily, robotníckej triedy a silnej buržoáznej triedy. V počiatkoch kapitalizmu, od 14. st., v dobe jeho utvárania, pokiaľ nebola utvorená zodpovedajúca sociálno-ekonomická štruktúra, neexistujúcu sociálno-ekonomickú štruktúru a teda absenciu prirodzených sociálnych a ekonomických síl a väzieb, ktoré by držali pokope národný štát a teda aj národný trh, suplovali tieto sily a väzby silní vládcovia, absolutistickí panovníci. Ktorí držali silnou rukou spolu utvárajúce sa národné štáty a národné trhy. Až keď sa ekonomická a sociálna štruktúra kapitalizmu stabilizovala, bolo možné utvárať krok po kroku aj kapitalistickú parlamentnú demokraciu.

Proces utvárania kapitalistickej sociálno-ekonomickej štruktúry a teda aj trhu mal oveľa drastickejšiu podobu, ako proces utvárania socializmu:

…veľké masy ľudí zrazu a násilne odtrhávajú od ich existenčných prostriedkov a vrhajú ich na trh práce ako slobodných, ničím nespútaných proletárov. Vyvlastnenie pôdy poľnohospodárskeho výrobcu, roľníka, je základom celého tohto procesu. Dejiny tohto vyvlastnenia… Klasickú podobu majú len v Anglicku…

…Predohra prevratu, ktorý vytvoril základ kapitalistického výrobného spôsobu, prebieha v poslednej tretine 15. a v prvých desaťročiach 16. storočia…. V Anglicku bezprostredný podnet na to dal najmä rozkvet flanderskej vlnárskej manufaktúry a zodpovedajúci rast cien vlny… sa jej heslom stala premena ornej pôdy na pasienky pre ovce.

…Zákonodarstvo sa zľaklo tohto prevratu… Zákon Henricha VII., 1489, c. 19, zakazoval búrať všetky roľnícke domy, ku ktorým patrilo najmenej 20 akrov pôdy. Ten istý zákon sa obnovuje zákonom 25 Henricha VIII. Okrem iného sa v ňom hovorí, že “veľa nájmov a veľké stáda dobytka, najmä oviec, sa hromadia v rukách niekoľkých ľudí, v dôsledku čoho veľmi vzrástli pozemkové renty a veľmi upadlo obrábanie pôdy, kostoly a domy zbúrali, ohromné masy ľudu zbavili možnosti uživiť seba a svoju rodinu”.

…Ešte v posledných desaťročiach 17. storočia bola yeomanry, nezávislé roľníctvo, početnejšia ako trieda nájomcov… Asi roku 1750 yeomanry zmizla a v posledných desaťročiach 18. storočia zmizla aj posledná stopa po obecnom vlastníctve roľníkov. (K. Marx Kapitál I., Bratislava 1985, s. 592-599)

„Nárazovité a ustavične obnovované vyvlastňovanie a vyháňanie vidieckeho obyvateľstva dodávalo, ako sme videli, mestskému priemyslu znova a znova masy proletárov stojacich celkom mimo cechových vzťahov, táto šťastná okolnosť viedla starého A. Andersona (nemýliť si ho s Jamesom Andersonom) k tomu, že vo svojich dejinách obchodu verí v priamy zásah prozreteľnosti. … Rednutiu nezávislého, samostatne hospodáriaceho vidieckeho obyvateľstva nezodpovedalo len zhusťovanie priemyselného proletariátu, tak ako Geoffroy Saint-Hilaire vysvetľuje zhusťovanie vesmírnej hmoty na jednom mieste jej rednutím na druhom mieste. Hoci pôdu obrábal menší počet ľudí, aj naďalej dávala rovnaké množstvo alebo aj viac produktu, pretože revolúciu vo vzťahoch pozemkového vlastníctva sprevádzali zlepšené metódy obrábania, väčšia kooperácia, koncentrácia výrobných prostriedkov atď. a pretože poľnohospodárskych námezdných robotníkov nielenže intenzívnejšie zapriahli, ale aj výrobná oblasť, kde pracovali pre seba, sa stále viac a viac scvrkávala. S uvoľnenou časťou vidieckeho obyvateľstva uvoľnili sa teda aj jeho bývalé podmienky obživy. Teraz sa premieňajú na vecný prvok variabilného kapitálu. Roľník zbavený existencie musí si vo forme mzdy zarobiť ich hodnotu u svojho nového pána, priemyselného kapitalistu. To, čo sa stalo so životnými prostriedkami, stalo sa aj s domácimi poľnohospodárskymi surovinami pre priemysel. Premenili sa na prvok konštantného kapitálu.

Predstavme si napríklad, že časť vestfálskych roľníkov, ktorí za čias Fridricha II. všetci spriadali ľan, aj keď pritom nemali na ružiach ustlané, násilne vyvlastnili a vyhnali z pôdy a druhú časť, ktorá na pôde ostala, premenili na nádenníkov u veľkonájomcov. Súčasne vznikajú veľké pradiarne a tkáčovne ľanu, v ktorých „uvoľnení“ roľníci teraz námezdne pracujú. Ľan vyzerá práve tak ako predtým. Ani vlákno sa na ňom nezmenilo, ale do jeho tela vošla nová sociálna duša. Teraz je časťou konštantného kapitálu manufaktúrnych pánov. Predtým sa rozdeľoval medzi veľké množstvo malých výrobcov, ktorí ho sami pestovali a ich rodiny ho v malých množstvách spriadali, teraz sa koncentruje v rukách jedného kapitalistu, ktorý necháva iných, aby pre neho priadli a tkali. Dodatočná práca vynakladaná v pradiarni ľanu sa predtým realizovala v dodatočnom dôchodku nespočetných roľníckych rodín, alebo za čias Fridricha II. aj v daniach pour le roi de Prusse. Teraz sa realizuje v zisku niekoľkých kapitalistov. Kolovraty a tkáčske stavy predtým rozptýlené po celom vidieku, sú teraz nakopené takisto ako robotníci a suroviny v niekoľkých veľkých pracovných kasárňach. A kolovraty, tkáčske stavy i suroviny sa teraz premenili z prostriedkov nezávislej existencie pradiarov a tkáčov na prostriedky slúžiace na to, aby ich komandovali a vyciciavali z nich nezaplatenú prácu. …

Vyvlastnením a vyhnaním časti vidieckeho obyvateľstva nielenže sa spolu s robotníkmi uvoľňujú ich životné prostriedky a pracovný materiál pre priemyselný kapitál, ale vytvára sa aj vnútorný trh.

Naozaj udalosti, ktoré premieňajú malých roľníkov na námezdných robotníkoch a ich životné a pracovné prostriedky na vecné prvky kapitálu, súčasne vytvárajú tomuto kapitálu jeho vnútorný trh. Predtým roľnícka rodina vyrábala a spracúvala životné prostriedky a suroviny, ktoré potom zväčša sama spotrebúvala. Tieto suroviny a životné prostriedky sa teraz stali tovarmi, veľkonájomca ich predáva a v manufaktúra ch nachádza svoj trh. Priadza, plátno, hrubé vlnené látky – veci, ktorých suroviny boli v dosahu každej roľníckej rodiny a ktoré sama priadla a tkala pre vlastnú potrebu – menia sa teraz na manufaktúrne výrobky, ktorých odbytiskom sú práve vidiecke oblasti. Početní rozptýlení zákazníci, ktorých existenciu doteraz podmieňovalo množstvo malých výrobcov pracujúcich na vlastný účet, koncentrujú sa teraz do jedného veľkého trhu, ktorý zásobuje priemyselný kapitál. …

Jednako vlastné manufaktúrne obdobie nevedie ešte k nijakej radikálnej prestavbe. Spomeňme si, že sa manufaktúra iba po častiach zmocňuje národnej výroby a vždy spočíva na mestskom remesle a vidieckom domáckom vedľajšom priemysle ako na svojom širokom základe. … Až veľkopriemysel so strojmi dáva stálu základňu kapitalistického poľnohospodárstva, radikálne vyvlastňuje obrovskú väčšinu vidieckeho obyvateľstva a završuje odlúčenie poľnohospodárstva a domáckeho vidieckeho priemyslu… (K. Marx: Kapitál I. Pravda Bratislava 1985, s. 615 – 618)

Vidíme tu nápadnú zhodu so socialistickou kolektivizáciou a spriemyselňovaním. Socializmu pri svojom utváraní tiež chýbali prirodzené sociálne a ekonomické väzby a sily, charakteristické pre tento spoločenský systém. Preto, pokiaľ sa neutvorili, boli nahrádzané direktívnou podobou ekonomiky, a táto podoba ekonomiky ustupovala až po postupnom utváraní socialistickej sociálno-ekonomickej štruktúry.

Za 12 rokov, od októbra 1928 (začiatku socialistického plánovania, päťročníc a kolektivizácie) do júna 1941 ZSSR podstatne zmenil svoju sociálno-ekonomickú štruktúru. Národný dôchodok sa v tejto dobe zvýšil päť a pol násobne, priemyselná výroba vzrástla 10 násobne, vznikli úplne nové priemyselné odvetia, chemický, petrochemický, automobilový, traktorový, kombajnový, ap. Počet priemyselných robotníkov vzrástol z 10,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9 % všetkého obyvateľstva na 44,9 %. Táto urýchlená i drastická premena sociálnej štruktúry sovietskej spoločnosti (ale aj iných socialistických krajín v procese kolektivizácie a spriemyseľňovania) mala podstatný dopad na utváranie uceleného socialistického trhu a sily Sovietskeho zväzu. Robotnícka trieda bola základom klasického socializmu a pokiaľ bola dostatočne početná a silná, socializmus nemohol padnúť ani pod náporom nemeckých armád v druhej svetovej vojne.

Rozvinutý socialistický trh

Ako sme ukázali, socializmus a trh nie sú nezlučiteľné . Trh je priestorom a mechanizmom, prostredníctvom ktorého si ekonomické subjekty vymieňajú výsledky svojej činnosti.. Výmena na trhu môže mať rôzne podoby: voľnú, neregulovanú činnosť firiem (z toho sa odvodzuje jej živelnosť, alebo liberálny trh, F. Hayek ho nazýval aj spontánnym poriadkom), regulovanú, alebo plánovito organizovanú podobu (podľa použitých metód buď direktívno-administratívnu alebo pomocou ekonomických nástrojov), podľa úrovne centrálne, regionálne, miestne). Direktívne plánované hospodárstvo by sme teda mohli nazvať aj direktívne organizovaným trhom.

Z toho vyplýva, že socializmus len predpokladá inú podobu trhu. Predpokladá zjednotenie plánovacieho (regulačného) mechanizmu a trhového mechanizmu do jedného celku. Kedy trh získava plánovanú podobu, alebo kedy sa rozhodovanie firiem obmedzuje len na ich zodpovedajúce možnosti a strategické otázky (a dopady sociálne, ekologické, politické) sú riešené na centrálnej úrovni.

Túto úlohu riešil aj. J. Zeman vo svojej práci: Tržní mechanizmus jako prvek soustavy plánovitého řížení. PE, 38/1990, č. 1.

Touto cestou ide Čínska ľudová republika, ktorá kladie dôraz na dlhodobú stratégiu a strategické investície do rozhodujúcich oblastí svojej ekonomiky a spoločnosti. Západní politológovia hľadajú rozdiel v demokratickom a direktívnom kapitalizme, rozdiel je však v položení dôrazu na strategické plánovanie.

Západní politici túto možnosť nemajú, pretože západný politický systém vyžaduje jednoduché a pre voličov príťažlivé kroky, vyžaduje okamžité jednoduché riešenia a výsledky, neumožňujúce sústreďovať sa na dlhodobú stratégiu rozvoja spoločnosti.

Spojenie plánu a trhu vyplýva z prekonania protirečenia štátu a súkromného vlastníctva (na triednej úrovni) a ich syntézy.

– Vyvstáva otázka, či syntézou nevzniká obecnejší, rozvinutejší nástroj výmeny.

– Tendencia k monopolizácii ekonomiky prináša likvidáciu konkurencie.  V monopolnom prostredí voľný trh likviduje konkurenciu, jej zachovanie je možné už len za pomoci regulovaného trhu. Trh mimo regulácie už nemôže fungovať.

Ide teda o obdobu regulovaného kapitalistického trhu – rozdiel je v priorite verejných záujmov (plánu) oproti podnikovým, individuálnym.

Aj voľný trh v dlhodobom meradle môže vcelku vyjadriť vzácnosť zdrojov. Jeho živelnosť však prináša viac negatív ako kladov.

– Vyjadruje to vo veľmi dlhodobom meradle. 1. Spoločnosť je nútená pri jeho pôsobení znášať obrovské výkyvy jeho živelného pôsobenia. 2. Pri zrýchlení sociálneho vývoja, zhusťovaní sociálneho času by jasne nestíhal za potrebami regulovať rýchlo bežiace procesy. Jeho živelnosť by mohla viesť k obrovským krízam a katastrofám.

Ukázalo sa to počas dvoch posledných veľkých kríz. V r. 1997-1998 vzniklo ohnisko krízy v juhovýchodnej Ázii a kríza ostro zasiahla aj Rusko, Brazíliu, a v menšej miere väčšinu krajín sveta. Jednou z príčin, prečo nedošlo k veľkým globálnym škodám, bolo utlmenie krízy Čínou, ktorá ňou prešla pomerne hladko, s miernym znížením HDP

Poslednú globálnu krízu v r. 2008 – 2009 prešla Čína tiež pomerne hladko, bez väčších výkyvov svojej ekonomiky.

 – V dobe vyspelých globálne účinných vojenských technológií by živelnosť trhu mohla viesť ku kolapsu a zániku civilizácie.

– Voľný trh plodí externality, pretože jeho prioritou je tvorba zisku. V tomto zmysle ceny na trhu neodrážajú objektívne všetky náklady firiem (snažia sa obísť ekologické, sociálne, vzdelávacie, infraštruktúrne náklady), súkromné podnikanie ich deformuje.

– Kapitalistický trh je sociálne, kultúrne, duchovne, ekologicky necitlivý. Dochádza na ňom k nežiaducim sociálnym dôsledkom: nezamestnanosti, sociálnym rozdielom, bezdomovcom, kriminalite. Trh je dobrý sluha, ale zlý pán.

– Voľný trh plodí externality, pretože rozhodujúce slovo vo výmene majú najnižšie ekonomické subjekty, podniky. Kapitalistický trh, založený na absolutizácii kritéria zisku, na súkromných firmách, ktoré zaujíma len ich úzka firemná ziskovosť, dokáže zhodnotiť len ekonomickú efektívnosť firiem. Nedokáže však zhodnotiť celospoločenskú efektívnosť ich činnosti, pretože nezarátava do ich nákladov celospoločenské náklady (na správu, vzdelanie, sociálne dopady, životné prostredie, atď.). Firmy prirodzene jednak nemajú poznatky o dlhodobých ekonomických, technologických, sociálnych, vzdelanostných trendoch, potrebách, vychádzajú hlavne z potrieb svoje úrovne. Preto prirodzene obchádzajú aj sociálne, ekologické, vzdelanostné náklady na svoju činnosť. Napr. aj firmy na Slovensku by boli najradšej, keby im školstvo pripravovalo hotových absolventov pre ich podnikanie, úlohou školskej sústavy je však sledovať aj dlhodobé záujmy spoločnosti, nielen krátkodobé potreby firiem, ktoré o 5 rokov nemusia existovať.

Socialistický trh by teda mal v cenách vymieňaných produktov zahrnúť všetky náklady: ekologické, sociálne, celospoločenské.

Rozvinutý socialistický trh znamená podriadenie trhu človeku, sociálnym, ekologickým požiadavkám, nie naopak, podriadenie človeka živelným trhovým silám.

Regulácia trhu v želaných rozmeroch, štát reguluje podmienky smerom k sociálnemu a ekologickému trhu, k spojeniu sociálnych, ekologických, ľudských požiadaviek s ekonomickými. Štát, verejná správa tak len integruje ekonomické, sociálne, duchovné väzby spoločnosti, čo živelný, spontánny trh (alebo presnejšie neregulovaná činnosť podnikov) nedokáže.

Podľa strategických zámerov, koncepcií sa regulujú ceny niektorých vybraných komodít (napr. zlato, ropa, pšenica).

Napr. v ťažkom priemysle existuje určitá stabilita, jeho výroba nie je vystavená výkyvom súvisiacim s designom, so zmenou spotrebiteľského vkusu, ap. Za takýchto podmienok môže fungovať systém centrálneho plánovania.

Voľný trh v spojení so súkromným vlastníctvom nedokáže alokovať zdroje celospoločensky hospodárne. Usmerní ich napr. do zábavného priemyslu, šoubiznisu, komerčného športu a nie do vzdelania, vedy, kultúry, masového športu. A tak ľudia zo šoubiznisu a komerčného športu zarobia niekoľko násobne viac ako inžinieri, vedci, učitelia, pracovníci zdravotníctva, pracovníci masovej kultúry, masového športu, ap., hoci práve tieto oblasti zabezpečujú pokrok spoločnosti.

Dokonalejšie výpočtové, informačné technológie umožňujú zdokonaliť aj plánovacie metódy.

Dokonalejšie informačné siete umožňujú zavádzať v širšom meradle výrobu pre konkrétneho zákazníka, na základe objednávky (A. Toffler).

Do výmeny produktov vstupuje obchodník (ako centralizovaný priestor výmeny). Je možné ho budovať ako celosvetovo informačne prepojenú obchodnú sieť, s jednotlivými sektormi (sektor potravín, kancelárskych potrieb, elektroniky, drogérie ap.). Na túto centralizovanú obchodnú sieť sa informačne napájajú maloobchodníci. Cez nich zákazník dostáva informáciu o dostupných produktoch.

Napriek dokonalejším metódam súčasťou socialistického plánovania by mala byť metóda experimentu, kedy sa niektoré nové projekty overujú na menších jednotkách a po úspešnom otestovaní zavádzajú celoplošne.

Je možné preniesť niektoré trhové regulačné mechanizmy, inštitúcie, princípy z rozvinutého (nadstavbového) kapitalizmu.

Z metodologického hľadiska otázka nestojí tak, či je lepší voľný, regulovaný, plánovaný, alebo direktívne organizovaný trh. Každej historicky sa vyvíjajúcej úrovni výrobných síl zodpovedala vždy iná podoba trhu, aby pôsobil čo najefektívnejšie, najhospodárnejšie.

Aj v rámci jednej ekonomiky môžu existovať rôzne formy trhu, rôzne okruhy.Socialistický trh, podobne ako socialistické vlastníctvo, by mohol mať viaceré roviny, okruhy, a teda aj plánovacie okruhy:

Ak v klasickom kapitalizme bol prirodzený (relatívne) voľný trh (systém laissez-faire), pre socializmus a nasledujúce systémy je už potrebný regulovaný, plánovito organizovaný trh. Aj v modernom kapitalizme sa väčšina jeho života podriaďuje regulácii, plánovaniu, vedeckým poznatkom:, funguje marketingová stratégia predaja, usmerňovanie dopytu spotrebiteľov, organizácia firiem, výskum, výroba liekov má čoraz výraznejší vedecký charakter, kedy sa pracuje s ohromným množstvom vedeckých poznatkov o mikroorganizmoch, organizme človeka, pestovanie plodín, génové manipulácie rastlín a zvierat sú založené na čoraz lepších vedeckých poznatkoch, naše poznávanie vesmíru má čoraz exaktnejší charakter – ale ideológovia kapitalizmu zároveň zdôrazňujú, že chod spoločnosti má mať spontánny, živelný charakter daný voľným trhom.

Socialistický trh, podobne ako socialistické vlastníctvo, by mohol mať viaceré roviny, okruhy, a teda aj plánovacie okruhy:

Trh centrálne plánovaný a riadený – so strategickými surovinami, komoditami, službami, dôležitými z hľadiska celého ľudstva.

Trh miestne riadený – miestneho významu. Pritom aj tento by bol koordinovaný s centrálne plánovaným trhom.

Trh voľný – pri tovaroch a službách individuálnej dôležitosti, menej významné tovary. Napr. trh s poštovými známkami bol voľný aj v klasickom socializme.

Tieto okruhy by boli spojené s odpovedajúcimi formami vlastníctva.

Dopyt je možné zisťovať cez informačné siete. Dopyt ako reálny, aktuálny – ľudia, ktorí si chcú výrobok v najbližšom čase kúpiť bez nejakých podmienok. A dopyt ako potenciálny – ľudia, ktorí perspektívne majú záujem o výrobok, ale pociťujú nejaké bariéry: napr. vysoká cena, neschopnosť ovládania výrobku, priestory, ap.

Regulácia činnosti obchodu.

Národná verejná obchodná sieť – celoštátna, regionálna, miestna.Úlohou socialistického trhu je výmena úžitkových hodnôt, služieb, schopností ľudí, vyjadrených v nedeformovaných cenách.

Socialistický trhový mechanizmus bude zrejme zahŕňať okrem výmeny produktov aj prerozdeľovacie procesy, zohľadňujúce tie náklady (na znečistené životné prostredie, výchovu vzdelaného človeka, rozvoj kultúry ap.), ktoré živelný trhový mechanizmus nedokáže zohľadniť.

V tomto zmysle ide o určitý návrat k naturálnej výmene, negáciu peňažnej výmeny, syntézu naturálnej a peňažnej výmeny.

Trh a komunizmus

Pôvodnou funkciou trhu bola výmena tovarov, služieb, práce, poznatkov v podobe ich úžitkovej hodnoty. Až kapitalizmus túto funkciu mení na produkciu zisku prostredníctvom tejto výmeny, čím sa odchyľuje od pôvodnej funkcie trhu. Úlohou komunizmu je prinavrátiť trhu pôvodnú funkciu.

Komunistický trh bude založený na výmene úžitkových hodnôt prostredníctvom informácie (nahrádzajúcej peniaze vo funkcii výmenného ekvivalentu) obsiahnutej spolu s tovarom.

Milan Antal

P.S.: Moje texty možno voľne šíriť.

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 2. Ekonomika a financie, 4.2. Klasický socializmus, 4.4. Post-klasický socializmus, koncepcie socializmu. and tagged , , , . Bookmark the permalink.

2 Responses to Od socializmu k trhu? Jeden z omylov novembra 1989

  1. Redakcia píše:

    Čo chcel Peter povedať, je mi záhadou. Ak niekto nájde v článku také tvrdenie, ktoré mi vytýka, platím desať pív. Milan Antal

    Like

  2. Aby som neublížil autorovi článku: Úprimne sa pokúsil zmapovať myslenie teoretikov KSČ z 1989. Ale toto bol aj výsledok:
    Prudko sa čudujem takýmto vetám: “Socializmus a trh sú nezlúčiteľné”… = presne takto totiž uvažovali tí čs. “dedkovia” v KSČ odchovaní na dogmách leninizmu vytvorených vedomosťami na úrovni rokov pred NEP-om a potom počas vlády J.V.Stalina. A úplne im ušla realita, že ČSSR bola úspešným národným hospodárstvom uplatňujúcim svoj strojársky a spracovateľský priemysel na medzinárodných trhoch a že doma v národnom hospodárstve fungovali dodávateľsko-odberateľské vzťahy v hospodárskych vzťahoch a bol rozvinutý veľkoobchodný systém i maloobchod. Dobre to niekto už predtým vyhodnotil, že starecké vedenie KSČ sa v roku 1989 “zľaklo” nových výziev a neverili, že národné hospodárstvo ČSSR bude suverénne na zahraničných trhoch.
    Napriek podpore Čubu v JZD Agrokombinát Slušovice ako vzorového projektu pre 9. päťročnicu, ktorá mala byť 1990 -1995, a napriek výzve reformy z 1988 uvoľniť centrálne plánovanie výrobno-hospodárskych jednotiek a riadiť už primárne hospodárske stratégie celého národného hospodárstva ako celku, pričom ponechať iniciatívu samosprávam pracujúcich pri socialistickom podnikaní na trhu, ktorý zostal štátom regulovaný, sa toho zľakli a to všetko radšej “zastavili”….vyznenie tohto článku žiaľ považujem za čistú esenciu toho zmýšľania z 1989, ktoré nás v ČSSR vohnalo priamo do toho zúfalstva, že predstavitelia “starého režimu” sa tak ochotne vzdali “disidentom”….

    Ani vtedy a ani dnes po 27 rokoch si nik predsa seriozne nemôže trúfnuť tvrdiť, že VIE ako bude fungovať KOMUNIZMUS. Jediné čo by sme o komunizme mali vedieť je, že ak to má byť komunizmus, musí to byť sociálne spravodlivá celosvetová spoločnosť bez ohľadu na to, aké hospodárske mechanizmy k tomu povedú. A trh je IBA hospodársky mechanizmus…
    Peter Zajac-Vanka

    Like

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s