Pred 30 rokmi, 7. 4. 1986 zomrel Leonid Vitalievič Kantorovič, ruský matematik a ekonóm, tvorca lineárneho programovania, ktorým významne prispel k vedeckému rozpracovaniu metód socialistického plánovania.
Je prvým a zároveň aj posledným nositeľom „Nobelovej ceny za ekonómiu“ – Ceny Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela za rok 1975. Spolu s ním vtedy ocenili aj holandského ekonometra Tjallinga Charlesa Koopmansa. Títo dvaja výskumníci boli diametrálne odlišní pôvodom i pôsobením. Koopmans vyrastal v rodine riaditeľa biblickej školy, učili ho obaja premiéroví nositelia NC za ekonómiu, Tinbergen aj Frisch. Naproti tomu Kantorovič, polosirota z Petrohradu, vyrastal v búrlivom prostredí utvárania sovietskeho prostredia.
Už od malička prejavil záujem o prírodné vedy, v 14-tich rokoch sa stal študentom matematiky na Leningradskej univerzite, kde sa v 2. ročníku zapojil do špičkového teoretického výskumu. Prelom 20. a 30. rokov 20. st. bol poznamenaný búrlivým rozvojom tzv. funkcionálnej analýzy, ktorá si postupne získavala postavenie jednej zo základných disciplín modernej matematiky. Významnou mierou sa na tomto rozvoji podieľala slávna leningradská matematická škola, do čela ktorej sa rýchlo zaradil aj mladý L. Kantorovič. Kantorovičove prvé práce sa dotýkali problematiky operácií na projektívnych množinách a mali čisto teoretický charakter. Vo veku 23 rokov mal za sebou celý rad významných prác z funkcionálnej analýzy, variačných metód, numerickej matematiky. Aplikoval funkcionálnu analýzu na analýzu niektorých iteratívnych metód numerickej matematiky, z čoho vzišla tzv. Kantorovičova nerovnosť. Je tiež autorom konceptu tzv. Kantorovičovej metriky, ktorá sa využíva v teórii pravdepodobnosti. V 50. rokoch sa podieľal na vypracovaní učebnice funkcionálnej analýzy, ktorá je dodnes populárna. V 60. rokoch sa k tomu pripojili práce z oblasti programovania a konštrukcie algoritmov pre samočinné počítače.
Niektorí autori jeho biografie uvádzajú, že do ekonomického výskumu sa L. Kantorovič zapojil náhodne. Typický nemarxistický pohľad na spoločenské udalosti len ako na náhodný zhluk konania nezávislých indivíduí, závisiaci od momentálneho popudu niektorého jednotlivca. Na dobu tzv. poznatkovej civilizácie je to už pomerne barbarská predstava. Nie je náhodné, že k určitým rovnakým výsledkom dospievajú viacerí ľudia, jednoducho k tomu smeruje aktuálna spoločenská objednávka, potreba danej doby. Vtedajšia spoločenská objednávka, či už v ZSSR alebo na kapitalistickom Západe, smerovala k aplikovanej matematike na riešenie výrobno-ekonomických problémov, nakoľko klasický kapitalizmus voľného trhu (laissez-faire) vyčerpal po r. 1928, Veľkou hospodárskou krízou svoj historický potenciál, objavila sa potreba sociálno-ekonomickej regulácie na kapitalistickom Západe (keynesianizmus) či plánovania v socializme.
Výskum v oblasti ekonómie zahájil L. Kantorovič v 30. rokoch, kedy sa ako konzultant-matematik zapojil do riešenia praktických výrobných problémov. Kľúčovým výsledkom jeho výskumu je to, čo je dnes označované ako úloha lineárneho programovania a jeho využitie v ekonomickej analýze a plánovaní. Základné teoretické myšlienky a algoritmy programovania uverejnil v brožúrke „Matematická metóda plánovania a organizácie výroby“ v r. 1939.
L. Kantorovič svojimi prácami v matematickej teórii optimalizácie položil základy lineárneho programovania, niekoľko rokov predtým, ako George Dantzig objavil simplexovú metódu. Svojimi poznatkami vedecky prispieval k zdokonaľovaniu metód socialistického plánovania.
Kantorovič i Koopmans, úplne nezávisle, dospeli k rovnakému výsledku: teórii algoritmov lineárneho programovania, pričom vychádzali z rovnakej výzvy: problematiky optimálneho využívania dostupných zdrojov, a tiež spravodlivého rozdeľovania dôchodkov medzi obyvateľstvo. Zaujímavo v tejto súvislosti pôsobia slová Koopmansa z jeho memoárov: “Prvý diel Marxovho Kapitálu sa stal prvou knihou z ekonómie, ktorú som študoval. Aj keď som nikdy neprijal pracovnú teóriu hodnoty, bol som rozrušený preslávenou kapitolou o stave anglických robotníkov z obdobia priemyselnej revolúcie. Obaja sa k svojim prelomovým teoreticko-aplikačným prácam dostali pri riešení praktických úloh. Koopmans, štatistik British Merchant Shipping Mission, počas druhej vojny dislokovaný vo Washingtone, riešil problém optimálneho rozvrhu plavieb nenaložených lodí a jeho ruský kolega ako matematický konzultant podniku vyrábajúceho preglejku dostal za úlohu maximalizovať produkciu pri existujúcich obmedzeniach. Spoločné zameranie na efektívnosť výroby ich priviedlo k formulovaniu analýzy nového typu — lineárneho programovania, ktorá umožnila nájsť najvyššiu hodnotu tejto funkcie pri limitoch popísaných jej nerovnosťami. Koopmans ďalej špeciálne vyvinul systém tieňových cien umožňujúcich decentralizované rozhodovanie v centrálne plánovacom systéme, prezentoval náuku o analýze aktivít a v teórii optimálneho rastu formuloval teorémy o optimálnom rozdelení národného dôchodku medzi investície a spotrebu. Kantorovič výrazne prispel do sféry automatizácie programovania a konštrukcie počítačov.
Hlavná Kantorovičova práca, dotýkajúca sa optimalizačných metód v ekonómii, vyšla v r. 1959 sa stala sa jednou zo základných učebníc pre sovietskych ekonómov.
L. Kantorovičovi sa dostalo najvyšších ocenení za jeho výsledky v ekonomickom výskume, ako v ZSSR, tak aj na medzinárodnej úrovni. Jeho cesta k týmto poctám však nebola ľahká a obhajoba a presadzovanie vedeckých prvkov v riadení si vyžiadalo hodne úsilia.
V r. 1965 bol L. Kantorovič ocenený Leninovou cenou za ekonomické a matematické práce. V r. 1975 bol ocenený „Nobelovou cenou za ekonómiu“ – Cenou Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela.
A čo vyplýva z tohto článku pre socialistické a komunistické hnutie, najmä pre mladých komunistov? Nuž, Leninovo: učiť sa, učiť sa, učiť sa. Poznatková spoločnosť a zdokonaľovanie metód plánovania si vyžadujú oveľa precíznejšie poznatky, aké boli k dispozícii za čias klasického socializmu. Niektorí mladí komunisti to však podceňujú. Ak som v jednej diskusii spomenul, že socializmus je vedou, začudovane na mňa pozerali a nesúhlasili. Nuž, nečudo, že ľavicové hnutie je dnes viac anarchoľavičiarstvom, ako cieľavedomým, vedecky podloženým hnutím. A to sa odráža aj na jeho výsledkoch.
Matematické metódy optimalizácie je v dobe dokonalejších informačných technológií možné využiť napr. na prechod produkcie tovarov a služieb na produkciu pre konkrétneho zákazníka, a týmto smerom optimalizovať aj umiestnenie prevádzok a dopravných sietí.
Milan Antal
ALTERNATÍVY.SK 