Migranti z kapitalizmu do socializmu

V súvislosti so súčasnou migračnou krízou sa často spomína migrácia zo socialistických krajín na Západ. Samozrejme, existovala. Je to prirodzené, pretože socializmus bol prakticky len v procese utvárania a každý systém v procese utvárania vytvára priestor pre veľké pohyby ľudí. V dejinách poznáme viacero období sťahovania národov.

Tento pohyb však nebol jednosmerný, z Východu na Západ, ako sa nám to v množstve propagandistických článkov predkladá, ale migrácia prebiehala aj zo Západu na Východ. Prinášame výber z tohto prúdu migrácie. Nie je úplný, je to prvý pokus o zhrnutie, budem preto rád spolupráci na doplnení, spresnení údajov, alebo úplnému prevzatiu práce na tomto súbore.

Migrácia do socialistických krajín

Fínska migrácia do Sovietskeho Ruska

Po VOSR v Rusku Fínsko vyhlásilo nezávislosť od Ruska, ktorú boľševická vláda v Rusku uznala 4. 1. 1918, Navzdory vyhláseniu nezávislosti, v ktorom sa o Fínsku písalo ako o republike, sa Fínsko malo stať konštitučnou monarchiou. Za kráľa bol zvolený nemecký princ Fridrich Karol Hesenský, ktorý mal vládnuť pod menom Väinö I. Regentmi sa stali Pehr Evind Svinhufvud a Carl Gustaf Mannerheim. Ale pre porážku Nemecka v 1. svetovej vojne bola myšlienka na kráľovstvo zavrhnutá a Fínsko sa stalo republikou. Na druhej strane vyhlásili fínski socialisti inšpirovaní VOSR v Rusku Fínsku socialistickú robotnícku republiku. Došlo k občianskej vojne medzi socialistami a bielymi, v ktorej za podpory Nemecka zvíťazili bieli. Občianska vojna si vyžiadala okolo 30 000 obetí.

Porazení socialisti odišli do exilu alebo do podzemia. V sovietskom Rusku sformovali exilovú Komunistickú stranu Fínska, ktorá bola napojená na domácu parlamentnú (socialistickú) Stranu práce.

 

21.11.1919 bolo 200 amerických radikálov – anarchistov naložených na loď Buford, ktorá ich za sprievodu stočlennej stráže dopravila do emigrácie v Sovietskom Rusku.

– Boli medzi nimi aj anarchisti Emmy GoldranAlexander Berkman.

 

Po porážke Maďarskej republiky rád (21. 3. 1919 – 1. 8. 1919) mnoho jej účastníkov emigrovalo do Sovietskeho Ruska.

– Béla Illés (1895 – 1974), maďarský prozaik, po porážke Maďarskej republiky rád emigroval do ZSSR, kde žil od r. 1923 do r. 1945.

Po porážke Slovenskej republiky rád (16. 6. – 7. 7. 1919 v Prešove) mnoho jej účastníkov emigrovalo do Sovietskeho Ruska.

– V r. 1921 sa pokúsil o ilegálny prechod do Sovietskeho Ruska Antonín Janoušek, robotnícky novinár, funkcionár robotníckych združení v Rakúsko-Uhorsku, od 20. 6. – 7. 7. 1919 predseda revolučného výboru SRR v Prešove.  Bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Po intervencii Sovietskeho zväzu a priznaní sovietskeho občianstva sa tam v roku 1922 presťahoval a stal sa zmocnencom Medzinárodnej robotníckej pomoci. Žil v ruskej republike Čuvašsko, v hlavnom meste Čeboksary, kde založil sirotinec a kde je po ňom pomenovaná ulica. Janoušek zomrel v r. 1941 v ZSSR.

 

Interhelpo – išlo o rozsiahle vysťahovalecké hnutie čs. proletariátu do ZSSR.

– 1.5.1923 v Žiline bolo založené výrobné družstvo Interhelpo (Internacional laboristal helpo – medzinárodnú robotnícku pomoc)

– 29.3.1925 odišiel zo Žiliny prvý transport v počte 303 ľudí do mesta Frunze v Kirgizskej SSR, kde bolo založené priemyselnovýrobné družstvo československých robotníkov a roľníkov Interhelpo, ktoré budovalo priemyselné podniky.

– 15.11.1925 odišla do Frunze tzv. medziskupina 60 ľudí

– 7.8.1926 druhý transport v počte 606 osôb

– 2.4.1928 tretí transport v počte 24 osôb

– Celkovo sa s Interhelpom presťahovalo 1078 osôb, z toho 405 Čechov, 380 Slovákov, 69 Maďarov, 156 Nemcov a 68 zakarpatských Ukrajincov.

– S Interhelpom sa vysťahoval do ZSSR aj Š Dubček z Uhrovca s rodinou. Alexander Dubček, čs. politik, tak žil v r. 1925 – 1938 s rodičmi  v ZSSR.

– V r. 1926 odišiel do Sovietskeho zväzu Peter Jilemnický, kde študoval na Štátnom ústave žurnalistiky v Moskve. V r. 1926 – 1928 Peter Jilemnický pôsobil v Interhelpe ako učiteľ, stvárnil to v románe Kompas v nás.

 

Do ZSSR sa vysťahovali tisícky Poliakov.

Bližšie údaje o tomto vysťahovaní zatiaľ nie sú známe, je zrejmé, že sa sťahovali vo veľkých vlnách v 20. a 30. rokoch, v rámci programov podobných Interheľpu. Počas diskusie o utečeneckých kvótach Poľsko v jeseni 2015 vyjadrilo ochotu prijať desiatky tisíc ľudí do svojej krajiny. Išlo však o etnických Poliakov žijúcich v Kazachstane či na Ukrajine, ktorí sa tam dostali za čias ZSSR.

Podľa poľského ministerstva vnútra sa presťahovalo 5000 etnických Poliakov z Kazachstanu, Gruzínska a Uzbekistanu, ďalších 180 evakuovali z vojnou zničenej východnej Ukrajiny vo februári 2015. Podľa odhadov ale zostalo žiť najmenej 34 000 etnických Poliakov v Kazachstane.

Podľa poľského denníka Gazeta Wyborcza v r. 2015 chcelo odísť z ukrajinského Mariupoľa 80 ľudí z 200, ktorí majú poľský pôvod.

 

Začiatkom tridsiatich rokov počas hospodárskej krízy z USA do ZSSR emigrovali tisíce občanov USA.

Malé množstvá migrantov z USA do Sovietskeho Ruska prichádzali od r. 1921, snažiac sa uniknúť sociálnej a rasovej nerovnosti. Hlavná vlna migrácie však prebiehala v r. 1931 a 1932, menšie množstvo ľudí migrovalo ešte aj po r. 1933. Niektoré pramene hovoria o výzve na presťahovanie 18 000 Američanov do ZSSR už v r. 1930, čo nie je nereálne vzhľadom na to, októbrom 1928 ZSSR naskočil na urýchlenú industrializáciu krajiny prostredníctvom päťročníc.

Migrácia prebehla v 3 veľkých vysťahovaleckých vlnách. Presťahovanie sa uskutočňovalo hlavne cez dve organizácie: Amtorg, sovietsku obchodnú agentúru v New Yorku, ktorá bola zaregistrovaná 27. 5. 1924 a Sovietsko-Karelskú technickú pomoc (Neuvosto-Karjalan Teknillinen Apu). Na začiatku r. 1931 spoločnosť Amtorg uverejnila novinové inzeráty ponúkajúce zamestnanie pre 6 000 kvalifikovaných pracovníkov v ZSSR, ktorí podľa všetkého v tom roku sa vysťahovali do ZSSR. Agentúra len za prvých 8 mesiacov r. 1931 dostala viac ako 100 000 amerických žiadostí o vysťahovanie do ZSSR. Povolenie na presťahovanie bolo v r. 1932 udelené asi 11 000 Američanom.V tomto čase prvýkrát v dejinách USA z krajiny odišlo viac ľudí ako do krajiny prišlo.

Sťahovali sa jednak za životným naplnením i kvôli nezamestnanosti. Prisťahovalci z USA boli v ZSSR vítaní. Sovietski robotníci, masovo vznikajúci z roľníkov, nemali technické a výrobné skúsenosti a preto ZSSR lákal amerických odborníkov. Premena prevažne poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú si vyžadovala ľudí s technickými vedomosťami a zručnosťami.

Príčin migrácie bolo viac. Úlohu tu zohrávala Veľká hospodárske kríza, v USA bolo 13 miliónov nezamestnaných. V ZSSR od r. 1928 sa začal uplatňovať plánovitý charakter ekonomiky pomocou päťročníc, boli realizované mohutné projekty industrializácie krajiny, ktoré si vyžadovali množstvo pracovnej sily. Uplatnenie v ZSSR nachádzali hlavne kvalifikovaní pracovníci, ktorí v USA nemohli nájsť prácu..

Do ZSSR sa sťahovali 4 skupiny Američanov:

1. Afroameričania a komunisti boli prijímaní ako poľnohospodárski odborníci do Strednej Ázie na pomoc pri produkcii bavlny. V r. 1931 na nemeckej lodi Deutschland sa viezlo 11 afro-amerických poľnohospodárskych špecialistov pod vedením Olivera Goldena, agronóma a komunistu, bol medzi nimi aj Afroameričan Tynes.

2. Ďalšia skupina kvalifikovaných pracovníkov a špecialistov bola prijatá do tovární alebo na stavebné projekty na Ukrajine alebo na Urale – v Charkove, Čeľjabinsku, Magnitogorsku a Kuznecku, kde sa realizovali veľké priemyselné projekty.

V roku 1929, štyri roky pred oficiálnymi americko-sovietskymi vzťahmi, Henry Ford podpísal zmluvu so Sovietmi na výstavbu veľkej automobilky v Nižnom Novgorode. Mnoho amerických robotníkov z automobiliek, ktorí stratili zamestnanie vo Fordovom závode River Rouge v Detroite a inde v Spojených štátoch, išli za prácou do ZSSR

3. Niektorí židovskí Američania sa vydali na cestu do východnej Sibíri, kde bola vytvorená židovská autonómna oblasť v Birobidžane, v riedko obývaných oblastiach severne od Mandžuska.

4. Štvrtou skupinou boli fínski Američania, ktorí sa rozhodli usadiť v Karélii, autonómnej oblasti v severozápadnom Rusku hraničiacej s Fínskom. Odhaduje sa, že do ZSSR sa presťahovalo okolo 6 000 fínskych Američanov. Ako sa vyjadril Sylva Hokkanen, Američan, ktorý sa presťahoval do Karélie a žil tam 7 rokov, nehľadali tam materiálne bohatstvo a komfort, ale mali pocit, že tam dostanú priestor na prácu a lepší život a dobrú šancu na úspech. (7) Pre mnohých z nich bola lákavá predstava získania bezplatného vzdelania pre nich a pre svoje deti, za čím šiel napr. Eino Tuomi. Jeho sen sa splnil, jeho tri dcéry získali vzdelanie a možnosť vlastnej voľby. (8)

Väčšina fínskych Američanov nešla z ekonomických dôvodov, boli materiálne dobre zabezpečení. Pre mnohých išlo o politické, ideologické dôvody. Boli deti idealistov a išli za spoločnosťou rovnosti. (9) Fínsko-americká komunita v USA bola často radikálne politicky ovplyvnená ľavicovým socialistickým a komunistickým hnutím. Tento trend sa spájal s fínskym národným obrodením, ktoré sa konalo od r. 1885 do roku 1907, čo zodpovedalo hlavnej vlne fínskej migrácie do Ameriky. Súčasťou tohto obrodenia boli silné socialistické hodnoty, striedmosť, ženské práva, robotnícke hnutie. (11) V USA fínski migranti pracovali v baniach, či v drevospracujúcich podnikoch za ťažkých pracovných podmienok, čo napomáhalo radikalizácii ich názorov smerom k socializmu (12, 13, 14, 15, 16, 17, 19, 20, 21, 22, 23). Chceli využiť svoje skúsenosti zo svojej práce vo svojej novej domovine. V krajine, ktorá potrebuje ich prácu, ich skúsenosti, ale kde neexistuje žiadna vládnuca trieda, žiadni bohatí priemyselníci, kráľ alebo cár. Kde robotníci síce budú ťažko pracovať, ale pre svoje spoločné blaho.

Vedú sa historické spory o tom, či hlavným motívom karelskej migrantskej horúčky bola ideológia alebo etnický pôvod. Alexis Pogorelskin tvrdí, že etnický pôvod bol hlavným faktorom pre rozhodnutie emigrantov k odchodu. Mayme Sevander a Richard Hudelson na druhej strane tvrdia, že ideologická motivácia k emigrácii prevážila nacionalistické a že fínska etnická identita neexistovala v izolácii od ideologických faktorov. (34). Je však faktom, že väčšina Fínov z USA nešla do Karélie. Na druhej strane zostalo v USA viac fínskych komunistov, ako sa ich presťahovalo do Karélie.

Migrácii fínskych Američanov do ZSSR napomáhala štátna politika ZSSR. Po VOSR riešili víťazní boľševici otázku, ako zjednotiť v novej krajine a novom systéme rôzne národy a národnosti na takom rozľahlom území. Štátna národnostná politika nadobudla podobu tzv. „korenizácie“ (odvodené od domorodé obyvateľstvo). Jej súčasťou bola podpora národných jazykov, vzdelávania a verejnej sféry. Táto politika tiež podporovala rozvoj národných komunistických strán a personálne obsadenie národných vládnych orgánov domorodými príslušníkmi. Táto národnostná politika mala úspech hlavne v jazykovej oblasti a oblasti vzdelávania. Mnoho národov ZSSR nemalo vlastný písomný jazyk, utvorili ho až po prevzatí moci komunistami.

Súčasťou národnostnej politiky bolo aj vytvorenie autonómnych sovietov, oblastí a okruhov, autonómnych republík. Vychádzalo sa z teórie, že každá národnosť si zaslúži vlastné územie. Na tomto základe vznikla v r. 1923 aj Karelská autonómna sovietska socialistická republika. Úradným jazykom v republike bol ruský a fínsky. Keďže v Karélii bola väčšina populácie negramotná a neskúsená v priemyselnej práci, fínski utečenci z Fínska a Fínski Američania ovládli vládne inštitúcie autonómnej republiky. Autonómne republiky si vytvárali vlastné národné armády, ktorých príslušníci neovládali dokonca ani ruský jazyk, len miestny.

Jednou z príčin migračného exodu zahraničných Fínov do sovietskej Karélie bola aj snaha miestnych vodcov odvrátiť zmeny populačného zloženia republiky v prospech ruskojazyčného obyvateľstva. Čo sa však negatívne odrazilo v neskoršom období, v obvineniach z nacionalizmu v r. 1937-1939.

Príťažlivým pre fínskych migrantov bolo tiež to, že v Karélii našli kultúru, ktorá bola podobná tej, v ktorej doteraz žili. Fíni mali koncertné sály, divadlá, spoločenské kluby a školy, mohli väčšinu času tráviť vo fínskom jazyku miestnych. Fínska kultúra v období tejto národnostnej politiky rozkvitala. Jukka Ahti a Katri Lammi, speváci, ktorí emigrovali do ZSSR, patrili medzi najväčšie hviezdy. Kareliánsky rozhlasový symfonický orchester bol tvorený takmer výhradne z fínsko-amerických hudobníkov a krásna filharmónia v Petrozavodsku bola postavená pre nich. Od r. 1932 mal Petrozavodsk päť mužských a dva ženské baseballové tímy.

Treba však zdôrazniť, že ZSSR bol v tom čase v kvase, prebiehala urýchlená industrializácia a preto aj život ľudí bol ťažký, plný tvrdej práce, nedostatku, politických zmien, odbúravania predošlej veľkorysej národnostnej politiky, povinnej výučby ruského jazyka vo všetkých republikách, rušenia národných armád autonómnych republík, ap. Nie všetkým prisťahovalcom to vyhovovalo a po čase sa vracali buď do Fínska alebo do USA.

Bibliografia k americkej migrácii do ZSSR

“6,000 Americans to work in Russia.” New York Times, August 24, 1931, p.7.

Akateeminen Karjala-Seura. East Carelia: A Survey of the Country and its Population and a Review of the Carelian Question. Helsinki: NP, 1934.

“American Reds Seek Return From Russia,” New York Times, June 3, 1931, p. 12.

Beckman, Irja. Echoes from the Past. New York Mills, Minn.: Parta, 1979.

Chase, William. “The Origins of the Polish Operation and the Rise of Soviet Xenophobia, 1929-1938.” Unpublished paper, 2002.

Crossman, Richard, ed. The God That Failed. New York: Bantam, 1949.

Dunstan, John. Soviet Schooling in the Second World War. New York: St. Martin’s, 1997.

Engelmann, Ruth. Leaf House: Days of Remembering. New York: Harper and Row, 1982.

Garb, Paula. They Came to Stay: North Americans in the U.S.S.R. Moscow: Progress, 1987.

Gedicks, Albert Joseph Jr. Working Class Radicalism Among Finnish Immigrants in Minnesota and Michigan Mining Communities. Ph.D. diss., University of Wisconsin-Madison, 1979.

Gelb, Michael. “Karelian Fever: The Finnish Immigrant Community During Stalin’s Purges.” Europe-Asia Studies 45, no. 6 (1993): 1091-1116.

Graziosi, Andrea. “Foreign Workers in Soviet Russia, 1920-1940: Their Experience and Their Legacy.” International Labor and Working Class History, 33 (1988): 38-59.

Herman, Victor. Coming Out of the Ice: An Unexpected Life. New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1979.

Holm, Sirkka Tuomi. “Daughter and Granddaughter of the Finnish Left.” In Red Diapers: Growing Up in the Communist Left, edited by Judy Kaplan and Linn Shapiro. Urbana, Ill.: University of Illinois, 1998.

Hokkanen, Lawrence, Sylvia Hokkanen, and Anita Middleton. Karelia: A Finnish-American Couple in Stalin’s Russia. St. Cloud, Minn.: North Star, 1991.

Hudelson, Richard and Mayme Sevander. “A Relapse of Karelian Fever.” Sirtolaisuus/Migration 27, no.2 (2000): 31.

Jarvenpa, Aili. A Coming Home for Me. New Brighton, Minn.: Sampo, 1994.

Kangaspuro, Markku. Neuvosto-Karjalan Taistelu Itsehallinnosta: Nationalismi ja suomalaiset punaiset Neuvostoliiton vallankäytössä vuosina 1920-1939. Helsinki: Suomalaisen Kirjallisuuden Seura, 2000.

Kero, Reino. “The Role of Finnish Settlers from North America in the Nationality Question in Soviet Karelia in the 1930’s.” Scandinavian Journal of History 6, no. 3 (1981): 229-241.

Khanga, Yelena, and Susan Jacoby. Soul to Soul: A Black Russian American Family, 1865-1992. New York: W.W. Norton, 1992.

Kostiainen, Auvo. Loikkarit: Suuren lamakauden laiton siirtolaisuus Neuvostoliittoon. Keuruu, Finland: NP, 1988.

Kuusinen, Aino. The Rings of Destiny: Inside Soviet Russia from Lenin to Brezhnev. Translated by Paul Stevenson. New York: Morrow, 1974.

Leder, Mary. My Life in Stalinist Russia: An American Woman Looks Back. Bloomington, Ind.: Indiana University Press, 2001

Lindström, Varpu and K. Börje Vähämäki. “Ethnicity Twice Removed: North American Finns in Soviet Karelia.” In The Best of Finnish Americana, edited by Michael Karni. New Brighton, Minn.: Penfield, 1994.

Margulies, Sylvia R. The Pilgrimage to Russia: The Soviet Union and the Treatment of Foreigners, 1924-1937. Madison, Wisc.: University of Wisconsin Press, 1968.

Martin, Terry. The Affirmative Action Empire: Nations and Nationalism in the Soviet Union, 1923-1939. Ithaca, N.Y.: Cornell University Press, 2001.

_____. An Affirmative Action Empire: Ethnicity and the Soviet State, 1923-1939, Ph.D. diss., University of Chicago, 1996.

Meltz, Eva Stolar and Rae Gunter Osgood. And the Winds Blew Cold: Stalinist Russia as Experienced by an American Emigrant. Blackburg, Va.: McDonald and Woodward, 2000.

Mezentsev, G. I., ed. Rabochii Klass Karelii v period postroeniia sotsializma v SSSR. Petrozavodsk: Kareliia, 1984.

Pogorelskin, Alexis. “Why Karelian ‘Fever’?” Sirtolaisuus/Migration 27, no. 1 (2000): 26.

Riipa, Timo. “The Finnish-American Radical Theatre of the 1930s.” In The Best of Finnish Americana, edited by Michael Karni. New Brighton, Minn.: Penfield, 1994.

_____. The Finn Factor in American Labor, Culture and Society. New York Mills, Minn.: Parta, 1977.

Ross, Carl. “The Utopian Vision of Finnish Immigrants: 1900-1930,” Scandinavian Studies 60 (1988): 481-496.

“Russians Elated by Farm Success,” New York Times, June 7, 1931. Section 3, p. 4.

Sevander, Mayme. Of Soviet Bondage. Duluth, Minn.: OSCAT, 1996.

_____. Red Exodus. Duluth, Minn.: OSCAT, 1993.

_____. They Took My Father. Duluth, Minn: Pfeifer-Hamilton, 1992.

Scott, John. Behind the Urals: An American Worker in Russia’s City of Steel. Cambridge, Mass.: Houghton Mifflin, 1942.

Shumilov, M.I. “Rozhdenie sovetskoi vlasti v Petrozavodske i Karelii.” In Voprosy Istorii Evropeiskogo Severa. Petrozavodsk: Petrozavodskii Gosudarstvennyi Universitet, 1999.

Simon, Gerhard. Nationalism and Policy Toward the Nationalities in the Soviet Union: From Totalitarian Dictatorship to Post-Stalinist Society. Translated by Karen and Oswald Forster. Boulder, Colo.: Westview, 1991.

Smal-Stocki, Roman. The Nationality Problem of the Soviet Union and Russian Communist Imperialism. Milwaukee, Wisc.: Bruce, 1952.

Smith, Jeremy. The Bolsheviks and the National Question, 1917-23. New York: St. Martin’s, 1999.

_____. “The Policy of the Soviet Government on the National Question in Russia.” In Works, Vol. 4. Moscow: Foreign Language Publishing House, 1953.

Stalin, Josef. “Political Report of the Central Committee to the Sixteenth Congress of the C.P.S.U.(B.).” In Works, Vol. 12. Moscow: Foreign Languages Publishing House, 1955.

Stodghill, Mark. “Harsh Lessons in Idealism,” Duluth News-Tribune, Dec. 15, 1996, p. 1E.

U.S. Department of State, Foreign Relations of the United States: Diplomatic Papers, The Soviet Union 1933-1939. Washington, D.C.: Government Printing Office, 1952.

Tuomi, Kaarlo. “Karelian Fever: A Personal Memoir.” In The Best of Finnish Americana, edited by Michael Karni. New Brighton, Minn.: Penfield, 1994.

Tuominen, Arvo. The Bells of the Kremlin: An Experience in Communism. Hanover, N.H.: University Press of New England, 1983.

Van Cleef, Eugene. The Finn in America. Duluth, Minn.: Finnish Daily Publishing, 1918.

Weinberg, Robert. Stalin’s Forgotten Zion: Birobidzhan and the Making of a Soviet Jewish Homeland: An Illustrated History, 1928-1996. Berkeley, Calif.: University of California, 1998.

Poznámky k americkej migrácii do ZSSR

[1] See, for example, Peter Filene, Americans and the Soviet Experiment, 1917-1933 (Cambridge, Mass.: Harvard University Press, 1967), 21.

[2] Yelena Khanga and Susan Jacoby, Soul to Soul: A Black Russian American Family, 1865-1992 (New York: W.W. Norton, 1992), 74.

[3] Andrea Graziosi, “Foreign Workers in Soviet Russia, 1920-1940: Their Experience and Their Legacy,” International Labor and Working Class History, 33 (1988): 40. On Magnitogorsk, see John Scott, Behind the Urals: An American in Russia’s City of Steel (Boston: Houghton Mifflin, 1942).

[4] The region came into existence in 1931, when the Central Executive Committee of the USSR decreed that a Jewish region would be founded in Birobidzhan. It was not officially established as an autonomous region with its own government until 1934. See Robert Weinberg, Stalin’s Forgotten Zion: Birobidzhan and the Making of a Soviet Jewish Homeland: An Illustrated History, 1928-1996 (Berkeley, Calif.: University of California Press, 1998), 35.

[5] “6,000 Americans to work in Russia,” New York Times, August 24, 1931, p.7.

[6] Graziosi, 40. She writes: “By the second quarter of 1932, when the peak was probably reached, 42,230 foreign workers and specialists… were working in the yards…. About 50 percent were Germans or Austrians. Americans (the 5,234 American and Canadian Finns who had reached Karelia by 1932 perhaps included) made up another 25 percent.”

[7] Lawrence and Sylvia Hokkanen, Karelia: A Finnish-American Couple in Stalin’s Russia (St. Cloud, Minn.: North Star, 1991), 9.

[8] Mayme Sevander, Red Exodus (Duluth, Minn.: OSCAT, 1993), 176.

[9] Paula Garb, They Came to Stay: North Americans in the U.S.S.R. (Moscow: Progress, 1987), 30.

[10] Mark Stodghill, “Harsh Lessons in Idealism,” Duluth News-Tribune, Dec. 15, 1996, p. 1E

[11] Carl Ross, “The Utopian Vision of Finnish Immigrants: 1900-1930,” Scandinavian Studies 60 (1988): 482-483. Hereafter Ross, “Utopian Vision.”

[12] Eugene Van Cleef, The Finn in America (Duluth, Minn.: Finnish Daily Publishing, 1918), 28-29; Sevander, They Took My Father (Duluth, Minn: Pfeifer-Hamilton, 1992), 4-6.

[13] Carl Ross, The Finn Factor in American Labor, Culture and Society (New York Mills, Minn.: Parta, 1977), 106-118. Hereafter Ross, Finn Factor.

[14] Albert Joseph Gedicks, Jr., Working Class Radicalism Among Finnish Immigrants in Minnesota and Michigan Mining Communities (Ph.D. diss., University of Wisconsin-Madison, 1979), 151.

[15] Ross, “Utopian Vision,” 487-488.

[16] Hokkanen, 6. For a discussion of the role of theater in Finnish halls, see Timo Riipa, “The Finnish-American Radical Theatre of the 1930s” in The Best of Finnish Americana, ed. Michael Karni (New Brighton, Minn.: Penfield, 1994), 109-115.

[17] Sevander, Red Exodus, 16-18; Aili Jarvenpa, A Coming Home for Me (New Brighton, Minn.: Sampo, 1994), 4; Sirkka Tuomi Holm, “Daughter and Granddaughter of the Finnish Left,” in Red Diapers: Growing Up in the Communist Left, ed. Judy Kaplan and Linn Shapiro (Urbana, Ill.: University of Illinois, 1998), 36. For more recollections of Finnish halls and their impact on the children of the Finnish-American community, see Irja Beckman, Echoes from the Past (New York Mills, Minn.: Parta, 1979).

[18] Holm, 35-36.

[19] Ross, “Utopian Vision,” 489-490.

[20] Ross, Finn Factor, 164; Gedicks, 165.

[21] These were not the only newspapers of the Finnish-American left; countless smaller newspapers were also published in the U.S. and Canada. In her memoirs, Ruth Engelmann recalls anarchist newspapers that her Finnish-American family used to receive. See Leaf House: Days of Remembering (New York: Harper and Row, 1982), 99.

[22] Kaarlo Tuomi, “Karelian Fever: A Personal Memoir,” in The Best of Finnish Americana, ed. Michael Karni (New Brighton, Minn.: Penfield, 1994), 118.

[23] Ross, Finn Factor, 163-164.

[24] Sevander, Red Exodus, 23.

[25] Ross, Finn Factor, 116.

[26] Kero, 232; U.S. Department of State, Foreign Relations of the United States: Diplomatic Papers, The Soviet Union 1933-1939 (Washington, D.C.: Government Printing Office, 1952), 661, note 75.

[27] Sevander, They Took My Father, 19.

[28] Sevander, Red Exodus, 41; Kero, 232.

[29] Kero, 232, 235.

[30] Työmies, Oct. 3, 1931; qtd. in Sevander, They Took My Father, 36.

[31] Tuomi, 117.

[32] Varpu Lindström and K. Börje Vähämäki, “Ethnicity Twice Removed: North-American Finns in Soviet Karelia,” in The Best of Finnish Americana 1978-1994, ed. Michael Karni (New Brighton, Minn.: 1994), 142.

[33] “Karelian fever became a fever because the recruiters’ message endowed their audiences with a status that American life had so far denied them. In Karelia, the Finns would be wanted. In Karelia, they would be first not last at the immigrants’ table. In Karelia, they would acquire new found [sic] status precisely because they were Finns.” Alexis Pogorelskin, “Why Karelian ‘Fever’?”, Sirtolaisuus/Migration 27, no. 1 (2000): 26.

[34] Richard Hudelson and Mayme Sevander, “A Relapse of Karelian Fever,” Sirtolaisuus/Migration 27, no.2 (2000), 31

[35] Josef Stalin, “The Policy of the Soviet Government on the National Question in Russia,” in Works, Vol. 4 (Moscow: Foreign Language Publishing House, 1953), 370. Hereafter Stalin, Vol. 4.

[36] Stalin, Vol. 4, 370.

[37] Gerhard Simon, Nationalism and Policy Toward the Nationalities in the Soviet Union: From Totalitarian Dictatorship to Post-Stalinist Society, trans. Karen and Oswald Forster (Boulder, Colo.: Westview Press, 1991), 21; Jeremy Smith, The Bolsheviks and the National Question, 1917-23 (New York: St. Martin’s, 1999), 108.

[38] Stalin, Vol. 4, 370-371.

[39] The Karelian literary language was not created until after the era of korenizatsiia, however.

[40] Simon, 48-49.

[41] John Dunstan, Soviet Schooling in the Second World War (New York: St. Martin’s, 1997), 19. Dunstan gives the literacy rate in 1939 as 89.1 percent, slightly higher than Simon’s figure. According to Dunstan’s inspections of Soviet records, rural women were the least literate group within the USSR. Only 79.2 percent of rural Soviet women in 1939 were literate, as opposed to 97.6 percent of urban Soviet men (the most literate group).

[42] Terry Martin, The Affirmative Action Empire: Nations and Nationalism in the Soviet Union, 1923-1939 (Ithaca, N.Y.: Cornell University Press, 2001), 33, 68.

[43] M.I. Shumilov, “Rozhdenie sovetskoi vlasti v Petrozavodske i Karelii,” in Voprosy Istorii Evropeiskogo Severa (Petrozavodsk: Petrozavodskii Gosudarstvennyi Universitet, 1999), 93.

[44] Gelb, 1105.

[45] Reino Kero, “The Role of Finnish Settlers from North America in the Nationality Question in Soviet Karelia in the 1930’s,” Scandinavian Journal of History 6, no. 3 (1981): 229.

[46] Kero, 231.

[47] Kero, 236.

[48] Kero, 231-234.

[49] Kero, 230.

[50] Tuominen, 284. Russian immigration persisted throughout the 1920s and 30s. According to Karelian archives, 13,868 settlers from elsewhere in the Soviet Union moved to Karelia in 1931-35. See G.I. Mezentsev, ed., Rabochii Klass Karelii v period postroeniia sotsializma v SSSR (Petrozavodsk: Kareliia, 1984), 14. [The Working Class of Karelia in the Period of Building Socialism in the USSR]

[51] Michael Gelb, “Karelian Fever: The Finnish Immigrant Community During Stalin’s Purges,” Europe-Asia Studies 45, no. 6 (1993): 1092; Kero, 230-232.

[52] Sevander, Red Exodus, 54-57.

[53] Sevander, Red Exodus, 45.

[54] Hokkanen, 85.

[55] Hokkanen, 30.

[56] Hokkanen, 85; Sevander, They Took My Father, 56-57

[57] Sevander, Red Exodus, 110.

[58] Sevander, Red Exodus, 93-94. The Philharmonic hall was later destroyed by Soviet forces during World War II.

[59] Hokkanen, 45.

[60] Sevander, Red Exodus, 168-169.

[61] Tuomi, 121-122.

[62] Gelb, 1091; Tuomi, 125. Gelb gives the figure as “possibly half,” while Tuomi places it at “at least a third.”

[63] Sevander, Red Exodus, 47.

[64] “American Reds Seek Return From Russia,” New York Times, June 3, 1931, p. 12.

[65] Hokkanen, 17, 50; Sevander, Of Soviet Bondage, 23

[66] Hokkanen, 55; Eva Stolar Meltz and Rae Gunter Osgood, And the Winds Blew Cold: Stalinist Russia as Experienced by an American Emigrant (Blackburg, Va.: McDonald and Woodward, 2000), 74; Sylvia R. Margulies, The Pilgrimage to Russia: The Soviet Union and the Treatment of Foreigners, 1924-1937 (Madison, Wisc.: University of Wisconsin Press, 1968), 94.

[67] Kero, 240; Stolar Meltz, 73-75

[68] “Russians Elated by Farm Success,” New York Times, June 7, 1931, Section 3, p. 4. See also Margulies, 92-99, for a discussion of the differences in living conditions of foreign specialists favored by the state and foreign workers living in provincial areas.

[69] Josef Stalin, “Political Report of the Central Committee to the Sixteenth Congress of the C.P.S.U.(B.),” In Works, Vol. 12, (Moscow: Foreign Languages Publishing House, 1955), 380. Italics in original.

[70] Simon, 137-138.

[71] Simon, 31.

[72] Martin, 357.

[73] Tuominen, 294-295.

[74] Tuominen, 295-296.

[75] Gelb, 1098.

[76] Tuominen, 299; Gelb, 1098.

[77] Tuominen, 299.

[78] Simon, 41.

[79] Simon, 153.

[80] Simon, 150-153. This was, of course, less than a week after the national military units were abolished.

[81] Simon, 152.

[82] William Chase, “The Origins of the Polish Operation and the Rise of Soviet Xenophobia, 1929-1938” (unpublished paper, 2002), 16.

[83] Chase, 18-19.

[84] Chase, 19.

[85] Chase, 30; Terry Martin, An Affirmative Action Empire: Ethnicity and the Soviet State, 1923-1938 (Ph.D. diss., University of Chicago, 1996), 776. Hereafter Martin, Ph.D. diss.

[86] Chase, 30.

[87] See, for example, Gelb, 1102.

[88] Chase, 31.

[89] U.S. Department of State, Foreign Relations of the United States: Diplomatic Papers, The Soviet Union 1933-1939 (Washington, D.C.: Government Printing Office, 1952), 661-662.

[90] Sevander, Of Soviet Bondage, 112.

[91] Gelb, 1096.

[92] Hokkanen, 73.

[93] Hokkanen, 105-109.

[94] Gelb, 1096; U.S. Department of State, Foreign Relations of the United States: Diplomatic Papers, The Soviet Union 1933-1939 (Washington, D.C.: Government Printing Office, 1952), 914-915.

[95] Martin, Ph.D. diss., 787; Tuominen, 305.

[96] One Karelian teacher told the Finnish Communist Arvo Tuominen: “Well, yes, a language of our own we have but hardly anything do I understand.” Tuominen, 305.

[97] Sevander, They Took My Father, 101-102.

[98] Sevander, They Took My Father, 100-101.

[99] Chase, 30; Martin, Ph.D. diss., 776

[100] Martin, book, 426-427

[101] Kostiainen, Loikkarit: Suuren lamakauden laiton siirtolaisuus Neuvostoliittoon (Keuruu, Finland: NP, 1988), 195.

[102] Tuominen, 234.

[103] Sevander, Red Exodus, 41.

[104] Sevander, Red Exodus, 184.

[105] Sevander, They Took My Father, 77.

[106] Tuominen, 303.

[107] Tuomi, 127.

[108] Hokkanen, 93.

[109] Tuominen, 306-307.

[110] Tuomi, 129.

[111] Sevander, Red Exodus, 107-108; Tuomi, 129.

[112] Hokkanen, 95; Sevander, Red Exodus, 109-110.

[113] Sevander, Red Exodus, 18.

[114] See Sevander, Red Exodus, 121-122, for stories of two such Finnish-American children.

[115] For more on the fates of individual immigrants, see Sevander, Red Exodus, 153-157, 162, 184.

[116] Gelb, 1104; Akateeminen Karjala-Seura, East Carelia: A Survey of the Country and its Population and a Review of the Carelian Question (Helsinki: NP, 1934), 112. Aino Kuusinen, the wife of the secretary of the Finnish Communist party, reached the same conclusion, calling the Karelian recruitment a “monstrous swindle” and a “disgraceful business.” The Rings of Destiny: Inside Soviet Russia from Lenin to Brezhnev, trans. Paul Stevenson (New York: Morrow, 1974), 95.

[117] Michael Gelb argues that virtually all those who could leave Karelia did. Gelb, 1091, 1096.

[118] They Took My Father, 98-99.

 

V r. 1919 až 1921 prebiehala írska vojna za nezávislosť, ako partizánska vojna medzi Írskou republikánskou armádou a britskými bezpečnostnými silami v Írsku.

Obe strany sa dohodli na prímerí 11. júla 1921. Írsko bolo rozdelené na Írsky slobodný štát so štatútom domínia a Severné Írsko, ktoré zotrvalo v rámci Spojeného kráľovstva. Aj po prímerí násilie v Severnom Írsku pokračovalo, v júni 1922 nezhody viedli k jedenásť mesačnej občianskej vojne. Boj Írska o plnú nezávislosť pokračoval desaťročia.

Počas tohto boja mnoho írskych vlastencov emigrovalo aj do ZSSR.

 

Dejiny Škótska sú aj dejinami boja za nezávislosť od Veľkej Británie. V 20. storočí mnoho škótskych vlastencov našlo útočisko v ZSSR. Česká režisérka Ema Čulík natočila o živote škótskych vysťahovalcov v Rusku krátky film Independent Souls (Nezávislé duše).

 

Po nástupe fašizmu v Taliansku v r. 1922 mnoho talianskych antifašistov emigrovalo do ZSSR.

– Robert Ľudvigovič Bartini (alebo Roberto Oros di Bartini), nar. 14. 5. 1897 v Rijeke, Chorvátsko v šľachtickej rodine), v r. 1921 vstúpil do KS Talianska. Po nástupe fašizmu v Taliansku v r. 1923 emigroval do ZSSR. Pracoval ako letecký konštruktér, vytvoril niekoľko modelov lietadiel. Zomrel 6. 12. 1974 v Moskve.

 

V septembri 1923, po sérií povstaní a prevratov v Bulharsku emigrovalo do ZSSR mnoho ľavicových a antifašisticky orientovaných ľudí.

– V septembri 1923 emigroval do ZSSR ústredný tajomník ÚV Bulharskej KS Vasil Kolarov (1877 – 195). V exile zostal do r. 1945. Stal sa generálnym tajomníkom Kominterny.

– V septembri 1923 emigroval cez Juhosláviu do ZSSR neskorší predseda Bulharskej KS Georgi Dimitrov. Pod rôznymi pseudonymami žil v ZSSR do r. 1929. V r. 1929 sa presťahoval do Nemecka, kde dostal na starosť sekciu stredoeurópskej Kominterny. V r. 1932 bol menovaný generálnym tajomníkom Svetovej ligy proti vojne a fašizmu. V r. 1933 bol zatknutý a obvinený z účasti na podpálení Reichstagu. Po víťaznej obhajobe v lipskom procese v r. 1934 emigroval do ZSSR. V rokoch druhej svetovej vojny stál na čele KS v Moskve a odtiaľ riadil boj komunistov o víťazstvo v krajine.

 

V čase fašistickej Salazarovej diktatúry v Portugalsku v r. 1926 – 1974 mnoho portugalských vlastencov našlo politický azyl v socialistických krajinách.

– 3.1.1960 sa podaril útek 10 vedúcich predstaviteľov Portugalskej KS z pevnosti Peniche, ktorá Salazarovej diktatúre slúžila ako koncentračný tábor na väznenie nepohodlných ľudí. Za pomoci dozorcu a príslušníka Národnej gardy Josého Jarge Alvesa utiekli Álvaro Cunhal, Joaquin Gomes, Francisco Miquel, Guilherme de Carvalho, Pedro Soares, Carlos Costa, Francisco Rodriguez a José Carlos. Po úteku Álvaro Cunhal odišiel do ZSSR. Často býval aj v Prahe.

– Neskôr bola za hranice Portugalska presťahovaná aj časť sekretariátu PKS.

 

Po nástupe fašizmu v Nemecku v r. 1933 emigrovalo do ZSSR mnoho antifašistov.

– Klára Zetkinová, nar. 5. 7. 1857, nemecká politička, v r. 1933 po nástupe fašizmu v Nemecku emigrovala do ZSSR. Tu 2. 6. 1933 zomrela.

– V r. 1933, po zatknutí predsedu KS Nemecka Ernsta Thälmana sa predsedom stal Wilhelm Pieck. Pred fašizmom emigroval najprv do Paríža, v r. 1935 sa presťahoval do Moskvy. Do Nemecka sa vrátil v r. 1945. V r. 1949 sa stal prezidentom novovzniknutej Nemeckej demokratickej republiky.

– Emanuel Lasker (24. 12. 1868 – 11. 1. 1941), nemecký šachista, matematik a filozof po r. 1933 emigroval z Nemecka. Od r. 1935 žil v ZSSR. V r. 1938 sa presťahoval do USA.

– Po víťaznom lipskom procese v r. 1934 bulharský komunistický politik Georgi Dimitrov emigroval do ZSSR, do Bulharska sa vrátil až po ukončení vojny.

– Markus Johannes Wolf, ktorý 30 rokov riadil zahraničné aktivity východonemeckej STASI, po nástupe nacizmu k moci v Nemecku najprv emigroval s rodinou do Švajčiarska a Francúzska, neskôr do ZSSR. Do Nemecka sa vrátil v r. 1945.

– John Heartfield (nar. 19. 6. 1891 v Berlíne), akademický maliar – po nástupe fašizmu v Nemecku v r. 1938 odišiel do Anglicka. V r. 1950 prešiel do NDR.

 

Kvôli prenasledovaniu emigrovalo z prvej ČSR do ZSSR mnoho ľavicovo orientovaných ľudí.

– 28. 6. 1934 schválila snemovňa ČSR návrh imunitného výboru na vydanie komunistických poslancov, K. Gottwalda, V. Kopeckého, J. Krosnáře a Štětky, k trestnému stíhaniu pre „velezradu“. Zámienkou k tomuto opatreniu bol leták „Ne Masaryk – ale Lenin“, vydaný KSČ k voľbe T. G. Masaryka prezidentom v máji 1934. 30. 6. 1934 bol na menovaných poslancov vydaný zatykač.

– Klement Gottwald sa najprv skrýval, potom emigroval do ZSSR, kam prišiel 24.8.1934. Zatykač bol v amnestii, vydanej po voľbe E. Beneša prezidentom ČSR, zrušený 17. 12. 1935. Gottwald sa domov vrátil 8. 2. 1936.

– Jozef Barčovský (nar. 24. 3. 1902, Krompachy). Politicky prenasledovaný, emigroval v r. 1936 do Saratova v ZSSR. Padol ako príslušník Červenej armády v 2. svet. vojne.

 

Po r. 1933 a 1938 emigrovalo z Rakúska do ZSSR mnoho antifašistov.

Poláčková, Zuzana : Politická emigrácia z Rakúska do ČSR roku 1934 a transporty do ZSSR. Political Emigration from Austria to the Czecho-Slovakia in 1934 and the Transportation to the USSR. HČ 40, 1992, č. 5, s. 565-578. Rés. angl., nem. s. 577-578. Political Emigration from Austria to Czecho-Slovakia in 1934 and the Transportations to the USSR. Die politische Emigration aus Österreich in die ČSR im Jahre 1934 und die Transporte in die UdSSR.

– Ludwig Wittgenstein (26. 6. 1889 – apríl 1951), rakúsky filozof. V r. 1935 emigroval do ZSSR. Žiadal si pracovať v továrni a budovať tak novú spoločnosť. Sovietske úrady mu však tvrdošijne ponúkali miesto profesora na univerzite, preto sa vrátil po 3 týždňoch späť.

– V r. 1938 emigrovalo z Rakúska do ZSSR asi 750 ľudí z radov antifašistov.

 

Po r. 1938 emigrovalo zo Slovenska a Čiech do ZSSR mnoho ľudí.

V ZSSR sa z emigrantov a vojenských prebehlíkov utvorili zahraničné odbojové armády – československá, poľská, francúzska ai.

Začiatkom roku 1942 sa v Buzuluku začala formovať jednotka, ktorá mala byť základom novej česko-slovenskej armády. Okrem vojakov z česko-slovenského vojska sa do jednotky hlásili i česko-slovenskí občania, žijúci v ZSSR, slovenskí vojnoví zajatci a prebehlíci, pôvodne bojujúci v slovenskej armáde proti ZSSR a neskôr aj volyňskí Česi. V septembri 1944 mal 1. Československý armádny zbor okolo 16 700 vojakov. Od roku 1942 mala česko-slovenská jednotka však aj mnoho padlých, na druhej strane boli do zboru zaradené aj sovietske jednotky, takže číslo je len orientačným ukazovateľom, koľko česko-slovenských občanov bojovalo na strane ZSSR.

– Salomon Flohr (1908 – 1983), do r. 1938 československý šachista. Po r. 1938 emigroval do ZSSR. Od r. 1950 medzinárodný veľmajster v šachu. Zomrel 18. 7. 1983 v ZSSR.

– Od 9. 11. 1938 do 1945 žil česko-slovenský politik Klement Gottwald v ZSSR.

– V r. 1938 – 1945 pôsobil v emigrácii v ZSSR Václav Kopecký, čs. politik a novinár, člen zahraničného oddelenia KSČ.

– V r. 1938 emigroval do ZSSR Rudolf Appelt, čs. politik a novinár (a tiež východonemecký – člen ÚV SED), do roku 1945.

– V r. 1938 emigroval do ZSSR major Augustín Schramm (2. 3. 1907 –  27. 5. 1948), sudetský Nemec a komunistický funkcionár. Do ČSR sa vrátil po vojne, v r. 1948 zavraždený agentom Miloslavom Chocom.

– Koncom r. 1938 emigrovali do ZSSR slovenský komunistický politik Viliam Široký s manželkou Margitou Širokou.

V máji 1941 bol V: Široký vyslaný na Slovensko, už júli 1941 ho uväznili.

– V máji 1939 emigroval do ZSSR slovenský komunistický politik Karol Bacílek.

– V júni 1939 emigroval do Poľska Ludvík Svoboda, čs. politik, kde sa stal jedným z formovateľov čs. zahraničnej vojenskej jednotky v Krakove. V septembri 1939 previedol jednotku do ZSSR.

– Otakar Jaroš (nar. 1. 8. 1912 ), česko-slovenský armádny dôstojník, po Mníchovskej dohode demobilizovaný, v auguste 1939 utiekol do Poľska, kde sa pripojil k vojakom pod velením Ludvíka Svobodu a odtiaľ sa mu podarilo dostať do ZSSR. Stal sa veliteľom 1. roty formujúceho sa 1. čs. samostatného práporu v ZSSR. Hrdinsky padol v bitke pri Sokolove. Za statočnosť v boji bol vôbec ako prvý cudzinec vyznamenaný najvyšším sovietskym radom Hrdina Sovietskeho zväzu.

– 10. 8. 1939 emigroval cez Poľsko do ZSSR československý komunistický politik Karol Šmidke. 4. 9. 1944 sa vrátil na povstalecké územie.

– V novembri 1939 odišiel do emigrácie v ZSSR Ján Šverma, čs. politik a novinár. Po vypuknutí SNP sa vrátil na Slovensko.

– Od novembra 1939 do 28. 9. 1944 žil v emigrácii v ZSSR Rudolf Slánský, čs. politik.

– Český historik, muzikológ, literárny historik a komunistický politik Zdeněk Nejedlý (nar. 10. 2. 1878 – 9. 3. 1962), ktorý od r. 1905 pôsobil ako profesor hudobných vied na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe, v r. 1939 emigroval do ZSSR. Prednášal tu na fakulte histórie v Moskve. Od r. 1941 bol podpredsedom Všeslovanského výboru.

– Karol Černocký, slovenský komunistický politik, bol počas druhej svetovej vojny uväznený orgánmi Slovenského štátu. Neskôr sa mu podarilo utiecť a emigroval do ZSSR.

– Do ZSSR emigroval aj neskorší generál Vladimír Janko (nar. 8. 8. 1917). Zúčastnil sa bojov čs. jednotiek  proti Nemecku v ZSSR, v r. 1943 sa stal veliteľom čs. samostatnej tankovej brigády v ZSSR. V r.1954 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR, neskôr sa stal námestníkom ministra obrany ČSSR. 14. 3. 1968 pod tlakom spáchal samovraždu.

– Pavel Beckovský (nar. 8. 11. 1922), vojenský letec, protifašistický bojovník. účastník SNP. Od októbra 1944 bol v ZSSR preškolený na typ lietadla La-7. Následne zaradený ako pilot k 2. stíhaciemu leteckému pluku 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Vyznamenaný viacerými vyznamenaniami ČSSR.

 

Po napadnutí Poľska Nemeckom v septembri 1939 mnoho poľských antifašistov emigrovalo do ZSSR. Počas druhej svetovej vojny pôsobila v ZSSR Asociácia poľských vlastencov. Jej členovia sa podieľali na založení poľskej armády v ZSSR.

Po začiatku nemecko-sovietskej vojny v auguste 1941 bol z poľských vojnových zajatcov v ZSSR sformovaný zbor o sile 96 000 mužov. Avšak kvôli konfliktom medzi sovietskym velením a poľskou exilovou vládou v Londýne, ktorá ich formálne riadila, došlo v auguste 1942 k odsunu asi 74 000 mužov a množstva civilistov pod velením gen. W. Andersa cez Irán na Blízky východ, kde podporovali britské sily a neskôr sa zapojili aj do bojov v južnej a západnej Európe.

29. 7.  1944 bola utvorená 1. poľská armáda (Pierwsza Armia Wojska Polskiego), bola to poľská vojenská jednotka vytvorená z jednotiek poľskej armády v ZSSR existujúcu od 16. 3. 1944. Bola súčasťou 1. Bieloruského frontu, velil jej generál Zygmunt Berling. Berling žil do r. 1947 v ZSSR, študoval na vojenskej akadémii. Niet údajov o počte jeho armády, v ZSSR zostalo z poľskej armády W. Andersa 22 000 ľudí.

– V radoch poľskej armády pôsobil aj Vojciech Jaruzelski, neskorší komunistický politik a prezident.

 

Počas španielskej občianskej vojny (1936 -1939) sa baskická vláda rozhodla evakuovať aspoň 20 tisíc detí do bezpečia pred vojnovými útrapami.

– ZSSR oznámil, že môže prijať 3 500 detí. Do ZSSR tieto deti pricestovali 22. 6. 1937. Paradoxne ich vojna dostihla aj v ZSSR, museli byť neskôr evakuované do vnútrozemia. Do Španielska sa vrátili v r. 1956 – 1957.

V rokoch fašistickej diktatúry v Španielsku v r. 1939 – 1975 mnoho španielskych vlastencov našlo politický azyl v socialistických krajinách.

– Dolores Ibárruri Gómez, činiteľka španielskeho a medzinárodného robotníckeho hnutia v r. 1939 – 1977 žila v emigrácii v ZSSR.

– Rubén Ruiz Ibárruri (9. 1. 1920 – 14. 9. 1942, Stalingrad, ZSSR) bol španielsky vojak, syn komunistickej političky Dolores Ibárruri. Od mladých rokov sa zapojil do komunistického hnutia. V r. 1935 po zatknutí svojej matky emigroval do ZSSR. Po vypuknutí občianskej vojny sa vrátil do Španielska, bojoval ako člen medzinárodných brigád. Po skončení občianskej vojny v r. 1939 sa vrátil do ZSSR. Po emigrácii vstúpil do radov Červenej armády, kde dosiahol hodnosť poručíka. Bol smrteľne ranený v stalingradskej bitke, za chrabrosť v boji mu bol priznaný titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Československo sa po r. 1948 stalo načas centrom komunistického španielskeho exilu. Potom, čo boli komunisti vyhnaní z francúzskej Ramadierovej vlády, prišlo do Československa mnoho popredných španielskych komunistov, ktorí dovtedy pôsobili v exile vo Francúzsku. Celkovo v Československu našlo azyl okolo 200 španielskych antifašistov.

– Prišiel napr. legendárny veliteľ 5. pluku.

– Prišiel generál Antonio Cordón. Neskôr sa stal na dlhé roky profesorom španielskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a svojím spôsobom pomáhal rozvíjať českú hispanistiku.

– Prišiel generál Modesto.

– Prišli aj skupiny španielskych emigrantov z Alžírska, kde v r. 1954 začal konflikt.

– Objavila sa idea, že by podobne ako pri gréckej emigrácii mohli španielski emigranti osídliť niektoré oblasti v pohraničí, ktoré boli vyprázdnené. Pokus o nejaké rozsiahlejšie osídlenie však stroskotal. Niektorí sa postupne vrátili do Francúzska, alebo pokračovali do L. Ameriky.

 

 

V r. 1946 – 1949 prebiehala v Grécku občianska vojna, na jednej strane stála Dočasná demokratická vláda Grécka (PDKE) a Demokratická armáda Grécka (DSE), ktoré boli vedené Komunistickou stranou Grécka, ktorá v tom čase mala ojedinelú popularitu v rámci celej Európy. Na druhej strane pravicová monarchistická vláda, podporovaná vojensky materiálne i finančne Veľkou Britániou a neskôr aj USA.

Po víťazstve monarchofašistickej vlády (tento názov sa používa aj vzhľadom na niekdajšie členstvo gréckej kráľovnej Frederiky z Braunschweigu v spolkoch Hitlerovej mládeže) a zavedení pravicovej diktatúry sa začala emigrácia viac ako 80 000 (niektoré zdroje hovoria o vyše 100 000) osôb z Grécka do socialistických štátov: Juhoslávie, Bulharska, Albánska, ZSSR, ČSSR. Poľska, Maďarska. V rámci tejto skupiny osôb išlo o nielen o Grékov, ale aj o druhú najpočetnejšiu skupinu Macedóncov, Albáncov a Arvanitov, Aromunov, Turkov, Sefardských Židov, ktorí žili v danej dobe v Grécku.

V prvej fáze sa realizovala evakuácia detí z ohrozených oblastí, ktoré boli pravidelne bombardované vládnym letectvom. Podľa odhadov išlo o 24 tisíc detí (podľa niektorých zdrojov 28 tisíc). Keďže bola povojnová, chaotická doba, evakuácia nebola vždy dobre organizovaná, a  tak došlo k roztrhnutiu celých rodín do rôznych krajín, ktoré sa len s ťažkosťami neskôr dávali dohromady.

Druhú vlnu tvorili dospelí muži a ženy: partizáni DSE, prívrženci PDKE, rodinní príslušníci členov DSE

 

Juhoslávia slúžila jednak ako tranzitná krajina pre gréckych emigrantov, jednak ako cieľová. V Juhoslávii zostalo asi 2000 gréckych detí, ktoré nemali rodičov, alebo išlo o macedónske deti, ktoré mali juhoslovanské úrady záujem si ponechať.

– Od 30. 3. 1948, kedy prišiel do Belehradu prvý transport detí z Grécka, boli rozmiestnené do 12 detských domovov v Srbsku (napr. Bela Crkva), Chorvátsku (napr. Crikvenica) a Slovinsku (napr. Send Vid). Rozmiestňovanie mal na starosti Juhoslovanský červený kríž.

– Okrem detských domovov v Juhoslávii žilo asi 9000 gréckych detí s rodičmi a to prevažne vo Vojvodine a Macedónii. Vo Vojvodine sa nachádzali aj dve grécke obce – Gakovo pri meste Sombor a Bulkes, srbochorvátsky „Bulikes“ a dnes „Maglic“ pri meste Bački Petrovac. Bulkes, ktorý bol opustený po odsune Nemcov,  sa stal centrom gréckej emigrácie v Juhoslávii. Tu si emigranti zriadili vlastnú samosprávu. Z Bulkesu neskôr boli presídľovaní do iných štátov.

Do ZSSR odišlo do emigrácie asi 25 000 Grékov.

Do Československa prišlo v r. 1948 – 1950 cez 12 tisíc gréckych emigrantov (horný odhad je 14 000). Počty emigrantov sa v jednotlivých krajinách menili, aj vplyvom programu zlučovania rodín (odišlo asi 1300, prišlo 1000 emigrantov). Podobne v krízovom r. 1956 prišlo z Maďarska do Československa asi 800 gréckych emigrantov.

– V prvej detskej vlne imigrácie prišlo do ČSR takmer 4 000 detí bez rodičov, len s malým sprievodom dospelých. Prijímacie stredisko v ČR pre gréckych emigrantov bolo zriadené v Mikulove, neskôr aj vo Všebořicích a Ústí nad Labem.

Prvý transport do ČSR prišiel 23. 4. 1948 do slovenskej pohraničnej obce Parkáň, so 749 macedónskymi a gréckymi deťmi i deťmi iných národností. Sprevádzalo ich 33 tzv. maminiek. Boli prevezené do záchytného detského domova v Mikulove.

Druhý transport prišiel do Mikulova 7. 5. 1948 a priviezol 805 detí.

Tretí vlak so 412 deťmi prišiel do Mikulova 14. 5. 1948.

Prvý transport do druhého záchytného strediska v Brne-Maloměřících prišiel začiatkom mája 1948.

Druhý transport do Brna prišiel 22. 5. 1948 s 529 deťmi.

Začiatkom júna 1948 tak bolo v ČSR celkom 2516 detí z Grécka.

Z prijímacích táborov boli deti umiestňované do detských domovov, ktoré sa po celom Československu núdzovo zriaďovali z rekreačných objektov, zámkov, ap. Sprvu sa rozmiestňovali podľa príbuzenských vzťahov (súrodenci), neskôr si výchova vyžiadala aj rozdeľovanie podľa veku. Posledný detský domov bol zrušený v r. 1962. Deti zostávali v domovoch maximálne do 15 rokov, potom sa prideľovali k niektorej gréckej komunite. (Niekde sa hovorí o rozvezení do 21 táborov po celej ČSR (napr. Lešná, Nové Hrady, Kochanovce, Uhrovce). Nie je jasné, či tie tábory sú myslené detské domovy.)

– Zo záznamov vyplýva, že do železničnej stanice Krhanice v ČR prišlo 1.9.1949 celkom 1221 Grékov, 2.9.1949 ďalších 1200 Grékov. Po prestupe do nákladných áut a autobusov pokračovali v ceste do zhromažďovacieho strediska Lešany.

4.11.1949 prišla tretia časť transportu gréckych uprchlíkov v počte 200 mužov, 340 žien a 380 detí a 5.11.1949 ďalšia časť o sile 417 mužov, 413 žien a 35 detí.

Podľa informácií v r. 1950 bolo v ČSR celkom 11 941 Macedóncov a Grékov, z toho 4 148 detí.

Zo záznamov vyplýva, že 23. 9. 1949 zomrela vo veku 68 rokov v nemocnici v Prahe Atina Alamati, ktorá bola pochovaná v Krhaniciach. 26.11.1949 zomrel v Lešanoch vo veku 40 rokov Apostolos Kačaras. 18.12.1949 zomrela v Lešanoch vo veku 50 rokov Christina Saranti. 24.12.1949 zomrel v Lešanoch ďalší Grék vo veku 85 let. 31.12.1949 zomrela v Lešanoch vo veku 35 let Polixeni Steriopulu.

Grécki emigranti boli osídľovaní najmä na severnej Morave, najmä do niektorých dedín Krnovska, Jesenícka a Žamberska, kde po odsune Nemcov zostalo mnoho prázdnych domov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. st. sa v moravskosliezskych Jeseníkoch nachádzali takmer čisté grécke dediny.

Až neskôr došlo k druhotnej migrácii, k presídľovaniu do miest: Rychnov nad Kněžkou, Dvůr. Králové nad Labem, Liberec, Jablonec nad Nisou, Brno, Plzeň, Rokycany, Hradec Králové, Pardubice, Beroun a najviac Praha. Napr. v Krnove – českých Aténach, ako toto mesto českí Gréci prezývali, existovala v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch silná grécka komunita – 2500 – 3 000 Grékov vedľa 20 000 miestnych obyvateľov.

Väčšie komunity umožňovali organizovať kultúrne a iné spoločenské akcie a efektívnejšiu výučbu gréckeho jazyka.

Grécki emigranti mali naďalej citovú väzbu ku Grécku, s nádejou na návrat. Napriek tomu, že ich grécky štát zbavil občianstva a nepovolil im z ideologických a politických dôvodov repatriáciu. Okrem transportov v r. 1954, kedy sa vrátilo do Grécka 747 osôb. Až po nastolení autoritatívneho vojenského režimu v r. 1967 v Grécku grécki emigranti hromadne začali prijímať občianstvo ČSSR. U gréckych Macedóncov tento proces prebiehal od začiatku, väčšina ich nepomýšľala na návrat. V Grécku by totiž nedosiahli takú kvalitu života (vzdelanie, úroveň bývania, možnosti používania rodného jazyka – mnohí sa naučili písať spisovnou macedónčinou až v Československu, ap.). Nakoniec, väčšina gréckych emigrantov pochádzala z horských oblastí, takže možnosti získať vzdelanie a lepšie uplatnenie mali v Československu.

Plné právo na návrat získali grécki emigranti až v r. 1981, s výnimkou Macedóncov.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pôsobili česko-grécke speváčky Martha a Tena Elefteriadu

Sotiris Joanidis, spisovateľ a drevorubač, potomok gréckych emigrantov, žije v Rejvízu na Jesenícku v Českej republike.

Ešte aj dnes existuje v ČR 12 tzv. gréckych obcí (ellinikes kinotites): Bohumín, Brno, Havířov, Jeseník, Karviná, Krnov, Krnov-mesto, Ostrava, Praha, Šumperk, Třinec a Vrbno pod Pradědem. Spolu vytvárajú Asociáciu gréckych obcí v ČR  (AŘO ČR). www.dialogos-kpr.cz

Drobnejšie grécke komunity alebo osamotené grécke rodiny sa nachádzajú aj na ďalších miestach: Jablonec nad Nisou, Liberec, Hradec Králové, Jihlava, Vyškov, Olomou, Strážnice, Znojmo, Mikulov.

V r. 1991, kedy boli štatistické údaje o gréckej národnostnej skupine publikované prvýkrát, bolo v ČR 3379 a na Slovensku 65 obyvateľov, ktorí deklarovali svoju grécku národnosť.

Informácie o minulosti a prítomnosti gréckej komunity v Šumperkuna www.rosumperk.wz.cz. Predsedom Řecké obce Šumperk je Theodor Amanatidis.

  1. 12. 2006 sa konal grécky trh na Lávke v Prahe.
  2. 2. 2007 – grécky večer na Lávke v Prahe.

Jedným z gréckych detí, ktoré v r. 1948 prišli do ČSR, bol aj 12-ročný K. Panduralis. 8. 7. 2008 v Haló novinách v článku „60. výročí evakuace řeckých a makedonských dětí“ opisuje svoje skúsenosti z tejto evakuácie.

V minulých dnech uplynulo 60 let od evakuace řeckých a makedonských dětí do Československé republiky a ostatních států východní Evropy.

Celkový počet dětí, které musely opustit Řecko, byl asi 20 tisíc, z tohoto počtu bylo v Československu přijato 4200 dětí, zubožených, hladových a ze 70 % negramotných. Jednalo se o děti ve věku od jednoho do 15 let.

V roce 1948 mi bylo 12 let a přesně si pamatuji vřelé přijetí československým lidem. Občané ČSR a státní orgány vytvořili pro nás opravdový náhradní domov. Domov, který jsme si zamilovali a do konce života nezapomeneme na laskavost československého lidu.

Mnohé děti, které neměly to štěstí a zůstaly v Řecku, skončily v ghetech, jež zřídila princezna Friderika. Mnoho z těchto dětí je doposud nezvěstných – princezna je prodala do USA.

K. PANDULARIS, Krásné Pole

Zdroje ku gréckej migrácii:

http://www.dialogos-kpr.cz

Jakovenko, Eva: Řecké deti. Edice Dokumenty míru, Čs.-řecká společnost, Praha 1949.

BOTU, Anthula, 1982. Řecká etnická skupina v Československu. In Český lid, 69, s. 47–49.

Heroldová, Iva: Imigranti z Řecka v českém pohraničí. Zprav. KSVI, sv. II., ÚEF ČSAV, Praha 1986.

Makris, Praxiteles: Děti vydědenců. Profil, Ostrafa 1986.

KONEČNÝ, Karel, 1997. Řecké a makedonské děti v Sobotíně. In Severní Morava, 74, s. 45–57. OTČENÁŠEK, Jaroslav, 1997. Řecká a makedonská národnostní menšina u nás. Diplomová práce. Praha: ÚETN FF UK.

Otčenášek Jaroslav: Migranti z Grécka v Česku. Výskumná správa vypracovaná pre MV ČR, August 2001.

Hradečný, Pavel: Řecká komunita v Československu, její vznik a počáteční vývoj (1948-1954). Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, Praha 2000.

SLOBODA, Marián, 2000/2001. “Až bude v Řecku mír, vrátíme se domů”: O vzniku a vývoji řecké menšiny u nás – lingvistické i nelingvistické aspekty. In Češtinář, XI, s. 112–119, 148–159.

Publikácia „Migrace obyvatel na Jesenicku po II. svetové válce“.

 

V r. 1948 emigrovali z Juhoslávie do ZSSR komunisti, ktorým J. B. Tito nemohol odpustiť to, že v minulosti podporovali Kominternu.

– Podobne Československo poskytlo azyl asi 160 juhoslovanským komunistom.

 

V čase fašistickej diktatúry v Grécku v r. 1967 – 1974, podporovanej USA, mnoho ľavicovo a pokrokovo orientovaných ľudí našlo politický azyl v socialistických krajinách.

 

V čase fašistickej diktatúry v Chile (1973 – 1988), podporovanej USA, mnoho vlastencov našlo politický azyl v socialistických krajinách.

NDR poskytla azyl tisíckam čílskych ľavicových utečencov.

Patril medzi nich aj Luis Corvalán, vtedajší predseda KS Chile.

Patrila medzi nich aj neskoršia chilská prezidentka Michelle Bacheletová.

Na oplátku Chile poskytlo domov manželke Ericha Honeckera, Margot Honeckerovej, ktorá tam prišla v r. 1992 aj s dcérou Sonjou. O rok neskôr prišiel za nimi aj Erich Honecker.

 

Migrácia z USA do ZSSR a ďalších socialistických krajín po druhej svetovej vojne

– Joel Barr (1. 1. 1916 – 1. 8. 1998 Moskva), tiež Iozef Veniaminovich Berg a Josef Berg.

– Alfred Epaminondas Sarant, známy tiež ako Filip Georgiev StarOS a Philip Georgiev StarOS (1918 – 12. 3. 1979).

Obaja počas svetovej vojny pracovali v laboratóriách Army Signal Corps vo Fort Monmouth, New Jersey. Ako elektrotechnici pracovali na vojenských radaroch. Barr bol objavený kontrarozviedkou ako komunista a prepustený. On a Sarant potom našli zamestnanie u Western Electric, kde pracovali na vysoko tajnom radare. Podľa niektorých správ Barr and Sarant dali ZSSR viac ako 9000 strán dokumentov.

Barr spolupracoval v r. 1946 s firmou Sperry Gyroskop na tajných vojenských radarových systémoch, ale bol prepustený potom, čo americké letectvo USA ho odmietlo kvôli bezpečnostnej previerke.

Barr sa potom presťahoval do Európy, študoval inžinierstvo vo Švédsku a komponovanie hudby v Paríži s Olieverom Messiaenom

Barr zmizol z jeho bytu v Paríži deň po tom, čo bol zatknutý Dávid Greenglass, a utiekol do Československa. KGB mu vybavila novú identitu, pre zvyšok života bol známy ako Josef Berg.

Sarant dva dni po zatknutí J. Rosenberga 17. 7. 1950 bol vypočúvaný FBI, ale nebol zatknutý. O tri dni neskôr utiekol s Carol Dayton, manželkou blízkeho priateľa. Utiekli do Mexika, odtiaľ do Guatemaly, lietadlom do Poľska. Po 6 mesiacoch vo Varšave sa presťahoval do Moskvy. Tu sa stretol aj s Barrom, ktorý prišiel za ním z Prahy.

Barr a Sarant sa usadili v Prahe, kde pracovali na návrhoch na prvej automatizovanej protilietadlovej zbrane vytvorenej v sovietskom bloku. Bola použitá s miernymi úpravami do r. 1980.

V r. 1956 obaja odišli do Leningradu, kde boli ustanovení do čela vojenského výskumného ústavu elektroniky. V r. 1962 premiér Chruščov súhlasil s ich plánom na vytvorenie nového mesta, venovaného výlučne mikroelektronike. Mesto Zelenograd bolo postavené na okraji Moskvy a Sarant bol menovaný zástupcom riaditeľa, s autoritou viac ako 20 000 inžinierov a vedcov. Po zmenách, keď odišiel N. Chruščov, obaja stratili svoje pozície v Zelenograde, ale pokračovali v práci na vojenských projektoch.

V roku 1969 dostal Sarant štátnu cenu za počítač UM-1, ktorý bol široko používaný v sovietskom priemysle. Viedol tím, ktorý vytvoril Uzol, prvý digitálny počítač, inštalovaný v sovietskej ponorke. Uzol bol začlenený do ponorky triedy Kilo V r. 1979 Sarant zomrel na infarkt.

Carol Dayton, žena, ktorá utiekla s ním, sa vrátila do USA v r. 1991.

Po rozpade ZSSR sa Barr v r. 1992 vrátil do USA, ale popieral svoju účasť na špionáži. Nasledujúcich 6 rokov striedavo býval v Rusku a USA, zomrel v r. 1998 v Moskve.

– Robert E. Webster (26. 10. 1928, Ohio – ), bývalý námorník, zamestnanec Rand Development Co, robil niekoľko ciest do Sovietskeho zväzu v rámci prípravy na výstavu v r. 1959 v USA v Moskve. (230)

Zoznámil sa tam s jednou ruskou pracovníčkou. Následne sa rozhodol rozviesť so svojou ženou v USA a prísť bývať do ZSSR.

Prvýkrát svoj úmysel prezentoval 11. 7. 1959, keď zisťoval informácie ohľadom postupu pre amerických občanov, ktorí chcú žiť v ZSSR. Mal rozhovory so sovietskymi úradníkmi, ktorí sa ho snažili odhovoriť od zámeru odísť z USA. Uvádzal nespokojnosť s prácou v USA. S vládou USA, ktorá je riadená veľkými firmami. Uviedol, že si želá oženiť sa v ZSSR, mať rodinu, pracovať, získať vzdelanie a naučiť sa ruský jazyk

Požiadal listom o sovietske občianstvo. 9. 9. 1959 mu bolo oznámené, že môže zostať v ZSSR. Sovietsky pas mu bol udelený 21. 9. 1959. Pracoval pre Leningradský vedecký výskumný ústav polymérov. Jeho priateľka sa tam zamestnala ako asistent a prekladateľ.

27.1 1960 Websterovi bol doručený list od jeho otca. Písal mu o nervovom zrútení sa matky a o tom, že prevzal finančnú podporu Websterových detí. V tomto bode sa Webster rozhodol k návratu do USA. Zároveň však uvažoval o možnosti, aby jeho rodina prišla do ZSSR.

V auguste 1960 jeho priateľka porodila dieťa. Pomáhala mu sformulovať žiadosť doklady na vycestovanie do USA na základe otcovho listu.

Webster sa vrátil do USA 20. 5. 1962. Dva týždne ho za zatvorenými dverami vypočúval podvýbor senátu pre bezpečnosť.

– Magdalyn Murray Ó Hair, americká bojovníčka za ateizmus, požiadala v r. 1959 o sovietske občianstvo. O rok neskôr, potom, čo jej žiadosť zostala bez odozvy, odcestovala s dvomi deťmi do Francúzska, s úmyslom emigrovať na sovietske veľvyslanectvo v Paríži a pobyt v ZSSR. Sovietske úrady jej však neschválili žiadosť.

– Bernon F. Mitchell (11. 3. 1929 Kalifornia – 12. 11. 2001 Petrohrad, Rusko) a William H. Martin, kryptologisti NSA(National Security Agency), v septembri 1960 emigrovali do ZSSR. 6. 9. 1960 vystúpili na konferencii v Moskve.

– Edward Lee Howard (1951 Nové Mexiko – 12. 7. 2002 Moskva), dôstojník CIA, 1. 8. 1985 emigroval do ZSSR.

– Wade E. Roberts, 22 ročný vojak armády USA, v r. 1987 dezertoval zo základne v NSR, do ZSSR.

– V r. 1988 požiadal sovietske úrady o politický azyl Glenn Michael Souther, ktorý naposledy pracoval v Stredisku špionáže USA v Norfolku v štáte Virgínia. Bol prenasledovaný za nesúhlas s praktikami dezinformovania svetovej verejnosti.

 

– Joseph Henry Cort, americký lekár, vedec. Člen KS USA. V r. 1954 bol povolaný do armády USA, s tým, že musí narukovať do Kórei. Odmietol, že je to trest za politické presvedčenie. Požiadal Anglicko o azyl, neudelili mu ho, poskytla mu ho ČSR, kam emigroval aj s manželkou, tiež výbornou lekárkou. Ako lekár sa v Prahe venoval vedeckej práci (obaja vyštudovali univerzity v Harvarde a Yale). Výbor pre vyšetrovanie neamerickej činnosti mu odobral americké občianstvo.

Cort v Prahe sa stal slávny ako vynálezca patentu, ktorý reguluje metabolizmus vody v tele. Cart vyvinul niekoľko analógov hormónov oxytoxínu a vazopresínu, tak vznikol dodnes používaný liek – nosný sprej Adiuretin, ktorý lieči typ cukrovky zvaný diabetes insipidus.

– Gene Deitch (1924 Chicago).Vyrastal v Hollywoode. V r. 1959, ako 35 ročný úspešný a najlepšie platený americký animátor, s Oscarom hneď za prvý film, prišiel do Prahy a už tu natrvalo zostal dodnes.

Český Inštinkt 28.2.2008 s ním priniesol rozhovor. Hneď spočiatku redaktorovi na jeho otázku odpovedá, že nikdy nebol v žolde CIA, ale nebol ani komunista. Prišiel, aby tu mohol robiť svoju prácu v čo najlepších podmienkach a zostal. Pretože si zamiloval Prahu a potom ženu, s ktorou sa oženil.

Uvádza, že Američania po ňom chceli nejaké fotografie, ktoré by ukázali odpudivú tvár socializmu, ale nemal im čo ponúknuť. „Mal som na fotografiách panorámu Prahy s desiatkami veží, jej pamiatky, západy a východy slnka nad mestom a tie boli rovnako krásne ako kedykoľvek predtým a potom.“ Postupne videl, že tu by sa dalo v jeho obore urobiť viac ako doma. Tvorbou filmov pre deti by sa v USA neuživil. Mal potom navyše šťastie na producenta Billa Snydera, s ktorým sa dohodli na výrobe animovaných 16 mm filmov určených k distribúcii v školách a detských knižniciach. Vyrábal ich v Čechách, v tunajších nenákladných podmienkach, za to s pomocou ohromnej kreativity tunajších tvorcov. „Verte mi, že som tu nestretol nikoho, koho by som mohol označiť za komunistu, len nanajvýš niektorých členov komunistickej strany“. Hovorí, že slobodu nestratil a dostal navyše všetky výhody. Iste mal exkluzívne podmienky, predovšetkým doláre a „neobmedzené spätné vízum“. Skamarátil sa s Jiránkom, Bornom a podobnými ľuďmi. Vyjadril sa, že americkí producenti sa báli ako čert kríža verejne priznať, že lacno točia filmy za železnou oponou a tak vlastne financujú socialistické režimy. Dochádzalo k takým paradoxom, že českých tvorcov premenovávali, keď ich nemohli v titulkoch vynechať. Napr. skladateľ Václav Lídl figuruje v niekoľkých dieloch Toma a Jerryho ako Victor Little.

Priznáva, že i doma mu jeho žena vmetie do tváre: „Teraz hovoríš ako komunista“., keď jej hovorí, že sa mu to viedlo naozaj dobre.

Bolo vidieť, že tento inteligentný, tvorivý a úspešný Američan necítil morálnu vinu za to, že tu zostal a našiel tu niečo, čo mu stálo za to vzdať sa života v USA.

Ako povedal, paradoxne, po novembri 1989 sa jeho život začal odvíjať akosi pospiatky. A vraj v Prahe taktiež už prestali byť ideálne podmienky pre výrobu nekomerčných filmov ako v časoch, keď filmové štúdiá žili zo štátnej podpory.

 

– Benjamin Cain, 35-ročný seržant armády USA v západnom Nemecku, ktorý pracoval u 6. pešej divízie ako opravár, dezertoval 3.5.1963 do NDR.

– Alfred E. Svenson (nar. 1932 v Litve – ), 31-ročný dôstojník armády USA, zástupca veliteľa tankového práporu, 4. 5. 1963 utiekol do NDR. 7.5. 1964 bol vrátený úradmi NDR späť do NSR. Bol obžalovaný z dezercie a krádeže vojenského vozidla, ale neexistoval dostatok dôkazov. Bol odsúdený na 7 ročný trest. Prípad zostal dosť nejasný. Tvrdil, že si nič nepamätá Išlo o prvého dôstojníka armády USA, ktorý ušiel z armády USA na východ. Svenson emigroval v r. 1949 z Litvy do USA, občianstvo USA získal službou v armáde počas kórejskej vojny.

– Dean Reed  (nar. 22. 9. 1938), americký rockový spevák, člen mierového hnutia, v r. 1972 emigroval do NDR. Stal sa najslávnejšou rockovou hviezdou socialistických krajín. Ešte aj dnes ho niektorí titulujú prezývkou Súdruh Rock´n´Roll. Vystupoval v 32 krajinách, v ZSSR dostal Leninov rad. Zomrel 13. 6. 1986 (utopil sa za nevyjasnených okolností v jazere neďaleko Berlína).

– Jeffrey Corney, špecialista Air Force, v r. 1985 dezertoval do NDR. V r. 1991 ho v Berlíne zadržali agenti Air Force a bol odsúdený na 38 rokov za špionáž a dezerciu.

 

– Americká černošská bojovníčka Assata Shakur viedla v 70. rokoch Čiernu oslobodzovaciu armádu a jej ozbrojený odpor proti vláde USA. V r. 1973 sa za vraždu policajta Wernera Foerstera dostala do väzenia. O šesť rokov z neho ušla a emigrovala na Kubu.

Assata Shakurová je tetou kultového rapera Tupaca. Pre americkú vládu je vrahyňou, pre niektorých černochov je hrdinkou boja za ich práva. Nezaoberáme sa hodnotením jej činnosti, či bola uväznená kubánskymi orgánmi, ale prostým faktom, že emigrovala na Kubu. Ak boli českí vrahovia Mašínovci vyznamenaní prezidentom ako hrdinovia, a zarátaní do protikomunistického odboja, tak logicky treba aj Assatu Shakurovú zarátať ako členku protikapitalistického odboja a disentu.

Ak budeme postupovať v zmysle logiky USA, že považovali za legitímnu opozíciu v Sýrii ozbrojených odporcov vlády, tak aj Assata Shakurová bola legitímnou opozíciou.

– 13. 2. 2016 minister zahraničných vecí USA John Kerry na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vyzval Rusko, aby zastavilo nálety proti legitímnej sýrskej opozícii. „Drvivá väčšina ruských útokov bola dosiaľ vykonaná proti legitímnym opozičným skupinám. Ak chce Rusko dodržať dohodu, ktorú podpísalo, musí zmeniť svoje ciele. Celá medzinárodná podporná skupina pre Sýriu vrátane Ruska bude pracovať na tom, aby k tomu došlo.“

Podobne postupovali USA v prípade ozbrojeného zvrhnutia demokraticky zvolenej ukrajinskej vlády Janukovyča 22. 2. 2014.

– Philip Burnett Franklin Agee (19. 7. 1935 na Floride), bol v r. 1957 – 1968 agentom CIA v Ekvádore, Uruguaji a v Mexiku. Zo CIA v r. 1968 vystúpil na protest proti americkej podpore vojenských režimov v L. Amerike, najmä mexickom masakri. Praktiky CIA opísal v knihe Inside the Company CIA Diary (1975). Kniha sa stala v USA bestsellerom a CIA onedlho zakázala jej šírenie. USA označili Ageeho za zradcu a na požiadanie V. Británia ho vydala do USA.

USA mu odobrali americké občianstvo v r. 1979. V r. 1980 odišiel žiť na revolučnú Grenadu. Po intervencii USA sa usadil v sandinistickej Nikarague. V r. 1990 po zmene vlády odišiel do Nemecka, potom žil na Kube. Aj s manželkou baletkou Giselle Roberge. Zomrel v Havane 7. 1. 2008.

 

Po kórejskej vojne (1950 – 1953) 21 amerických vojakov (a 1 britský vojak) zostali žiť v Číne.

 

– Larry Allen Abshier (1943 – 11. 7. 1983), vojak armády USA, v máji 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– James Joseph Dresnok, vojak armády USA, 15. 8. 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– Jerry Wayne Parrish (1944 – 25. 8. 1996), vojak armády USA, v decembri 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– Charles Robert Jenkins (nar. 18. 2. 1840), 24 ročný seržant armády USA v Južnej Kórei 5. 1. 1965 dezertoval a utiekol do Severnej Kórei.

V júni 2005 prišiel po 40 rokoch na prvú návštevu USA – s japonskou manželkou a 2 dcérami.

– Roy Chung, vojak armády USA, dezertoval v júni 1979. O prípade chýbajú informácie. Hovorí sa, že dezertoval do Severnej Kórei, iné informácie hovoria, že dezertoval zo základne v NSR do NDR a žiadal sa poslať do Severnej Kórei.

– Joseph T. White (5. 11. 1961 – ), vojak armády USA, 28. 8. 1982 dezertoval do Severnej Kórei.

– 10.4.2014 americký turista Miller Matthew Todd, ktorý mal platné turistické vízum, ho pri vstupe do KĽDR a vybavovaní vstupných formalít roztrhal s krikom, že prišiel do KĽDR hľadať útočisko. Ako oznámila severokórejská agentúra KCNA, muž bol zadržaný za nevhodné správanie.

 

V súvislosti so skúmaním vraždy JFK výbor Snemovne reprezentantov USA v marci 1979 požiadal CIA o poskytnutie podrobnejších informácií o 380 prebehlíkoch, ktorí emigrovali v r. 1958 – 1974. Z tohto zoznamu výbor vylúčil tých, ktorí sa nevrátili do r. 1964. Tento zoznam zahŕňal tieto mená:

 

Meno Date of birth Dátum narodenia Place of birth Miesto narodenia
Amron, Irving Amron, Irving United States. Spojené štáty americké.
Block, Mollie Block, Mollie Nov. 6, 1912 6. 11. 1912 New York, NY New York, NY
Block, Morris Block, Morris Mar. 30, 1920 30 .3. 1920 Do.
Citrynell. Citrynell. Harold Harold Mar. 10, 1923 10. 3. 1923 Do. .
Davis, Bruce Frederick Davis, Bruce Frederick May 4, 1936 4. 5. 1936 Rome, NY Rím, NY
Dubinsky, Shirley Dubinsky, Shirley Mar. 11, 1925 11 .3. 1925 New York, NY New York, NY
Frank, Richard Cyril Frank, Richard Cyril Aug. 22, 1922 22. 8. 1922 Rochester, NY Rochester, NY
Frank, Susan Heligman Frank, Susan Heligman Nov. 18. 18. 11. 1913 1913 New York, NY New York, NY
Gold, Robert Gold, Robert Mar. 14, 1928 14. 3. 1928 Massachusetts. Massachusetts.
Greendlinger, Martin Greendlinger, Martin Mar. 25, 1932 25. 3. 1932 New York. New York. NY NY
Halperin, Maurice H Halperin, Maurice H Mar. 3, 1906 3. 3. 1906 Boston Mass. Boston Mass
Jones, Louis Henry Jones, Henry Louis Mar. 17, 1934 17 .3. 1934 Arlington Heights,Ohio Arlington Heights, Ohio
Lawson, John Howard Lawson, John Howard Sept. 25, 1894 25. 9. 1894 New York, NY New York, NY
Martin, William H Martin, William H. May 27, 1931 27. 5. 1931 Columbus, Ga. Columbus, Georgia
Martinkus, Anthony V Martinkus, Anthony V. June 15, 1911 15. 6. 1911 Chicago, Ill. Chicago, Ill
Meyer, Karl Henry Meyer, Karl Henry June 30, 1937 30. 6. 1937 Mountain, Wis. Hory, Wis
Mitchell, Bernon F Mitchell, Bernon F Mar. 11, 1931 11. 3. 1931 San Francisco, Calif. San Francisco, Kalifornia
Parker, James Dudley Parker, James Dudley Feb. 21, 1926 21. 2. 1926 Oakland, Calif. Oakland, Kalifornia
Petrulli. Petrulli. Nicholas Nicholas Feb. 13, 1921 13. 2. 1921 Brooklyn, NY Brooklyn, NY
Pittman, John Orion Pittman, John Orion Sept. 17, 1906 17. 9.1906 Atlanta, Ga. Atlanta, Ga
Ricciardelli. Ricciardelli. Libero Libero June 18, 1917 18. 6. 1917 Needham, Mass. Needham, Massachusetts
Webster, Robert Edward Webster, Robert Edward Oct. 23, 1928 23.10. 1928 Tiffin, Ohio. Tiffin, Ohio.
Winston, Henry Winston, Henry Apr. 2, 1911 2.4. 1911 Hattiesburg, Miss. Hattiesburg, slečno

 

Migrácia z Veľkej Británie do socialistických krajín

– Britskí diplomati Gyy Burgess (1911 Devonport – 1963 ZSSR) a Donald MacLean (25. 5. 1913 Londýn – 6. 3. 1983 Moskva), 7. – 8. 6. 1951 emigrovali do ZSSR. Podľa informácií po varovaní Kimom Philbom. MacLean emigroval aj s manželkou Melindou a deťmi. MacLean, na rozdiel od Burgessa, sa výborne prispôsobil životu v ZSSR a stal sa uznávaným občanom. Ako Mark Petrovič sa naučil sa ruštinu a slúžil ako špecialista na hospodársku politiku Západu a britskú zahraničnú politiku. Pracoval pre sovietske ministerstvo zahraničia a Inštitút svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov. Bol mu udelený Rad Červeného práporu práce a Rádu Combat. Jeho manželka sa v r. 1966 vrátila do USA.

– Kim Philby (1. 1. 1912 – 1988), Angličan, dvojitý agent v prospech ZSSR, 23. 1. 1963 zmizol z pracoviska v Bejrúte, aj s manželkou Eleonor, emigrovali do ZSSR.

– George Blake, dvojitý agent v prospech ZSSR, v r. 1966 utiekol z britského väzenia, usadil sa v Moskve. V r. 1995 bol pozvaný na oslavu do bytu utečenca zo CIA Edwarda Lee Howarda. V r. 2012 oslávil v Moskve svoje 90. narodeniny.

– Po kórejskej vojne (1950 – 1953) 1 britský vojak (a 21 amerických vojakov) zostali žiť v Číne.

 

Migrácia z NSR do NDR

– John Heartfield (nar. 19. 6. 1891 v Berlíne), akademický maliar – po nástupe fašizmu v Nemecku v r. 1938 odišiel do Anglicka. V r. 1950 sa vrátil do NDR.

– Otto John, riaditeľ Úradu pre ochranu ústavy NSR, 20. 7. 1954 emigroval do NDR.

– Krátko po narodení Angely Merkelovej, súčasnej kancelárky NSR, v r. 1954 sa jej rodina presťahovala do NDR. Jej otec, luteránsky pastor, po presťahovaní založil v NDR seminár a stal sa riaditeľom domova pre hendikepovaných. Zdržiaval sa akejkoľvek kritiky režimu a dostalo sa mu privilegovaného postavenia. Často cestoval na Západ.

– Klaus Fuchs (nar. 1913), nemecký jadrový fyzik, po nástupe Hitlera k moci utiekol do V. Británie, kde vstúpil do KS. Neskôr pracoval v USA na vývoji jadrovej bomby. V r. 1950 bol obvinený zo spolupráce so ZSSR, odsúdený na 14 rokov väzenia. V r. 1959 prepustený na slobodu, emigroval do NDR. kde v r. 1988 zomrel.

– Hans-Joachim Tiedge (26. 6. 1937 Berlín – ), riaditeľ Úradu na ochranu ústavy NSR, 19. 8. 1985 emigroval do NDR.

 

ČSSR ako cieľ migrácie

Do Československa prišlo v r. 1948 – 1950 cez 12 tisíc gréckych emigrantov (horný odhad je 14 000). Podrobnejšie údaje vyššie.

 

V čase fašistickej Salazarovej diktatúry v Portugalsku v r. 1926 – 1974 mnoho portugalských vlastencov našlo politický azyl aj v ČSSR.

– V Prahe často býval Álvaro Cunhal, budúci generálny tajomník Portgalskej KS.

 

Československo sa po r. 1948 stalo načas centrom komunistického španielskeho exilu. Potom, čo boli komunisti vyhnaní z francúzskej Ramadierovej vlády, prišlo do Československa mnoho popredných španielskych komunistov, ktorí dovtedy pôsobili v exile vo Francúzsku. Celkovo v Československu našlo azyl okolo 200 španielskych antifašistov.

– Prišiel napr. legendárny veliteľ 5. pluku.

– Prišiel generál Antonio Cordón. Neskôr sa stal na dlhé roky profesorom španielskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a svojím spôsobom pomáhal rozvíjať českú hispanistiku.

– Prišiel generál Modesto.

– Prišli aj skupiny španielskych emigrantov z Alžírska, kde v r. 1954 začal konflikt.

– Objavila sa idea, že by podobne ako pri gréckej emigrácii mohli španielski emigranti osídliť niektoré oblasti v pohraničí, ktoré boli vyprázdnené. Pokus o nejaké rozsiahlejšie osídlenie však stroskotal. Niektorí sa postupne vrátili do Francúzska, alebo pokračovali do L. Ameriky.

 

V r. 1948 emigrovalo z Juhoslávie do ČSR asi 160 juhoslovanksých komunistov, ktorým J. B. Tito nemohol odpustiť to, že v minulosti podporovali Kominternu.

 

Jorge Amado (Leal Amado de Faria, 10. 8. 1912 – 6. 8. 2001), brazílsky spisovateľ, ako člen Brazílskej komunistickej strany v r. 1941 bol nútený emigrovať do Argentíny a potom do Uruguaya. V r. 1945 kandidoval úspešne za KS do brazílskeho Národného zhromaždenia. Navrhol dodnes platný zákon o náboženskej slobode.

V r. 1947 bola Brazílska komunistická strana zakázaná a Amado bol nútený s rodinou emigrovať. Jeho druhou manželkou bola Zélia Gattai (nar. 1916), dcéra talianskych prisťahovalcov. Od r. 1950 do r. 1952 žil s rodinou v Československu, kde sa narodila jeho dcéra Paloma.

Brazílsky odborár a politik Benedict Cerqueira (1919-1982) žil niekoľko rokov v exile v Československu.

V r. 1953 bol zvolený za predsedu Zväzu kovorobotníkov v Rio de Janeira. V r. 1962 bol zvolený federálnym poslancom. V r. 1964 sa v Brazílii dostala nedemokratickými metódami k moci tvrdo pravicová vláda, ktorú po troch rokoch vystriedal generál Artu da Costa e Silva, ktorému vojenský puč v r. 1968 zveril diktátorské právomoci.. Cerqueira bol nútený odísť do exilu, nakoľko demokraticky zvoleným poslancom boli odobraté poslanecké mandáty a hrozilo mu 13 rokov vo väzení. Odišiel najprv do Juhoslávie a potom do Československa, kde žil do r. 1971, kedy odišiel do Chile. Po návrate do Brazílie v r. 1979 ešte mnohokrát Československo navštívil.

 

Ing. Jalal Suleiman, PhD. (nar. 1. 12. 1965, Sýria), podpredseda KSS, na Slovensku žije od r. 1985. Študoval na Katedre chemických strojov STÚ v Bratislave, v r. 1999 obhájil doktorát.

V júli 2012 spolupracoval na projekte Ľavé spektrum 2012. Je orientalista arabského pôvodu žijúci na Slovensku od roku 1985. Pracuje ako analytik a poradca rôznych občianskych organizácií a štátnych inštitúcií v Slovenskej republike. Je súdnym prekladateľom a tlmočníkom, autorom publikácie Slovensko-arabská konverzácia, šéfredaktorom časopisu Most vychádzajúceho v arabskom a anglickom jazyku s distribúciou v 11 arabských krajinách.

 

Francúzska Chantal Poullain (nar. 17. 8. 1956) v Marseille. Vydala sa do Československa za českého herca Boleka Polívku. Pokračovala v Čechách v divadelnej dráhe. Objavila sa napr. vo filmoch a televíznych inscenáciách Šašek a královna, Kopytem sem kopytem tam, Král Ubu, Seance, Terapie. V r. 1989 sa im narodil syn Vladimír, onedlho sa vzťah rozpadol. Chantal naďalej zostala žiť v Prahe. Je spoluzakladateľkou a patrónkou nadácie Archa Chantal (1993).

 

Koncom 70. rokov poskytla ČSSR politický azyl 11 Iráncom, ktorí sa neúspešne pokúšali o atentát na Rézu Pahlávího.

 

Československo poskytlo azyl asi 300 Talianom. Chýbajú však k tomu konkrétne údaje.

 

Zahraničné sťahovanie podľa krajín v r. 1988 (Statistická ročenka ČSFR, FSÚ, ČSÚ, SŠÚ 1990):

– Z Belgicka 6 občanov (ČSR)

– Z Dánska 2 (SSR)

– Z Francúzska 5 (ČSR)

– Z Talianska 20 (13 ČSR, 7 SSR)

– Z Holandska 4 (ČSR)

– Zo SRN 37 (ČSR)

– Z Rakúska 19 (7 ČSR, 12 SSR)

– Z Grécka 18 (16 ČSR, 2 SSR)

– Zo Švédska 4 (2 ČSR, 2 SSR)

– Zo Švajčiarska 3 (ČSR)

– Z V. Británie 10 (9 ČSR, 1 SSR)

– Zo Západného Berlína 2 (ČSR)

– Z Kanady 11 (7 ČSR, 4 SSR)

– Z USA 33 (11 ČSR, 22 SSR)

– Z Austrálie 8 (7 ČSR, 1 SSR)

– Ostatní 318 (262 ČSR, 56 SSR)

 

Kuba sa stala cieľom emigrácie ľudí z rôznych krajín, ktorí boli buď politicky prenasledovaní (bojovníkom za občianske práva v USA), z ideologických dôvodov, ap.

– Za zdroj môže slúžiť aj správa Ministerstva zahraničných vecí USA o terorizme v jednotlivých krajinách z roku 2005, zverejnená 15. 5. 2006. Na tomto zozname sa nachádza aj Kuba, kritizovaná za to, že poskytovala útočisko americkým utečencom.

– Americká černošská bojovníčka Assata Shakur viedla v 70. rokoch Čiernu oslobodzovaciu armádu a jej ozbrojený odpor proti vláde USA. V r. 1973 sa za vraždu policajta Wernera Foerstera dostala do väzenia. O šesť rokov z neho ušla a emigrovala na Kubu.

Assata Shakurová je tetou kultového rapera Tupaca. Pre americkú vládu je vrahyňou, pre niektorých černochov je hrdinkou boja za ich práva. Nezaoberáme sa hodnotením jej činnosti, či bola uväznená kubánskymi orgánmi, ale prostým faktom, že emigrovala na Kubu. Ak boli českí vrahovia Mašínovci vyznamenaní prezidentom ako hrdinovia, a zarátaní do protikomunistického odboja, tak logicky treba aj Assatu Shakurovú zarátať ako členku protikapitalistického odboja a disentu.

Ak budeme postupovať v zmysle logiky USA, že považovali za legitímnu opozíciu v Sýrii ozbrojených odporcov vlády, tak aj Assata Shakurová bola legitímnou opozíciou.

13. 2. 2016 minister zahraničných vecí USA John Kerry na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vyzval Rusko, aby zastavilo nálety proti legitímnej sýrskej opozícii. „Drvivá väčšina ruských útokov bola dosiaľ vykonaná proti legitímnym opozičným skupinám. Ak chce Rusko dodržať dohodu, ktorú podpísalo, musí zmeniť svoje ciele. Celá medzinárodná podporná skupina pre Sýriu vrátane Ruska bude pracovať na tom, aby k tomu došlo.“

Podobne postupovali USA v prípade ozbrojeného zvrhnutia demokraticky zvolenej ukrajinskej vlády Janukovyča 22. 2. 2014.

– Philip Burnett Franklin Agee (19. 7. 1935 na Floride), bol v r. 1957 – 1968 agentom CIA v Ekvádore, Uruguaji a v Mexiku. Zo CIA v r. 1968 vystúpil na protest proti americkej podpore vojenských režimov v L. Amerike, najmä mexickom masakri. Praktiky CIA opísal v knihe Inside the Company CIA Diary (1975). Kniha sa stala v USA bestsellerom a CIA onedlho zakázala jej šírenie. USA označili Ageeho za zradcu a na požiadanie V. Británia ho vydala do USA.

USA mu odobrali americké občianstvo v r. 1979. V r. 1980 odišiel žiť na revolučnú Grenadu. Po intervencii USA sa usadil v sandinistickej Nikarague. V r. 1990 po zmene vlády odišiel do Nemecka, potom žil na Kube. Aj s manželkou baletkou Giselle Roberge. Zomrel v Havane 7. 1. 2008.

– 30.4.2009 vláda USA znovu zaradila Kubu na zoznam krajín podporujúcich teroristov. Ako zdôvodnenie uviedla, že Kuba poskytla útočisko členom IRA, FARC a ELN a umožnila utečencom z USA legálny pobyt na Kube.

– Prítomnosť niekoľkých exilových členov baskickej ETA vznikla na žiadosť vlád, ktorých sa to dotýkalo, najmä Španielska, s ktorým sa dospelo k dohode, na základe ktorej skupina členov ETA pricestovala na Kubu. Kuba stanovila prísne pravidlo, že pokiaľ ktorýkoľvek z členov tejto skupiny vycestuje z krajiny, nesmie sa znovu vrátiť na Kubu. Prítomnosť členov ETA na Kube je teda bilaterálnou záležitosťou Španielska a Kuby. Členovia ETA žijúci na Kube nemôžu teda využívať územie Kuby na útoky proti Španielsku.

– Na Kube žijú aj niekoľkí bývalí trestanci, najmä za únosy lietadiel, za ktoré boli prísne potrestaní a po odpykaní trestu požiadali o možnosť zostať na Kube.

– V r. 2006 sa vysťahoval na Kubu slovenský občan Vladimír Demmer, bytom Mánesovo nám. 3, 851 01 Petržalka, poslanec za SDĽ v MZ Petržalka.

 

Migrácia do KĽDR

Aj keď Severnú Kóreu je problémové zaradovať medzi socialistické krajiny (na to poukážem v inom článku), uvedieme migráciu aj do tejto krajiny.

– Po druhej svetovej vojne žilo v Japonsku asi 600 000 Kórejčanov. Nasťahovali sa tam najmä počas koloniálneho obdobia 1910-1945. Po druhej svetovej vojne im Japonsko nechcelo priznať právo na trvalý pobyt a označovalo ich stále za cudzincov. Čelili diskriminačnej politike, predsudkom a chudobe.

Južná Kórea, sužovaná nedostatkom povojnových rokov a tiež diktátorským režimom Yi Seung- Mana nemala záujem o ich prijatie. Od r. 1955 vznikol tlak na ich vysťahovanie, postupne smerovaný k Severnej Kórei. Japonské úrady sa chceli zbaviť Kórejcov, ktorí sú v núdzi a „tak trochu komunisti“. V r. 1956-1957 prostredníctvom Japonského Červeného kríža a Severokórejského ČK prebiehali rokovania so S. Kóreou o možnosti presťahovania.

Medzitým boli Kórejčanom drasticky obmedzené sociálne dávky, aby boli motivovaní k vysťahovaniu. Severná Kórea sa sprvu stavala rezervovane k prílevu toľkých ľudí, mala sama povojnové problémy so zabezpečením vlastného obyvateľstva. Skôr chcela prijať malý počet, sympatizujúcich s jej systémom. V r. 1958 však zmenila postoj a stala sa ústretová voči tomuto zámeru. Zrejme aj vzhľadom na možnosť získania kvalifikovanej pracovnej sily, keďže medzi nimi boli podnikatelia, technici, univerzitní učitelia, ale aj mnoho nezamestnaných.

Japonská propaganda, média, politická sféra usilovne pracovala na vytváraní podpory a atmosféry návratu cudzincov do Kórei.

V r. 1959 sa uskutočnilo presťahovanie 93 340 ľudí z Japonska do Severnej Kórei..

Medzinárodný ČK pred svetom potvrdil slobodnú vôľu týchto ľudí na presťahovanie sa. Väčšinou išlo o etnických Kórejcov, ale aj viac ako 6000 japonských štátnych príslušníkov, najmä manželiek kórejských mužov. Samozrejme, mnoho tisíc detí. Mnoho z nich bolo veľkými sympatizantami severokórejského režimu. Ale mnoho zase len chcelo zabezpečiť svojim rodinám istejšiu budúcnosť, nový život.

Po desaťročiach asi stovka z týchto ľudí migrovala do Južnej Kórei pre vysokú nespokojnosť so životom v S. Kórei.

– Larry Allen Abshier (1943 – 11. 7. 1983), vojak armády USA, v máji 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– James Joseph Dresnok, vojak armády USA, 15. 8. 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– Jerry Wayne Parrish (1944 – 25. 8. 1996), vojak armády USA, v decembri 1962 dezertoval do Severnej Kórei.

– Charles Robert Jenkins (nar. 18. 2. 1840), 24 ročný seržant armády USA v Južnej Kórei 5. 1. 1965 dezertoval a utiekol do Severnej Kórei.

V júni 2005 prišiel po 40 rokoch na prvú návštevu USA – s japonskou manželkou a 2 dcérami.

– Roy Chung, vojak armády USA, dezertoval v júni 1979. O prípade chýbajú informácie. Hovorí sa, že dezertoval do Severnej Kórei, iné informácie hovoria, že dezertoval zo základne v NSR do NDR a žiadal sa poslať do Severnej Kórei.

– Joseph T. White (5. 11. 1961 – ), vojak armády USA, 28. 8. 1982 dezertoval do Severnej Kórei.

– 10. 4. 2014 americký turista Miller Matthew Todd, ktorý mal platné turistické vízum, ho pri vstupe do KĽDR a vybavovaní vstupných formalít roztrhal s krikom, že prišiel do KĽDR hľadať útočisko. Ako oznámila severokórejská agentúra KCNA, muž bol zadržaný za nevhodné správanie.

– V októbri 2005 japonská občianka požiadala o politický azyl v KĽDR.

– Ako oznámili 27. 10. 2009 severokórejské štátne média, 30 ročný juhokórejský robotník Kchang Dong-rim prebehol 26. 10. 2009 do Severnej Kórey (KĽDR) po tom, ako prekročil ostro sledovanú hranicu medzi krajinami Podľa KCNA Kchang pochádza z malého mesta Bolkjo ležiaceho na južnom pobreží krajiny a v minulosti pracoval na prasacej farme. Údajne sa o prekročenie hraníc pokúšal už mnohokrát, vždy však neúspešne. Malo to byť v čase, keď slúžil v juhokórejskej armáde od septembra 2001 do novembra 2003. Po jeho prepustení z ozbrojených síl pracoval v továrni na výrobu polovodičov spoločnosti Samsung.

– 16. 9. 2013 juhokórejskí pohraničníci zastrelili muža, ktorý utekal do KĽDR. Muž skočil do rieky Imdžin a ignoroval varovania juhokórejských vojakov. Vojaci na neho spustili paľbu a neskôr jeho telo vylovili z rieky.

Rieka Imdžin vymedzuje časť prísne stráženej hranice medzi oboma Kóreami. Prekročenie hranice z Južnej do Severnej Kórei je nelegálne.

 

Ďalšie prípady migrácie

Predovšetkým v 60. a 70. rokoch emigrovali pred náboženským prenasledovaním ale aj za prácou do Ruska, Arménska, Gruzínska veľké skupiny Jezidov, členov kurdskej národnostno-náboženskej menšiny, žijúcej v severnom Iraku, vo východnom Turecku, ale aj v pohorí Sindžár na hraniciach so Sýriou. Táto komunita bola pomerne sebestačná, nezávislá na štáte, preto ich moslimovia nenávideli. Stali sa obeťou krutého prenasledovania aj zo strany Islamského štátu.

V r. 1929 založil Ho Či Min vo Francúzsku Medzinárodný zväz farebných ľudí. Po vypovedaní z Francúzska žil v ZSSR.

Ran Nazin Hikmet (1902 – 1963), turecký básnik, aktivista ľavicového hnutia, v r. 1937 uväznený, po prepustení v r. 1951 emigroval do ZSSR.

Martin Andersen Nexo (26.6. 1869 – 1. 6. 1954), dánsky spisovateľ, ktorý sa venoval sociálnej problematike, v r. 1941 bol pre svoje komunistické zmýšľanie zatknutý. Keď sa dostal na slobodu, cez Švédsko utiekol do ZSSR. Odtiaľ pripravoval rozhlasové hlásenia do okupovaného Dánska a Nórska. Po vojne, v r. 1951 sa Nexo usadil vo východnom Nemecku, najprv v Radebeulu a potom v Drážďanoch. V r. 1953 bol uznaný za čestného občana mesta, tu zomrel. V Drážďanoch je po ňom pomenované  gymnázium, domov mládeže a zriadená umelecká cena.

Stig Bergling alias Eugen Sandberg, dôstojník švédskej tajnej polície bol v r. 1979 odsúdený na doživotie za špionáž v prospech ZSSR. V r. 1987 z väzenia ušiel a aj so svojou ženou zrejme utiekol do ZSSR. Miesto ich pobytu sa nepodarilo zistiť. V r. 1994 sa vrátil do Švédska.

Markus Johannes Wolf po druhýkrát emigroval do ZSSR v r. 1990, tesne pred zjednotením Nemecka. Obával sa politického prenasledovania.

– Do Nemecka sa vrátil v r. 1991. V r. 1993 ho v Düsseldorfe odsúdili na 6 rokov za vlastizradu, rozsudok najvyšší súd zrušil. V ďalšom procese v r. 1997 ho uznali vinného z obmedzovania osobnej slobody, dostal podmienečný trest.

Milan Antal

Galéria | This entry was posted in 3.3. Problémy s demokraciou a ľudskými právami v kap., 4.2. Klasický socializmus and tagged , , , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s