Jiří Wolker, symbol proletárskej poézie

29. 3. 1900 sa narodil Jiří Wolker, český básnik, predstaviteľ a symbol tzv. proletárskej poézie, teoretik proletárskeho umenia. Od r. 1921 bol členom KSČ.

Jiří Wolker Jeho otec na vlastnej koži pocítil spoločenské rozdiely, a preto Jiřímu od detstva prízvukoval, že to musí ďaleko dotiahnuť. Z toho zrejme vyplývalo aj Jiřího nasmerovanie na dráhu právnika, o ktorej písal v slohovej úlohe. Právnici stáli na vysokom stupni spoločenského rebríčka.

Jiří po svojich rodičoch zdedil túžbu po elegancii. Jeden z jeho priateľov ho opísal nasledovne: „Bol pekný mladík, vysoký, so zvlnenými gaštanovými vlasmi, s vystupovaním, ktorému sa vtedy hovorilo šľachtické, a už vtedy bol najlepšie oblečeným mladým mužom v celom Prostějove.“ Na 180 centimetrov vysokom básnikovi s gaštanovou vlnkou nad čelom sa dievčatám páčili aj drobné pehy na bledej tvári. V jeho živote bolo vyše dvadsať dievčat, ľahkou vzrušivosťou nezaprel, že je básnik. Niektoré sa v jeho blízkosti len mihli, iné sa mu poriadne zadreli pod kožu.

Už v mladosti sa však jeho hlavný záujem orientoval na umenie. Učil sa hrať na husle, neskôr na klavír. Sám dokonca hudbu komponoval, najčastejšie zhudobňoval svoje obľúbené básne. Bol nadaný aj výtvarne. Najviac sa ale venoval literatúre. Zaoberal sa rôznymi literárnymi formami, druhmi. Písal básne, básne v próze, rozprávky, poviedky.

Keď objavil v sebe básnika, svoj názor zmenil o stoosemdesiat stupňov: „Nejdem na právo z presvedčenia, ale za dobrým bydlom. Aký to hnus…“ Mládenca zo zámožnej rodiny v Prahe ohúrilo mnoho chudoby a jeho citlivé srdce sa proti tomu búrilo. Túžil uzdravovať svet, zbaviť ho nespravodlivosti. Ako „benjamínka“ ho medzi seba s otvorenou náručou prijali známi českí spisovatelia, Vítězslav Nezval, Konstantin Biebel, Jaroslav Seifert, Marie Majerová a ďalší, ktorí si založili ľavicový avantgardný spolok Devětsil.

V rokoch 1921-1922 bol členom Literárnej skupiny a v r. 1922-23 členom Devětsilu.

V apríli 1923 mu bola zistená tuberkulóza. Liečil sa vo Vysokých Tatrách, v Tatranskej Polianke. Vtedajšie súkromné sanatóriá na liečenie tuberkulózy boli však skôr mučiarne ako liečebne. Podľa záznamov dostával len obyčajné lieky na zníženie horúčky, na nervové a žalúdočné ťažkosti. Keď sa mu stav zhoršil, lekár mu napichnutím uvoľnil tekutinu nahromadenú v pľúcach a pacientovi sa trocha uľavilo. Pacienti spávali v mrazivých izbách. Niekoľkomesačné liečenie v súkromných sanatóriách bolo také drahé, že aj bankový riaditeľ Wolker si musel požičať peniaze. „Čo nemôžem prekonať a čo ma tu rozčuľuje, je to, že sme predmetom najsurovšieho vykorisťovania,“ napísal rozhorčene z Tatier umierajúci básnik.  Zomrel 3. 1. 1924.

Na náhrobnej doske má vlastný epitaf, ktorý zložil 36 dní pred svojou smrťou:

Zde leží Jiří Wolker, básnik jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít, dřív než mohl srdce k boji vytasit, zemřel mlád, dvacetčtyři let.

Vila na Svatém Kopečku při Olomouci nesie názov vila Jiřího Wolkera (Bellevue) a je kultúrnou pamiatkou.

Wolker sa vďaka výnimočnému básnickému talentu a tragike predčasnej smrti stal v bývalom Československu legendou. Do dnešných dní nič nezahatalo čitateľskú obľúbenosť mladíka z Prostějova.

Na jeho počesť bola pomenované literárne ocenenie Cena Jiřího Wolkera. Cenu usanovil Výbor národnej kultury v kategóriách: zbierka básní, kniha pre deti, satirické práce. Vr. 1977 – 1989 ju udeľoval Zväz českých spisovateľov. Znovu bola ustanovená v r. 1994.

Po smrti sa jeho dielo stalo mnohokrát terčom bojov o umelecký odkaz. Už v r. 1925 sa v časopise Pásmo, vydávanom Devětsilom, objavil nepodpísaný článok (autormi boli Černík, Halas a Václavek) Dosti Wolkera!, reagujúci na vytváranie údajného kultu Wolkerovej osobnosti. K ďalším ostrým polemikám došlo pri príležitosti desiateho výročia úmrtia Wokera v r. 1934 a potom v r. 1948.

Dielo:

Proletárske umenie (1922, spolu s Karlom Taigem). Ide o programovú a teoretickú stať, v ktorej sú sformulované základné východiská tohto umeleckého smeru.

Poézia: Host do domu (1921), ide o prvú básnickú zbierku, má rysy poézie mladých básnikov povojnovej doby – pokoru, súcit s chudobnými, náboženskú symboliku. Má 3 oddiely: Chlapec – verše vyjadrujú dôveru v život, optimizmus, blízky vzťah najobyčajnejším veciam (básne Chlapec, Poštovní schránka), Ukřižované srdce – tu si všíma biedu a utrpenie; poézia solidarity a vzdoru (báseň Dláždění) a Host do domu – túžba po harmónii a dôverný pohľad na svet pripomínajú prvý oddiel, chýba však výrazná detská štylizácia, smrť je chápaná ako prirodzená súčasť života, brána do nového prebudenia, básnik sa vyznáva z lásky k tomuto svetu (báseň Věci). V poslední básni (Svatý kopeček, 1921), nazvanej podľa miesta, kde žili básnikovi prarodičia a kam často chodieval, objavuje biedu, ktorá ovplyvnila jeho ďalšiu tvorbu. Wolker chce urobiť svet spravodlivejším a lepším.

Těžká hodina (1922), je jeho najvýznamnejšou zbierkou, hlavne táto zbierka reprezentuje proletársku poéziu. Ukazuje na autorovo dozrievanie od všeobecnej ľudskej družnosti ku kolektivizmu, k triednej spolunáležitosti a k zápasu o tento svet. Wolker tu rozvinul sociálnu baladu, ktorá má už úplne inú podobu, ako v 19. st. (Karel Jaromír Erben). U Erbena je človek drvený silou osudu a nevedel sa brániť, naproti tomu u Wolkera je človek drvený sociálnymi problémami, ale môže sa brániť. Celá zbierka je veľmi silne ľavicovo ladená, zaoberá sa sociálnymi problémami. Wolker sa v tejto zbierke stotožňuje s programom proletárskeho kolektivizmu. Počet epických básní, zvlášť balád, naplňuje zbierku dramatickosťou a tragikou. Wolker v nej ukazuje na nutnosť zničiť starý svet, aby mohol byť vybudovaný nový, lepší.

Balada o očích topičových – Antonín je kuričom v elektrárni, po rokoch oslepne a zomrie, ale ďalej žije vo svojej práci

Balada o snu – Hlavní hrdinovia Ján a Mária sú predstaviteľmi robotníkov. Ján sa chce pokúsiť uskutočniť svoj sen o lepšej spoločnosti, čo podľa neho pôjde len revolučnou cestou

Balada o nenarozeném dítěti – milenci nemôžu mať z finančných dôvodov dieťa

Umírajíci – básnik hovorí, že po jeho svete sa na svete nič nezmení, smrť je spravodlivá , postretne každého, bojí sa však umierania, v ktorom je každý sám a zároveň sa lúči so svojou dievčinou, píše jej list na rozlúčku – ai.

V autorovej pozostalosti sa našli ďalšie známe balady:

– Balada o námořníkovi

– Balada z nemocnice

– U rentgenu – lekár nachádza v robotníkovom tele „plíce rozežrané hladem  a tuberkulózou“, „srdce – zdupané semeno, jež strašne chtělo kvést“, ale najhlbšie vidí nenávisť

Mladistvé práce veršem – vyšli posmrtne v r. 1954

Próza:

Polární záře (1922), román vo fragmente

Povídky a pohádky – vyšli posmrtne  v r. 1925, sú  netypické tým, že čerpajú zo súčasného každodenného života a skôr ako rozprávkami v pravom slova zmysle sú príbehmi pre deti:

–  O milionáři, který ukradl slunce – pokus o sociálnu rozprávku, ktorá je silne voplyvnená myšlienkou bohatý = zlodej a zlý človek V

– Pohádka o listonošovi – ai.

Mladistvé práce prózou – vyšli posmrtne v r. 1954

Drámy: Tři hry (1923), obsahuje tieto drámy:

– Nemocnice

– Hrob

– Nejvyšší oběť

 

 

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 3.1. Klasický kapitalizmus, 4.1. História socialistického a komunistického hnutia, 4.3. Galéria socialistických osobností, 7. Kultúra a umenie and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s