Peter Zajac-Vanka: Kritika kapitalizmu: Kam sa to rútime v roku 2016?

Kam sa to rútime v roku 2016?

Som vo veku, keď už spomaľujem a môžem sa obzerať. Obzrel som sa. A zhrozil som sa. Preto píšem viac o vonkajších viditeľných prejavoch toho, čo som uvidel, než o situácii, ktorá je skrytá – že už končí aj demokracia a pomaly nič ako národ nevlastníme. Ale po poriadku:

Ešte v zborníku Nový obraz budúcnosti, kde zozbieral v roku 1997 eseje 19 významných autorov, si autor zborníku Rowan Gibson povzdychol: „A ako je to s kapitalizmom samotným? S tou „báječnou“ cestou k pokroku a k prosperite – ako sme sa dovtedy domnievali…Mnohé hlasy sa dnes pýtajú, kam nás vlastne kapitalizmus vedie? Alebo: Prečo sa tam tak dychtivo rútime? A aký má tento závod o zisky a rast dôsledky na naše životy, na naše miestne spoločenstvá, na životné prostredie? A sú to nepohodlné otázky, pretože žijeme v nepohodlnej dobe. …Keď sa dnes pozeráme do budúcnosti, nie sme si ani trochu istí tým, kam mierime a ako sa tam dostaneme. My už nevidíme dlhú a priamu diaľnicu, ktorá sa tiahne až na horizont. Namiesto toho zisťujeme, že cesta pred nami končí! Čo leží za koncom cesty?“

Charles Handy, britský mysliteľ v manažmente a filozof, v tom istom zborníku píše:

„Komunizmus mal určitý cieľ, ktorým bola ideálna predstava o rovnosti a prosperite pre všetkých, predstava, že všetci ľudia si môžu byť a sú si rovní – nemal však mechanizmus potrebný k dosiahnutiu tohto cieľa. Kapitalizmus je oproti tomu mechanizmom, ale chýba mu cieľ. Ide iba o to, aby sme zbohatli, alebo patrí k životu ešte niečo viac? Kapitalizmus je závislý na tom, že ľudia v nádeji, a to často v klamlivej nádeji, že zbohatnú, usilovne pracujú a prispievajú tak k zbohatnutiu iných. Rast je za podmienok kapitalizmu závislý na tom, že sa v ľuďoch prebudí závisť voči iným, takže chcú mať to čo oni. Toto považujem za teda veľmi nechutný pohľad na svet.“

A čo sme robili my?

V roku 1990 sme nastúpili, ba doslova naskákali všetky krajiny bývalého socialistického bloku do spomaľujúceho sa vlaku kapitalizmu v nádeji, že „to my v tom závode budeme prví“ a že to práve naša krajina dobehne životnou úrovňou ten vysnívaný Západ, kde bolo všetkého dosť a kde nám ukazovali iba to „pozlátko“ z celého kapitalizmu. V priebehu 26 rokov sme sa presvedčili, že sme sa ocitli na slepej koľaji.  Prirodzene, rozbili sme si spoločnosť – a niektorí z nás  aj predbehli tú životnú úroveň Rakúšanov, mnohí však hlboko klesli pod tú, ktorú mali v časoch ČSSR. Odborne sa tomu hovorí majetková diferenciácia na chudobných a bohatých. A bolí to o to viac, že sme v roku 1989 boli všetci rovnako bohatí.

Ale napriek tomu sa víťazné pravicové politické vlády usilovali v duchu neoliberálnej ideológie rozbiť všetko to dobré, čo nám zostalo, importovať celý ten „zahnívajúci, ale krásny kapitalizmus“ a odchovať nové generácie v nenávisti „voči komunizmu“, kde slovo socializmus je pohanou a všetci velebia konzumný svet marketingu a spotreby. Ale aj tá spotreba stagnuje a z marketingu sa zošúpali pozlátka a zostáva iba reklama ako „navoňaná mrcina“. Nechutí nám v potravinách z hypermarketov, máme problémy s verejnou bezpečnosťou, nemáme financie na to, aby sme dokázali viac ako prežiť z týždňa na týždeň a začíname premýšľať, čo sme vlastne urobili.

Píše sa rok 2015 a ten náš kapitalizmus poriadne smrdí, dokonca už aj viditeľne zrakom a čuchom:

Za prezidenta republiky máme bývalého podnikateľa v úžerníckych pôžičkárskych oblastiach podnikania  s dobre rozvinutou falošnou anjelskou charitou. A tento prezident, na rozdiel od Husáka, poslúcha veľmi svojich mocných mecenášov spoza oceána a robí dosť nechutnú nadprácu.

Vláda, ktorá sa považovala dlho za ľavicovú, sa počas dvoch vládnych období postupne „presťahovala“ do politického stredu a hlása bezpečné sociálno-demokratické “bludy” o vylepšovaní kapitalizmu “sociálnymi balíčkami”, ktoré neublížia podstate kapitalizmu, ale účinne „vyčistia“ nespokojné mozgy niektorých dotknutých sociálnych skupín. „Fajfkáme“ odušu vylepšenia v priamom prenose, dokonalá predvolebná Kalinčiakova „Reštavrácia“ v praxi 21.storočia.

Stratili sme potravinovú bezpečnosť a každý rok polovica národa vracia a hnačkuje v tom lepšom prípade z rôznych tých „bezpečne kvalitných“ potravín importovaných „do odpadkového koša“ predajných reťazcov a „horeky“ (hotely-reštaurácie-kaviarne) iba preto, lebo si manažéri týchto reťazcov u nás uľahčujú výber kvality a sprznili celkovo profesiu kvalitára a sortimentára na nákup „čohosi čo najlacnejšieho“.

Tie nákupárske maniere prevzal však celý priemysel a celá oblasť verejných súťaží a dodávok je poznačená snahou o čo najnižší nákladový „vstup“ a o čo najvyšší „výnos“, takže potom padajú diaľničné mosty, kazia sa informačné systémy, nastávajú tragédie v dopravných a prepravných systémoch a všetko, čo je vyrobené, má už takmer oficiálne uznané „kazítko“, takže sledujte garancie a reklamujte všetko ešte pred uplynutím záruk.

Prirodzene, že sa táto snaha o „efektivitu a rentabilnosť vloženej investície“ prejavuje predovšetkým na mzdách a na trhu pracovných síl. Trvale je už vyše štyristotisíc ekonomicky aktívnych Slovákov „odpísaných“ a vláda rieši hlavne nové prírastky mladých absolventov škôl, vôbec sa nerieši chronická nezamestnanosť a hlavne takmer vynucovaná nezamestnanosť ľudí, ktorí dosiahli vek 60 rokov, ale podľa schválených zákonov republiky môžu do dôchodku až o dva roky napriek tomu, že spoločnosť vie, že prácu si už tých 24 i viac mesiacov nenájdu. Účinne im to znižuje penzijnú sumu, ale veď možno o to išlo…

Zamestnanci sa tým pádom v strachu o pracovnú miesto a o obživeň stávajú rukojemníkmi manažmentov, ktorí si s nimi robia čo chcú, v podstate sa zavádzajú až otrokárske závislosti, pretože ľudia sa zadlžujú a splácanie dlhov ich núti vliezť aj do veľmi nerovnoprávnych a nevýhodných pracovno-právnych vzťahov, a to „slobodne“, lebo veď…

Stratil sa pocit slobody a bezpečnosti – nielen na uliciach miest, ale kriminalita prudko zasahuje aj obce a vidiek Slovenska, dnes čo nie je pod kamerou, alebo oviazané reťazami, môže byť do rána ukradnuté či zdevastované, ohrozenie života i zdravia je po celej republike na dennom poriadku a napriek tomu pojem „verejná bezpečnosť“ je naďalej zosmiešňovaná, a to nielen na reklame žltých taxislužieb.

Ako národ a krajina sa s hrôzou v tom našom kapitalistickom svete pozeráme, ako môže v jednej krajine oligarchia spojená s fašizujúcimi silami a s kriminálnam podsvetím ovládnuť verejné priestory, zvrhnúť legitímnu vládu a potom viesť vyhladzovaciu občiansku vojnu tu v Európe voči tým spoluobčanom, ktorí nesúhlasia s ich názormi a so situáciou. To je Ukrajina. Alebo sa s hrôzou pozeráme, ako sa celá veľká kapitalistická krajina na juhu stáva kolóniou globálnych bankových a priemyselných korporácií a ako ju prinútia podriadiť sa napriek ich slobodnému politickému rozhodnutiu veci riešiť inak bez toho, aby bol použitý „oheň a meč“, hovoríme o zotročenom Grécku, ktoré bude splácať dlžoby svojich nezodpovedných pravicových vlád a súkromných podnikateľských kruhov ešte 50 rokov…

A sme svedkami, ako sa prílevu cudzincov z iného kontinentu a z iného kultúrneho i náboženského prostredia nielen nebránime, ale dokonca sa oficiálne politicky vyhlasuje, že odrazu máme byť humánni voči blížnemu, ak sa za 26 rokov kapitalizmu vôbec táto humanita neprejavovala pri riešení chudoby na Slovensku, pri riešení bezdomovectva a rozrastaní neprispôsobivej menšiny u nás priamo doma.

Národ, ktorý bol ochotný integrovať sa do priestoru hopodárskej spolupráce Európskej Únie a tešil sa, že sa tak stane skutočne súčasťou európskeho rozvinutého spoločenstva, odrazu zisťuje, že “diktát Moskvy” sa zamenil za omnoho dôslednejší “diktát Bruselu” a bruselská európska administratíva bez škrupúl určuje, čo má Slovák jesť, čo piť, ako má pracovať, ako sa má správať, koľko má zarábať a koľko má platiť. Bodka. Žiadnu demokraciu v tomto kapitalizme nevidno.

Nie že kapitalizmus končí. Kapitalizmus už skončil a končí v kŕčoch, ktoré sa prejavujú v jeho fungovaní čoraz očividnejšie s ktoré sa môžu veľmi tragicky premietnúť do horúcej vojny. Nielen vojny ďaleko od našich hraníc v arabskom priestore s Islamským štátom, ale aj neďaleko našich hraníc v slovanskom priestore pri hroziacom vystupňovaní občianskej vojny a vojnou s Ruskou federáciou. A pritom si nerobme ilúzie, že Rusko ustúpi. Je to dnes nakoniec rovnako silná kapitalistická veľmoc ako tieto „naše“ euroatlantické.

Toto ani nie je kritika kapitalizmu. To je odhalenie, v akých „sra..ách“ sa v roku 2015 Slovensko nachádza. Len v úcte k administrátorovi nechcem inak ako bodkovať, to doplnenie o „nd“ alebo o „čk“ si už domyslíte sami, toľko inteligencie je už v každom z nás…

Ing.Peter Zajac-Vanka, 2.máj 2016

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s