16. marca 1880 zomrel Matej Hrebenda-Hačavský, ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, misionár slovenského národa, prvý slovenský kolportér kníh.
Napriek tomu, že od detstva mal problémy so zrakom, neskôr celkom oslepol, pre chudobu nemohol chodiť do školy, sám sa vzdelával, rád čítal knihy, neskôr si ich nechával predčítavať.
Do slovenskej histórie sa zapísal ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Pochodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Hoci klasický kapitalizmus voľnej súťaže mal svoje najbúrlivejšie časy za sebou a po r. 1848 začalo jeho krízové obdobie a postupná premena na monopolistický kapitalizmus, vzdelanie bolo prakticky dostupné len majetnejším vrstvám. V tých časoch prostí ľudia pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu úzkeho okruhu vzdelancov. A buržoázia ho v tom podporovala, nepotrebovala vzdelaný ľud, s veľkým nadhľadom nad svojím životom a životom spoločnosti, ktorý by ho viedol k snahe o revoltu a premeny spoločnosti. Práve proti tomuto názoru, proti všeobecnej zaostalosti viedol Hrebenda svoj neúprosný boj. Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich prinášal popredným vzdelancom. Takto zachránil mnoho kníh a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc. Svojou kolportážou ovplyvnil kultúrny život na Slovensku. Aj keď sám nevidomý, prežívajúc množstvo osobných útrap a úderov života, viedol slovenský ľud za svetlom poznávania.
Zároveň zbieral aj ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského.
Jeho verše, piesne, vinše, listy, testament sú uložené v Matici slovenskej.
Poznalo ho celé Slovensko, od J. Kollára, K. Kuzmányho, Š. Moysesa, Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, Jána i Sama Chalupku, G. Fejérpatakyho, A. Sládkoviča – až po obyčajných dedinských ľudí. Ako obetavý šíriteľ slovenskej literatúry už za života pútal pozornosť súčasníkov i naledujúcich generácií. Básňou ho oslávil D. Bachát, písala o ňom T. Vansová a Ľ. Zúbek.
Uprostred Hačavy (súčasť Hnúšte), kde zomrel, stojí dôstojný pamätník, kde stojí „…tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť, a tak vykonal veľké úlohy…“
V r. 1980, pri príležitosti 100. výročia smrti, ho vyhlásili za jubilanta UNESCO.
Od r. 1999 sa v rámci Dní mesta Hnúšťa koná ako sprievodné podujatie literárna súťaž v poézii a próze Hrebendova kapsa.
V r. 1991 bola Knižnica v R. Sobote premenovaná na Knižnicu Mateja Hrebendu.
Hrebenda a súčasnosť
Súčasná doba ako doba kultúrneho a poznatkového temna, v ktorej sa uplatňuje plytký brak a knihy s hlbokými myšlienkami sú vyhadzované do kontajnerov, by si Hrebendu ťažko vážila, zaradila by ho medzi neúspešných ľudí, či nepotrebný plebs.
Avšak koľko dnešných „osobností“ (celebrít) z tzv. elity, smotánky sa dočká toho, že si ich uchová historická pamäť slovenského národa a dostane sa do pozornosti UNESCO?
Dnešná doba si o to viac vyžaduje ľudí typu Mateja Hrebendu, skromných, vzdelaných, ochotných odovzdať sa pre spoločenský pokrok – bez nich nie je možné položiť základy novej vedomostnej, duchovne orientovanej civilizácie.
– ma –
ALTERNATÍVY.SK 