Náčrt ekonomických základov koncepcie ekonomickej demokracie I.

KAPITÁL AKO SPOLOČENSKÁ DOHODA O VLASTNÍCTVE

Hlavnou prekážkou v premýšľaní o uplatnení čŕt ekonomickej demokracie v praktickom ekonomickom živote je pocit “nedostatku kapitálu”. Každý, kto je ochotný pustiť sa do tvorby hospodárskej organizácie a rozbehnúť výrobu, predaj, tvorbu služieb, položí ako prvú otázku: A kde vziať KAPITÁL k tejto výrobe? Je to dôsledok dlhotrvajúceho vzdelávania založeného na pocite, že ten “kapitál” sú len peniaze, obeživo a poklad – úspory vo forme bankových produktov, ktoré potrebujeme pre vlastný rozvoj činností. A zároveň možno potvrdiť, že hospodárska prax za ostatných 27 rokov u nás sa skutočne výhradne zaoberá rozvojom výroby i podnikania za podmienky nevyhnutne mať “kapitál” vo forme peňazí, ktorý  musíme “zainvestovať” do rozbehu podnikania.

Treba sa k tomu postaviť najprv vyhľadaním príslušných teoretických východísk.  O tých sa písalo aj v zborníku Svet v bode obratu, kde som v stati  Otázky ekonomického modelovania nástupníckej teorie ekonomickej demokracie  písal  pod rovnakým názvom ako tu nasledovné :

Kapitál, jeho charakter a jeho premeny v čase

Pre potreby rozvoja hospodárskej činnosti a praktického rozbehu organizovania kolektívneho vlastníctva je dobré znova si preveriť, čo je to vlastne kapitál a aký má kapitál charakter.

To zároveň pomôže objasniť, prečo je možné dokonca nielen na úrovni tvorby kolektívneho vlastníctva jednotlivcami (teda v družstve a tým sa rozumie -zamestnaneckej samosprávy), ale aj na celospoločenskej úrovni prejsť od súkromného vlastníctva kapitálu k forme zospoločenštenia vlastníctva a tvorbe verejného investičného kapitálu. Predložme si tu zdôvodnenie, týkajúce sa vlastníctva kapitálu ako spoločenského vzťahu.

Kapitál je predovšetkým spoločenský vzťah vlastnenia majetku. Kapitál je spredmetnená práca.

„Na otázku, čo je kapitál, ponúkol K.Marx priamu odpoveď: “kapitál je spredmetnená práca, je to výsledok minulej práce“ .Toto dôležité poznanie vychádza z Marxových analýz.

V prvej vete jeho diela Kapitál napísal Marx, že „bohatstvo spoločností, v ktorých vládne kapitalistický spôsob výroby, javí sa ako nesmierne nahromadenie tovarov a jednotlivý tovar ako jeho elementárna forma.“ Vychádzal z konštatovania, že pre modernú spoločnosť je charakteristické, že produkty ľudskej spoločnosti, sama činnosť a jej podmienky sa stávajú v čoraz rozsiahlejšej miere tovarom. Dôsledkom je „zrušenie všetkých pevných osobných vzťahov závislosti vo výrobe a všestranná vzájomná závislosť výrobcov“, pričom sa táto vzájomná závislosť im samým javí ako cudzia, nezávislá, ako vec. Tým sa dnes dá vysvetliť tá “odcudzenosť práce” od výrobcu, ktorý síce ako firma predáva ten výsledok práce ako tovar alebo službu na trhu, ale v tržbách sa už oddeľuje hospodársky výsledok  firmy od nákladov na samotnú prácu, kde “bezprostredný tvorca hodnôt – zamestnanec, nie je platený za utŕžený obnos, ale je platený dohodnutou odmenou, ktorá je často pevne viazaná na časový limit odpracovaných hodín/dní a danú kvalitu práce a ak je pre vlastníka firmy – kapitalistu nákladom, ktorý chce znižovať, pre bezprostredného výrobcu – zamestnanca je odmenou za prácu – mzdou – ktorú zas tento chce zvyšovať. Odcudzenie práce sa tu deje tak, že vlastník kapitálu – kapitalista zámerne hovorí o odmene za prácu a považuje to tiež za svoj výdavok a nehovorí o spolupodieľnictve – participácii na tržbe za tovar – ako keby to už nebolo spoločným dielom vlastníka a pracovníka. Tým sa práca odcudzila. A vlastník – kapitalista má z nej kapitál. 

Marxov všeobecný vzorec kapitálu, kde obeh tovaru je východiskom kapitálu, keď popri výmene „tovar-peniaze-tovar“ ako jednej formy prebieha aj druhá forma výmeny ako premena peňazí na tovar a spätná premena tovaru na peniaze v zmysle obehu peňazí ako kapitálu, sa v priebehu vývoja „zdokonalila“ na vzorec p-p´, teda na systém, v ktorom peniaze plodia peniaze bez akéhokoľvek vzťahu k materiálnej výrobe.

Tu by som rád doplnil to vnímanie súčasnosti o myšlienku docenta Ladislava Hohoša  zo state „Globalizácia ako problém transformácie kapitalizmu“:

Hoci miera zisku v reálnej ekonomike klesá a kapitál ako ekonomický zdroj stráca podstatne svoju produktivitu, zisk neprimerane vzrastá v rámci finančných trhov, ktoré sa stávajú nezávislé od materiálnej výroby.

A keďže aj Schweickart správne uvádza, že neoklasická ekonómia, aby obišla klasickú teóriu hodnoty Smitha a Ricarda a vylúčila otáznu zásluhu kapitálu na tvorbe „nadhodnoty“, kde Marx dokazoval, že ju tvorí práve práca vo výrobnom procese, používa radšej alternatívnu teóriu „hraničnej“ hodnoty, hraničného produktu práce. Lenže práve neoklasická teória v zmenených podmienkach finančnej systémovej krízy (od 2007-doteraz,) totálne zlyhala, lebo finančný trh prestal byť schopný zabezpečovať efektívnu alokáciu zdrojov.  Kapitalistický spôsob privlastňovania si práce, ktorý vyplýva z kapitalistického výrobného procesu, teda aj kapitalistické súkromné vlastníctvo, sa stáva preto brzdou ďalšieho ekonomického vývoja.

Kapitál ako spoločenská dohoda o vlastníctve

Treba si uvedomiť, že podľa politickej ekonómie je kapitalistický spôsob výroby a systém vlastníctva kapitálu charakteristický pre systém spoločenských vzťahov a stáva sa brzdou rozvoja výrobných síl.

A tak, ako zmena vlastníctva je spoločenskou dohodou, respektíve vlastníctvo kapitálu ako také je len dovtedy akceptovateľné, kým k tomu existuje celospoločenská dohoda. Prichádza čas, v ktorom súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a teda i kapitálu, stráca význam i celospoločenskú podporu. Z histórie sa predsa možno poučiť, že ak feudálny systém vlastníctva pôdy a práce formou nevoľníctva nebolo možné zmeniť dohodou medzi aristokraciou a „tretím stavom“ (meštianstvom), došlo k násilnému vyvlastňovaniu feudálnych panstiev. Nakoniec dochádzalo k dohodám „niečo za niečo“, akceptovanie príživníckeho spôsobu života aristokracie výmenou za aktívne využívanie pozemkov vznikajúcou buržoáziou a uvoľnením pracovnej sily zrušením poddanstva.

Že vlastníctvo kapitálu je záležitosťou spoločenských vzťahov, o tom nás presviedča celá pohnutá história 20.storočia. Pripomeňme násilné prevzatie výrobných prostriedkov vo forme tovární, železníc a dopravy, ale i obchodu a bánk Ríšskou správou Tretej Ríše nacistickej po roku 1938 v ČSR, ale nakoniec  i Dekrét o pôde, ktorým Lenin ako vodca proletariátu a ľudových más odobral pôdu tamojším feudálom cárskeho režimu a rozdal ju bezzemkom na ruskom vidieku v 1917. Rovnako však došlo k zmene vlastníctva po oslobodení európskych krajín po druhej svetovej vojne, keď nové vlády kvôli potrebe okamžite spustiť výrobu a oživiť ekonomiku odoberali majetok zradcom, kolaborantom a nepriateľom jednotlivých národných štátov zákonmi a u nás Dekrétmi prezidenta, dokonca znárodňovali majetky a dosadzovali národných správcov, a to v Brítánii, v Taliansku, Francúzsku, Grécku, i  v Nemecku samotnom (tam tzv.Treuhand). Z našej vlastnej histórie sem patria Dekréty prezidenta obnovenej Československej republiky E.Beneša z augusta a októbra 1945, tie z 25.októbra 1945 vošli dokonca do dejín ako znárodnenie kľúčového priemyslu a bankovníctva práve preto, aby sa ekonomika čo najskôr oživila, teda aby sa výrobné vzťahy dostali do súladu s výrobnými silami. Máme nakoniec v histórii i rok 1948, keď boli zospoločenštené postupne všetky súkromné majetky v ČSR, V krajinách Západnej Európy sa napríklad po vojne postupne majetok vracal niekde pôvodným majiteľom, niekde do nových súkromných rúk (bola to podmienka hospodárskej pomoci tzv.Marshallovho plánu). Najnovšiu históriu uzatvára “šoková transformácia” ekonomík postkomunistických krajín, kde znova len a len na báze spoločenskej dohody (alebo politického prinútenia?) prešiel za socializmu vytvorený celospoločenský majetok formou privatizácie do nových súkromných rúk, formou reštitúcií do rúk dedičov pôvodných vlastníkov (pod zámienkou odškodnenia krívd), alebo ako v prípade majetku cirkve, do rúk cirkevných predstaviteľov (reštitúcie), niekde dokonca nielen spred roka 1948 ale i so staršími dátumami.

Čo z toho vyplýva? Kapitál ako súkromné vlastníctvo nie je večné a je vecou spoločenskej dohody. Vulgárne vyjadrené, ak sa spoločnosť dohodne, že Váš majetok Vám nepatrí a právne podloží toto tvrdenie argumentami, o toto vlastníctvo prídete.

A k tomuto sa schyľuje dokonca i pri obrovských finančných objemoch majetkov, ktoré boli “odčerpané” z oficiálnej ekonomiky a uložené na účtoch “daňových rajov” – respektíve ktoré sú súčasťou obrovského toku financií v čiernej a šedej ekonomike, o ktorej sa vie, ale ešte sa spoločnosť s ňou nevie vysporiadať.

Je tu aj u individuálnych majetkoch potrebné rozoberať „férové“ úverové zmluvy, obchodné zmluvy so špeciálnymi klauzulami, prípadne celú oblasť dlžníckeho práva? Je dnes ešte inštitút exekútora a exekučných konaní, pôvodne určený na výkon odobratia majetku podľa súdneho rozhodnutia, stále tým istým “spravodlivým” demokratickým úkonom, alebo už sa zmenil na hrabivé konanie určitej vrstvy podnikateľov?

Takže zmena vlastníctva kapitálu zo súkromného na verejný je nielen možná, ale pre ďalší ekonomický rozvoj je aj nevyhnutná.

Dôsledky pre uplatnenie ekonomickej demokracie

Takže pre uplatnenie ekonomickej demokracie v praxi to potom znamená, že kapitálom v rukách ľudí, združujúcich sa do kolektívneho vlastníctva, je predovšetkým ich schopnosť pracovať, tvoriť, organizovať výrobu a predaj a až ako nevyhnutnú položku potrebujú k svojej činnosti obeživo pre tok financií, tak ako potrebujú iné nástroje napríklad na obrábanie materiálov – čiže financie sú iba nástrojom, nie vlastníctvom v okamihu rozbehu. Schopnosť organizovať výrobu a dodať výrobok na daný trh pre zákazníkov, ktorí sú ochotní platiť za tovar a služby – to je ten základný kapitál pre každú formu zamestnaneckej samosprávy a pre kolektív ochotný združiť sa do kolektívneho vlastníctva.

A ak je teda kapitál vecou spoločenskej dohody, tu je teoretické východisko, ktoré vieme právne podchytiť v momente, keď zlyháva vlastník – kapitalista vo svojej funkcii “opory ekonomiky” a ak nie je schopný ďalej rozvíjať produkciu a vytvárať hospodárske výsledky – teda vo chvíli ak ide do bankrotu, ak krachuje a dokonca svojim počínaním zapríčiňuje celospoločenské straty a škody nielen na životnom prostredí, ale i v sociálnej oblasti.

A vy, čo tento článok čítate, viete veľmi dobre o udalostiach v hospodárstve vo svete i u nás v roku 2016,  kde tieto teoretické zásady možno hneď uplatniť.

spracovné podľa state zo zborníka

Ing.Peter Zajac-Vanka, 1955, predseda občianskeho združenia Centrum pre rozvoj ekonomickej demokracie, 25.máj 2016

 

 

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 2. Ekonomika a financie, 3. Kapitalizmus, 4.5. Ekonomická demokracia and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s