Pred 80 rokmi, 18. 6. 1936 zomrel Maxim Gorkij (vlastným menom Alexej Maximovič Peškov), ruský spisovateľ, dramatik, publicista, básnik a revolucionár. Je považovaný za priekopníka socialistického realizmu. Gorkij, literárny samouk s takmer encyklopedickými vedomosťami, bol jedným z najvzdelanejších spisovateľov prvej polovice 20. st.
Ako malému chlapcovi mu zomrel otec a on musel tvrdo pracovať, aby prežil. Striedal rôzne zamestnania – bol poslíčkom v obchode, umývačom riadu na volžskom parníku, učňom v dielni maliara ikon, pracoval ako nakladač v prístave, ako pekársky robotník, ap. Na vzdelanie nemal peniaze, ale dokázal si nájsť toľko času, aby sa veľmi horlivo sám vzdelával a veľa čítal. Bol známy svojím takmer encyklopedickým teoretickým rozhľadom. V r, 1884 sa neúspešne pokúsil o vstup na univerzitu v Kazani. Na jar r. 1891 sa znovu vydal na cestu po Rusku, precestoval celé južné Rusko, donské stepi, Ukrajinu, Besarábiu, Krym a cez Kaukaz došiel do Tbilisi, kde sa na necelý rok usadil. Koncom r. 1892 sa vrátil do Nižného Novgorodu, od. r. 1895 žil v Samare,
V roku 1889 ho v súvislosti so stykmi s revolučnými národniarmi uväznili a vo väzení sa okrem iných stretol so spisovateľom Vladimírom Galaktionovičom Korolenkom, ktorý ho v roku 1882 pod pseudonymom Gorkij (po rusky horúci) uviedol do sveta literatúry. Pod týmto pseudonymom literárne debutoval v roku 1892 poviedkou Makar Čundra. V roku 1898 mu vyšla dvojzväzková zbierka poviedok Črty a poviedky (v nich napríklad poviedky Dievčina a smrť, Starucha Izergiľ, Čelkaš a iné) a získala doslova celosvetový ohlas. Vo všetkých týchto poviedkach, vychádzajúcich aj z vlastných zážitkov priniesol dovtedy prehliadaného hrdinu z dna spoločnosti, slobodomyseľného rebela a novoromantického osamelého bojovníka. Známym sa stal aj revolučno romantickými básňami, napríklad Pieseň o sokolovi, Pieseň o búrlivákovi, Váreňka Olesovová. V predrevolučných novelách, románoch a drámach Gorkij predstavil celú galériu dokaličených a prehratých životov a verne vykreslil konzervativizmus a barbarstvo ruskej provincie. Všetky tieto diela sú naplnené Gorkého vierou v tvorivé sily ľudského indivídua a zároveň sú pre ne príznačné legendárna folklórna a alegorická obraznosť, motívy humanizmu a duch revolučného romantizmu. V r. 1899-1900 sa Maxim zoznámil s ďalšími velikánmi ruskej literatúry – s A. P. Čechovom a L. N. Tolstým, tiež nadviazal styky s moskovským divadlom MHCAT, ktoré začína uvádzať inscenácie jeho prvých divadelných hier. V r. 1902 bol zvolený čestným akademikom, ale na príkaz cára Mikuláša II. bola táto voľba prehlásená za neplatnú. Na protest proti tomu to činu sa členstva v akadémii vzdal A. P. Čechov a V. G. Korolenko.
Na začiatku 20. storočia bol Maxim Gorkij jedným z najvýznamnejších predstaviteľov ruskej radikálnej demokratickej, realisticky orientovanej literatúry.
Po krvavej nedeli 9. 1. 1905 Gorkij uverejnil proklamáciu, za ktorú bol uväznený v Petropavlovskej pevnosti a prepustený bol až po protestoch svetovej kultúrnej verejnosti.
Na začiatku 2. st. dochádza v jeho tvorbe k tvorivému posunu, namiesto poviedok začal písať romány a drámy a literárne sa presúval k širšej sociálnej kritickej analýze charakteru človeka a sociálnych podmienok rozvíjajúceho sa kapitalizmu (Foma Gordejev – 1899, Tri – 1900, Meštiaci – 1901, Na dne – 1902, Letní hostia – 1904, Deti slnka -1905). V týchto dielach znie Gorkého protest proti nespravodlivému spoločenskému systému. Jeho hra Na dne, ktorá zachytáva život bezdomovcov, dobyla svetovú scénu, napríklad v nemeckom Berlíne mala okolo 500 repríz.
Po r. 1905 začal byť výrazne politicky aktívnejší, úzko spojený s ruským revolučným robotníckym hnutím. V tomto roku a v Petrohrade prvýkrát stretol s V. I. Leninom. Za zvýšenú politickú aktivitu bol väznený a po prepustení z väzenia bol nútený r. 1906 opustiť Rusko. Cestoval po Fínsku, Švédsku, Dánsku, Nemecku a po Francúzsku, USA, Taliansku, na ostrove Capri žil do r. 1913. Tu ho navštevovali nielen socialisticky orientovaní politici, ale napr. v r. 1912 aj T. G. Masaryk. Zúčastňoval sa zjazdov Ruskej sociálnej demokracie. V
Práve v USA vznikol jeho prvý román v duchu socialistického realizmu Matka (1906). Po odchode do Európy – na talianskom ostrove Capri sa rodili jeho ďalšie diela, cyklus poviedok Mesto Okurov 1919-1910), hry Vassa Železnovová (1910), Čudáci (1910), Starec (1915), kde zachytil krízu predrevolučnej ruskej spoločnosti, poznamenanej neistotou. Vrcholom Gorého tvorby v tomto čase je autobiografická trilógia Detstvo (1913-1914), Medzi ľuďmi (1915-1916) a Moje univerzity (1922-1923), v ktorej Gorkij umelecky pôsobivou formou zachytáva cestu človeka zo spoločenského dna až k vrcholom ľudskej kultúry.
V r. 1913 sa Gorkij mohol vrátiť do Ruska a ihneď sa zapojil do činnosti na strane boľševikov. V čase Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR) v roku 1917 sa Gorkij stal názorovým oponentom boľševikov, čo prezentoval hlavne v rôznych článkoch v printových médiách, boľševickú revolúciu označil za predčasnú. Ako intelektuál sa nedokázal vyrovnať s jej negatívnymi stránkami. Po názorovom rozchode s V.I. Leninom znovu odišiel do zahraničia, žil najmä v Nemecku, ale aj v bývalom Československu. V 20. rokoch 20. storočia napísal svoje klasické realistické diela – generačný román Podnik Artamonovcov (1925), kde zachytil osudy troch generácií ruských podnikateľov a nedokončenú románovú epopeju Život Klima Samgina (1926-1936), kde na príbehu Klima Semgina odkrýva buržoáznu ideológiu a mravnú pretvárku liberálnej ruskej inteligencie.
Domov do Ruska sa Maxim Gorkij vrátil v r. 1828-29, natrvalo v roku 1931 a rozvíjal aktívnu organizátorskú literárnu a kultúrnospoločenskú činnosť. Po návrate do ZSSR bol Gorkij prijatý s veľkou úctou. Dostal Leninov rad, v Moskve mu bola pridelená významná secesná stavba – dom Rjabušinských, o jeho živote bola natočená trilógia, jeho menom bolo pomenované mesto.
Vďaka jeho uznávanému menu vo svete priviedol do svojej domoviny uznávané svetové mená ako George Bernarda Shawa a Romena Rollanda a iných európskych spisovateľov. V r. 1934 je na prvom zjazde sovietskych spisovateľov zvolený prvým predsedom všezväzovej literárnej organizácie. Gorkij pritom nebol členom komunistickej strany.
Dielo
Gorkého dielo je pomerne rozsiahle a prešlo dosť zložitým vývojom, jeho diela sú však akoby v opozícii voči dielam L. N. Tolstého či F. M. Dostojevského, proti ktorých náboženským postojom postavil socializmus. Gorkého dielo bolo často prekladané, čo prispelo k propagácii socializmu na Západe. Hlavne pred r. 1917 bol Gorkij v západnej Európe dosť obľúbený. V rámci ruskej literatúry možno Gorkého považovať za najdrsnejšieho a najpriamejšieho spisovateľa, č osa týka predovšetkým oblasti erotiky a násilia. V jeho dielach je zreteľná schopnosť písať jasne a nekomplikovane.
Gorkij zaviedol do ruskej literatúry nové typy postáv, ktoré čiastočne korešpondujú so Zolovým naturalizmom, ale Gorkij im dáva inú úlohu. Ide o postavy bezdomovcov, prostitútok, alkoholikov, tulákov, kriminálnikov, žobrákov a iných vyvrheľov zo spoločnosti. Väčšina týchto postáv je vnútorne rozdelená, nevyrovnaná a nenachádza zmysel života, aj keď si uchovávajú vieru v lepší život. Zároveň možno jeho dielo chápať nielen ako ich obhajobu, ale aj obhajobu práva silnejšieho. Typickou vlastnosťou jeho hrdinov je túžba po voľnosti, alkoholizmus a sexuálna promiskuita. Týchto hrdinov potom spája zlosť na celý život a celý svet.
Prvého Gorkého poviedky sú ovplyvnené filozofiou F. Nietzscheho, kde svojich stroskotancov stotožňuje s jeho nadčlovekom. Ich cynizmus vydáva za pohŕdanie predsudkami, ich neschopnosť usadiť sa a prinútiť sa k práci za túžbu po úplnom oslobodení. Gorkij tak stavia ich individualizmus proti ľahostajnosti masy a oslavuje človeka ako jednotlivca na úkor anonymnej masy. Tým sa radí k prvým dekadentom. Neskôr písal novoromantické legendy (napr. Makar Čudra), v ktorých vplyv Nietzscheho slabol. Nakoniec prešiel k sociálnym analýzam, ktoré prerástli do socialistického realizmu.
Zo všetkých diel je zreteľný jeho nepriateľský vzťah k cárskemu Rusku. Ďalej snaha ukázať, že ľudský život má nejaký vyšší cieľ (spravidla revolúciu), inak je bezcenný. Jednou z nosných myšlienok sa tak stáva ani nie tak šťastie jednotlivca, ale obetovanie sa pre šťastie masy, ktorej šťastie ale podľa Gorkého spočíva v jeho chápaní individualizmu. Veľmi často sa v jeho diele objavuje motív týranej alebo ponižovanej ženy, alkoholizmu a násilia vôbec.
Z výrokov Maxima Gorkého
„Keď je práca potešením, vtedy je aj život šťastím.“
„Umenie a láska pôsobí ako slnko – prebúdza energiu.“
„Nezmyselný, hanebný a odporný je celý tento život, v ktorom nezvládnuteľná a otrocká práca jedných ide bez stopy a celá na to, aby sa druhí presycovali aj chlebom, aj darmi ducha!“
„Po rozhovore s niektorým človekom túžime po tom, aby sme pohladili nejakého psa, zakývali na opicu a zdvihli klobúk pred slonom.“
„Poctivou prácou nemožno zbohatnúť.“
„Nie v hlave, ale v srdci je začiatok.“
„Na minulosť sa treba pozerať tak, aby sme ju správne chápali z hľadiska výsledkov prítomnosti, z hľadiska veľkých ideí budúcnosti.“
„Nič nezmrzačí človeka tak strašne, ako trpezlivý, pokorné podrobovania sa sile vonkajších okolností.“
„Niekedy lož lepšie objasní, čo sa deje v duši, ako pravda.“
„Nepoznám nič lepšie, zložitejšie a zaujímavejšie, ako človeka. Človek je všetko. – Nezabudni: hlúpi majú šťastie len v rozprávkach.“
„Neboj sa svojich nepriateľov, môžu ťa len zabiť.“
„Najväčší pôžitok, najväčšia radosť v živote je pocit, že si ľuďom blízky.“
„Niet väčšej sily ako sú vedomosti: človek vyzbrojený vedomosťami je nepremožiteľný!“
„Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihe.“
(-ma-)
ALTERNATÍVY.SK 