J. M. Keynes a súčasný post-klasický kapitalizmus

Pred 70 rokmi, 21. 4. 1946 zomrel John Maynard Keynes, anglický ekonóm. Hlavný predstaviteľ post-klasickej kapitalistickej ekonomiky po Veľkej hospodárskej kríze 1929-1933, jeho práce a názory ovplyvňovali život Západu niekoľko desaťročí.

Ak sa Veľká hospodárska kríza vymedzuje do r. 1929-1933, je to trochu nepresné. „Jej prvé príznaky sa v niektorých krajinách objavili už na konci r. 1928. Pomaly sa začali zvyšovať zásoby nepredajných tovarov vo veľkoobchodných skladoch a v maloobchodných predajniach, postupne sa znižovali ceny niektorých surovín, priemyselných výrobkov a poľnohospodárskych plodín. Všeobecne sa však usudzovalo, že objavujúce sa ťažkosti majú prechodný charakter a že sa rýchlo stratia.“ (Hospodárske dejiny sveta, Bratislava 1978, s. 96). Prudký pokles cien surovín viedol ku krachu na londýnskej burze v r. 1928, Za obeť krachu padol holding Hatry, ktorý mal mnoho filiálok aj v USA.

Pokles burzových záznamov v Spojených štátoch amerických na konci októbra 1929 mnohí historici a ekonómovia pokladajú za začiatok krízy. Je to však dosť zjednodušený názor: Burzový krach bol výsledkom javov, ktoré sa už predtým uskutočnili vo sfére výroby a výmeny, teda nebol začiatkom poklesu, ale dramatickým prejavom jestvujúcich hospodárskych ťažkostí.“ (tamtiež, s. 350)

Po r. 1928 klasický kapitalizmus odišiel na zaslúžený dôchodok, kapitalizmus prestal byť hlavnou hybnou silou dejín, hlavnou dejinnou vývojovou líniou. Niekto bude protestovať, že jeho úloha pokračuje dodnes – ale dochádza tu k zámene bohatstva s vyspelosťou a prostej existencie s dejinotvornou funkciou (o tom v osobitnom článku). Kapitalizmus nemá nástroje zodpovedajúce požiadavkám súčasnej doby, jasne to vidieť na jeho neschopnosti riešiť akýkoľvek závažný civilizačný problém (krízy, ekonomický rast, chudobu, terorizmus, migráciu, životné prostredie), keby vývoj pokračoval v súčasnom trende, civilizácia by sa úplne rozložila, zrejme aj zanikla.

V r. 1926 Keynes na základe štúdia tendencií vývoja kapitalistickej spoločnosti vydal prácu Koniec ekonomiky laissez-faire (The End of Laissez-Faire).

Klasický kapitalizmus – môžeme ho definovať ako kapitalizmus voľného, neregulovaného trhu, laissez-faire, voľného pôsobenia trhových síl, na základe voľnej hry ponuky a dopytu. Môžeme ho vymedziť do doby od konca 14. st. do r. 1928 (resp. Veľkej hosp. krízy).

Neplatilo to však absolútne, prvky regulácie, regulačné zákony existovali však aj vtedy. Politika Anglicka medzi Slávnou revolúciou (1688) a Americkou revolúciou bola nazvaná parlamentným colbertizmom, kedy sa parlament snažil ovplyvňovať ekonomiku: nariadenie pochovávať vo vlnených rubášoch, čím sa presadzovali záujmy vlnárskeho priemyslu, zákony v prospech rybolovu (rybný deň v stravovaní anglickej protestantskej cirkvi) anglický zákon o moreplavbe z r. 1651, 1660, ktoré zbavovali Holanďanov monopolu a chránili anglické obchodné loďstvo a rybolov, obmedzená voľná tvorba cien v 18 st. vo Francúzsku po odvolaní A. Turgota, colné tarify Márie Terézie z r. 1764, 1784, ap.)

Po Veľkej hospodárskej kríze kapitalizmus bol nútený prispôsobiť sa novej socialistickej dejinnej tendencii, ktorá zásadne zmenila jeho štruktúru.

Rokom 1928 ako začiatkom socialistickej epochy (pozri Vymedzenie socialistickej epochy) naskočil motor socializmu.

Ak dovtedy experimentoval s tzv. vojnovým komunizmom, neskôr s NEP-om, od r. 1928 sa vývoj uskutočňoval na základe národohospodárskych plánov, päťročníc, previedla sa zrýchlená industrializácia krajiny, kolektivizácia poľnohospodárstva.

„Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívny, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé stáročia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 10,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9 % všetkého obyvateľstva na 44,9 %. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

…Ak sa dnes bežne považuje ročný rast výroby o 3-5% za príznak ekonomickej prosperity krajiny a za vzostup, ktorý umožňuje vyrovnať sa aj s požiadavkami tretej priemyselnej revolúcie, potom nás tempo sovietskych päťročníc priamo šokuje.

Už prvá varianta prvej päťročnice (1928-1932) predpokladala ročný rast priemyselnej výroby o 20% a päťročný výsledok priniesol zhruba šesťnásobné zvýšenie v poslednom roku oproti východiskovému stavu. Už tu sa plánoval nevídane vysoký podiel národného dôchodku (26%!) pre investičné vklady. Pritom 77% z nich malo smerovať do ťažkého priemyslu. V skutočnosti sa však presadil rast ešte prenikavejší. V roku 1929 robil prírastok priemyselnej výroby 29,4%, za dva roky (1929-30) 59% a za celú päťročnicu – splnenú za 4 roky a 109 dní – 113,4%. Podiel ťažkého priemyslu zároveň zaznamenal ročný rast 42-48% a v celej päťročnici 172,8%.” (Kol.: Křižovatky 20. st., Praha 1990, s. 118 -119)

Ekonóm P. A. Samuelson: “Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že – na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici – socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.                                                                    

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

                                                                    

Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP                                  (v % ročne)
Sovietsky zväz  
 1885-1913 3,3
 1928-1987 4,2
Spojené štáty  
 1834-1929 4,0
 1929-1987 3,0
Spojené kráľovstvo  
 1855-1987 2,1
Nemecko  
 1850-1987 2,8
Japonsko  
 1874-1987 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: “Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)” (P. A. Samuelson- W. D. Nordhaus: Ekonómoa 2, Bratislava 1992, s. 404)


Post-klasický kapitalizmus po r. 1928 – základ zostal kapitalistický (súkromné vlastníctvo, konkurencia, rozhodujúca úloha trhu pred plánovaním), prevzal však viaceré prvky určujúcej dejinnej tendencie – socializmu (zmiešané i štátne vlastníctvo, ekonomická a sociálna regulácia, sociálny štát, sociálne zabezpečenie).

Aj kapitalistická základňa sa prispôsobila socialistickej epoche a jej požiadavkám. Klasické individuálne súkromné vlastníctvo, rodinné podniky sa menili na účastinné, akciové spoločnosti. Aká-taká konkurencia v monopolnom prostredí sa stala možná len vďaka silnej regulačnej úlohe štátu, protimonopolným zákonom. Voľný trh bol zamenený regulovaným trhom. V prostredí voľného trhu by monopoly postupne obsadili celý trh (čo do veľkej miery dnes aj robia, štát sa dostáva aj do ich područia, ale predsa len prijíma aké-také zákony proti totálnej monopolizácii), postupne by sa trh zredukoval na existenciu zopár veľkých monopolov. Súkromný kapitál stratil schopnosť efektívne fungovať bez regulačnej funkcie štátu. Výrazne sa to ukázalo aj počas poslednej globálnej krízy z r. 2008. Dnes občas dochádza až k úsmevným situáciám, kedy súkromní podnikatelia sa vyhrážajú štátu žalobami, ak nezasiahne (napr. výkupom ich produkcie, úrody, podporou, dotáciami, nalievaním peňazí do ekonomiky, ap.). Pokusy o návrat k voľnému trhu (tzv. kapitalistický neoliberalizmus), najmä po r. 1990, viedli k prehĺbeniu krízových javov kapitalistickej spoločnosti.

Výrazne sa posilnila funkcia ústredného štátneho rozpočtu, cez verejné rozpočty pretekalo okolo polovice všetkých zdrojov.

V r. 1928 vyšla kniha duchovného otca vtedajšej podoby verejných financií A. C: Pigau (1877 – 1959) Public Finance, ktorá značne ovplyvnila ekonomické názory na správanie sa vlády, rozsah a formy organizácie vlády sa značne zmenili a súčasné funkcie vlády sa len málo podobajú vláde pred r. 1928.

Prezident F. D. Roosevelt presadil v rokoch 1933- 1939 (keynesiánsky) program ekonomických a sociálnych opatrení, ktoré dostali názov Nový údel. Možno dokonca hovoriť o 50 ročnom cykle zvýšených štátnych podpôr, ktorý začal Novým údelom a vyvrcholil Veľkou spoločnosťou Lyndona Johnsona.

O čo konkrétne išlo v programe Nového údelu?

V r. 1929 americký prezident Hoover založil Výskumný výbor sociálnych trendov. Poslaním tohto pracoviska, vedeného známym sociológom W. F. Ogburnom, bolo skúmať výskyt „sociálnych stresov“ a navrhovať opatrenia k ich odstráneniu.

9. 3. 1933 bankový zákon umožnil reguláciou finančnej politiky.

9. 3. – 16. 6. 1933 sa uskutočnilo mimoriadne zasadanie Kongresu USA, tzv. 100 dní. Po tomto zasadnutí sa začal uskutočňovať program Nového údelu. Nový údel sa snažil prekonať krízu a upevniť kapitalistický systém v USA štátnymi zásahmi do hospodárskeho života, kontrolou nad finančným a bankovým systémom, plánovitým riadením priemyslu a regulovaním poľnohospodárskej výroby.

12. 3. 1933 Kongres USA prijal zákon o úprave poľnohospodárstva. Bola zriadená Správa pre úpravy v poľnohospodárstve (AAA – Agricultural Adjustment Administration), ktorá mala regulovať poľnohospodársku výrobu.

Ďalší zákon o nutnej výpomoci zriadil Federálnu správu pre nutnú výpomoc (FERA), ktorá poskytovala podpory v nezamestnanosti a prispievala k rozpracovaniu programu verejných prác. Farmári dostávali štátne dotácie, vláda organizovala výkup poľnohospodárskych prebytkov.

18. 5. 1933 bol prijatý zákon o stavbách v údolí Tennessee, ktorý ustanovil nezávislé verejné združenie (TVA), ktoré organizovalo stavbu priehrad a elektrární v údolí Tennessee.

27. 5. 1933 Kongres prijal zákon o cenných papieroch, podľa ktorého nesmeli prísť do obehu nové cenné papiere bez registrácie u Federálnej obchodnej komisie.

Ďalší zákon z 13. 6. 1933 zriadil Úverové združenie majiteľov domov, poskytujúce pôžičky majiteľom domov na 5 %-tný úrok.

16. 6. 1933 Kongres prijal zákon o pomoci národnému priemyslu (NIRA – National Industrial Recoery Act), ktorý vytvoril Národnú správu pre obnovu. 27. 5. 1935 bol tento zákon zrušený.

5. 8. 1933 Národná správa pre obnovu vytvorila Národný pracovný úrad.

29. 2. 1934 vznikol Národný úrad pre kontrolu národnej obnovy a Správa verejných prác. Všetky tieto inštitúcie realizovali štátne zásahy do výrobnej a pracovnej sféry.

„Za posledných sto rokov americká vláda vyvinula nový nástroj štátnej kontroly vo forme regulovania. Ekonomické regulovanie umožnilo špecializovaným dozorným inštitúciám kontrolovať ceny, output, vstup do regulovaných odvetví a odchod z nich. Je to vlastne štátna kontrola bez štátneho vlastníctva, socializmus v kapitalistickom rúchu.“ (P. A. Samuelson: Ekonómia 2, Bratislava 1992)

4. 1. 1935 prezident Roosevelt vyhlásil v posolstve Kongresu USA tzv. druhý Nový údel. Jeho poslaním bolo prehĺbenie reforiem v poľnohospodárstve, pracovných vzťahoch, súdnictve a administratíve.

5. 7. 1935 Wagnerov-Conneryho zákon o pracovných vzťahoch potvrdil a rozšíril robotnícke práva obsiahnuté v kódexe čestnej konferencie z r. 1933. Zákon zakazoval podnikateľom brániť kolektívnym akciám pracujúcich, diskriminovať členov odborov, tvoriť a financovať tzv. žlté organizácie.

6. 8. 1935 zákon o sociálnej starostlivosti položil základy poistenia proti nezamestnanosti, starobného, invalidného a nemocenského poistenia a ochrany nedostatkom trpiacich žien a detí. Aj keď sa nevzťahovali na poľnohospodárskych robotníkov, služobníctvo a ďalšie kategórie zamestnancov.

Odbory –ako regulačný mechanizmus trhu práce a sociálnej sféry. Bol to značný pokrok oproti klasickému kapitalizmu. V Anglicku v r. 1799-1800 prijali tvrdé zákony na potlačenie činnosti odborov. Občianske práva boli vo Francúzsku schválené po Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcii, ale tvrdo potlačila robotnícke práva a odborové hnutie. V r. 1791 bol prijatý Le Chapelierov zákon, ktorý zakazoval činnosť odborov, zakazovalo sa združovanie robotníkov.

Post-klasický kapitalizmus v epoche socializmu značne rozšíril aj občianske a politické práva.

Práve pred 72 rokmi, 21. 4. 1944 francúzske ženy, teda polovica obyvateľstva, získali volebné práva. Anglické ženy v r. 1928. Talianske ženy v r. 1946. Belgické 24. 4. 1949. Švajčiarske 7. 2. 1972.

Post-klasický kapitalizmus bol natoľko nútený prispôsobiť sa požiadavkám socialistickej doby, až niektorí autori začali nazývať viaceré európske krajiny socialistickými. Nemali by sme sa však dať pomýliť, podstata zostala kapitalistická, len bola nútená prispôsobiť svoju podobu vývoju výrobných síl civilizácie.

Milan Antal

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 8. Historické udalosti, výročia and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s