Ilona Švihlíková: Prebieha vytriezvenie z neoliberálneho konceptu

Prinášame rozhovor českých Haló novín s Ilonou Švihlíkovou.

Nielen vo vašej knihe Ako sme sa stali kolóniou označujete oblasť strednej a východnej Európy priamo ako ekonomickú perifériu a semiperifériu.

Áno, krajiny strednej a východnej Európy sa v pozícii periférie nachádzajú už dlhšiu dobu. Už od osmanských vojen sa defenzívne ukotvili vo svojom priestore, zatiaľčo západné krajiny si tak uvoľnili ruky pre výboje v zámorí a pre svoju expanziu. Ekonomické zaostávanie Rakúska-Uhorska periférne postavenie ďalej prehĺbilo.

Ak sa podívame na povojnové obdobie, bolo budovanie štátneho socializmu v Československu rozporným obdobím. Mobilizácia zdrojov v povojnovom období viedla k masívnemu rozvoju infraštruktúry i priemyslu, ale v ďalšom časovom horizonte, a nesporne od sedemdesiatych rokov, sa stalo viditeľné intenzívne spomaľovanie krajín strednej a východnej Európy. Niektoré z nich, napríklad Poľsko a Maďarsko, hľadali cesty v intenzívnejšom zapojení do západných obchodných a finančných štruktúr, ktoré ale skončilo vysokým externým zadĺžením týchto krajín.

Nedostatočná orientácia v nových podmienkach kapitalistickej globalizácie na začiatku deväťdesiatych rokov bola jedným z faktorov, ktorý krajiny strednej a východnej Európy ovplyvnil, a tento dopad je dlhodobý.

Aj ľudia môjho ročníka už sú pamätníkmi. Vybavujem si ponovembrové naivné výkriky o „návrate do Európy“ či nekritické inštalovanie kapitalistického trhového hospodárstva. Tieto názory vtedy padali na úrodnú pôdu a mnoho občanov bezhlavo dôverovalo novým lídrom.

Ja až taká pamätnica nie som, ale pravdou je, že práve tieto predstavy vytvorili podhubie pre takmer celkom pasívne prijímanie zahraničných receptov a nedostatočné zohľadnenie vlastných záujmov. Vo vyhrotenej podobe bolo možno toto pozorovať pri rozpade Sovietskeho zväzu. Rusko si prešlo socio-ekonomickou katastrofou, ktorá až dodnes ovplyvňuje vnímanie tzv. Jeľcinovej éry (na Západe z geopolitických dôvodov vnímanej pozitívne). Ukrajina sa dodnes nedostala na východiskovú úroveň pred tzv. transformačnýcm obdobím a situácia v tejto krajine sa stáva menej demokratickou.

Vzhľadom k zaostávaniu, nedostatočnému pochopeniu fenoménu globalizácie (ktoré bohužiaľ u veľkej časti ľavice, predovšetkým sociálnodemokratickej pretrváva) a neschopnosti definovať národný záujem bolo prijatie kapitalistických neoliberálnych receptov veľmi uľahčené. Je potrebné zdôrazniť, že na začiatku deväťdesiatych rokov neoliberálna doktrína silno dominovala, a tzv. pád východného bloku túto dominanciu ešte ďalej zvýraznil. Európsky model sociálneho štátu sa dostával do silnej defenzívy, čo sa prejavilo aj v receptoch na transformáciu krajín strednej a východnej Európy. Recepty na jediný, správny postup v ekonomických záležitostiach boli zhrnuté v tzv. Washingtonskom konsenze (WK), ktorý poslúžil ako manuál pre transformujúce sa krajiny. Predstavuje pritom veľmi zjednodušený pohľad na ekonomiku. Ale keďže bol schválený a prijatý nielen americkým ministerstvom financií, ale predovšetkým inštitúciami so skutočne globálnym vplyvom, Medzinárodným menovým fondom (MMF) a Svetovou bankou (SB), bol jeho vplyv značný. Spomeňme si, že MMF v tomto období už plnil úlohu veriteľa poslednej inštancie, ktorý si zároveň diktuje podmienky pre riešenie dlhov suverénnych krajín.

Najsilnejšie aplikácie WK boli práve v Rusku, ktoré si zažilo ešte väčší ekonomický prepad než za druhej svetovej vojny. Aj keď boli medzi krajinami strednej a východnej Európy rozdiely, WK sa presadil, aj keď v rôznej intenzite, vo všetkých transformujúcich sa krajinách. Poľsko a Maďarsko museli riešiť pomerne významné vonkajšie zadĺženie – a to privatizáciou majetku. Zisky z toho plynuli n a umorenie tohto dlhu.

Československo malo relatívne najlepšie východiskové podmienky, ktoré ale boli hneď v prvej polovici deväťdesiatych rokov premárnené.

Tieto krajiny, skrátka, prijali recepty, ktoré neboli mienené úprimne v prospech ich obyvateľov, ale nadnárodného kapitálu.

Áno, periférny charakter týchto krajín dostal úder v tom, že prijali recepty, ktoré – ako sa ukázalo až s odstupom – už nielenže neumožňovali vytvoriť si vlastný súbor ekonomických opatrení, ako by mala ekonomika a spoločnosť vypadať, ale navyše boli tieto krajiny takmer bez výnimiek (tou bolo napr. Slovinsko) začlenené do svetovej ekonomiky na periférnej báze. Tieto štruktúrne základy majú dlhodobú trvanlivosť, ako teraz napr. zisťujeme v ČR v diskusiách o tom, prečo máme tak nízke mzdy. Predpoklady pre tieto makroekonomické charakteristiky boli nastavené práve v deväťdesiatych rokoch.

Poznám situáciu v Nemecku a aj v bývalom východnom Nemecku sa často stretávame s kritikou priebehu „znovuzjednotenia“, kedy východní Nemci mali na priebeh transformácie minimálny vplyv. Rozdiely v socio-ekonomickej úrovni neboli (a ani nemohli byť) plne prekonané zjednotením meny, ale prejavili sa napríklad v silnom demografickom úpadku východného Nemecka, mnoho miest (napr. Magdeburg) sa stali skôr mestom duchov. Rozdelenie na Ossis/Wessis sa odráža taktiež v odlišných politických preferenciách.

Doslova živou vodou bol pád východného bloku pre neoliberálnu doktrínu ako takú a mocenské záujmy za ňu sa skrývajúce. Uvedomme si, že aj krajiny Západu mali v osemdesiatych rokoch značné ekonomické problémy. Japonsko sa im nevyhlo a jeho dlhý povojnový vzostup skončil „bublinou“, Spojené štáty len taktak odvrátili burzový krach v roku 1987. Rozpad východného bloku preto splnil niekoľko úloh naraz.

Odvrátil problémy kapitalizmu…

… a poskytol mu dodatočný čas. Ten bol ďalej predlžovaný ako prenášaním destabilizácie na krajiny periférie vo forme finančných kríz, v krajinách vyspelého kapitalizmu sa prejavoval vo forme „bublín“. Rok 2008, teda prepuknutie tzv. Veľkej recesie, ale ukázal, že tieto možnosti sa už vyčerpali.

Krajiny strednej a východnej Európy poslúžili ako vyhladované trhy po západnom tovare, a pomohli tak zmierniť tlak z nadvýroby. Ich úloha v expanzii, ktorú kapitalizmus tak zúfale potrebuje k svojmu životu, tým ale nebola vyčerpaná, pretože dôležité bolo aj to, že sa mohli „začleniť“ do svetovej ekonomiky na periférnej báze s využitím svojich výhod relatívnej blízkosti vyspelých trhov a lacnej pracovnej sily (niektoré krajiny sa začlenili na báze svojho nerastného bohatstva). Týmto spôsobom si nielen zafixovali svoju nerovnoprávnu pozíciu, ale tiež poslúžili ako ďalší diel skladačky „závodu ku dnu“.

V honbe za lákaním zahraničných investícií poslúžili nielen investičné podpory, ale taktiež znižovanie daní (hlavne u korporácií), slabé sociálne štandardy, dané tiež oslabením pozícií odborov a celkovo kapitalistickou neoliberálnou politikou. Z hľadiska aplikácie hospodárskej politiky tak tieto krajiny poslúžili ako laboratórium. Oslabený štát sa stal korisťou západných firiem, ktoré mohli získať aj napríklad prirodzené monopoly (vodárenstvo v ČR). Takéto hospodárske podmienky navyše vytvárali podhubie pre masívne dobývanie renty, ktoré v niektorých prípadoch prerástlo (v Rusku určite) do situácie podriadenia si štátu, kedy sa štát dostáva do područia vplyvných skupín a prestáva plniť svoje základné funkcie.

Čo sa dialo podľa vašej mienky s ľavicou?

Ľavicové koncepcie boli na dlhú dobu postihnuté, dostali sa do silnej defenzívy. Interpretácie období po r. 1989 ako „konca dejín“, prípadne ako posilnenie koncepcie „niet alternatívy“, brzdili rozvíjanie kritických prístupov. Predstava, že kapitalizmus vo svojej neoliberálnej forme definitívne zvíťazil, mala samozrejme aj svoje geopolitické dopady, predovšetkým postavenie USA ako hegemóna. Ľavica sa postupne vyrovnala (v teoretickej rovine) s globalizáciu a neoliberalizmom a vo svojej radikálnej forme sa ku koncu deväťdesiatych rokov transformovala v alter-globalizačné hnutie. Avšak sociálni demokrati sa ocitli v hlbokej myšlienkovej kríze, ktorá vrcholí preberaním neoliberálnych receptov a vytvorením tzv. tretej cesty (Blair, Schröder), ktorá sa ale neskôr úplne zdiskreditovala.

Každý, kto chcel byť po prevratoch kritický ku kapitalizmu, dostal cez prsty.

Budovanie kritickej občianskej spoločnosti bolo hneď na začiatku oslabené. WK navyše obsahoval predstavy o tom, že trhová ekonomika – spomeňte si, slovo kapitalizmus sa prakticky nepoužívalo, to bol zakázaný pojem – je „prirodzený“ systém, ktorý sa zavádza rýchlo a ľahko. Spomeňme si napr. na slovný obrat J. Sachsa – skok do trhovej ekonomiky, kde boli katastrofálne podcenené inštitucionálne aspekty transformačného procesu a vytvoril sa tak priestor pre oportúnne až kriminálne chovanie.

Vo všetkých transformujúcich sa krajinách prebehla, aj keď v rôznej intenzite, transformačná kríza. Tzv. šoková terapia, ktorá bola formou zavádzania WK, sa pre mnoho krajín stala, povedané Josephom Stiglitzom, skôr šokom bez terapie. Po zlyhaní projektu ľudového kapitalizmu v ČR vykryštalizovali zhruba tri možnosti začlenenia do svetovej ekonomiky, všetky ale periférneho charakteru.

Aké možnosti?

Prvá z nich je charakterizovaná dominantným vplyvom priamych zahraničných investícií, ktoré pochádzajú z vyspelých kapitalistických krajín. Vo veľkej väčšine prípadov išlo o podriadený charakter. Táto závislosť sa neslávne prejavuje aj v politickej rovine, kde sa stretávame s „elitami“ typu miestodržiteľov. Na rovinu je potrebné tiež uviesť, že veľkej časti elít takáto situácia vyhovuje, pretože benefituje ich zbabelosť a oportunizmus. Preto aj od ľavicových predstaviteľov počujeme ódy na lákanie zahraničných firiem, bez toho, aby sa hlbšie analyzovalo, aká bude kvalita pracovných miest, ktoré investícia prinesie (a tým dôstojnosť danej krajiny v medzinárodnom porovnaní). Nehovoriac o tom, že chýba tiež prehľad o tom, koľko pracovných miest bolo „ponukou“ zároveň zničených.

Druhý typ začlenenia predstavuje ekonomiku závislú na vývoze svojho surovinového bohatstva. V prípade týchto krajín sú riziká tiež značné, ekonomiky závislé na exporte surovín majú tendenciu k prvkom štátneho kapitalizmu, ktorý ale nebýva príliš efektívny a skôr slúži k upevneniu moci určitých skupín.

Tretí typ predstavuje ekonomiky s veľmi slabou štruktúrou, ktorá nie je schopná obyvateľstvo uživiť. To následne odchádza za prácou do iných krajín a posiela časť zarobenej mzdy domov, prípadne v kombinácii s prijímaním zahraničných pôžičiek, ktoré vyjadrujú vnútorné nerovnováhy a sú veľmi rizikové z hľadiska vypuknutia dlhovej krízy.

Veľká recesia mala zlomový dopad aj na krajiny strednej a východnej Európy, v ktorých dlho pretrvávala ilúzia doháňania vyspelých kapitalistických krajín (konvergencia), aj keď stratila postupne charakter vyjadrený vetou „ za päť rokov doženieme Nemecko“. Stále viac sa ukazuje, že modely začlenenia do deľby práce neumožňujú dohnať vyspelé krajiny a často naopak utvrdzujú lacnú prácu ako osu ekonomického modelu.

Je ale smutné, že reflexia tejto novej situácie, ktorá sa prejavuje silnou frustráciou obyvateľstva, nebola využitá ľavicou, ale skôr konzervatívnou pravicou. V súčasnej dobe teda prebieha jednak určité vytriezvenie z neoliberálneho kapitalizmu, a to v kontexte napätej medzinárodnej situácie. Paternalizmus poučovania a mentorovania západných krajín napríklad o solidarite (ktorých predstavitelia napríklad svoje krajiny pretvárali v daňové raje, prípadne majú značný prospech z prílivu dividend do svojich krajín) situáciu ďalej vyhrocujú a vytvárajú živnú pôdu pre pravicové sily.

Ako každoročne ste sa podieľala na agende Social Watch. Pre tento rok ste s kolegami posolstvo skoncentrovali do výroku: Ekonomika rastie, ale spoločenská stabilita je ohrozená. Ľudia by radšej chceli stabilitu, pokoj a mier ako ekonomický rast. K čomu neustály rast, ak sa necítia občania v bezpečí…

Istotne, bezpečie je jednou z hlavných potrieb človeka. Preto frázy o tom, že si musíme zvykať na neistotu či nebezpečenstvo, rozhodne nenarazia na porozumenie, ale skôr otvárajú priestor reakčným silám, ktoré represiu dobre ovládajú – potom sa výnimočný stav môže stať skôr bežným stavom, ako ukazuje Francúzsko – bez toho, aby sa pocit bezpečia nejako zvýšil. Do takejto situácie sme sa vôbec nemali dostať.

Ekonomický rast nesmie byť len abstraktnou kategóriou, je dôležité, aby ho ľudia vnímali v raste kvality života. K čomu je rast ekonomiky, keď sa neprejaví na mzdách a platoch, ktoré pre väčšinu občanov tvoria základ ich životnej úrovne.

V tohtoročnej správe Social Watch, v ekonomickej časti, ste uviedla, že ČR má neudržateľne závislú ekonomiku. Akú teda máme perspektívu?

Je potrebné odlíšiť aktuálny vývoj, ktorý je po dlhšej dobe pozitívny, a dlhodobý rámec, ktorý tým pozitívnym trendom stavia prekážku. Dobré časy by sme mali maximálne využiť na to, aby sme závislú položku našej ekonomiky zoslabili. To okrem iného znamená podporu pre domáce štruktúry, predovšetkým malé a stredné podniky a družstvá. Je tiež akútne prehodnotiť systém investičných podpôr a celkové „lákanie“ zahraničných investorov. Je to ale dlhodobý proces, to sa nevyrieši počas jedného volebného obdobia.

Putujete s vašou knihou Ako sme sa stali kolóniou, za čitateľmi. Aké otázky vám najčastejšie kladú, čo ich najviac trápi? Vzhľadom k odbornosti témy to musia byť ľudia informovaní a zvedaví.

Snažila som sa knihu Ako sme sa stali kolóniou napísať tak, aby mohla osloviť aj čitateľov, pre ktorých ekonómia nie je denným chlebíčkom. Myslím, že sa to podarilo. Na stretnutiach s občanmi je obvykle zhoda nad diagnózou, ale panuje skepsa nad riešeniami, a to obzvlášť v kontexte dynamicky sa meniacej svetovej ekonomiky a napätia v medzinárodných vzťahoch. Práve do tejto oblasti spadá mnoho otázok, ktoré sa často opakujú, ako je budúci vývoj eurozóny, budúcnosť dolára ap.

Celkovo sa snažím, aby na stretnutiach nevzdychali nad minulosťou – s tou už nič neurobíme, ale našli sily vyporiadať sa s veľkou úlohou. Preto je potreba aktívnych a informovaných občanov. Ako vždy hovorím, nikto iný tu nie je, spoliehať sa na elity, je cesta do pekla, je to na každom z nás.

Monika Hoření, Haló noviny 3. 8. 2016 (- ma-)

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 2. Ekonomika a financie, 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 5. Geopolitika and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s