K tzv. deformáciam socializmu

Niektorí ľavicovo orientovaní ľudia tvrdia, že myšlienka socializmu bola deformovaná. Otázka stojí, vo vzťahu k akej norme, teórii, programu pokladajú myšlienku socializmu za deformovanú?

Vo vzťahu k teórii marxizmu?

Pozrime sa na niektoré Marxove, Leninove myšlienky o socializme. Marx a Engels neboli utopisti, vychádzali len z reálneho spoločenského pohybu a nie utopických predstáv socializmu ako raja.

U Marxa niet ani trošku utopizmu v tom zmysle, že by si vymýšľal a vybájil “novú” spoločnosť. Nie, on skúma ako prirodzený historický proces zrod novej spoločnosti zo starej, prechodné formy od starej spoločnosti k novej. Berie faktické skúsenosti masového proletárskeho hnutia a usiluje sa vyvodiť z nich praktické ponaučenia.” (V .I .Lenin, Štát a revolúcia, Bratislava 1975, s. 64)

Marx v Ekonomicko-filozofických rukopisoch: “Komunizmus je konečne pozitívny výraz zrušeného súkromného vlastníctva, predovšetkým všeobecné súkromné vlastníctvo. Tým, že tento pomer chápe v jeho všeobecnosti, je 1. vo svojej prvej podobe len jeho zovšeobecnením a dovŕšením; ako takéto zovšeobecnenie a dovŕšenie ukazuje sa komunizmus v dvojakej podobe: predovšetkým je voči nemu vláda vecného vlastníctva tak veľká, že komunizmus chce zničiť všetko, čo nemôže byť ako súkromné vlastníctvo držané všetkými; chce násilným spôsobom abstrahovať od talentu atď. Fyzická bezprostredná držba znamená preň jediný účel života a súcna; určenie robotníka nie je zrušené, ale rozšírené na všetkých ľudí; pomer súkromného vlastníctva zostáva pomerom pospolitosti k svetu vecí; konečne sa toto hnutie, usilujúce sa postaviť proti súkromnému vlastníctvu všeobecné súkromné vlastníctvo, vyslovuje zvieracou formou, že proti manželstvu (ktoré je ovšem istou formou výlučného súkromného vlastníctva) sa stavia spoločenstvo žien… Tento komunizmus – tým, že všadiaľ neguje osobnosť človeka – je práve len dôsledným výrazom súkromného vlastníctva, ktoré je touto negáciou. Všeobecná a ako moc sa ustanovujúca závisť je skrytou formou, v ktorej sa ustanovuje a len iným spôsobom sa uspokojuje hrabivosť. Myšlienka akéhokoľvek súkromného vlastníctva ako takého je prinajmenšom obrátená proti bohatšiemu súkromného vlastníctvu ako závisť a túžba po vyrovnaní rozdielov, takže tie potom dokonca vytvárajú podstatu konkurencie. Hrubý komunista je dovŕšením tejto závisti a tejto nivelizácie, vychádzajúcej z predstavovaného minima. Má určitú ohraničenú mieru. Ako málo je toto zrušenie súkromného vlastníctva skutočným privlastnením, dokazuje práve abstraktná negácia celého sveta vzdelania a civilizácie, návrat k neprirodzenej prostote chudobného hrubého človeka, bez potrieb, ktorý sa nedostal nad súkromné vlastníctvo, ale dokonca ešte k nemu ani nedospel.

Pospolitosť je len pospolitosťou práce a rovnosťou mzdy, ktorú vypláca pospolitý kapitál, pospolitosť ako všeobecný kapitalista.”(K.M. Ekonomicko-filozofické rukopisy z r. 1844. Praha 1978)

“Ide tu o komunistickú spoločnosť, avšak nie takú, ako sa vyvinula na svojom vlastnom základe, ale naopak, aká vzíde práve z kapitalistickej spoločnosti, ktorá teda v každom zmysle, ekonomicky, mravne, duchovne je ešte poznačená materinskými znamienkami starej spoločnosti, z ktorej vzišla.

…Rovnaké právo tu naozaj máme, no je to ešte “buržoázne právo”, ktoré ako každé právo predpokladá nerovnosť. Každé právo je použitím rovnakého meradla na rozličných ľudí, ktorí v skutočnosti nie sú rovnakí, ktorí nie sú si rovní, a preto “rovnaké právo” je porušenie rovnosti a nespravodlivosť.

…Ale tieto nešváry sú neodvratné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, ako ona po dlhých pôrodných bolestiach vzišla práve z kapitalistickej spoločnosti. Právo nikdy nemôže byť vyššie než hospodárska sústava a kultúrny vývin spoločnosti, ktorý je ňou podmienený…” (K. Marx, F. Engels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. II., Bratislava 1971, s. 15-17)

“Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť: rozdiely v bohatstve, aj rozdiely nespravodlivé zostanú…

 Teda v prvej fáze komunistickej spoločnosti (ktorá sa obvykle nazýva socializmom) “buržoázne právo” sa nezruší úplne, ale iba čiastočne, iba v súlade s už dosiahnutým hospodárskym prevratom, t. j. iba pokiaľ ide o výrobné prostriedky. “Buržoázne právo” ich uznáva za súkromné vlastníctvo jednotlivcov. Socializmus ich robí spoločným vlastníctvom. Potiaľ – a iba potiaľ – “buržoázne právo” odpadá.” (V. I. Lenin, Štát a revolúcia, Bratislava 1975, s. 101)

Ani novšie teórie socializmu nič nehovoria o jeho chápaní v zmysle raja.

V známej práci Civilizácia na rázcestí z roku 1966 Radovan Richta upozorňuje:

“Zdanie, že ľudstvo so socializmom vchádza do epochy, ktorá nebude vyžadovať osobné ľudské napätie a úsilie každého jednotlivca, že každý bude objektom všestrannej starostlivosti spoločnosti, ktorá zabezpečí jeho konzum atď., patrí k falošným ilúziám industriálneho života…

Obrysy vedecko-technickej revolúcie naznačujú, že budúca civilizácia bude poznačená zrýchleným, silnejúcim prúdom konfliktov; prekonávanie disproporcií, vznikajúcich ustavičným pohybom životnej základne, stane sa stálym údelom každého človeka.

…dráma individuálnych priekopníckych snáh bude iste spojená s rizikom, so skutočnými konfliktmi, skutočnými víťazmi a porazenými, i keď bude v socializme zbavená svojvoľnosti a znehodnocovania človeka.

…V socializme treba teda očakávať nie utíchnutie, ale skôr zosilnenie ideového stretávania, ktoré prevezme nové úlohy, ale pre ktoré bude potrebné nájsť nové formy a nové pravidlá, rozdielne od prostriedkov a spôsobov ideologického boja, ktorý sprevádza triedne akcie. Hlbšie ideové pôsobenie je spojené s prechodom k dialógu…

“… A keďže štát je iba prechodnou ustanovizňou, ktorá sa používa v boji, v revolúcii na násilné potlačenie protivníkov, je úplný nezmysel hovoriť o slobodnom ľudovom štáte: pokiaľ proletariát ešte používa štát, nepoužíva ho v záujme slobody, ale na potlačenie svojich protivníkov, a len čo môže byť reč o slobode, prestáva štát ako taký existovať.” (F. Engels ,K.M, F.E.: Vybrané listy, Bratislava 1959 , s. 289)

 “… V skutočnosti však štát nie je nič iné ako nástroj na utláčanie jednej triedy druhou triedou, a to v demokratickej republike o nič menej ako v monarchii. A v najlepšom prípade je štát zlo, ktoré zostane ako dedičstvo proletariátu, ktorý zvíťazí v boji o triedne panstvo; najhoršie stránky tohto zla bude musieť proletariát, tak ako aj komúna hneď čo najrýchlejšie okliesniť do tých čias, kým pokolenie, ktoré vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, bude môcť zahodiť celé haraburdie štátnosti.” (F. Engels, K. M.,F.E.: Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv., III, Bratislava 1963,, s. 400-401)

Socializmus treba považovať len za jednu z vývojových priečok dejinného vývoja, jeden z radu spoločenských systémov v dejinách. Ktorý bude nutne nahradený novým, vyšším spoločenským systémom.

 

Vo vzťahu k dejinnej norme, vzoru, programu vývoja spoločenských systémov?

Ak sa pozrieme na vývoj civilizácie, ukáže sa, že klasický socializmus (laicky nazývaný reálny) sa v ničom neodlišoval od historickej normy, od klasickej podoby predošlých systémov. Socializmus prechádzal zhodnými štádiami vývoja ako ostatné systémy:

  1. Štádium utvárania klasického systému
  2. Hlavné štádium klasickej podoby systému
  3. Krízové štádium klasickej podoby
  4. Vývoj smerom buď k novému systému, alebo k evolučnej nadstavbe starého systému (post-klasickej podobe).

Štádiá utvárania systémov mali doteraz výlučne centralizovanú podobu (diktatúru). Bez centralizovanej formy správy by totiž systém nemohol v štádiu zrodu odolávať útokom starého systému a popritom akumulovať obrovské materiálne, finančné, ľudské zdroje potrebné na kvalitatívnu prestavbu systému.

Prvé štádiá zrodu systému mali nutne silne centralizovanú podobu tiež z hľadiska väzobných síl, ktoré systém držia spolu. Ak hovoríme o zrode systému, tak je prirodzené, že v štádiu zrodu neexistuje ešte utvorená sociálno-ekonomická, politická, kultúrna a poznatková štruktúra, ktorá by držala systém spolu prirodzenými väzbami, pri demokratickej správe by sa systém rozpadol. Absencia týchto väzieb v tomto štádiu musí byť preto nutne nahradená silovými väzbami.

Ak sa pozrieme napr. na kapitalizmus, feudálna štruktúra je postavená ešte na mestskom a regionálnom trhovom priestore, malých súkromných dielňach, neexistencii priemyslu, malých súkromných a obecných pozemkoch. Naopak, kapitalistický výrobno-technologický spôsob si vyžaduje už rozsiahlejší, národný trh, výrobu založenú na manufaktúra a továrňach. A voľnú, slobodnú pracovnú silu. Pokiaľ však neexistujú prirodzené sily, ktoré by držali národný štát a národný trh prirodzene spolu, v procese silných spoločenských zmien a veľkých turbulencií (kedy masy sú hromadne pozbavované svojich životných prostriedkov a vrhané na kapitalistický pracovný trh ako slobodná pracovná sila) sú nutne nahrádzané absolutistickým panovníkom.

Bez absolutizmu ako prvej podoby kapitalizmu by nebolo možné prekonať feudálnu roztrieštenosť, vytvoriť jednotný národný štát a jednotný národný trh. Bez absolutizmu by neprebehla prvotná akumulácia kapitálu. Tento proces je spätý s podporou (slobodných kráľovských) miest, manufaktúr a obchodného kapitálu, ktorý sa v nich rozvíja, mešťanov a obchodníkov, ktorí predstavujú politickú, hospodársku, sociálnu a duchovnú základňu buržoázneho absolutizmu

“Absolutizmus , absolútna monarchia (lat. absolutus – neobmedzený, nezávislý) – forma feudálnych vládnych systémov. V absolutizme sa všetka zákonodarná a výkonná mocná sústredila v rukách panovníka, ktorý ju uplatňoval prostredníctvom rozsiahleho správneho, súdneho, policajného, vojenského a iného štátneho aparátu, riadeného osobami a korporáciami (ministrami, radami), ktoré mu bezprostredne podliehali… Zohral progresívnu úlohu v prvom, najmä osvietenskom štádiu, keď podporoval udomácňovanie kapitalistických spôsobov výroby (obmedzovanie výsad a moci feudálov, cechov, vytváranie štátneho trhu, protekcionizmus atď.) a výmenu tovarov v rámci feudálneho hospodárstva, ale i v oblasti vzdelania a kultúry.” (Encyklopédia Slovenska, I. zv., Veda, Bratislava 1977)

Ignorovanie týchto poznatkov v prípade arabských krajín (Irak, Líbya, Sýria), s prevažujúcou kmeňovou spoločenskou štruktúrou, nerozvinutou sociálno-ekonomickou priemyselnou štruktúrou, kde teda neexistujú prirodzené sociálno-ekonomické väzby, sily, ktoré by tieto štáty ako národné držali prirodzene spolu, kde nutne sú tieto sily nahrádzané silným vodcom, ak sa Západ násilím pokúšal zaviesť kapitalistickú podobu demokracie, nutne muselo dôjsť k rozpadu týchto štátnych celkov na menšie regionálne a kmeňové útvary.

Diktatúra proletariátu preto kopíruje len všeobecné podmienky, všeobecný vzor vznikania všetkých systémov, nemožno teda hovoriť o deformácii. Pritom, ako si ukážeme v ďalších častiach, tento proces bol oveľa krutejší ako za socializmu.

 

Vzhľadom k obetiam socializmu?

Niekto bude argumentovať, že vzhľadom na obete socializmu.

1. V prvom rade tu chýba objektívny, vedecký pohľad, propagandistické vyrábanie obetí a najmä strieľanie vysokých cifier od pása sa nedá brať seriózne, hodí sa do krčmovej diskusie a nie do diskusie, ktorá si kladie za cieľ pochopenia objektívnych príčin a zníženia počtu obetí.

2. Problém možno postaviť aj tak, že za tieto obete môže viac kapitalizmus, ako socializmus, nakoľko boli hlavne výsledkom obrany socializmu pred zničením. A popierať mohutné pokusy o jeho zničenie nejde, svedčí o tom oslavovanie tzv. protikomunistického odboja a jeho hrdinov v dnešnom režime.

Vznik socializmu v ZSSR v procese VOSR mal len minimálne obete, podobne vznik socializmu v európskych krajinách sa prakticky zaobišiel bez obetí. Obete súvisia až s následným pokusom kapitalizmu o zničenie socializmu, s občianskymi vojnami, diverziami, ap.

Socializmus mal právo na svoj vznik, svoju existenciu a teda aj právo na svoju obranu a preto tieto obete idú na vrub kapitalizmu. V tomto svete sa všetko vyvíja, vývoj nemožno zastaviť. Civilizačný, ekonomický rast je nutný, je spojený so spoločenským pokrokom a teda aj neustálym striedaním spoločenských systémov za novšie. Keby to tak nebolo, tak tu pobehujeme ešte ako neandertálci s kyjakmi za zvieratami. Túto tézu všeobecne uznávame, je ale zaujímavé, že zrazu pre kapitalizmus neplatí, jeho ideológovia nám podsúvajú jeho výnimočnosť, akoby preň neplatili žiadne princípy, pravidlá tohto sveta, on môže „poručiť vetru a dažďu“. Keby neexistovalo akési nepísané historické právo na pokrok, súdili by sme kresťanskú cirkev za to, že vytlačila a prenasledovala v mene pokroku pohanskú vieru, ničila pohanské svätyne, rušila sviatky. viedla križiacke vojny. Ak neuznáme historické právo na pokrok, potom by kresťanská cirkev sa mala ospravedlniť a vrátiť stav pohanstva.

Podobne kapitalizmus v mene kapitalizmu a pokroku zlikvidoval domorodé obyvateľstvo Ameriky, Afriky, Ázie, Austrálie, Nového Zélandu, Tasmánie, Kanárskych ostrovov. USA v mene spoločenského pokroku uzatvorili Indiánov do rezervácií, privlastnili si ich pôdu, lesy, nerastné bohatstvo. Ak neuznávame historické právo na pokrok, potom môžeme požadovať, aby USA vrátili Ameriku Indiánom, vrátili stav pred kolonizáciou.

3. Ak niekto chce súdiť socializmus za kolektivizáciu, združstevňovanie poľnohospodárstva (po ktorej sa roľníci už nechceli vracať k súkromnému hrdlačeniu na pôde, prosím, choďte dnes ponúknuť pôdu na dedinu na obrábanie), za vyvlastňovanie, znárodňovanie – mal by sa pozrieť do dejinného vývoja. Socializmus v tomto smere neporušil žiadnu civilizačnú normu, naopak, len opakoval program, ktorý spoločenské systémy vyvinuli pred ním.

Bez masového vyvlastňovania súkromných roľníkov, ich vyháňania z pôdy a domov (tu už nešlo o kolektivizáciu ale likvidáciu), vyvlastňovania obecnej pôdy, by neboli mohli vzniknúť veľké kapitalistické veľkostatky, a veľkochov oviec za účelom získavania vlny a rozvoja vlnárskeho odevného priemyslu. Bez likvidácie malých súkromných dielní by nemohli vznikať veľké kapitalistické manufaktúry a továrne, veľký priemysel.

…veľké masy ľudí zrazu a násilne odtrhávajú od ich existenčných prostriedkov a vrhajú ich na trh práce ako slobodných, ničím nespútaných proletárov. Vyvlastnenie pôdy poľnohospodárskeho výrobcu, roľníka, je základom celého tohto procesu. Dejiny tohto vyvlastnenia… Klasickú podobu majú len v Anglicku…

…Predohra prevratu, ktorý vytvoril základ kapitalistického výrobného spôsobu, prebieha v poslednej tretine 15. a v prvých desaťročiach 16. storočia…. V Anglicku bezprostredný podnet na to dal najmä rozkvet flanderskej vlnárskej manufaktúry a zodpovedajúci rast cien vlny… sa jej heslom stala premena ornej pôdy na pasienky pre ovce.

…Zákonodarstvo sa zľaklo tohto prevratu… Zákon Henricha VII., 1489, c. 19, zakazoval búrať všetky roľnícke domy, ku ktorým patrilo najmenej 20 akrov pôdy. Ten istý zákon sa obnovuje zákonom 25 Henricha VIII. Okrem iného sa v ňom hovorí, že “veľa nájmov a veľké stáda dobytka, najmä oviec, sa hromadia v rukách niekoľkých ľudí, v dôsledku čoho veľmi vzrástli pozemkové renty a veľmi upadlo obrábanie pôdy, kostoly a domy zbúrali, ohromné masy ľudu zbavili možnosti uživiť seba a svoju rodinu”.

…Ešte v posledných desaťročiach 17. storočia bola yeomanry, nezávislé roľníctvo, početnejšia ako trieda nájomcov… Asi roku 1750 yeomanry zmizla a v posledných desaťročiach 18. storočia zmizla aj posledná stopa po obecnom vlastníctve roľníkov. (Karol Marx, Kapitál,, s. 592-599)

Dejiny kapitalizmu sú poznačené vôbec vyvlastňovaním a vyháňaním pôvodných vlastníkov z ich pôdy a domovov.

Kanárske ostrovy obývali kedysi pravdepodobne priami potomkovia obyvateľov Atlantídy. Po krutej vojne so Španielmi už v r. 1500 na ostrovoch neostal živý ani jediný pôvodný obyvateľ. Moderné paleontologické výskumy ukázali, že títo ľudia patrili k rozličným etnickým skupinám. Boli medzi nimi cromagnonci, Semiti, príslušníci mongoloidných a negroidných rás.

V r. 1670 – 1671 vypuklo mohutná sedliacka vojna v Rusku pod vedením Štefana Timofejeviča Razina. Roľníci, ktorým statkári zaberali pôdu, stále častejšie utekali do pohraničných miest, kde zakladali nové osady a začali obrábať pôdu. Povolžské národy ako Mordvania, Čuvaši, Marijci a Tatári boli tiež utláčané. Ruskí statkári aj im zaberali pôdu a loviská. Taktiež vzrastali štátne dane a povinnosti. Na Done a v Povolží sa zhromažďoval veľký počet ľudí, ktorí sa stavali nepriateľsky voči štátu. Preto heslá S. Razina našli u týchto ľudí odozvu.

V r. 1788 bolo založené v Austrálii mesto Sydney ako trestanecká kolónia. V r. 1829 vznikajú prvé slobodné osady v Austrálii. Po príchode britských kolonizátorov sa pôvodní obyvatelia Austrálie Aborigéni, ktorí kontinent obývali asi 40 tisíc rokov, dostali do pozície bezprávnej menšiny. Po roku 1829 im bola pôda väčšinou vyvlastnená bielymi osadníkmi.

V r. 1803 bola zriadená prvá osada na Tasmánii, ktorá ako kolónia vystupuje od r. 1825.

Na ostrove Tasmánia žilo pred príchodom britských kolonizátorov asi 3 – 4 tisíc Tasmáncov. Briti však na Tasmáncov organizovali hony ako na divú zver. V r. 1876 zomrela posledná Tasmánka menom Truganini.

Okrem iného Briti vyvlastnili právo Indov na voľnú ťažbu morskej soli vo svojej krajine. V máji 1930 Mahátma Gándhí viedol proti britskému soľnému monopolu výpravu dlhú 320 km na severozápadné pobrežie Indie Gándhí vyzýval roľníkov aby získavali vlastnú soľ z mora. Privlastnil si za hrsť soli, čím porušil tzv. soľný zákon, lebo si opatril nezdanenú soľ. Koloniálna britská moc ho preto uväznila. Gádhího zápas o slobodný prístup Indov k prírodnému bohatstvu svojej krajiny trval 5 rokov.

16.6.1951 Francúzsko zákonom vyhlásilo všetky lesy v Alžírsku za štátne. Tak vyvlastnili a okradli domorodých obyvateľov o 2,4 milióna hektárov lúk a húštin, čím ich pripravili o existenčnú základňu pre chov dobytka.

12.2.2005 v brazílskom štáte Para v Amazónii najatými vrahmi bola zavraždená 73 ročná Dorothy Stangová, ekologička a aktivistka za práva roľníkov. Umlčali ju, lebo aktívne vystupovala proti nezákonným záberom pôdy a ilegálnej ťažbe dreva veľkofarmármi a drevárskymi spoločnosťami, ktoré používajú zastrašovanie, násilie, aby vyhnali tamojších obyvateľov z ich pozemkov.

Obdobie pôvodnej akumulácie kapitálu vošlo do dejín ako obdobie nesmierneho utrpenia más a prudkého úpadku morálky vládnucich tried.

Proces pôvodnej akumulácie kapitálu znamená popretie buržoáznej tézy o práve človeka na vlastníctvo. Predkapitalistický spôsob výroby sa totiž zakladal na individuálnom vlastníctve pracujúceho, pracujúci je slobodným vlastníkom svojich pracovných podmienok, ktorými sám narába, kde roľník je vlastníkom poľa, ktoré obrába, remeselník vlastníkom nástroja, s ktorým pracuje. Tento výrobný spôsob však predpokladá roztrieštenie pôdy a ostatných výrobných prostriedkov. Tak ako vylučuje ich koncentráciu, vylučuje aj kooperáciu, deľbu práce v rámci toho istého výrobného procesu. Kapitalistická pôvodná akumulácia znamená premenu individuálnych a roztrieštených výrobných prostriedkov na spoločensky koncentrované, teda premena trpasličieho vlastníctva mnohých na obrovské vlastníctvo niekoľkých, teda vyvlastnenie ľudu, vyvlastnenie bezprostredných výrobcov.

Vyvlastnením a vyhnaním časti vidieckeho obyvateľstva sa spolu s robotníkmi uvoľňujú ich životné prostriedky a pracovný materiál pre priemyselný kapitál. A zároveň sa vytvára aj odbyt pre vnútorný trh.

Proces pôvodnej akumulácie kapitálu (vyvlastnenie roľníkov, cirkvi i nepriateľskej šľachty) vykazuje zhodné črty s procesom socialistickej industrializácie priemyslu a kolektivizácie poľnohospodárstva i procesom akumulácie zdrojov v starom Grécku.

Všetky doterajšie systémy prinášali oveľa viac obetí ako socializmus, ale nikto ich nesúdi ako zločinné, berieme ich ako prirodzený stupeň spoločenského vývoja. Pokiaľ daný spoločenský systém zodpovedal dobovej potrebe, výrobno-technologickej úrovni, žiadne obete ho nepoložili, pre jeho vývoj boli irelevantné. Daný systém sa teda presadil bez ohľadu na akékoľvek obete.

To neznamená, že schvaľujem obete. Práve naopak, pre ich zníženie je potrebné dobre pochopiť mechanizmus spoločenského vývoja, aby naše úsilie, idey, programy boli čo najviac v súlade s ním, potom aj tých obetí bude menej, budú sa blížiť k nule.

Pochopenie mechanizmov spoločenského vývoja môže prispieť k tomu, že budeme viac rešpektovať tendencie vývoja a konať v súlade s nimi, čím sa zmiernia spoločenské rozpory. Chce to do budúcnosť prijať novú spoločenskú zmluvu, určitú formu dohody medzi stúpencami starého a nového spoločenského systému. Stúpenci starého systému na jednej strane majú právo na svoj spôsob života, svoj systém, ale na druhej strane by mali rešpektovať tendenciu k vývoju, vznikaniu nových systémov a rešpektovať teda právo nového systému na vznik. Tým by sa tento proces zaobišiel bez obetí. Na druhej strane by nový systém mal rešpektovať aj právo na zachovanie starého systému pre jeho stúpencov.

K otázke historického práva na vývoj, pokrok

Niekto môže argumentovať, že takéto právo síce existuje, ale nedotýkalo sa minulého socializmu, že ten bol omylom dejín. Nuž pozrime sa na fakty, ktoré jasne ukazujú, že po r. 1928 bol socialistický systém v súlade s potrebami spoločenského vývoja, zodpovedal objektívnej tendencii.. Ako sú uvedené napr. v najpoužívanejšej ekonomickej učebnici – P.A.Samuelson-W.D.Nordhaus: Ekonómia 2, Bradlo, Bratislava 1992, s. 404:

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

                                                                    

Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP                                 (v % ročne)
Sovietsky zväz  
 1885-1913 3,3
 1928-1987 4,2
Spojené štáty  
 1834-1929 4,0
 1929-1987 3,0
Spojené kráľovstvo  
 1855-1987 2,1
Nemecko  
 1850-1987 2,8
Japonsko  
 1874-1987 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: “Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)”

“Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

…Ak sa dnes bežne považuje ročný rast výroby o 3-5% za príznak ekonomickej prosperity krajiny a za vzostup, ktorý umožňuje vyrovnať sa aj s požiadavkami tretej priemyselnej revolúcie, potom nás tempo sovietskych päťročníc priamo šokuje.

Už prvá varianta prvej päťročnice (1928-1932) predpokladala ročný rast priemyselnej výroby o 20% a päťročný výsledok priniesol zhruba šesťnásobné zvýšenie v poslednom roku oproti východiskovému stavu. Už tu sa plánoval nevídane vysoký podiel národného dôchodku (26%!) pre investičné vklady. Pritom 77% z nich malo smerovať do ťažkého priemyslu. V skutočnosti sa však presadil rast ešte prenikavejší. V roku 1929 robil prírastok priemyselnej výroby 29,4%, za dva roky (1929-30) 59% a za celú päťročnicu – splnenú za 4 roky a 109 dní – 113,4%. Podiel ťažkého priemyslu zároveň zaznamenal ročný rast 42-48% a v celej päťročnici 172,8%.” (V. Mencl-M.Hájek-M.Otáhal-E.Kadlecová: Křižovatky 20. století, Naše vojsko 1990, s. 118 -119)

Úspechy socialistickej industrializácie v r. 1928 – 1941 zohrali rozhodujúcu úlohu pri zásobovaní Červenej armády počas 2. svetovej vojny. Keby bol býval minulý socializmus deformáciou, omylom dejín, tak by bol pomerne rýchlo zmizol z povrchu zemského. Nedokázalo ho však zničiť v druhej svetovej vojne ani nacistické Nemecko ako úderná vojenská päsť kapitalizmu, naopak, vojnou zosilnej a rozšíril sa. Víťazstvo ZSSR nad Nemeckom nebolo ani tak dielom sovietskeho vedenia a sovietskej armády, ale predovšetkým sovietskeho ľudu a sovietskeho socialistického systému. Sovietski ľudia rozhodli o jeho osude. Mohli ho sabotovať ako omyl dejín, oni však v nesmiernom pracovnom nasadení vyrábali tanky, lietadlá, palivá, muníciu, odevy, potraviny ap. pre svoju armádu, výskumníci vyvíjali nové zbrane, bez tohto pracovného nasadenia sovietskeho ľudu by ZSSR nemohol zvíťaziť vo vojne. V nesmierne ťažkých vojnových podmienkach ZSSR podstatne zvýšil priemyselnú výrobu pre vojnové účely, vďaka vyššej produkcii tankov a iných zbraní prevýšil potenciál Nemecka. Išlo v tomto zmysle o vojnu spoločensko-ekonomických potenciálov dvoch systémov, keby bol socializmus omylom dejín, nebol by v tomto súťažení zvíťazil.

Tento tzv. omyl dejín dokázal zvíťaziť proti USA vo vietnamskej vojne a zjednotiť obe časti Vietnamu na socialistickom základe. Čo ho potvrdilo ako objektívnu tendenciu, pretože ako sa vyjadril americký minister zahraničných vecí, bolo prakticky jedno, či USA z Vienamu odídu, alebo zostanú, výsledkom by sa nakoniec aj tak stalo zjednotenie Vietnamu na socialistickom základe. Dokázal odolávať v podobe kubánskeho socializmu desaťročia trvajúcemu embargu a útokom USA.

Milan Antal

Galéria | This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 4.2. Klasický socializmus, 4.7. Marxizmus, socialistická ideológia, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie, Témy pre ľavicu, návrhy zmien and tagged , , , , , , . Bookmark the permalink.

1 Response to K tzv. deformáciam socializmu

  1. Spätné upozornenie: November 1989 – z archívu Alternativy.sk | ALTERNATÍVY.SK

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s