Valentin Katasonov: Parazitizmus v kocke. Pohyb kapitálu v súčasnom svete


Pred 100 rokmi napísal V. I. Lenin prácu „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“. Jeden z piatich najdôležitejších ekonomických znakov monopolného kapitalizmus sformuloval nasledovne: v imperializme vývoz kapitálu prevažuje nad vývozom tovarov. 20. storočie oprávnenosť tohto záveru potvrdilo.

Dnes sa vývoz kapitálu uskutočňuje vo forme priamych zahraničných investícií (FDI), portfóliových investícií, pôžičiek a úverov (iných investícií). Podľa údajov UNCTAD robila výška celkových FDI na konci roka 2014 24,6 biliónov dolárov. Podľa odhadov americkej CIA sa celková výška záväzkov štátov v zahraničných úveroch a pôžičkách na konci r. 2012 rovnala 70,6 biliónom dolárov, čo približne zodpovedalo veľkosti celosvetového HDP. Spoľahlivé odhady celkových zahraničných portfóliových investícií vo svete neexistujú. Možno s istotou tvrdiť, že celkový objem zahraničných aktív, vytvorených v dôsledku vývozu všetkých základných druhov kapitálu, dnes značne prevyšuje 100 biliónov dolárov.

Pred 100 rokmi boli vývozcami kapitálu výhradne ekonomicky rozvinuté krajiny Západu, získavajúce obrovské príjmy zo zahraničných kapitálových investícií vo forme úrokov a dividend. Niektoré z nich sa zmenili na rentiérske štáty. Prvé priečky na zozname vývozcov kapitálu zaberali najväčšie koloniálne mocnosti – Veľká Británia a Francúzsko (ktoré Lenin nie raz nazval klasickým rentiérskym štátom). Potom nasledovalo Nemecko, Belgicko, Holandsko. Hlavnými dovozcami kapitálu boli kolónie, polokolónie a tiež USA a Rusko.

Dnes v podmienkach ekonomickej globalizácie sú všetky krajiny vťahované do medzinárodnej kapitálovej výmeny. Takmer každá krajina vystupuje súčasne ako vývozca i dovozca kapitálu v rôznych jeho podobách. Vyhodnotiť celkové miesto krajiny vo svetovom pohybe kapitálu pomáha taký ukazovateľ, ako je čistá medzinárodná investičná pozícia krajiny (NIIP). Ukazovateľ odráža pomer celkových zahraničných investícií danej krajiny a celkových zahraničných investícií v danej krajine. Ak výška aktív (celkových investícií) v zahraničí prevyšuje objem investičných záväzkov (celkových zahraničných aktív v danej krajine), krajina vystupuje ako čistý vývozca kapitálu (veriteľ, darca). V opačnom vzťahu je krajina považovaná za čistého dovozcu kapitálu (dlžníka).

Pomocou ukazovateľa NIIP môžeme vyčleniť dve skupiny krajín: dlžnícke krajiny (čistí dovozcovia kapitálu) a veriteľské krajiny (čistí exportéri kapitálu).

Niektorí čistí dovozcovia kapitálu za r. 2015

 

Krajina Čistá medzinárodná investičná pozícia (v biliónoch USD) NIIP voči HDP (%)
USA -7,27 -39,7
Španielsko -1,06 -94,5
Brazília -0,73 -31,2
Austrália -0,70 -55,6
Británia -0,69 -24,8
Taliansko -0,59 -27,7
Francúzsko -0,51 -19,5
India -0,36 -17,1
Grécko -0,27 -126,4
Portugalsko -0,24 -113,3
Celkom -12,42

V prvej desiatke čistých dovozcov kapitálu je osem krajín patriacich do skupiny ekonomicky rozvinutých, len dve krajiny (Brazília a India) patria do skupiny rozvíjajúcich sa krajín. Šesť čistých importérov kapitálu je zo západnej Európy, päť z nich z eurozóny (Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Grécko, Portugalsko). Krajiny eurozóny (celkom 19) vykazovali na konci r. 2014 celkový ukazovateľ NIIP mínus 1,285 mld. eur (približne 1,560 mld. USD). To predstavovalo 12,7 % HDP všetkých krajín eurozóny. Priemerný ukazovateľ by bol v eurozóne ešte viac mínusový, ale v eurozóne bolo niekoľko veriteľských krajín, najväčšími bolo Nemecko, Holandsko a Belgicko.

Z prvej desiatky krajín, čistých importérov kapitálu, sa zvlášť vydeľujú USA, na ktoré pripadá takmer 60 % celkových čistých záväzkov z zahraničných investícií prvej desiatky dlžníckych krajín.

Do prvej svetovej vojny boli USA čistým dovozcom kapitálu, ale po tejto vojne sa zmenili na čistého exportéra kapitálu a kladnú medzinárodnú investičnú pozíciu si zachovali do polovice 80. rokov 20. st. Následne sa situácia radikálne zmenila. V rokoch 1998-1999 čistý dlh USA u zahraničných investorov prevýšil 1 bilión dolárov. Na začiatku finančnej krízy 2007-2009 predstavoval 1,2 bilióna dolárov. Na konci r. 2012 – 4,5 bilióna dolárov. Posledné údaje, zverejnené Úradom ekonomických analýz ministerstva obchodu USA, sa vzťahujú k 3. štvrťroku 2015. Zahraničné aktíva USA predstavovali 23,31 biliónov dolárov a záväzky USA v zahraničných investíciách do americkej ekonomiky predstavovali 30,58 biliónov dolárov. Takže čistý dlh USA zo zahraničných investícií dosiahol 7,27 biliónov dolárov.

Niektoré krajiny, ktoré sú čistými vývozcami kapitálu (polovica r. 2015)

 

Krajina Čistá medzinárodná investičná pozícia (bilióny USD) NIIP voči HDP (%)
Japonsko 2,84 74,5
Nemecko 1,56 36,4
Čína 1,46 17,1
Hongkong 1,01 284,0
Taiwan 0,96 153,3
Nórsko 0,74 170,9
Švajčiarsko 0,72 119,6
Holandsko 0,49 64,3
Rusko 0,28 16,7
Belgicko 0,27 49,7
celkom 7,31

Relatívna miera aktivity v oblasti vývozu kapitálu sa meria nielen pomocou jeho vzťahu k HDP, ale taktiež k počtu obyvateľov krajiny. Najvyššiu hodnotu NIIP na jedného obyvateľa zaznamenali nasledujúce krajiny (v tisícoch dolárov): Singapur – 147,6; Nórsko – 141,9; Hongkong – 137,7; Švajčiarsko – 86,8.

Veriteľské krajiny sú rôznorodejšie, ako dlžnícke. Uprostred krajín, ktoré sa nevošli do tabuľky 2, možno menovať niektoré krajiny, patriace do skupiny exportérov ropy. Pri Saudskej Arábii predstavoval ukazovateľ NIIP v r. 2014 106,6% HDP. K čistým vývozcom kapitálu patria aj niektoré nie príliš bohaté krajiny periférie svetového kapitalizmu. Napríklad Nigéria (30,5% HDP), Argentína (14,2%). Západ núti ich k vývozu kapitálu.

Vzhľadom k tomu, že Hongkong, zaberajúci štvrté miesto na zozname čistých vývozcov kapitálu, je súčasťou Číny majúci zvláštny administratívny štatút, možno povedať, že ukazovateľ NIIP „Veľkej Číny“ (Čína + Hongkong) dosahuje 2,47 biliónov dolárov. „Veľká Čína“ je tak po Japonsku, druhým čistým vývozcom kapitálu, veľmi tesne za lídrom.

A tak na svetovom kapitálovom trhu došlo na konci 20. a na začiatku 21. st. k zásadným zmenám. Mnoho klasických vývozcov kapitálu sa premenilo na čistých dovozcov kapitálu. Zo starých čistých vývozcov kapitálu zo začiatku 20. st. nimi zostali len Holandsko, Belgicko a Švajčiarsko. V skupine súčasných veriteľov sú krajiny, ktoré pred sto rokmi mali polokoloniálny štatút (Čína, Taiwan, Hongkong). V skupine veriteľov sú tiež dve krajiny „zlatej miliardy“ – Japonsko a Nemecko. Ale po druhej svetovej vojne sa fakticky stali neoficiálnymi vazalmi USA a dnes sú „povinné“ zásobovať kapitálom americkú ekonomiku.

Zdanlivo mali byť zmeny kapitálových tokov výhodné pre krajiny, ktoré sa zmenili na čistých vývozcov kapitálu (zahraničné investície poskytujú vývozcom príjmy vo forme dividend a úrokov), a nevýhodné pre tie, ktoré sa stali čistými dovozcami. Ale vzhľadom k investičným vzťahom niektorých krajín „zlatej miliardy“ tento mechanizmus už nefunguje. USA utvorili nový investičný mechanizmus vykorisťovania sveta. Jeho podstata spočíva v nasledujúcom:

  1. Udržujú sa „bohatou“ parazitickou krajinou vďaka získavaniu zahraničného kapitálu vo forme rôznych úverov a pôžičiek. Dochádza k neustálemu navyšovaniu vonkajšieho dlhu.
  2. Minimalizácia nákladov na obsluhu zahraničných dlhov. Prevažná časť vznikajúceho vonkajšieho dlhu „bohatej“ krajiny vzniká v dôsledku umiesťovania štátnych dlhopisov v zahraničí so symbolickým výnosom.
  3. Pritom „bohatá“ krajina dostáva zo svojich zahraničných investícií príjmy, ktoré majú neporovnateľne vyššiu mieru výnosu, ako príjmy, ktoré daná „bohatá“ krajina vypláca zahraničným investorom. Vznikajú „nožnice“ medzi investičnými príjmami, ktoré „bohatá“ krajina dostáva a ktoré vypláca do zahraničia.
  4. Vytvárania týchto nožníc sa zúčastňujú rôzne štátne, súkromné a medzinárodné inštitúcie, ovládané „bohatou“ krajinou. Patrí k nim MMF, ratingové agentúry („veľká trojka“), auditorské firmy („veľká štvorka“, atď.
  5. Najdôležitejším článkom mechanizmu „nožníc“ sú centrálne banky, ktoré môžu ovplyvňovať výmenné kurzy národných mien, a vytvárajú na periférii svetového kapitalizmu „prepady“ miestnych mien, a naopak umelo podporujú vyššie kurzy mien „bohatých“ krajín.

Pôsobenie nového investičného mechanizmu vykorisťovania periférie svetového kapitalizmu „bohatými“ krajinami utvoreného na prelome 20. a 21. st. možno názorne skúmať na príklade USA, ktoré v systéme medzinárodného pohybu kapitálu už tridsať rokov vystupujú v pozícii dlžníka. A celú tú dobu investičné príjmy, plynúce do USA zo zahraničia, prevyšovali investičné príjmy, ktoré zahraniční investori dostávali z aktív umiestnených v americkej ekonomike.

Uvediem údaje z americkej platobnej bilancie za r. 2014 (v mld. USD): príjmy vyplácané ostatným krajinám – 583,37;, príjmy získavané od ostatných krajín – 823,35. Ako najväčší svetový dovozca kapitálu dokázali USA získať v r. 2014 čistý príjem z medzinárodnej investičnej výmeny vo výške 240 mld. dolárov.

Za 100 rokov od doby, kedy Lenin sformuloval tretí ekonomický znak imperializmu, prešli mechanizmy medzinárodnej investičnej výmeny radikálnou zmenou, nezmenila sa len vykorisťovateľská parazitická povaha medzinárodného pohybu kapitálu, ktorý naďalej slúži záujmom hŕstky imperialistických štátov. Pred sto rokmi Lenin označil vývoz kapitálu za „parazitizmus na druhú“. O súčasnom medzinárodnom pohybe kapitálu možno povedať, že je to parazitizmus na tretiu.

Zdroj: Валентин КАТАСОНОВ: Паразитизм в кубе. Движение капитала в современном мирe,  8. 3. 2016, Fondsk.ru.

This entry was posted in 2. Ekonomika a financie, 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 5. Geopolitika and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s