Roman Michelko: Odmietnutie politickej korektnosti

Nedávno jeden z najvýznamnejších sociológov Ján Keller napísal knihu, v ktorej postuloval veľmi zásadný objav. Žijeme v časoch, keď nám vládnu diskrétne (neviditeľné) elity. Tie, ktoré sa za ne vydávajú, teda reálni politici a je jedno, či je to Angela Merkelová, Herman Van Rompuy, Donald Tusk, Jean-Claude Juncker či Bohuslav Sobotka –  majú charizmu mokrej handry. To však vôbec nevadí, pokiaľ poslušne plnia zadania spomenutých diskrétnych elít.

Súčasťou ich udržania sa na politickom výslní je aj dokonale zošikovaná mediálna mašinéria, ktorá spoločenskú diskusiu udržiava vďaka falošným pravidlám politickej korektnosti v bezpečných mantineloch. Politická korektnosť vychádza z pomerne ľahko overiteľného faktu, že jazyk zásadným spôsobom ovplyvňuje vedomie človeka, aj jeho vnímanie sveta (mnohokrát  spomenutý Orwellov newspeak) – jazyk sa tak stáva dôležitou formou myšlienkovej a spoločenskej kontroly občanov. To je len ďalší krok sociálneho inžinierstva a jeho veľmi výrazným vedľajším dôsledkom je obmedzenie slobody slova.

Jedným z najdôležitejších cieľov súčasných kapitalistických elít je usmerňovať myslenie a konanie ľudí správnym smerom. Tomuto cieľu slúžia všetky mainstreamové mienkotvorné médiá, ktorých cieľom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie más. Už desaťročia sa tak napĺňa Orwellova vízia o newspeaku, v ktorom nakoniec ani nebude možné myslieť inak než “správne”. Svetové mediálne koncerny kontrolujú značnú časť médií a veľmi systematicky a premyslene zavádzajú diskurz politickej korektnosti, ktorý doktrinalizuje a deformuje reflexiu západného sveta. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako udržať „spoločenský diskurz“, teda diskusiu o hodnotách a smerovaní spoločnosti v „bezpečných“ hraniciach, sú falošné pravidlá politickej korektnosti. To znamená, že najvplyvnejšie strednoprúdové médiá zásadným spôsobom obmedzujú diskusiu. Politická korektnosť v reáli znamená, že o istých veciach sa nediskutuje, prípadne sa diskutuje s vopred určeným výsledkom. Skrátka, sú isté veci, o ktorých nie je prípustné diskutovať, a to je pre vývoj slobody slova veľmi nebezpečné.

Ukazuje sa však, že to nemusí byť také jednoduché. Nástup nových technológií, predovšetkým sociálnych sietí, ako aj vznik fenoménu nezávislých blogerov vedie k strate doktrinálnej kontroly vlastníkov mediálnych koncernov nad tým, čo kto píše a ako o tom píše. Dnes je všeobecne známe, že farebné revolúcie v arabskom svete vznikli predovšetkým vďaka sociálnym sieťam. Dnes sa tak dostávame do stavu, kedy štát alebo vládnuci establishment stráca monopol nad myslením ľudí a čoraz viac sa to začína prejavovať aj v reálnej politike. Je tiež všeobecne známe, že nebyť sociálnych sietí, asi by sa hromadné sexuálne násilie, ktoré páchali prisťahovalci na mladých Kolínčankách podarilo ututlať. Čo je však ešte podstatnejšie, sociálne siete sa stali akýmsi ohniskom odporu voči takmer doktrinálnej kontrole myslenia. Politicky nekorektné vyjadrenia niektorých politikov, ktorí by sa normálne do médií hlavného prúdu takmer nedostali, sú dnes masovo zdieľané a tým propagované. Aj preto je tu istá nádej na pozitívnu zmenu.

Po dlhých takmer sedemdesiatich rokoch od druhej svetovej vojny sa spoločnosť dostala do stavu akejsi nemohúcnosti a nehybnosti. Pri moci sa v Európe  pravidelne striedali sociálnodemokratické či kresťanskodemokratické strany, v USA to boli demokrati verzus republikáni a rozdiel v ich vládnutí bol s miernym zveličením asi ako medzi Pepsi-Colou a Coca-Colou. Dnes sa to postupne mení. Odrazom toho je aj zloženie Európskeho parlamentu, kde dve najväčšie frakcie už zďaleka nedisponujú takou väčšinou, ako tomu bolo ešte v nedávnych časoch. Práve nespokojnosť s tradičnou ľavicou, ktorá už dávno zradila svoj program, viedla k vzniku autentických ľavicových strán ako Syriza, Podemos či v britskej Labour Party viedla k zvoleniu Jeremyho Corbina za jej lídra.

Podobne môžeme dnes s prekvapením pozorovať nečakaný úspech radikálneho ľavičiara Bernieho Sandersa, ktorý v ich straníckych primárkach takmer porazil pôvodnú top favoritku  demokratického establishmentu Hillary Clintonovú. Ale nezlyháva len ľavica. Podobná situácia je aj na pravici. Až nečakaný úspech Marine Le Penovej vo Francúzsku či Donalda Trumpa v republikánskych primárkach v USA ukazuje nový trend. Ľudia sú už presýtení instantnými politicky korektnými politikmi bez vône a chuti. Odmietajú politicky korektné a sterilné spravodajstvo strednoprúdových médií.  Realita ukazuje, že ľudia od politikov očakávajú jasné a jednoznačné postoje a odmietajú sa ďalej nechať bezostyšne ohlupovať médiami, ktoré ovládajú diskrétne elity.

Vyšlo v Slovenských národných novinách – www.snn.sk  (ma)

This entry was posted in 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 3.3. Problémy s demokraciou a ľudskými právami v kap., 6. Komunikácia a médiá - kríza a východiská and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s