Ilona Švihlíková: Ako sme sa stali kolóniou

Prinášame článok Dimitrija Chomu z Haló novín, pojednávajúci o kolonizácii východoeurópskych krajín, ktorú docentka Švihlíková rozoberá vo svojej knihe „Ako sme sa stali kolóniou“.  Ten proces v českom i slovenskom prostredí je podobný.

Všetko to začalo pred štvrťstoročím

To hlavné, o čom sa v knihe Ilony Švihlíkovej jedná predovšetkým – Aktuálny stav českej ekonomiky – východiská – sa týka prítomnosti a samozrejme i budúcnosti. Ale niečo podstatného tomu všetkému predchádzalo. O tom všetkom sa píše v prvej časti publikácie. A tak čitateľ si prečíta text o centrálnom plánovaní a jeho všeobecných charakteristikách (stručne o tom, ako ekonomika fungovala v socialistickom období), k akým zmenám došlo vo svetovej ekonomike v sedemdesiatych rokoch (s dôrazom na Washingtonský konsenzus), o Číne a jej špecifickej ceste transformácie. Táto časť končí pomerne podrobným popisom toho, čo bolo obsahom aj formami realizácie českej ekonomickej transformácie.

Ak si zaslúži niečo z tejto časti mimoriadnu pozornosť, potom je to už zmienený dokument Washingtonský konsenzus, podľa ktorého zásad premeny prebiehali. Tento dokument obsahuje desať hospodárskych pravidiel, ktoré v r. 1989 spísal ekonóm John Williams. Tieto zásady sú uznávané americkými inštitúciami ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka ap. pri poskytovaní pomoci rozvíjajúcim sa štátom. Píše sa tam od požiadavku otvorení ekonomík pre obchod a investície, privatizáciu štátnych podnikov, až po zavedenie konkurencieschopného menového kurzu.

„Washingtonský konsenzus je preto jasným produktom doby – neoliberálnej epochy, ktorá nadnárodným korporáciám poskytuje možnosť, aby si nechali ušiť politiku na mieru a vydávali to za celospoločenský záujem, či dokonca za jedinú cestu k prisperite… Veď je do očí bijúce, že západné krajiny vnucovali ostatným krajinám (nielen východnému bloku, ale taktiež Latinskej Amerike), model, ktorým sa sami pri svojom rozvoji neriadili!“ Toľko autorka, lepšie to vyjadriť nemohla.

Prečo mzdy zaostávajú za výkonnosťou?

Po tomto stručnom úvode môžeme vstúpiť do oblasti, ktorá je hlavným predmetom pozornosti – k tomu, aký je aktuálny stav českej ekonomiky a aké sú tu východiská. Kritériom prosperity ekonomiky pre obyvateľstvo krajiny je samozrejme hladina miezd, ich kúpna sila, pretože toto predurčuje stav životnej úrovne v krajine. Ale nejde len o mzdy, ale aj o dôchodky veľkej časti populácie, pretože ich výška závisí na tom istom – na výkonnosti ekonomiky krajiny. A tu sa stretávame s niečím na prvý pohľad nepochopiteľným: ak platí, že mzda tej-ktorej krajiny závisí od jej ekonomickej výkonnosti, dalo by sa z toho prirodzene usudzovať, že ten vzťah je silný, takmer proporcionálny. Nie je tomu tak.

Autorka to ilustruje na príklade porovnania ČR so susedným Nemeckom. Rok 2013: priemerné mzdy u nás 25 128 Kč, v Nemecku 3449 eur. Pri vtedajšom výmennom kurze naša mzda predstavovala 968 eur, t.z. 28 % nemeckej mzdy. Ale akonáhle máme na mysli to podstatné, to je kúpna sila našich miezd na našom trhu, veci sa majú trochu inak. Súvisí to totiž s hladinou spotrebiteľských cien – nielen toho, čo ako turisti u iných vidíme, ale toho nám neviditeľného (nájomné, služby spojené s bývaním, atď.). Keď sa prihliadne k tomu, tak naše mzdy zodpovedajú 40 % nemeckých miezd.

Tak v čom je problém? V tom, že naša ekonomická výkonnosť (HDP v parite kúpnej sily na osobu) podľa spoľahlivých údajov činí 66 % nemeckej výkonnosti. Rozdiel 26 percentuálnych bodov! A prečo? Nejde len o porovnávanie s Nemeckom, ale aj ostatnými západnými krajinami a netýka sa to len ČR, ale aj ostatných členských krajín EÚ v strednej a východnej Európe. O tom, o aký závažný problém ide, svedčí aj medzinárodná konferencia na túto tému, ktorú v decembri minulého roku usporiadal Senát ČR v Prahe. Konala sa za prítomnosti predstaviteľov (politikov, ekonómov ai.) všetkých krajín V4.

Ten problém, o ktorom je reč, spočíva v odlišných proporciách medzi mzdami a ziskami v rámci pridanej hodnoty a v rozdielnom podiele spotreby domácností na HDP medzi západnými a východnými krajinami. Možno k tomu poznamenať, že veľmi dôkladne o tom v obecnejšej podobe pojednáva T. Piketty vo svojej knihe Kapitál pre 21. storočie, ktorá v minulom roku vyšla aj u nás.

Úloha cudzieho kapitálu v našej ekonomike

Českú ekonomiku v rámci EÚ možno charakterizovať ako stredne veľkú (danú teritóriom, počtom obyvateľstva a jeho kúpnou silou) a veľmi silne previazanú so zahraničím. Je preto veľmi závislá na vonkajšom prostredí. Z toho nemožno robiť záver, že nemáme priestor pre vlastnú politiku – je síce obmedzená, ale dostačujúca k tomu, aby sme nachádzali vlastné východiská. Tak zhruba uvádza autorka text pod názvom Integrácia do svetovej ekonomiky.

Výrazným znakom českej ekonomiky je jej veľká otvorenosť. Štatisticky sa vyjadruje ako pomer medzi vývozom a dovozom k HDP. U nás to robí viac ako 80 %. Do tvorby HDP vstupuje len rozdiel medzi exportom a importom. Takže nie je pravda, že štyri pätiny nášho HDP tvorí zahraničný obchod, ako sa o tom občas píše. Ale je pravda, že vďaka exportu sa HDP realizuje. Čo by sme robili napr. s viac ako miliónom vyrobených osobných automobilov bez ich vývozu na zahraničné trhy?

Máme vysokú dovozovú náročnosť – takmer dvakrát vyššiu, ako je to v priemere EÚ. To sa samozrejme v ekonomike krajiny výrazne prejavuje – v hodnotovej štruktúre vyvážaných tovarov, v tvorbe pridanej hodnoty ap. Najviac vyvážame do členských krajín únie – 83 %, z toho do Nemecka 32 %. Rozhodujúci podiel na vývoze má skupina tovarov: stroje, dopravné prostriedky a priemyselné spotrebné tovary – celkom 62,6 %. Tá istá skupina sa podieľa na dovoze 5,7 %.

Je všeobecne známe, že úloha zahraničných vlastníkov v českej ekonomike je veľká. Za príklad uvedieme priemysel. V r. 2012 sa podniky pod zahraničnou kontrolou podieľali 60 % na tržbách a pracovalo pre ne 45 % všetkých zamestnancov. Veľmi dôležitým ukazovateľom je podiel na pridanej hodnote, ktorá v sebe obsahuje ako mzdy, tak aj zisky. Zďaleka najvyšší podiel majú zahraniční vlastníci na pridanej hodnote vo finančníctve (97 %), v informačných a komunikačných činnostiach (65 %), v spracovateľskom priemysle (58 %, z toho deväť desatín pripadá na automobilový priemysel), v ťažbe a dobývaní (47 %) a v zásobovaní vodou včítane činností s tým súvisiacich (41 %). Medzi zahraničnými vlastníkmi majú najväčšiu váhu občania Nemecka a potom nasledujú Spojené štáty, Francúzsko, V. Británia, Švajčiarsko, Rakúsko a i.

Odliv dividend z krajiny

Je celkom pochopiteľné, že s tým všetkým, o čom tu píše, súvisí odliv časti ziskov zahraničných vlastníkov v podobe dividend do ich krajín. A nie je to málo, ako sa o tom môžeme presvedčiť nahliadnutím do štatistických prameňov. Zmeny za posledných štrnásť rokov sú v tomto smere podstatné. V r. 2000 to robilo 10,7 mld. Kč, ale v r. 2006 už 110,8 a v r. 2014 dokonca 219,3 mld. Kč. Časť ziskov firmy reinvestujú tu. Zaujímavé sú v tomto smere nasledujúce proporcie: V r. 2000 na 100 Kč tu investovaných ziskov pripadlo 29 Kč dividend, ale už v r. 2006 sa to zvýšilo na 127 Kč a v r. 2014 na 233 Kč dividend, plynúcich do zahraničia.

Nad tým všetkým sa pozastavuje nielen autorka knihy, ale aj iní ekonómovia, a to včítane vládnych. A prečo? Pretože to všetko významne ovplyvňuje českú ekonomiku – od investícií až po mzdy, resp. celú spotrebu domácností. A tu ide o jeden významný rozpor: cudzí kapitál potrebujeme, pretože pre rozvoj ekonomiky nestačili a nestačia zdroje domácich vlastníkov. A nie je to nakoniec jedno, môže si myslieť občan ľavicového zmýšľania, kapitál ako kapitál. Jedno to nie je, pretože keby to všetko, čo odíde do zahraničia, zostalo doma, posilnilo by to investície, zvýšenie miezd a všetko, čo súvisí s osobnou spotrebou, bude realizované na domácom trhu.

A napriek tomu, cudzí kapitál tu má svoje miesto. Problém je v miere. A tak sa zdá, že v našom prípade bola dosť prekročená. A otázka s tým súvisiaca by mohla znieť aj takto: neustupujeme v rokovaniach so zahraničnými vlastníkmi viac, ako je to potrebné? A že to je otázka, ktorá má svoje odôvodnenie, svedčí rokovanie už spomínanej medzinárodnej konferencie. Náš vysoký ústavný činiteľ tu vyslovil názor, či krajiny V4 by pri rokovaniach so zahraničnými firmami a dohodách o podmienkach ich pôsobenia nemali vystupovať jednotne, pretože záujmy všetkých v tomto smere sú rovnaké. Zrejme to nebude reálne, pretože vzájomná konkurencia – ako o tom svedčia praktické skúsenosti – je silnejšia ako úsilie po jednotnom postupe voči tým, koho by sme tak radi práve v tej-ktorej krajine uvítali.

Dimitrij CHOMA, Haló noviny 2. 3. 2016  (-ma-)

This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 2. Ekonomika a financie, 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 3.3. Problémy s demokraciou a ľudskými právami v kap., 5. Geopolitika and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s