Tomáš Bóka: Juhoslovanský socializmus – úspechy a pády

V nasledovnom článku vám priblížime špecifický model juhoslovanského socializmu, ktorý sa diametrálne odlišoval od nášho modelu, ktorý sme mali v ČSSR. V článku uvádzame ciele a idály tohto modelu, artikulované tamojšími štátnymi predstaviteľmi i ekonomickými teoretikmi, zároveň však poukazujeme na problémy, ktoré sťažovali ich uvádzanie do života. Vychádzame z práce ekonómky Diane Flaherty, jej myšlienky pritom miestami dopĺňame o informácie z odtajnených dokumentov CIA, analyzujúcich juhoslovanskú ekonomiku, či reflexie Vladimira Unkovského-Koricu. Nechávame na čitateľovi, nech zhodnotí, do akej miery bol tento model stelesnením socialistických ideálov – či bol prejavom ustupovania kapitalizmu (ako často zaznieva z úst zástancov centrálneho plánovania), alebo či môže byť model zamestnaneckých samospráv inšpiráciou i v súčasnosti. 

Povojnová konsolidácia Obdobie po 2. svetovej vojne bolo v znamení konsolidácie vojnou spustošenej krajiny s veľkými regionálnymi rozdielmi a chýbajúcou infraštruktúrou. 11 percent populácie počas vojny zomrelo, ďalších 25 prišlo o svoje domovy. Až 75 percent povojnovej populácie žilo na hranici chudoby, pričom záviselo od neefektívnych malých farmičiek. Konsolidácii napomohla pomoc zo strany OSN i intervencia novej vlády Josipa Broza Tita, ktorá časť disponibilnej pôdy znárodnila a prevzala do rúk štátnych podnikov a časť pôdy prerozdelila medzi chudobných roľníkov. Okrem celospoločenského vlastníctva teda stále existovalo aj súkromné vlastníctvo, ktoré však bolo obmedzené na 20-35 hektárov na osobu, pričom vyprodukované nadbytky súkromných fariem mali putovať do štátnych podnikov. Po vzore ZSSR sa znárodnili strategické nerastné zdroje, energetika, infraštruktúra, komunikácie a prostriedky zahraničného obchodu. Dohľad nad obnovením juhoslovanskej ekonomiky vykonávala Federálna plánovacia komisia. Do roku 1949 bola väčšina majetku vrátane poľnohospodárstva znárodnená, výnimku tvorili iba živnosti a menšie obchody.


Rozchod so ZSSR
V roku 1948 sa však cesty Juhoslávie a zvyšku socialistického tábora na čele so Stalinovým Sovietskym zväzom definitívne rozišli – Juhoslávia si to mohla dovoliť, nakoľko oslobodenie v 2. svetovej vojne si vybojovala sama, s minimálnym prispením Červenej armády.

Cesta, ktorú si zvolili, mala doma masovú podporu, priniesla však Juhoslávii množstvo komplikácií – krajiny východného bloku, ktoré mali ešte v roku 1948 50-percentný podiel na juhoslovanskom importe a exporte, sa čoskoro stiahli a vycúvali aj z existujúcich dohôd (o dva roky sa ich podiel na importe / exporte znížil prakticky na nulu, čo sa dá považovať za bojkot)1, problémy prehlbovali aj suchá v rokoch 1950-1952. Chýbajúci kapitál nahrádzala vláda pôžičkami zo zahraničia, čím ovplyvnila celý ďalší vývoj krajiny, ktorá sa až do svojho kolapsu potýkala so silným obchodným deficitom a vysokým zahraničným dlhom. Aj keď plán čo najrýchlejšej industrializácie a vyrovnania regionálnych rozdielov nevyšiel úplne, spustošenú krajinu sa podarilo dať dokopy – v rokoch 1950-1960 iba máloktorá krajna sveta prekonala Juhosláviu v náraste priemyselných výstupov (v absolútnych číslach i na obyvateľa). Odklon od centrálneho plánovania

Po rozchode so zvyškom socialistického tábora sa začali čoraz hlasnejšie ozývať hlasy, požadujúce razantné odlíšenie od stalinistického modelu centrálne plánovanej ekonomiky. Autonómne hospodárske jednotky boli už vtedy prezentované ako cieľ. V roku 1950 bol uvedený model robotníckej participácie na riadení vlastných podnikov. Časť plánovania sa tak decentralizovala do rúk robotníckych rád, centrálne autority si však udržali kontrolu nad alokáciou investií a voľbou riaditeľov jednotlivých závodov. K radikálnym zmenám došlo aj v poľnohospodárstve – roľníci dostali možnosť vybrať si, či chcú byť naďalej súčasťou družstiev, alebo z nich vystúpia, roľníci navyše získali možnosť voľne predávať svoje prebytky na trhu. Medzi rétorikou o proklamovanými právami pracujúcich a skutočnosťou však bol čoraz väčší rozpor. Bohatšie a produktívnejšie regióny sa navyše sťažovali na redistribúciu svojich prebytkov v chudobnejších regiónoch, ktoré ostávali naďalej značne neefektívne pri zužitkovaní týchto investícií.

Celospoločenská diskusia

Nespokojnosť s plnením proklamovaných cieľov naštartovala štrukturálne zmeny hneď na začiatku 60. rokov. Domáca ekonomika sa mala viac otvoriť svetovým trhom, tarify a obmedzenia pre dovoz sa uvoľnili. Turistický sektor získal štedrú vládnu podporu2 a občanom bolo umožnené vycestovať do zahraničia za prácou. Vláda tým sledovala cieľ získať tvrdé zahraničné meny (od turistov i občanov pracujúcich v zahraničí) na vyrovnanie negatívnych platobných bilancií. Tieto zmeny však boli veľmi zle pripravené a ešte horšie uvádzané do života. Nespokojnosť so stagnáciou vyústila do serióznej celospoločenskej debaty: v roku 1962 sa začala séria diskusí za účasti politikov, najrenomovanejších domácich ekonómov a odborníkov s cieľom vykoreniť príčiny zlyhaní a zaviesť nové opatrenia.

Prvá vlna reforiem

Josip Broz Tito s Alexandrom Dubčekom.

Výsledkom diskusií boli rozsiahle reformy v roku 1963, kedy Ústava zadefinovala tzv. trhový socializmus. Reformy v roku 1965 tieto zmeny ešte ďalej rozvinuli. Ich nosnou myšlienkou bolo uvedenie trhu ako spravodlivého arbitra pri porovnávaní úspešnosti a efektivity podnikov. Dane zo ziskov sa znížili, čím sa nezanedbateľná časť investičných právomocí decentralizovala, keď sa presunula zo štátu na podniky. Vplyv vlády na určovanie cien, miezd a investícií sa oslabil, pričom i subvencie pre domáce výrobky boli zrušené – namiesto nich nastúpila konkurencia zahraničných výrobkov, ktorá mala donútiť výrobcov k inováciám a racionalizačným opatreniam. Zároveň sa však vo vnútri podnikov zvýšil vplyv „bielych golierov“ – manažérov a technických expertov, na úkor vplyvu „modrých golierov“ – robotníkov. Podniky získali väčšiu autonómiu v rozhodovacích procesoch, nadobudli nové kompetencie ako napr. nezávislosť v tvorbe cien, prijímaní investičných rozhodnutí a najímaní. Do 60. rokov štát určoval ceny na začiatku (pri nákupe surového materiálu) a na konci (predaj konečnému spotrebiteľovi) produkčného reťazca, ceny pri medzičlánkoch určovala ponuka a dopyt. Reformy však aj túto formu štátnej intervencie odstránili.

Neuspokojivé výsledky

Kým do roku 1965 juhoslovanská ekonomika relatívne prosperovala (s priemerným ročným nárastom HDP o vyše 8 percent v rokoch 1954-1965), reformy priniesli katastrofu: inflácia i nezamestnanosť v rokoch 1965-1970 prudko stúpali. Príčinou inflácie boli okrem iných dôvodov vyššie mzdy, ktoré nekopírovali nárast produktivity – väčšiu slobodu pri rozdeľovaní ziskov využívali samosprávne podniky na vyplácanie vyšších podielov. Tým sa však rezervy firiem stenčovali – miera spotreby sa zvýšila až štvornásobne oproti očakávaniam. Ďalším dôvodom inflácie bola obrovská miera investícií – očakávalo sa skôr, že reformy investičnú preexponovanosť centrálneho plánovania znížia. Stal sa však opak: investície podnikov boli reakciou na nové trhové a konkurenčné prostredie (zahraničná konkurencia) – počiatočné pretavovanie nových slobôd na vyplácanie podielov sa čoskoro premenilo na investičné nadšenie. Podniky menej kooperovali medzi sebou navzájom, viac sa spoliehali na seba, pričom sa snažili o minimalizáciu previazanosti na iné hospodárske subjekty – práve to bolo príčinou prehnaného investičného nadšenia a čerpania pôžičiek. Výsledkom narastajúcej nezamestnanosti bola migračná vlna (najmä do Nemecka a Rakúska), šťastím v nešťastí boli peniaze, ktoré zahraniční Juhoslovania posielali domov. Nezamestnanosť sa stala problémom predovšetkým v najchudobnejších regiónoch (12 percent v roku 1970, 18 percent v roku 1975)3. Aj bohatšie regióny mali svoje problémy, predovšetkým únik kvalifikovaných pracovných síl do západnej Európy. Pracujúci sa navyše zdráhali rozširovať zamestnanosť, akonáhle mali v rukách možnosť na prerozdeľovanie zisku – nechceli sa deliť o zisky s novými zamestnancami. Štát začal viac intervenovať, aby zmiernil najhoršie dôsledky reforiem. Zmrazili sa platy, opäť sa zaviedla kontrola cien, naďalej sa však podporovali investície. Ani trh, a napokon ani samosprávy tak neexistovali v čistej forme. Tito napokon aj pod vplyvom zvýšeného etnického napätie v Chorvátsku či autonómnom Kosove bol nútený experiment s trhovým socializmom ukončiť – písal sa rok 1974.

Poznámky k prvej časti:
 
1Bojkot zo strany ZSSR a ich spojencov sa skončil až o niekoľko rokov neskôr: v rokoch 1955-1956 získala Juhoslávia výhodné pôžičky od ZSSR, ČSR, NDR a PĽR, v roku 1964 už mala štatút pozorovateľa v RVHP a výdatne obchodovala predovšetkým so ZSSR. Juhoslávia patrila k zakladajúcim krajinám Hnutia nezúčastnených krajín, viac však obchodovala so ZSSR a Západom.
2Kým v roku 1961 navštívilo Juhosláviu milión turistov, v roku 1988 to už bolo 9 miliónov. Turistika podnietila rozvoj v mnohých sektoroch.

3Najvypuklejšie sa rozdiely prejavili v 80. rokoch – napr. kým Slovinsko malo v roku 1986 prakticky plnú zamestnanosť, v Kosove pripadal jeden nezamestnaný na dvoch zamestnaných.

Druhá vlna reforiem

Nasledovali ďalšie reformy v rokoch 1974-1976, ktoré riešili vzťah medzi samosprávami a centrálnym plánovaním. Okrem toho došlo k úprave politického usporiadania smerom k väčšej federalizácii, kedy sa časť kompetencií presunula z centrálnej vlády na jednotlivé republiky a regióny. V ekonomike sa hľadali možnosti, ako nájsť rovnováhu medzi centralizáciou a samosprávou, ale zároveň zabezpečiť väčší vplyv robotníkov na riadenie podnikov. Vzťah k centrálnemu plánovaniu riešila kombinácia povinných a dobrovoľných požiadaviek s cieľom udržať makroekonomickú rovnováhu. Firmy boli rozdrobené na najmenšie deliteľné produkčné jednotky, ktoré boli schopné vykázať kvantifikovateľné výstupy – Základné organizácie pridruženej práce (Osnovna organizacija udruženog rada – OOUR, po anglicky Basic Organs of Associated Labor – BOAL). 

Tieto dielčie entity (mohli nimi byť menšie podniky alebo oddelenia väčších podnikov) pozostávali z niekoľkých desiatok pracovníkov, pričom disponovali relatívnou nezávislosťou a samostatnosťou. Každý pracovník mal právo zúčastňovať sa zhromaždení OOUR, voliť aj byť volený do vyšších štruktúr. OOUR si z vlastných radov volili predstaviteľov do robotníckych rád, ktoré ďalej volili najvyššie vedenie, vrátane generálneho riaditeľa, povereného organizačnými povinnosťami. Vedenie sa oficiálne zodpovedalo robotníckej rade, ktorá rozhodovala o najdôležitejších otázkach produkcie, plánovania, formulovania investičnej politiky či rozdeľovania zisku. Zároveň schvaľovala rozhodnutia riaditeľa a najužšieho vedenia. Systém OOUR sa uplatnil vo všetkých sférach, okrem výrobnej napr. aj v bankách, zdravotných zariadeniach, na školách či iných verejných inštitúciách. Takto spravovaný majetok sa považoval za spoločenský (nie štátny či národný na rozdiel od centrálne plánovaných ekonomík). Bol pod kontrolou pracujúcich, tí však nemohli voľne narábať s týmto zvereným majetkom – nemohli ho predať, ani odcudziť. Pozlátko vs. realita

Tieto navonok atraktívne inštitúty vnútropodnikovej demokracie sa neuplatňovali všade rovnakou mierou, podľa odtajnených dokumentov CIA bolo množstvo riaditeľov v skutočnosti pretlačených Zväzom komunistov Juhoslávie (miestnou komunistickou stranou), pričom riaditelia následne spätne uplatňovali svoj vplyv na robotnícke rady. Dialo sa to prostredníctvom komisií, ktoré navrhovali riaditeľa – iba jedna tretina týchto komisií bola totiž tvorená nominantmi robotníckych rád, zvyšné dve tretiny dodali lokálne komúny a odbory, ktoré boli podľa týchto dokumentov pod značným vplyvom komunistickej strany. Práve táto komisia zostavovala zoznam kandidátov, z ktorých si následne robotnícka rada mohla vyberať. Okrem OOUR existovali samosprávne pracovné komunity pre administratívnych a technických pracovníkov ako aj záujmové komunity1, vytvárané základnými organizáciami (OOUR) v záujme zabezpečenia dopravy, komunikácie, vzdelania či zdravotných služieb pre producentov (pracujúcich).

Úloha odborov

Konfederácia odborov bola masovou organizáciou, ktorá dohliadala na výkon práv pracujúcich ako aj na udržanie samosprávneho modelu. Dohliadala na delegovanie zástupcov podnikov do federálneho zhromaždenia2 i do vedúcich orgánov podnikov. Strana si zachovávala veľký vplyv v odboroch, pričom členstvo v nich bolo v mnohých podnikoch automatické – pracovníci sa automaticky stávali aj členmi odborov. Odbory v skutočnosti nemali v krajine, ktorá bola postavená na samosprávnych podnikoch kontrolovaných samotnými zamestnancami, oponentov (ako napr. v kapitalistických krajinách – zamestnávatelia vs. odbory), takže podľa niektorých názorov bolo okrem dohliadania na pracovné podmienky a udržania samosprávneho modelu ich jediným zmyslom zachovanie vplyvu komunistickej strany na robotnícke rady a na voľbu riaditeľov podnikov.3

Kontrakty namiesto trhu

Ďalším špecifikom boli spoločenské kontrakty, ktoré boli spojivom medzi jednotlivými zločkami a zabazepčovali vertikálnu a horizontálnu integráciu v záujme špecializácie (deľby práce) a kooperácie. Tieto kontrakty upravovali vzťahy jednotlivých OOUR a záujmových komunít medzi sebou navzájom (ekonomické dohody), resp. medzi nimi, odbormi a vládou (sociálne zmluvy). Zmluvy medzi OOUR upravovali ceny či kvantitu v dlhodobom horizonte, zároveň však mali zabezpečiť spoločné zdieľanie ziskov a investícií, ale aj rozdelenie rizika a bremena prípadných strát. Od tohto kontraktuálneho modelu sa tiež očakávalo, že okrem záujmov firiem zohľadnia aj celospoločenské záujmy. Príklad: obyvatelia štvrte blízko fabriky mali isté slovo v jej rozhodovacích procesoch, mohli napr. nariadiť firme povinnosť vyčistiť prostredie od znečistenia. Zmluvy medzi OOUR a štátom upravovali napr. limity pre zahraničné úvery, cenové limity, zamestnanecké kvóty, vzťah medzi mzdami a nárastom produktivity, atď. Trhové prostredie mal nahradiť systém spoločenských dohôd o produkcii, výstupoch a investíciách.

Ropná kríza a inflácia

Medzi pozitívne efekty patrila zvýšená miera participácie pracujúcich a ich prirodzene väčšia snaha a motivácia. Decentralizácia veľkých výrobcov a ich rozdelenie na menšie jednotky však nepriniesli svoje ovocie – namiesto očakávaných spoločných investícií a kooperatívneho spolupodieľania sa na využívaní zdrojov bolo badať individualistické tendencie v snahe expandovať. Štát mal podobne ako počas predošlých problémov, ktoré nasledovali ešte po prvých reformách, iba dve možnosti: nechať napospas osudu neproduktívne podniky, alebo ich vydržiavať pomocu (často nerozumných a neefektívnch) investícií (tzv. soft budget constraints, tak často kritizovaný odporcami socialistickej ekonomiky). Vybrali si opäť druhú možnosť, aby nedopustili nárast nezamestnanosti. Problémy priniesol aj návrat veľkého množstvo Juhoslovanov, ktorí sa počas recesie v Západnej Európe hromadne vracali domov (tretina až polovica gastarbeiterov). Ropná kríza v roku 1974 navyše prehĺbila aj problém inflácie a zahraničného dlhu (Juhoslávia bola do značnej miery závislá od importu ropných produktov). V roku 1974 mala krajina dokonca najvyššiu infláciu v celej Európe. Problém so zadlženosťou narástol v roku 1979, kedy sa svet prehupol do ďalšej recesie.

Individualizmus miesto kooperácie

Ani sociálne kontrakty nenaplnili úplne očakávania – mechanizmy na zapájanie spoločnosti do rozhodovacích procesov boli ťažkopádne a decentralizáciu využívali OOUR na realizáciu vlastných individualistických tendencií. Keď sa ukázalo, že očakávania neboli správne, štát nedokázal pre chýbajúce páky dostatočne razantne zakročiť. Participácia sa čiastočne zlepšila, ale efektivita nie, nakoľko každá základná jednotka OOUR mala takmer neobmedzené možnosti čerpania pôžičiek a následného investovania v oblastiach svojho pôsobenia. Jedinou reakciou štátu na krízu bolo plátanie dier – podpora pre neefektívne firmy. Rovnosť v podnikoch sa nezlepšovala, práve naopak, firmy si prenajímali expertov s cieľom lepšie sa vysporiadaťs konkurenciou ostatných OOUR – títo experti si získavali čoraz väčšie slovo v podnikoch, noví zamestnanci sa zasa pod vplyvom „racionalizačných opatrení“ expertov čoskoro ocitli v opačnej pozícii – ich príjem bol menší ako podiel, ktorý im mal pripadnúť na základe dosiahnutého zisku firmy.

Mínusy decentralizácie

Koncept spoločenského vlastníctva pred reformami predpokladal, že firmy budú zverený majetok užívať, nemôžu ho však odcudziť ani predať. Reformy v 60. a 70. rokoch svojou decentralizáciou v skutočnosti viedli k desocializácii vlastníctva, nakoľko firmy s novými kompetenciami – ale aj kvôli novým podmienkam a konkurenčnému prostrediu – sa snažili o ukoristenie čo najväčšieho kusa zo spoločného vlastníctva. Tento koncept rozleptávalo aj uvedenie domáceho či medzinárodného trhu. Aj keď formálne stále nemohli spoločenský majetok predávať či odcudziť, v praxi sa to dialo – napr. opotrebovaním hmotného majetku bez priebežného dopĺňania fondov, z ktorých sa mal majetok modernizovať, a takisto čerpaním veľkého množstva pôžičiek, ktoré zaťažili majetok pohľadávkami veriteľov.

Problém s rentou

Hlavnými piliermi samosprávneho modelu mali byť spravodlivá odmena za úsilie a redistribúcia za účelom zabezpečenia rovnosti. Úspešnosť pri dosahovaní oboch cieľov je však diskutabilná. Spravodlivá odmena sa sotva dala dosiahnuť v podmienkach, ktoré nedokázali prekonať rentu v podobe vlastníctva (obhospodarovávania) kvalitatívne rozdielnych zdrojov – pri výkyvoch trhu sa totiž firmy spravujúce zdroje, profitujúce z týchto výkyvov, v podstate bezprácne obohacovali (a to aj po odrátaní časti výsledku hospodárskej činnosti, zodpovedajúcej skutočne vloženému úsiliu). Rozdiely v kvalite spravovaných majetkov sú zo svojej podstaty vykorisťujúce. Ťažko sa však hľadá konkrétny mechanizmus, ktorý by dokázal presne rozlíšiť rentu od odmeny za vložené úsilie – zásah do časti profitu, ktorá by už bola mimo renty, by bola totiž rovnakým vykorisťovaním. Juhoslovanskí teoretici, vrátane Edvarda Kardelja, dlhé roky riešili problém renty (napr. pri monopoloch, ktoré si mohli dovoľovať zvyšovať ceny), až napokon dospeli k nevyhnutnosti zavedenie trhu. Ten považoval sociálne plánovanie, solidaritu medzi pracujúcimi a trhové princípy, založené na objektívnych ekonomických zákonitostiach, za tri piliere juhoslovanského modelu, pričom ale uznával veľkú mieru kontradikcie v ich vzájomných vzťahoch. Trh videl ako nevyhnutný predpoklad pre určovanie spravodlivej odmeny za vložené úsilie (prácu).

Sociálny kapitál ako tajomstvo úspechu

Tajomstvo úspechu samosprávneho modelu aj napriek všetkým nevyhnutným výkyvom tkvie v neformálnej interakcii medzi jednotlivými ľuďmi v procese realizácie – dôraz na participáciu a čoraz väčšiu decentrlalizáciu (OOUR) totiž popri všetkých negatívnych prejavoch zároveň upevnil aj existujúce normy správania tým, že medziľudská interakcia sa zvýšila. Systém teda pretrvával vďaka samoregulačným mechanizmom, favorizujúcim solidárne správanie (tzv. sociálny kapitál, podľa Elinor Ostromovej „schopnosť konštruovať všeobecne chápané a praktizované pravidlá správania, vynucované samým sebou“). 

Poznámky k druhej časti:
1Záujmové komunity na federálnej i regionálnej úrovni zbierali dane a iné príspevky s cieľom zabezpečovať základné vzdelávacie, zdravotnícke či penzijné služby pre občanov. Juhoslávia mala na svoje skromnejšie pomery nadštandardné výdavky v sociálnej sfére, vrátane vzdelávania a pomoci zaostalejším regiónom. 2V parlamente boli aj volení delegáti z podnikov – zástupcovia výrobcov. Juhoslávia bola jedinou krajinou sveta s päťkomorovým (1963-1968) a šesťkomorovým (1968-1974) parlamentom: federálny snem, ekonomický snem, kultúrno-vzdelávací snem, sociálno-zdravotnícky snem, organizačno-politický snem a napokon snem národov.

3Koncom 80. rokov v dobe eskalácie ekonomických problémov mali byť odbory (paradoxne) využívané aj na potláčanie štrajkových nálad, ale s minimálnym úspechom – štrajky sa šírili po celej krajine. Aj napriek tomu, že podľa prieskumov z roku 1986 bolo 71 percent pracujúcich členmi odborov, iba malá časť z nich vyvíjala skutočne nejakú aktivitu – väčšina pracujúcich dokonca nepovažovala odbory za užitočnú inštitúciu a neverila tomu, že zastupujú ich záujmy. 

Návrat k trhu

Návrat k trhovému systému sa začal začiatkom 80. rokov s typickými dôsledkami ako nárast nerovnosti či inflácie. Najmä poľnohospodárstvo sa takmer v plnej miere vrátilo k súkromnému farmárčeniu – v roku 1984 vlastnili súkromníci až 83 percent obrábanej pôdy.1 Inflácia dosahovala závratných výšok. Zle hospodáriace firmy často prežívali iba vďaka odbúraným dlhom – občania či firmy, ktoré pobrali rôzne pôžičky, sa pod vplyvom akcelerujúcej inflácie často zbavili značnej časti dlžnej čiastky (úroky boli nastavené v čase podpisu zmlúv ako fixné, banky nerátali s rizikom budúcej inflácie). Firmy si často v snahe investovať požičiavali veľké sumy od bánk2, ktoré následne neboli schopné splácať. Často sa tiež snažili vyhnúť daňovým povinnostiam neuvádzaním plnej sumy zisku, navyše stúpal politický tlak na zníženie daňového zaťaženia a oslabenie prerozdeľovacej politiky. Životný štandard občanov klesol v rokoch 1982-1989 o závratných 40 percent (čím sa vrátil na hodnoty z polovice 60. rokov). V 80. rokoch navyše Juhoslávia prijala niekoľko pôžičiek od MMF, čím sa problém s dlhom iba prehlboval.

Dlhová špirála
V roku 1987 už Juhoslávia nebola schopná splácať svoj zahraničný dlh, o rok neskôr už bola na prvom mieste vo výške zahraničného dlhu per capita v Európe. V roku 1988 MMF prefinancovala svoje

E. Kardelj, jeden z architektov systému

pôžičky. Na jar 1989 už premiér Ante Marković podpisoval zmluvu o finančnej injekcii od USA – Američania podmienili úver zavádzaním liberálnych reforiem, privatizácie a úsporných opatrení či elimináciou spoločenského vlastníctva a samosprávnych podnikov.

Rozklad systému

V roku 1990 začala nová éra privatizácie. Prvky trhovej ekonomiky západného typu dostali zelenú a čoraz viac sa začleňovali do samosprávneho systému. Zamestnanecké samosprávy v istej podobe pretrvali, ale pretransformovali sa zo spoločensky vlastnených podnikov na zamestnanecké akciové spoločnosti, pričom však ostávali v rukách zamestnancov (akcie neboli obchodovateľné na burze). Reformy však zmenili zameranie podnikov, ktorých hlavným motívom mal byť od tejto chvíle zisk. Zároveň sa zrušila paternalistická funkcia štátu, ktorý dovtedy zachraňoval neefektívne podniky investíciami a subvenciami – v novom prostredí vyvstala pre zle hospodáriace podniky hrozba bankrotu. Zároveň sa takmer úplne odstránila kontrola cien (pri 85 percentách výrobkov).

Vojnové besnenie

Ďalší scenár je všeobecné známy. Separatistické tendencie Chorvátska a Slovinska, rastúce sociálne či etnické napätie a predovšetkýmgeopolitické záujmy imperialistických veľmocí napokon spôsobili bratovražednú vojnu, po ktorej nezostal kameň na kameni. Unkovski-Korica: „Záujmy medzinárodných finančných elít sa prelínali so záujmami lokálnych byrokracií (6 zväzových republík a autonómne oblasti Vojvodina a Kosovo, pozn. red.). Elity mali záujem na deštrukcii kozmopolitného, relatívne silného a (akokoľvek degenerovaného) ‚socialistického‘ štátu, nachádzajúceho sa na dôležitej geo-strategickej križovatke. A iba lokálne byrokracie mali možnosť tento cieľ dosiahnuť a zároveň iba takto sa mohli udržať pri moci. Ľudia boli vydesení. A búrka vypukla naplno….“

Unikátny experiment

Samosprávny socialistický experiment napriek početným chybám a zlyhaniam relatívne úspešne

Dobová propaganda

pretrval niekoľko desaťročí. Unkovski-Korica, profesor na Univerzite v Glasgowe, uvádza niekoľko ekonomických úspechov Juhoslávie, napr. zdvojnásobenie HDP per capita v období medzi rokmi 1960 a 1975, bezplatné zdravotníctvo či školstvo. Svojím životným štandardom sa podľa neho chvíľami približovala k vyspelým sociálnym štátom západnej Európy. Podľa profesora, špecializujúceho sa na dedičstvo komunistických režimov vo východnom bloku, bola juhoslovanská spoločnosť slobodnejšia ako vo východnom bloku a spravodlivejšia ako v západnom. Zároveň však juhoslovanskému modelu vytkol „degenerovaný a odcudzený“ byrokratický aparát, ktorý bol podľa neho odrezaný od životov bežných ľudí a svojimi nešikovnými zásahmi veľakrát spôsobil viac neplechy ako úžitku. Systému dokonca vzdal hold aj jeden zo symbolov nezmieriteľného ideologického rivala – CIA: „Do roku 1990 sa juhoslovanský model rozvinul do podoby unikátnej, vysoko decentralizovanej a spoločensky vlastnenej trhovej ekonomiky. Keď systém fungoval podľa predstáv, firmy riadené zamestnancami medzi sebou súťažili v rámci trhového systému, pričom svoje zisky recyklovali v prospech uspokojovania vlastných potrieb a platenia príspevkov, ktoré putovali do kolektívnych fondov spoločenskej spotreby“.

Moja Juhoslávia

Unkovski-Korica so smútkom spomína na likvidáciu vlasti, ktorá bola pre niekoľko generácií stelesnením nádeje: „Čo sa stalo v rokoch 1987 až 2002 sa už nikdy nesmie zopakovať. Brat sa obrátil na brata, pracujúci na pracujúceho, človek na človeka. Všetky úspechy, radosti, nádeje jednej celej generácie boli zrazu zničené a po odoznení vojnovej búrky prestali existovať. (…) Byrokracia, záujmy a prítomnosť krvilačných medzinárodných finančných elít zostali, aj keď v inej podobe. Juhoslávia zomrela dvakrát. Prvýkrát, keď sa pracujúci ľudia, obyvatelia Juhoslávie, nechali vmanévrovať do plánov národných aparátčikov a imperialistov a rozhodli sa štát rozbiť na začiatku 90. rokov. Druhá smrť prišla v roku 2002, kedy dal nadnárodný kapitál jednoznačne najavo lokálnym byrokratom, že už nikdy viac nebude tolerovať názov – Juhoslávia… To meno, ten národ, ktorý kedysi ponúkal také benefity, radosti a nádeje národom po celej Zemi, ktorý dosiahol také úspechy navzdory parazitickej byrokracii, tá krajina, ktorá bola mojím rodiskom i rodiskom celej mojej generácie… To meno, ten národ, ktorý bol tak neľútostne zničený vlastníkmi medzinárodného kapitálu, lokálnymi byrokratmi a nacionalistickými vojnovými štváčmi. (…) Toto bola moja Juhoslávia…“

1 Súkromné vlastníctvo sa počas celého tvania juhoslovanského samosprávneho experimentu najviac uplatňovalo vo sférach ako maloobchod, remeselníctvo, poľnohospodárstvo, služby, reštaurácie, turistika.

2 Bankovú sústavu tvorili v Juhoslávii Národná banka Juhoslávie, osem národných bánk na úrovni republík a autonómnych regiónov a napokon vyše 150 samosprávnych „komerčných“ bánk. „Komerčné“ banky boli oficiálne kontrolované svojími zakladateľmi – lokálnymi firmami či záujmovými komunitami. Tieto banky sa spájali do bankových asociácií (min. dve) s cieľom spoločného zdieľania ziskov i možných rizík. Všetky banky boli združené v Juhoslovanskej bankovej asociácii, ktorá mala iniciovať kooperáciu medzi bankami a dohody napr. v nastavení rovnakých úrokových sadzieb. Okrem toho fungovala aj Juhoslovanská banka pre medzinárodnú ekonomickú spoluprácu, ktorú založilo 300 najväčších domácich exportérov na podporu a poistenie zahraničného obchodu. Špecifické postavenie mali tzv. interné fondy – svojpomocné kooperatívne fondy, ktoré si zakladali OOUR pomocou vzájomných dohôd na rôzne vlastné investície. Nepodliehali regulácii a boli určené výhradne iba zamestnancom týchto OOUR. Národná banka bola zodpovedná za monetárnu politiku, v 70. rokoch však jej kompetencie vo vzťahu k regulovaniu komerčných bánk výrazne zoslabli. Menšie lokálne banky tak mohli takmer nerušene poskytovať veľké množstvo pôžičiek firmám, ktoré s takto získanými prostriedkami nehospodárili vždy rozumne.
Zdroje:
Diane Flaherty: Self-Management and Requirements for Social Property – Lessons from Yugoslavia. Dostupné online:
https://www.nodo50.org/cubasigloXXI/congreso/flaherty_15abr03.pdf
The Library of Congress Country studies; CIA World Factbook: Yugoslavia (former) Economy. 1990. Dostupné online:
http://www.theodora.com/wfbcurrent/yugoslavia_former/economy/index.html
Vladimir Unkovski-Korica: This Was My Yugoslavia. 2002. Dostupné online:
http://www.marxist.com/Europe-old/my_yugoslavia.html
Tomáš Bóka, http://ekonomickademokracia.blogpost.sk

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 4.2. Klasický socializmus, Filozofia dejín, spoločenské koncepcie and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s