Čakanie na Čechov neskazených minulým režimom skončilo. Miesto toho prišla generácia Y

Nedávny výskum prevedený v krajinách západnej Európy, v USA, Kanade a Austrálii potvrdil, že dnešní mladí prežívajú v porovnaní so svojimi rodičmi podstatne depresívnejšie obdobie svojich životov. Sťažujú im ho dlhy, nezamestnanosť a neľahké zháňanie vlastného bývania alebo podnájmu, ktorý si môžu dovoliť. Tí, ktorí sa narodili medzi rokom 1980 a polovinou 90. rokov, väčšinou známi ako generácia Y, dnes zisťujú, že sú stále viac odstrihávaní od svojho podielu na bohatstve produkovanom v západných spoločnostiach,“ zhrnul výsledky výskumu Guardian.

Kombinácia vplyvom ekonomickej krízy, globálneho kapitalizmu, demografických zmien, premien trhu práce a čím ďalej drahšieho bývania, znamená konštantnú neistotu a existenčné starosti.

„Pravdepodobne prvýkrát v histórii, až na obdobie vojen alebo prírodných katastrof, sú príjmy mladých v porovnaní so zvyškom spoločnosti tak nízke, “ uviedol Guardian. V USA sú ľudia pod tridsať rokov chudobnejší ako dôchodcovia. V Španielsku je nezamestnaných takmer 50 % mladých ľudí. Výskum upozorňuje aj na to, že okrem krízy môžu za súčasné depresie mladých javy, ku ktorým postupne dochádza celých posledných 30 rokov.

Odlišné štartovacie podmienky generácie, ktorá zažila prvé koncerty Rolling Stones, a dnešných mileniálov rozoberá text rovnakého média o dvoch Londýnčankách. Rhiannnon je 28, Michelle 73. Narodili sa a žijú v rovnakej štvrti, obe sú fanúšičkami Jeremy Corbyna, obidve sa živia písaním. Tým podobnosti končia.

Text sa venuje aj jej ťažkostiam s úzkosťami a depresiami. „Ako sa môžem niekedy zvládnuť vydať, mať dieťa alebo si kúpiť dom?“ beží Rhiannon hlavou, keď pod dojmom svojich súčasných podmienok premýšľa o budúcnosti. Školu skončila s dlhom 36 000 libier, frenetické hľadanie práce, s ktorou by dlh splatila, začalo preto hneď po promócii. Zatiaľčo o dve generácie staršia Michelle študovala zadarmo a po škole pokračovala kurzom muzikoterapie. „Mohla som si dovoliť si vyberať. Váhať, skúšať rôzne veci. Robila som umenie, hudbu, predávalo som na trhoch so starožitnosťami, vyučovala. Zo všetkého niečo. Písať som začala až hodne po tridsiatke, diplom som dokončovala na konci 70. rokov,“ spomína. „Dnešní mladí si nič také nemôžu dovoliť, musia byť radi za akúkoľvek prácu, ktorú im niekto ponúkne. Dosť často to nie je práve niečo, o čom by snívali.“ Ako hovorí kamarátka Rhiannon: „Nikto si v detstve nepredstavoval, že budem poradcom na zákazníckom servise.“ Je ale vďačná, že má prácu.

Po niekoľkých stretnutiach s Rhiannon a jej známymi Michelle zisťuje, že mileniálovia sú, ako hovorí, „basically fucked“. Zdesená je predovšetkým historkami z práce. Trávenie času v prostredí, kde sa „dosahujú ciele“, vládne manažérska hantírka, ľudia sú konštantne hodnotení a vysávaní rutinou schôdzok a porád, si nevie predstaviť. „Po rozhovore s Michelle je mi do plaču. Keď od niekoho staršieho počujete, že to máte naozaj ťažké, nie je to len nečakaná podpora, ale skôr potvrdenie toho, že nie sme len partia ufňukaných sebcov presvedčených o svojej výnimočnosti, ale generácia, ktorá je pomaly, ale iste okrádaná,“ zhrňuje Rhiannon pre Guardina spoločné vychádzky a schôdzky s Michelle.

Lennon v Tescu

Ich domovský Londýn je dnes jedným zo symbolov sociálnej nerovnosti. Z mesta s najvyšším počtom miliardárov na počet obyvateľov a veľmi zle dostupným bývaním pre ľudí s priemerným príjmom lietajú zamestnanci von, aby ušetrili. Ako ale ukazuje výskum, depresívnejšie vyhliadky nemajú mladí ľudia len v anglickom hlavnom mesta. Vysoké nájmy a efekt toho, čomu antropológ David Graeber hovorí „práca na ho*no“, sa týkajú generácie Y všadiaľ. A nielen jej.

„Sledujeme rozsiahlu hypertrofiu ani nie tak „služieb“, ako skôr administratívneho sektoru, ktorý vytvára a pohlcuje rad nových odvetví, ako sú finančné služby alebo telemarketing. Vedľa toho sme svedkami nevídanej expanzie sektorov ako firemné právo, akademická alebo zdravotná administratíva, ľudské zdroje a public relations. A pritom v týchto narastajúcich číslach ani nie sú zahrnutí všetci tí, ktorých úlohou je poskytovať novým odvetviam administratívnu, technickú či bezpečnostnú podporu, ani množstvo výpomocných odborov, ako kúpanie psov či celonočný rozvoz pizze, ktoré existujú len vďaka tomu, že všetci ostatní trávi tak veľké množstvo času v práci. – Toto všetko je skrátka práca, pre ktorú navrhujem označenie „práca na ho*no“, píše Graeber, ktorý je momentálne usadený práve v Londýne, v jednom z mála miest, kde môžete v noci pracovať ako donášačka humrov na súkromné adresy.

Ale nielen tu mileniálovia maľujú moodboardy v reklamkách, dvíhajú telefóny na zákazníckej podpore alebo v horšom prípade balia zásielky v Amazone. Málokto si môže kvôli vysokým nájmom dovoliť chvíľu nepracovať alebo sa úplne vyviazať z ponuky práce na ho*no a robiť niečo, čo dáva zmysel. Graeber uvádza príklad svojho spolužiaka a neskôr básnika a frontmana kapely, ktorého nedávno stretol ako čerstvého podnikového právnika. Narodila sa mu dcéra a on „musel zvoliť štandardnú cestu“. „Ponúka sa množstvo otázok, ktoré by si človek v túto chvíľu mohol položiť, počínajúc tou, čo hovorí o našej spoločnosti fakt, že generuje len veľmi obmedzený dopyt po talentovaných básnikoch či hudobníkoch, ale zdanlivo nekonečný dopyt po špecialistoch na firemné právo. Kde je budúci John Lennon? Najskôr balí krabice niekde v supermarkete.“

Manželské etudy

Rodičovské historky o tom, ako to ako mladí mali ťažké a nič nedostali zadarmo, sa tak dnes mladým vyprávajú ťažko. Už dlho je zjavné, že to boli oni, kto sa v mladosti mal lepšie. Ako poznamenávajú sociológovia, zatiaľčo rodičia v období rozvinutého sociálneho štátu získali viac, než si kedy predstavovali, ich deti vďaka tomu vedia, čo všetko nikdy nebudú mať. „Odborníci varujú, že neférové rozloženie bohatstva v spoločnosti bude mať zásadný vplyv na všetko. Od spoločenskej súdržnosti k zakladaniu rodín,“ dodáva Guardian k výsledkom prieskumu.

Podobné údaje pre Českú republiku i Slovenskú republiku, prípadne pre celú strednú alebo východnú Európu nemáme. Čakanie na mladých Čechov a Slovákov neskazených životom za komunistov však pomaly končí. Namiesto dokonalých mladých, ktorí nemuseli do SZM, ukazujú aj české i slovenské médiá mileniálov ako do seba zahľadených lenivých individualistov, ktorí trávia dni na internete a nie sú schopní si nájsť prácu. Sen o úspešných deťoch, z ktorých sa stanú mladí Európania, pre mnoho rodičov končí v momente, keď sa najmladší syn vráti z Erasmu. Polrok na internáte v Holandsku sa na dlho ukáže ako jediná výhoda, ktorú mu jeho generačné zaradenie prinieslo.

Český Rešpekt sa snaží situáciu mladých bagatelizovať poukázaním na článok Janana Ganesha vo Financial Times. Ekonómovia podľa neho „síce sledujú pokles reálnych miezd, do týchto čísiel ale nezahŕňajú výhody moderných  konzumentov. V 80. rokoch, kedy dospievala generácia narodená v r. 1960, nepoznali mladí ľudia e-mail ani smartphone, ich možnosti zábavy a kontaktov boli neporovnateľné menšie ako dnešných teenagerov. Lety a tiež cestovanie sú dnes lacné, kriminalita vraj podstatne nižšia (pritom štatistiky ukazujú po r. 1989 zvýšenie kriminality trojnásobne – pozn. m. a.), a svet je na tom po konci studenej vojny podstatne lepšie“. To je však neadekvátne porovnávanie. Pretože 1.  Je nutné porovnávať v rámci možností existujúcej generácie, neférové sociálne prerozdelnie možností v dôsledku vysokých rozdielov v príjmoch. 2. Neexistujú porovnateľné údaje, prieskumy, ako vnímali možnosti zábavy rôzne generácie, či neboli šťastnejšie vtedy. 3. Generácie 80. rokov zrejme pociťovali svoje výhody zábavy oproti predošlým generáciám. 4.Ak by po r. 1989 svet išiel pokrokovým smerom, je pravdepodobné, že možnosti pre súčasné generácie pri spravodlivom rozdelení príjmov by boli nesporne vyššie.

Zatiaľčo u nás sa na mileniálov väčšinou nadáva, niektoré západné médiá ich často vidia ako revolucionárov, disidentov dnešnej doby, ktorí prinesú zmenu. Na generácii, ktorú podstatnú časť vychovala MTV a reklamy optimistických 90. rokov, však v skutočnosti, ako píše Jacobin, nie je nič z revolučnej podstaty alebo naopak reakčnej. Skôr sa zdá, že keď sa hovorí o generácii Y, hovorí sa väčšinou o stereotypoch, mýtoch, utkvelých predstavách alebo zbožných prianiach. Jednou z mála vecí, ktorú o generácii Y môžeme s istotou povedať, je to, že bude chudšia a zúfalejšia, ako si predstavovala.

Zdroj: Táňa Zabloudilová, rozhlas.cz, 27. 4.  2016, krátené

 

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 3.3. Problémy s demokraciou a ľudskými právami v kap. and tagged , , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s