Milan Antal: EÚ – Kuba a právo na svoj spôsob života

3. 3. 2016 sa začalo v Havane siedme kolo rokovaní o rámcovej dohode pre politický dialóg a spoluprácu Európska únia – Kuba. Rokovania odštartovali v apríli 2014, úvodnou témou rokovania boli ľudské práva.

Kuba zostala jedinou krajinou Latinskej Ameriky, ktorá nemá dohodu o politickom dialógu s Európskou úniou. Vzťahy medzi nimi vychádzajú zo Spoločného stanoviska z r. 1996 a sú podmienené požiadavkami EÚ na zlepšenie situácie v oblasti ľudských práv na Kube.

Prečo nevedie EÚ rokovania so Saudskou Arábiou, Katarom, Tureckom o zlepšení ľudských práv v týchto krajinách? Prečo práve malá Kuba je na pretrase? Prípadne Čína?

Vysvetlenie sa ponúka v obmedzenom charaktere západnej kapitalistickej demokracie. Západný kapitalizmus neuznáva pluralitu systémov, ich spoluprácu a spolužitie, právo ľudí vybrať si svoj spôsob života. Ak socializmus po r. 1968 prišiel s koncepciou mierového spolužitia rôznych spoločenských systémov a nikdy nehovoril o západných krajinách ako o zločinných systémoch, naopak, po r. 1990 bol socializmus vyhlásený aj ideologicky motivovanými zákonmi za zločinný, nezákonný systém.

Kapitalistická forma demokracie zakazuje svojim občanom uvažovanie o alternatívach. Podľa zákonov nie je možné pozitívne hovoriť o socializme, hrozí za to väzenie. Ide tvrdo aj po nesystémových, radikálnych ľavicových hnutiach, ktoré ponúkajú alternatívy voči systému. Preto Američania išli tak tvrdo proti maličkej Kube, ktorá pre nich nepredstavovala žiadne vojenské, ekonomické nebezpečenstvo, ale bola nebezpečná ponukou alternatívy pre Latinskú Ameriku a pre celý svet.  Podobne je to s Čínou.

Preto Západ tak tvrdo vojensky zúčtoval s Juhosláviou, pretože predstavovala alternatívu liberálneho socializmu voči západnému kapitalizmu.

Preto Západ tak tvrdo zasiahol aj proti sekulárnym arabským režimom v Líbyi, Iraku, Sýrii, pretože predstavovali pokrokový variant pre arabské a ďalšie islamské krajiny. Kaddáfího líbyjská socialistická džamahírija, ako syntéza ešte tradičných kmeňových sociálno-ekonomických štruktúr, islamu a socializmu bola pokrokovou alternatívou pre túto vývojovú úroveň oproti tradičným konzervatívnym islamským režimom v Saudskej Arábii, Katare, ap.

Pritom dôsledná demokracia má ponúkať alternatívy. Dôsledná demokracia má poskytovať dostatok objektívnych informácií ľuďom o možných cestách vývoja, o možných spôsoboch života. S ich výhodami i nevýhodami. Aby si ľudia slobodne a na základe dostatočných poznatkov mohli vybrať svoj spôsob života. Ľudia majú právo na výber spoločenského systému, v ktorom chcú žiť. Nemusia si pritom vybrať pokrokový, modernejší, efektívnejší systém, ale musia mať dostatok objektívnych informácií k možnostiam výberu, aby sa rozhodovali so znalosťou veci a nie pod propagandistickým, politickým, ekonomickým, vojenským donútením.

Ľudia majú predovšetkým právo na pokrok, na vyspelejšie, efektívnejšie, prepracovanejšie, novšie spoločenské systémy, ktoré dávajú väčší priestor ich schopnostiam a potrebám. A nejde tu len o právo, ale aj povinnosť voči ľudskému rodu, jeho existencii, ak ľudstvo má prežiť. Nové systémy viažu vznikajúcu voľnú energiu do nových, efektívnejších systémov, ktorá takto dostáva pozitívnu funkciu. Neviazaná voľná energia naopak má negatívnu funkciu, rozbíja systémy, rozkladá svet. Zreteľne sa to prejavuje v spôsobe využitia energie prebytočnej energie mladých ľudí. Ak majú k dispozícii pozitívny program (budovateľský, tvorivý, športový), ich prebytočná energia nadobúda pozitívny smer. Ak niet takéhoto pozitívneho programu, mladí ľudia sa orientujú na drogy, kriminalitu, ničenie prostredia, vyvaľovanie stĺpov, voľná energia tu nadobúda negatívnu podobu. Ak niet pozitívneho pokrokového programu pre civilizáciu, voľná energia (napr. aj v podobe nadbytočných produkčných kapacít) nadobúda ničivú podobu, rozkladá civilizáciu.

V tomto vesmíre preto platí zákon smerovania k vyšším, usporiadanejším, organizovanejším, efektívnejším systémom. Tak sa zabezpečuje súlad medzi kvantitatívnym vývojom (materiálnym, energetickým, informačným rastom, o ktorom sa aj v EÚ hovorí ako o ekonomickom raste a raste životnej úrovne) a formou jeho existencie, tak systémy hospodária efektívnejšie s matériou, energiou, informáciou. Preto môžeme pozorovať vývoj od kvarkov k atómovým časticiam, odtiaľ k atómom, zlučovanie atómov do molekúl a makromolekúl, organických molekúl a nakoniec syntézu proteínov a DNA do živých systémov. Vývoj živých systémov od bunky k organizmu ako zoskupeniu buniek a zoskupeniu organizmov ako spoločenstvu. Odtiaľ k človeku. A vývoj človeka šiel od prvotnej tlupy k rodu, zoskupením rodov do kmeňov, kmeňových zväzov. Tie sa zlučovali do mestských štátov, mestské štáty do kniežactiev, tie do národných štátov. Národné štáty do integračných zoskupení. A vývoj bude pokračovať ďalej.

Vlastne mal by, pretože po r. 1989 vôbec nie je isté, čo sa stane s ľudstvom. V tomto bode, po r. 1989 zrazu „múdri“ ľudia na Západe vyhlásili, že vývoj už ďalej nepokračuje, kapitalizmus a národný štát je to najlepšie, čo tento vesmír dokázal vymyslieť. Uvažovanie o alternatívach za zakázalo, trestá sa, využíva sa k tomu aj tvrdý postih radikálnych hnutí.  Preto od r. 1989 sa varíme v tejto úzkej zvieracej kazajke kapitalizmu, bijeme a tlčieme sa v tomto obmedzenom priestore, a kapitál postupne prerába ľudí na poslušné stroje, ľudské roboty, aby sme zbytočne nevymýšľali a nerebelovali. Načo tvorivý človek, iba robí problémy, keď už všetko bolo vymyslené a nebude už žiaden vývoj, len točenie sa v kruhu západného kapitalizmu.

Kapitalizmus má problém s pluralitným chápaním sveta, vylučuje zmenu kapitalistického systému na iný systém, vyplýva to z historickej obmedzenosti kapitalistickej formy demokracie. Pritom sám vznikal rešpektovaním tohto vývojového princípu: bieli prisťahovalci na americký kontinent v mene pokroku si privlastnili právo na zdroje tohto kontinentu, vyvlastnili domorodé indiánske obyvateľstvo, uzavreli ho v rezerváciách, v ktorých žije dodnes. Podobne sa to udialo v Austrálii, na Novom Zélande, v Afrike, Ázii. V mene čoho, ak nie pokroku si kresťania privlastnili právo zlikvidovať pohanské tradície, zakázať ich, prenasledovali ich, vysielali misie na rôzne kontinenty? Ale zrazu dnes právo na historický pokrok prestalo platiť. Preto nutnou podmienkou uznania demokratickosti, ktorú treba požadovať aj od západných krajín, je zakotvenie ústavného práva na zmenu spoločensko-ekonomického systému, ak k nemu spoločnosť prirodzene dospeje. Len vtedy bude možné hovoriť o demokratickom charaktere spoločnosti.

Univerzálna koncepcia ľudských práv predpokladá rešpektovanie základného práva ľudí – na svoj spôsob života, svoju kultúru. Nemyslím tým ale práva migrantov na islamský spôsob života v Európe, to je nezmysel, hovorím o práve na svoj spôsob života vo svojom domovskom priestore, prípadne sťahovaním sa za iným spôsobom života, ktorý ale potom musím rešpektovať. Západní ideológovia si neuvedomujú, že pri snahe vnucovať kapitalistickú šablónu ľudských práv ako jednotnú šablónu pre všetkých ľudí na Zemi v budúcnosti totiž bude možné požadovať, aby aj západné krajiny vychádzali z modernej spoločnosti – komunizmu, alebo vedomostnej (duchovnej) formy. V tomto zmysle by aj Číňania  za 10 – 20 rokov mohli požadovať, aby svet vychádzal z ich koncepcie ľudských práv. Preto aj v zmysle zachovania európskej kultúry a spôsobu života je potrebné vychádzať z rešpektovania rôznych historických foriem a rôznych vývinových štádií týchto foriem.

V tomto smere socializmus zašiel podstatne ďalej. Jeho ideológia nikdy nehovorila o kapitalizme ako zločinnom systéme, ale klasický kapitalizmus považovala za pokrokový jav v dejinách, za nutnú súčasť civilizačného vývoja. Zacitujme si zo socialistických učebníc: „Klasická buržoázna politická ekonómia, rozvíjajúca sa od druhej poloviny 17. storočia do tridsiatich rokov 19. storočia, zohrala významnú úlohu vo formovaní vedeckej ekonomickej teórie. Jej predstavitelia… predviedli v medziach buržoázneho prístupu vedeckú analýzu zákonov kapitalistickej ekonomiky. Hájili záujmy buržoázie, ktorá v tomto období vystupuje ako progresívna trieda proti prežitému feudálnemu výrobnému spôsobu. Historické podmienky vyžadovali od buržoáznej politickej ekonómie, aby prenikla do objektívnych zákonov ekonomických vzťahov tried a pomohla nájsť buržoázii správnu orientáciu v boji proti feudalizmu.“ (Z. Sitárová – A. Kliment a kol.“ Dějiny ekonomických teórií, Svoboda Praha 1981, s. 34-35).

Socialistická teória nikdy nepovažovala kapitalizmus za historický omyl. Marxistická spoločenská teória vychádza aj z buržoáznych teoretických zdrojov: buržoáznej politickej ekonómie, nemeckej buržoáznej filozofie a ďalších (pozri napr. Leninovu prácu Tri zdroje a tri súčasti marxizmu). Aj na týchto základoch ZSSR rozvinul po r. 1968 ZSSR právnu koncepciu mierovej koexistencie štátov s rozdielnym spoločenským zriadením.

Požiadavky na Kubu od zastaraných kapitalistických demokracií sú preto len trápnym historickým intermezzom, nad ktorým budú ľudia o 50 rokov len krútiť hlavami. Kuba má právo na slobodný výber svojej cesty, ktorý je možný len bez politického, ekonomického, ideologického a vojenského nátlaku.

This entry was posted in 1. Filozofia, sociológia, politológia, 3.3. Problémy s demokraciou a ľudskými právami v kap., 4.4. Post-klasický socializmus, koncepcie socializmu., 5. Geopolitika, 9. Témy pre ľavicu, návrhy and tagged , , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s