Štátne podniky v Českej republike a v Európe

Jan Hroch, Kulturninoviny.cz

Štátne podniky sú súčasťou ekonomickej politiky štátu. Pomáhajú mu plniť jeho základné funkcie, vytvárajú jeho zreteľnú ekonomickú a materiálnu základňu, prispievajú k jeho sociálnej a ekonomickej stabilite. Dnes je potrebné vo verejnom záujme prehodnotiť ich zmysel a využiť ich strategický potenciál pre štát.

Hlavným zmyslom štátu nie je podnikanie. Štát však musí disponovať určitou ekonomickou a materiálnou základňou, aby mohol plniť svoje funkcie. Štátne podniky teda vykonávajú svoju činnosť vo verejnom záujme.

Pred rokom 1989 predstavovali štátne podniky rozhodujúce subjekty centrálne riadeného hospodárstva. Miera zoštátnenia u nás bola dokonca vyššia ako v mnohých iných socialistických krajinách (napr. v Maďarsku). Po r. 1989 nasledovali privatizačné a transformačné procesy. Prevládajúca nálada v spoločnosti a niektoré problémy so štátnymi podnikmi spôsobili, že sa štát ochotne zbavoval takmer všetkého, čo by mohlo pripomínať štátne podnikanie. Štátne podniky sa stali len doplnkom v rámci ekonomického systému, základom sa stal súkromný sektor. Privatizačné procesy prebiehali často chaoticky, rýchlo a netransparentne, vykazujúce až znaky hospodárskej kriminality. Štátne podniky boli považované za neefektívne, nepružné, zastarané, nehodiace sa do liberálne orientovanej trhovej ekonomiky.

Pokúsime sa ukázať, že štátne podniky majú aj v súčasnosti nezastupiteľné miesto v národnom hospodárstve. Zdôraznenie úlohy štátnych podnikov v tomto príspevku nie je volaním po hromadnom znárodňovaní ani centrálne riadenej ekonomike. Ide len o to, zaistiť štátnym podnikom zodpovedajúce miesto v štruktúre národnej ekonomiky. Štátne podniky si zaslúžia objektívny pohľad.

Právny štatút štátnych podnikov v Českej republike

Z právneho hľadiska predstavuje štátny podnik pomerne špecifický subjekt, spájajúci v sebe znaky verejného aj súkromného práva. Spôsob jeho vzniku a riadenia by sme mohli označiť ako verejnoprávny, zatiaľčo jeho bežná činnosť vykazuje skôr súkromnoprávne znaky, pretože je v rovnakom postavení so všetkými právnickými osobami súkromného práva (včítane súkromných podnikov).

Postavenie a právne pomery štátnych podnikov upravuje v súčasnosti zákon č. 77/1997 Sb. O štátnom podniku, v znení neskorších predpisov. Štátny podnik je vymedzený ako právnická osoba prevádzajúca podnikateľskú činnosť s majetkom štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť (§ 2 odst. 1). Podnik má právo hospodáriť s majetkom štátu a nemá vlastný majetok (§ 2 odst. 2). Zakladateľom podniku je štát a jeho menom vykonáva funkciu zakladateľa ministerstvo, do ktorého pôsobnosti spadá predmet podnikania podniku (pokiaľ zákon nestanoví inak). Ako príklady takéhoto subjektu môžeme uviesť štátny podnik Lesy Českej republiky, Vojenský výskumný ústav, Česká pošta, MERO (preprava ropy), ap.

Štátne podniky, založené podľa tohto zákona, vznikajú za účelom uspokojovania významných celospoločenských, strategických alebo verejne prospešných záujmov (§ 3 odst. 2). Štátny podnik môže byť založený len s predchádzajúcim súhlasom vlády. Práva a povinnosti zakladateľa voči podniku sú podrobne vymedzené v v § 15.

Podľa § 19 odst. 4 môže zakladateľ rozhodnúť o tom, že podnik je povinný vytvoriť a spravovať fond zakladateľa. Dôležité je ustanovenie, podľa ktorého finančné prostriedky v tomto fonde môžu byť na základe rozhodnutia zakladateľa prevedené do štátneho rozpočtu, do rozpočtu štátnych fondov alebo uvoľnené pre krytie odôvodnených potrieb podniku (po predchádzajúcom súhlase vlády).

Štát môže mať zo zákona majetkovú účasť v rôznych typoch spoločností

Od štátnych podnikov v pravom slova zmysle je potrebné odlišovať prípady, kedy štát vlastní obchodné korporácie alebo ich časť. Typickým príkladom je tu ČEZ, a. s. V tomto prípade ide o obchodnú spoločnosť, ktorá nakladá so svojím vlastným majetkom a platia pre ňu iné pravidlá. Odlišný bude aj spôsob riadenia týchto spoločností.

Základným predpisom, ktorý upravuje hospodárenie a nakladanie so štátnym majetkom, je zákon č. č. 219/2000 Sb., o majetku Českej republiky a jej vystupovaní v právnych vzťahoch (ZMS). Paragrafy 28 až 30 ZMS upravujú problematiku účasti štátu v iných právnických osobách a združeniach, včítane obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu. Štát môže založiť obchodnú spoločnosť alebo sa zúčastniť jej založenia len fo forme akciovej spoločnosti, a to len po predchádzajúcom súhlase vlády (§ 28 odst. 1 ZMS).Štát sa môže taktiež stať akcionárom spoločnosti, na ktorej založenie nemal žiadny vplyv. Akcie takejto spoločnosti môže nadobudnúť v podstate všetkými dovolenými spôsobmi nadobúdania majetku štátu, to znamená, ako zmluvne, tak ostatnými spôsobmi, napr. zákonom, dedením zo zákona, na základe závetu, ap.

Okrem akciovej spoločnosti nemôže štát žiadnu inú obchodnú spoločnosť založiť alebo sa jej založenia zúčastniť. S ohľadom na spomenutú zásadu, že štátu nemôžno uprieť právo nadobudnúť akýkoľvek majetok, a z podstaty veci nemožno vylúčiť, aby sa stal spoločníkom aj v inej, bez jeho pričinenia vzniknutej obchodnej spoločnosti, než akciovej. Nadobudnúť podiel v inej než akciovej spoločnosti možno napr. aj bezplatným zmluvným prevodom (viz § 12 odst. 2 ZMS). ZMS požaduje pre vkladanie majetku štátu do obchodných spoločností a pre nakladanie s majetkovou účasťou štátu v týchto spoločnostiach predchádzajúci súhlas vlády (§ 28 odst. 3).

Môžeme tiež spomenúť, že výnosy obchodných spoločnosti s účasťou štátu sa môžu stať po predchádzajúcom súhlase vlády (§ 28 odst. 3 ZMS) súčasťou štátneho rozpočtu. Zákon č. 218/2000 Sb. O rozpočtových pravidlách, v § 6 odst. 1 písm. l zahŕňa výnosy z majetkových účastí štátu medzi príjmy štátneho rozpočtu.

Veľa „bežných“ štátnych podnikov tu existujú aj zvláštne typy štátnych podnikov. Za štátne podniky sui generis možno považovať napr. niektoré podniky z oblasti vodného hospodárstva či železničnej dopravy. Určité špecifikum predstavuje zákon č. 305/2000 Sb. O povodiach, na ktorého základe (s účinnosťou od 1. 1. 2001) vzniklo päť nových štátnych podnikov: Povodie Labe, Povodie Moravy, Povodie Odry, Povodie Ohře a Povodie Vltavy, ktoré do tej doby mali podobu akciových spoločností. Tieto podniky Povodí, ktoré vznikli priamo zo zákona, predstavujú prípad špeciálnych štátnych podnikov podliehajúcich úprave vykazujúce niektoré odlišnosti i od zákona o štátnom podniku. Na mieste štátnej organizácie České dráhy vznikla na základe zákona č. 77/2002 Sb. O akciovej spoločnosti České dráhy, štátna organizácia Správa železničnej dopravnej cesty. Jej postavenie a právne pomery sa riadia primerane zákonom o štátnom podniku, pokiaľ nie je stanovené inak.

Štátne podniky v niektorých európskych krajín ách

Tradične dôležité postavenie majú štátne podniky napr. vo Francúzsku, taliansku alebo v Rakúsku, zatiaľčo v krajinách Beneluxu je ich úloha zanedbateľná.

Veľká Británia a hospodárska separácia slobodného Írska

Vznik štátnych podnikov vo V. Británii bol spočiatku (hlavne do r. 1945) ovplyvnený skutočnosťou, že išlo o ostrovnú krajinu s imperiálnou tradíciou, veľkým vojnovým a obchodným loďstvom a strategickými záujmami smerujúcimi hlavne do odvetví zámorských telekomunikácií (Cable and Wireless), ropného priemyslu (British Petroleum) a leteckej dopravy. Štátne podniky, ktoré v Británii vznikali na konci štyridsiatich rokov, boli odpoveďou na regulačné a finančné problémy (napr. zoštátnenie železníc British Railways) a mali podporiť rozvoj národných sietí v oblasti infraštruktúry a povojnovú obnovu krajiny. V r. 1950 teda energia, telekomunikácie a doprava fungovali vo forme štátnych podnikov (podobne ako takmer všadiaľ v Európe). Ich organizácia čiastočne vychádzala z britskej tradície striktného oddelenia súkromného a verejného sektora. Verejné spoločnosti mali povahu samostatných právnických osôb s právnou subjektivitou danou zákonom, mali svoj stanovený „verejný cieľ“ a riadené boli skôr administratívne ako podnikateľským spôsobom.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch britská vláda aktívne vstupovala do odvetví tovární výroby a ropného priemyslu, čo so sebou prinieslo založenie niekoľkých nových štátnych podnikov, ako boli British Leyland (súčasť skupiny Rover car), British Aerospace alebo British National Oil Corporation (BNOC). V niektorých prípadoch išlo o „záchranné operácie“, čo bol prípad firmy Rolls Royce a podnikov z oblasti lodiarskeho priemyslu, ktorým hrozil bankrot. Zároveň však došlo aj k zavedeniu strategických a obchodných inovácií.

Ropná kríza sedemdesiatych rokov súčasne s ďalšími faktormi spôsobili, že sa britským štátnym podnikom príliš nedarilo. Finančné straty rástli a ochota britských vlád ich podporovať klesala, čo spolu s nástupom Konzervatívnej strany k moci na prelome 70. a 80. rokov viedlo k ich rozsiahlej privatizácii. Britský štát si však naďalej udržiava vplyv v sektoroch, ako je oceliarstvo a lodiarsky či ropný priemysel.

Rovnako Írsko má bohatú skúsenosť so štátnymi podnikmi. Keď v dvadsiatych rokoch minulého storočia vyhlásilo nezávislosť na V. Británii, nový Írsky slobodný štát (neskôr republika) zakladal mnoho nových štátnych podnikov v najrôznejších odvetviach (elektrická energia, poisťovníctvo, lodiarsky a oceliarsky priemysel, mliekarne, letecká a neskôr aj pozemná doprava, ťažba rašeliny – dôležitý energetický zdroj). Väčšina autorov poukazuje na to, že išlo o prejav akejsi národnej hrdosti – o snahu dokázať, o koľko lepšie sa bude írskej ekonomike dariť vo vlastnom národnom štáte so silnou štátnou kontrolou než pod britskou vládou. Dodnes zostalo mnoho írskych priemyselných podnikov v štátnom vlastníctve.

Francúzsko – krajina s bohatými skúsenosťami so zoštátňovacou politikou

Francúzsko zažila tri veľké obdobia zoštátňovania 1936-1937, 1945-1946 a 1982 a malo už predošlú tradíciu štátom vytvorených, vlastnených či kontrolovaných podnikov. Prvá vlna zoštátňovania z rokov 1936-1937 sa týkala predovšetkým leteckého a zbrojného priemyslu. O rok neskôr, v júli 1937, bol odkúpený majetok piatich hlavných železničných spoločností a zlúčený do novej štátnej spoločnosti SNCF, ktorej tak pripadlo 35 tisíc kilometrov francúzskych hlavných a vedľajších železničných sietí. Znárodnenie železníc tak bolo dovŕšením štátnej regulácie dopravy začatej už v r. 1933 založením zmiešanej leteckej spoločnosti Air France a štátnej účasti v lodiarskej spoločnosti Compagne Générale Transatlantique. Štátne ropné spoločnosti CFR a CFP boli založené dokonca už v dvadsiatich rokoch.

Druhá, rozsiahlejšia vlna zoštátňovania nastala v rokoch 1945-1946. Povojnovému obdobiu dominovala navrátiť národu hlavné prostriedky výroby a výmeny a napraviť vojnové škody. Štátne podniky boli podrobené štátnemu plánovaniu (planification), a čím bol štátny podnik väčší a významnejší, tým výraznejšiu úlohu mal hrať vo svojom sektore alebo aj v národnom hospodárstve. Zámer štátu plánovať a kľúčová úloha štátnych podnikov v týchto plánoch vychádzali vo Francúzsku zo záväzku nepripustiť štvrtú nemeckú inváziu vo francúzskej histórii.

V r. 1946 bolo zoštátnených 36 poisťovacích spoločností, čo predstavovalo asi polovicu odvetvia. Dve veľké priemyselné spoločnosti Gnome & Rhone (výroba leteckých motorov) a automobilka Renault boli zoštátnené dvomi zákonmi r. 1945. Štát sa stal taktiež takmer jediným akcionárom v spoločnosti Air France. O niekoľko mesiacov neskôr, v apríli 1946, boli uhoľné bane (zoštátnené už predtým v lete 1944) so svojimi dvestotisíckami zamestnancami začlenené do verejného holdingu Charbonnages de France. Ďalší holding, Electricité et Gaz de France (EDF) a Gaz de France (GDF), čím bola zoštátnená distribúcia elektriny a plynu. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov pribudli spoločnosti v oblasti jadrovej energie (CEA, COGEMA a Framatome).

Tretia fáza zoštátňovania prebiehala od r. 1981, a to za ľavicovej vlády, menovanej prezidentom Mitterandom. Toto zoštátnenie sa týkalo nielen domácich firiem, ale aj tých s medzinárodnou účasťou. Znárodnené boli letecké spoločnosti (napr. Dassault, Bull, Thomson-Brandt) i nadnárodné firmy (Saint-Gobain, PUK, Rhone-Poulenc a iné). Okrem toho došlo k zoštátneniu viac ako tridsiatich bánk a finančných inštitúcií. Program bol koncipovaný ako pokračovanie predchádzajúcej fázy z r. 1945-1946 s cieľom získať národnú kontrolu nad týmto majetkom.

Ľavica podporovala zakladanie odborových a iných zamestnaneckých organizácií, čo sa výrazne prejavilo v rámci štátnych podnikov. V r. 1936-1937 zoštátnené letecké spoločnosti prizvali zástupcov zamestnancov do svojich správnych rád. Od r. 1945 Renault slúžil ako oficiálny model spolupráce medzi manažérmi a odborármi na riadení podniku. Bol tiež akýmsi „testovacím laboratóriom“ pre rôzne novinky v pracovných vzťahoch, skôr než boli zavádzané do všeobecnej praxe. Po druhej svetovej vojne sa celý verejný sektor stal hlavnou základňou francúzskych odborových organizácií. Niektoré spoločnosti, napr. EDF alebo GDF, prevádzali viac ako jedno percento svojho ročného obratu zamestnaneckým organizáciám. Všetky praktizovali vyjednávanie pracovných pomerov na celý život a niektoré z nich používali systém „závodných zástupcov“ pri prijímaní nových pracovníkov.

Na začiatku osemdesiatych rokov mal teda štát svoje zastúpenie vo všetkých dôležitých priemyselných odvetviach, ako je energetika, strojárenstvo, sklársky, automobilový, chemický, farmaceutický a lodiarsky priemysel, bankovníctvo, poisťovníctvo, letecká doprava a tiež televízne vysielanie. Tento značný rozsah verejného sektora kontrastuje s veľkým a prudkým obratom k privatizácii začatým v r. 1986 – 1987. Počas ďalších desiatich rokov štát predal veľkú časť týchto skôr zoštátnených firiem. Vo Francúzsku tak teraz zostalo len niekoľko odvetví ovládaných štátnymi podnikmi: telekomunikácie, železnice a elektrická energia.

Francúzske snahy o zoštátňovanie súvisia s pokusmi krajiny ochrániť domáci trh pred zahraničnou konkurenciou (hlavne v rámci EÚ), čo môže byť chápané ako určité pokračovanie merkantilistickej tradície. Štátne podniky dovolili Francúzsku čeliť zahraničnej technologickej konkurencii vnútri chráneného domáceho trhu a prevádzať trhové operácie, ktoré boli naň viazané.

Talianske kolísanie medzi strategickou politikou a vládnou nestabilitou

História štátnych podnikov v Taliansku bola predmetom dlhodobých interpretácií a diskusií. Po dobu niekoľkých desaťročí (hlavne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia) taliansky verejný sektor do značnej miery vzrastal a ovplyvňoval sociálny, ekonomický a politický život krajiny. Asi najoriginálnejší taliansky príspevok pri medzinárodnom porovnávaní štátnych podnikov predstavuje vytvorenie štátnych koncernov v tridsiatich a päťdesiatych rokoch 20. st., hlavne IRI (Inštitút pre priemyselný rozvoj) a ENI (Národná agentúra pre fosílne palivá). K nim neskôr pribudli aj ďalšie sektorové holdingy: Fimmeccanica (v ktorom sa spojili strojárenské a elektrotechnické firmy, včítané známej automobilky Alfa Romeo), Finelettrica a ENEL (elektrina). Lodiarsky priemysel bol koncentrovaný v holdingu Fincantieri, strojársky, sklársky a hliníkový priemysel v EFIM ap. Zvláštnym znakom týchto inštitúcií bolo prepojenie štátneho vlastníctva s trhovým štýlom ich podnikania a riadenia.

Talianske štátne podniky prešli niekoľkými fázami, sprevádzanými tak úspechmi (napr. šesťdesiate roky možno považovať za zlatú éru ich rozvoja), tak aj neúspechmi (hlavne v deväťdesiatych rokoch). Situáciu v Taliansku komplikovala politická nestabilita (časté striedanie vlád), korupčné aféry a zlá koordinácia s Ministerstvom štátnych podielov.

Štátne banky ako prostriedok boja s finančnou krízou

V súvislosti s hospodárskou a finančnou krízou z r. 2008-2012 vzrástol význam štátnych bánk a štátnych bankových záruk v európskych krajinách. V r. 2008 došlo k zoštátneniu britskej hypotekárnej banky Bradford & Bingley a finančného ústavu Fortis (spravovanému vládami krajín Beneluxu). Nemecká vláda sa zaručila za úver pre banku Hypo Real Estate, vláda Islandu prevzala kontrolu nad bankou Glitnir, Belgicko a Francúzsko zachránili banku Dexia, írska vláda vydala neobmedzenú záruku za vklady v bankách a za dlhy finančných ústavov. Štátne banky môžeme považovať za špecifický typ štátnych podnikov.

Štátne podniky ako strategický nástroj štátu

Dôvodov existencie štátnych podnikov (hlavne v rámci pohľadov na západnú Európu) je viac. Niekedy sa príčinné faktory ich vzniku vzájomne kombinujú, v niektorých prípadoch nie sú jasne definovateľné alebo môžu byť rozporuplné. Pri určitej miere zjednodušenia môžeme rozdeliť dôvody pre vznik štátnych podnikov do troch hlavných kategórií: ekonomické, sociálne a politické.

Prvú skupinu predstavuje celý rad ekonomických dôvodov. Častým dôvodom vzniku štátnych podnikov býva prirodzený monopol. Regulácia monopolov v súkromnom vlastníctve prináša so sebou určité problémy, a tak krajiny v mnohých prípadoch volia formu štátneho vlastníctva firmy v monopolnom postavení na danom trhu či v odvetví. Štátne vlastníctvo a riadenie týchto monopolov môže zaistiť nízke (primerané) ceny pre odberateľov a spoľahlivosť dodávok. Touto cestou sa od osemdesiatych rokov vydala väčšina západných krajín.

Medzi ekonomické motívy môžeme tiež zaradiť zoštátňovanie za účelom podpory ekonomického rastu a transformáciu v rozvojových krajinách alebo zanedbaných oblastiach. V týchto prípadoch sa ako argument pre zoštátnenie uvádza, že rozhodovanie v rámci štátneho podniku je založené na dlhodobých zámeroch, ktoré nemusia alebo nemôžu mať za cieľ maximalizáciu zisku. Ide predovšetkým o splnenie cieľa, ktorý štát svojim podnikom stanoví. Zoštátnením môže krajina tiež podporiť modernizáciu a rozvoj zanedbaných priemyselných odvetví alebo strategických sektorov ekonomiky. Patrí sem využívanie prírodných zdrojov (štátne ropné spoločnosti) a výroba a distribúcia energetických zdrojov. Pri využívaní prírodných zdrojov hrá istú úlohu aj fakt, že štát býva obvykle výhradným vlastníkom nerastného bohatstva krajiny (rovnako ako v Českej republike). Štátna intervencia môže byť použitá aj v prípade „záchranných operácií“, kedy sa štát rozhodne pomôcť vo finančnej tiesni niektorým súkromným subjektom trpiacim hlbokými a často nezvratnými ekonomickými problémami.

Štátne podniky môžu tiež prispieť k zvýšeniu príjmov štátneho rozpočtu. Môžu teda slúžiť vedľa daní a poplatkov ako doplnkový zdroj pre štátnu pokladňu a štátne fondy. Príkladom môže byť ropná veľmoc Nórsko. Nórska vláda založila v r. 1990 Vládny ropný fond (neskôr v r. 2006 premenovaný na vládny dôchodkový fond). Celkové ročné príjmy štátnych ropných spoločností smerujú do tohto fondu. Jeho hlavným zmyslom je pôsobiť ako stabilizačný prvok proti ekonomickým výkyvom a rozpočtovým deficitom príjmov z ropy a ako sporiteľný fond, zhromažďujúci bohatstvo pre spoločnosť na dobu, kedy budú ropné zdroje vyčerpané.

Sociálne a politické aspekty

Druhou kategóriou dôvodov pre vznik štátnych podnikov sú sociálne záležitosti. Štát môže takto garantovať dostatočnú zamestnanosť (respektíve brániť vysokej nezamestnanosti v dobe krízy), ponúkať lepšie pracovné podmienky zamestnancom a prispievať k zlepšeniu priemyselných vzťahov (napríklad s odbormi). Tieto sociálne dôvody môžeme nájsť v povojnových vlnách znárodňovania vo Francúzsku a v Taliansku, ktoré sa stali priekopníkmi v oblasti sociálnych inovácií (viď napr. automobilka Renault).

Tretiu kategóriu dôvodov predstavujú politické a ideologické záujmy. Ideologické motívy zoštátňovania boli typické pre bývalé socialistické krajiny strednej a východnej Európy a tiež pre fašistické režimy v Nemecku, Taliansku a v Španielsku, preto ich môžeme ponechať stranou. Politické dôvody hrali dôležitú úlohu v západoeurópskych krajinách pri znárodňovacích programoch v rámci povojnovej obnovy po druhej svetovej vojne. Tieto programy vychádzali z presvedčenia, že zníženie vplyvu súkromného kapitálu a rozšírenie verejného vlastníctva a verejných aktivít umožní širokým vrstvám obyvateľstva viac sa podieľať na moci v štáte a zlepší sociálnu a ekonomickú rovnováhu v spoločnosti.

V niektorých prípadoch boli dôvody zoštátňovania zrejme ešte striktnejšie politické. Povojnové zoštátňovanie v Rakúsku bolo zapríčinené predovšetkým snahou hlavných politických strán nenechať predchádzajúci majetok nacistického Nemecka v rukách cudzích (spojeneckých) mocností. Do rúk štátu prešlo 20 % priemyslu, 80 % výroby a distribúcie elektriny a tri hlavné rakúske banky, v dôsledku čoho malo Rakúsku jeden z najväčších verejných sektorov v celej západnej Európe. Francúzska vlna znárodňovania na začiatku osemdesiatych rokov bola chápaná ako nástroj ochrany Francúzska pred globalizovanou ekonomikou a pred zahraničnou konkurenciou z krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

Štátne podniky v českej perspektíve

V rámci Českej republiky by bolo vhodné štátne podniky viac zapojiť do celkového systému nakladania so štátnym majetkom. Právo hospodáriť s majetkom štátnych podnikov v likvidácii by malo byť zverené Úradu pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových (ÚZSVM), ktorého agendy sa štátne podniky doposiaľ vôbec netýkali. Novelu zákona o majetku ČR pripravuje ministerstvo financií, ktorej pravým cieľom by práve malo byť zlepšenie a sprehľadnenie hospodárenia s likvidovanými štátnymi podnikmi.

Problematika štátnych podnikov býva často spojená s otázkami bezpečnosti samotného štátu. Ide o vojenskú bezpečnosť a záležitosti jeho obrany (štátne zbrojárske podniky ap.) a rovnako o energetickú bezpečnosť (štátne ropné spoločnosti, energetické zdroje v štátnom vlastníctve alebo so štátnou účasťou). S tým súvisí aj rozvoj národných sietí (včítane dopravných) a participácia štátu na ich fungovaní. V týchto odvetviach býva existencia štátnych podnikov v západných krajinách veľmi častá a rovnako v Českej republike úspešne fungujú (môžeme spomenúť ČEZ, ČEPS, MERO, zbrojársky podnik VVÚ ap.). Ich prostredníctvom štáty realizujú svoje strategické záujmy.

Stabilita, jasná identifikovateľnosť a domáca návratnosť

Významným prvkom štátnych podnikov je ich stabilita. Štát je v zásade vlastníkom stabilným, dlhodobým a ľahko identifikovateľným (súkromné nadnárodné firmy majú často zložitú vlastnícku štruktúru, ktorá komplikuje stanovenie zodpovednosti a právny postih v prípade hospodárskej kriminality). Zisky týchto spoločností väčšinou mieria do zahraničia a nie sú veľmi investované v rámci domácej ekonomiky. Štátne podniky by mohli predstavovať určitý stabilizujúci prvok v premenlivom a neistom svete globálneho trhu a tlmiť niektoré negatívne dopady globalizácie s prihliadnutím k špecifikám jednotlivých národných štátov. Svojim spôsobom tak môžu prispievať ku globálnej stabilite.

Doporučená literatúra:

P. Havlan: Majetek státu v platné právní úpravě. Linde, Praha 2010

OECD: Corporate governance of state-owned enterprises. Change and reform in OECD countries since 2005. OECD Publishing, Paris 2011.

P. M. Toninelli: The rise and fall of state-owned enterprise in the western world. Cambridge University Press, Cambridge 2000.

R. Vernon, Y. Aharoni: State-owned enterprise in the Western economies. Croom Helm, London.

D. Victors, D. Hults, M. Thurber: Oil and governance. State-owned enterprises and the world energy suplly. Cambridge University Press, Cambridge 2012

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 2. Ekonomika a financie, 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s