František Škvrnda: NATO je reliktom studenej vojny

Rozhovor Haló novín s docentom Františkom Škvrndom z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

HN: Akí sú z Vášho pohľadu súčasní vysokoškoláci? Sú zvedaví, majú vlastné kritické myslenie, alebo sa vezú na vlne priemeru, myšlienkového a mediálneho mainstreamu?

Študenti majú podobné rysy ako v minulosti, ale „stratégia“ ich štúdia je už iná. Aj keď je ich myslenie a konanie dané predovšetkým ich vekom, nejde o homogénnu masu. Sú medzi nimi mnohé odlišnosti – a väčšie ako boli v minulosti – dané nielen sociálno-ekonomicky, ale aj intelektuálne a morálne.

Stále existujú študenti, ktorí sa chcú skutočne niečo naučiť a premýšľajú vlastnou hlavou. Sú otvorení diskusiám, keď sa dozvedia iné fakty, ako do nich hustia médiá hlavného prúdu, predovšetkým z politickej a historickej oblasti. Časť z nich sa stáva kritickými aj voči politickému a ekonomickému riadeniu štátu i sveta a voči spôsobom, ako sa riešia problémy.

Prejavuje sa však aj to, že počet mladých ľudí, ktorí študujú na vysokých školách, po roku 1990 narástol (podľa podielu z celej mladej generácie). Je to správny trend, pretože každé systematické štúdium aspoň niečím prispieva ku kultivácii človeka a k jeho možnostiam uplatniť sa. Jedna vec je, ako študujú, a druhá, ako sa s tým, čo sa naučili, dokážu presadiť na tzv. trhu práce, ktorý má ďaleko do slobody, spravodlivosti aj racionality.

Stále viac je cítiť pokles úrovne základného a stredného školstva aj celková situácia v spoločnosti, ktorá je deformovaná neoliberálnou globalizáciou. Zavedenie dvoch stupňov štúdia – bakalárskeho a magisterského (inžinierskeho) – k zvýšeniu kvality štúdia neprispelo a prinieslo hlavne novú byrokratickú záťaž pre učiteľa.

HN: Na fakulte prednášate taktiež tému Globálna kríza na začiatku 21. storočia. Je všetko to, čo dnes a denne vnímame – utečencov, stret mocností, vojny, ekonomické vysávanie a zbedačovanie krajín – súčasťou globálnej krízy?

Globálna kríza súčasného sveta, spôsobená Západom (kapitalizmom), je tak veľká, zložitá a mnohostranná, že jej znaky a podoby je ťažké stručne charakterizovať. Áno, všetko to, čo ste uviedla, patrí ku kríze. Okrem toho ju sprevádzajú ešte mnohé ďalšie nebezpečenstvá a sociálno-patologické javy a procesy, a preto, bohužiaľ, je potrebné o nich hovoriť stále a mnoho.

HN: Prečo sa to všetko deje?

Jadro krízy spočíva v dlhodobo deformovanej deľbe bohatstva a moci, ktorú vidíme aj v lokalitách a regiónoch, kde žijeme a pracujeme. Túto deľbu negatívne ovplyvňuje aj štát, ktorý prestal byť sociálnym. Kríza získala medzinárodný, dnes už celoplanetárny charakter.

Avšak všetko začína vlastníctvom a možnosťami dostať sa k peniazom. Stále platí Marxova idea, že práve vlastníctvo výrobných prostriedkov umožňuje vykorisťovanie a vznik nerovností, aj keď ich podoby a fungovanie sú už v mnohom iné, ako pred zhruba 130 – 175 rokmi, kedy Marx tvoril. Sú nové fakty a problémy, používajú sa nové vedecké metódy, ale kapitalizmus pokračuje vo svojom zištnom ťažení a v podmienkach neoliberálnej globalizácie sa vydal na novú nebezpečnú cestu. Prospieva len malej skupine najbohatších, ktorí zo svojich kolosálnych ziskov platia politikom, médiám, byrokratom, akademikom aj iným skupinám či aktérom a umožňujú im „slušné“ živobytie. Väčšine ľudí, zvlášť z hľadiska budúcnosti to, čo zažívame v tejto kríze, však škodia.

HN: Zaoberáte sa pri prednáškach taktiež úlohou Severoatlantického paktu, ktorého členmi sú aj Slovenská republika i ČR? Ja osobne som proti členstvu mojej krajiny v tomto pakte. Aký je Váš názor?

Nepochybne vzhľadom k tomu, že prednášam medzinárodné vzťahy, nemôžem NATO prehliadnuť, aj keď som taktiež odporcom jeho existencie aj členstva SR v ňom. Formálne ide o najväčšiu a najstaršiu bezpečnostnú organizáciu (vojenský pakt), ktorá má silný vplyv hlavne v euroatlantickom priestore. Jej hlavnou úlohou sa stalo vyvíjať vojenský nátlak na Ruskú federáciu.

Dôkazom tejto politiky je aj podivné vyhlásenie predsedu Vojenského výboru NATO, českého generála Petra Pavla v rozhovore 19. 1. 2016 pre Denník N („razantný“ slovenský denník hlavného prúdu, prístupný aj na internete), že „Rusko je nepochybne rizikom číslo jedna“, nebezpečnejším ako čokoľvek iného v dnešnom svete! Je to už druhý jastrabí výrok tohto pána. V máji, krátko po svojom nástupe do funkcie, uviedol, že by súhlasil s použitím jadrových zbraní proti Rusku. Toto však podľa niektorých expertov hovoril vraj preto, aby odčinil svoju „vinu“ za umiernený postoj k riešeniu krízy na Ukrajine v rozhovore z marca 2015 pre Deník.cz. Nejde nám tak ani o osobu predsedu Vojenského výboru NATO, pretože v tomto storočí informačného balastu sa to takýmito výrokmi v politických aj odborných kruhoch na Západe len tak hemží, ale o príklad toho, aké myslenie pakt preferuje, ba priamo vyžaduje, hlavne od tých, ktorí sú z jeho nových členských štátov.

Iným príkladom deformovaného chápania bezpečnosti sveta podľa paktu je článok 37 Deklarácie prijatej na waleskom summite NATO v septembri 2014. Uvádza sa v ňom, že v súvislosti s postupom v Iraku sa ISIL stal nadnárodnou hrozbou a že režim Bašára Asada napomohol vytvoreniu ISIL v Sýrii a jeho rozšírenie za hranice štátu. Myslím si, že to nepotrebuje komentár.

NATO je v prvom rade reliktom studenej vojny a po rozpade bipolarity hľadá novú agendu. Aktér medzinárodných vzťahov ZSSR (aj so svojimi spojencami), kvôli ktorému sa NATO vytvorilo, zo scény svetovej politiky odišiel. Od začiatku deväťdesiatych rokov sledujeme dve línie sofistikovanej a manipulatívnej snahy NATO zdôvodniť (nafukovať) svoju nepotrebnú existenciu v novej dobe a priestore, ktorú výrazne podporuje bezpečnostná politika USA. Prvou líniou je rozšíriť sa smerom k hraniciam RF a druhou získať globálne kompetencie, čo však medzinárodné právo zatiaľ neumožňuje.

HN: Aká diskusia je vlastne vedená na Slovensku o úlohe NATO? Zmieňujú sa napr. kroky štátov NATO, ktoré spôsobili rozvrat Líbye či Sýrie?

Debata o NATO na Slovensku je podivná už od doby, kedy sa pred viac ako pätnástimi rokmi byrokraticko-kabinetne rozhodlo o vstupe do tohto paktu. Začalo premyslené (silne usmerňované zo zahraničia) vymývanie mozgov, ktoré malo presvedčiť obyvateľstvo, aby jeho väčšina aspoň v prieskumoch verejnej mienky súhlasila s potrebou vstúpiť do NATO. V rámci Národného programu prípravy SR na členstvo v NATO, ktorý schválila vláda SR v júni 1999, sa v rokoch 2000-2004 vynaložilo viac ako 10 mld. SK (viac ako 335 miliónov euro) na vstup včítane „práce s verejnosťou“.

Áno, o NATO sa na Slovensku diskutuje. V médiách hlavného prúdu, ako aj vo vyjadreniach politikov vládnych strán, či už sú to strany konzervatívne, liberálne alebo socialistické, sa z NATO stala „posvätná krava“, ktorej nie je možné sa dotknúť. Nevyskytuje sa iný ako jednoznačne pozitívny názor. Všetko, čo pakt robí, je potrebné, dobré a prínosné.

Prezentujú sa aj kritické hlasy na konanie NATO. Sú spojené len s menšou skupinou nezávislých odborníkov, s alternatívnymi médiami a ľavicovými radikálnymi politickými stranami. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je Slovenská národná strana, ktorá bola niekoľkokrát v parlamente a jej predstavitelia NATO často aj ostro kritizujú. Podobne sa vyjadrujú aj iné národne, vlastenecky zamerané sily.

Pri analýze pôsobenia Aliancie (politicko-marketingové označenie na vyvolanie zdania veľkej súdržnej komunity s dobrou povesťou) však nenájdeme nič, čo by dokazovalo, že prispela k vyriešeniu nejakého medzinárodného bezpečnostného problému. Keď sa podívame na zásahy paktu od deväťdesiatych rokov minulého storočia vo vojne v Bosne a Hercegovine, pri bombardovaní Juhoslávie, v Afganistane, pri svojráznej „ochrane“ bezletovej zóny v Líbyi, alebo aj iné zásahy, kedy pôsobilo „neoficiálne“ (napríklad v súčasnosti na Ukrajine), všadiaľ zostali len komplikácie a ťažkosti. Navzdory silným vyhláseniam nie je vidieť ani reálny prínos NATO v boji s terorizmom.

HN: Aká je diskusia na Slovensku o EU a jej elitách? Obstoja tieto elity pred úlohami doby, reagujú rýchlo, či ťažkopádne a v mene inej mocnosti?

Začal by som tým, že na Slovensku je o voľby do Európskeho parlamentu minimálny záujem, čo je dané nielen charakterom slovenskej politickej scény, ale aj pôsobením médií. Mám dojem, že hlavne médiám sa podarilo vykresliť europoslancov ako ľudí, ktorí nič poriadneho nerobia a berú za to ťažké peniaze, a okrem toho Brusel či Štrasburg sú ďaleko a na Slovensku i tak nič neovplyvnia, takže je jedno, kto tam za Slovensko sedí.

Za hlavný problém považuje slovenský občan (i volič) svoju pomerne ťažkú sociálno-ekonomickú situáciu, ale pravidelne a so záujmom sa necháva o výhľadoch jej riešenia balamutiť pred parlamentnými voľbami. Diskusia o EÚ a jej elitách má preto v politických diskusiách okrajový charakter a zapája sa do nej viac či menej len časť nevládnych organizácií a akademickej sféry, a preto má vlastne len abstraktný charakter. Hlavne pod vplyvom krízy eura (grécke kauzy) a migračnej vlny sa diskusia o pôsobení EÚ v širšom kontexte už dlhší čas vyvíja veľmi protirečivo a ventiluje sa v nej aj mnoho vecí, ktoré s ňou majú máločo spoločné. A kdesi v pozadí sú aj obavy širokého spektra domácej politickej elity z oslabenia jej pozície (a tým aj prístupu k príjmom zo štátneho rozpočtu).

HN: Akú budúcnosť má podľa Vás EÚ, pokiaľ bude fungovať tak, ako možno pozorovať?

Osobne inklinujem viac k eurooptimistom. Projekt EÚ v pôvodnej podobe bol príťažlivým, ale novým a nevyskúšaným. Jedným z problémov však bolo, že idea mala dve stránky – materiálnu a duchovnú (reálnu a ideálnu), pričom väčšina ľudí je nespokojná viac vtedy, ak pociťuje materiálny (reálny) nedostatok.

Príčiny odklonu od pôvodného projektu spočívajú hlavne v tom, že na fungovanie EÚ začala mať veľký vplyv bruselská „veľkobyrokracia“, spojená s nadnárodnými finančnými kruhmi. Negatívne na fungovanie EÚ pôsobí aj napojenie časti kruhov v Bruseli, ale aj v členských krajinách, na Spojené štáty, dolár (v Európskej banke sedí na najvyšších pozíciách mnoho osôb, ktoré pôsobili vo Svetovej banke, Medzinárodnom menovom fonde, prípadne vo veľkých súkromných bankách napojených na Wall Street a City, ako takých, ktoré sú spojené s centrálnymi bankami členských krajín) a na NATO. Pokiaľ sa toto nepodarí rýchlo a radikálne zmeniť, problémy EÚ budú narastať.

Paradoxom je, že aj keď vedúci predstavitelia štátov EÚ dennodenne, možno aj oprávnene, úniu kritizujú, o NATO od týchto osôb nepočujeme nič kritického. Typickým príkladom je maďarský premiér Viktor Orbán a možno ešte viac vedúci predstavitelia Poľska.

Iným príkladom môže byť aj diskusia o spoločnej armáde (ozbrojených silách) EÚ v r. 2015, ktorá ihneď narazila na silný odpor. Nie však kvôli unáhlenému výroku predsedu EÚ J.-C. Junckersa, že bude zameraná proti Rusku, ale kvôli tomu, že sa to považovalo za ďalší útok na suverenitu členských krajín.

Prečo sa však nechce pripustiť existencia spoločných ozbrojených síl štátov EÚ? Štáty EÚ vo veľkom vyčleňujú sily pre NATO pod velením generálov a admirálov USA, ale pre Úniu to už nechcú. Skutočne vedia severoamerickí vojenskí hodnostári lepšie ako Európania, čo je treba urobiť pre obranu a bezpečnosť EÚ? Je možné pripomenúť, že práve táto kritika spoločnej obrany ako znaku „superštátu“ stála aj ako jeden z významných faktorov pri neúspechu ratifikácie Ústavnej zmluvy EÚ, pretože vraj mohla obmedziť vplyv NATO a tým aj USA.

Nebezpečenstvo pre EÚ a cestu k ďalšiemu oslabeniu jej fungovania predstavuje taktiež tlak na prijatie dohody o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) a menej známe dohody o obchode vo sfére služieb (v skratke z anglického názvu TiSA). Prijatie týchto dohôd, ktorých obsah sa utajuje a zahmlieva, len posilní vplyv nadnárodných spoločností a zúži možnosti štátov.

Stále si myslím, že Európska únia je potrebná aj prínosná, ale trpí mnohými neduhmi. Ich prehliadania či podceňovanie vážne ohrozuje budúcnosť EÚ. Avšak bez presadzovania sociálnej rovnosti, spravodlivosti a solidarity sa projekt EÚ nepodarí naplniť. Nezastupiteľnú úlohu v tomto procese zohrávajú autentické, radikálne ľavicové strany.

HN: Spomenuli ste TTIP. Prebieha na Slovensku o tejto zmluve nejaká verejná diskusia?

Podpísanie dohody TTIP je zrejme jedným zo základných úloh administratívy prezidenta Baracka Obamu, ktorým chce získať pre demokratov body v tohtoročných prezidentských voľbách. Za príklad politickej frašky je možné považovať vyjadrenie bývalej ministerky zahraničných vecí USA Hillary Clintonovej, že TTIP bude „ekonomické NATO“. Súčasný minister J. Kerry kontroval a zdôraznil, že „TTIP posilní NATO“.

V tomto duchu ako by reagovala aj slovenská politická scéna a v národnej rade SR panuje z málo pochopiteľného dôvodu, na rozdiel od série žabomyších vojen k drobným detailom domácej politiky, takmer všeobecný súhlas s tým, že SR (rozumej jej vláda, ale nie všetko obyvateľstvo) nemá výhrady voči prijatiu TTIP. Je len málo výnimiek, o ktorých sa často ani nedozvieme, pretože kritika TTIP v médiách hlavného prúdu dostával veľmi málo priestoru. Okrem úzkej vrstvy časti predstaviteľov kritickej teórie z akademických kruhov a radikálnych ľavicových strán na niektorých menších fórach sa výhrady k TTIP neobjavujú. Postoj poslanca Ľuboša Blahu (poslanec vládneho Smeru-SD je kritický k TTIP – pozn. aut.) k tomuto, ale aj k niektorým ďalším sociálne a politicky chúlostivým témam, je výnimkou nielen v slovenskej politike, ale aj v Smere-SD.

Vládny a parlamentný postoj sa v prípade TTIP takmer zhodujú, čo je smutný dôkaz toho, ako hlboko do reálnej slovenskej politiky prenikla neoliberálna globalizácia a ideológia „voľného trhu“, ktorú podporuje i Smer-SD. Nepochybne vláda tejto strany nie je voči občanom tak krutá, ako by boli rôzne pravicové vlády a nepokračuje v kontroverzných sociálno-ekonomických experimentoch s ľuďmi. Urobila aj niektoré drobné kroky, ktoré bežnému, tým skôr chudobnému človeku nejako pomôžu, zato ale nič nezmenila na systéme ekonomiky smerom k „deliberalizácii“. Takže Smer-SD vo vzťahu k dohode TTIP nie je rozpoltený, ale nič proti nej nenamieta.

HN: Bola na Slovensku nejaká demonštrácia proti TTIP?

Nespomínam si, žeby niekde u nás niekde bola nejaká väčšia demonštrácia proti tejto dohode. Úspechom je, že sa na Slovensku našlo 11 036 podpisov v kampani Európskej občianskej iniciatívy Stop TTIP, čo stačilo na naplnenie kvóra pre jej platnosť v štáte, a tým aj v EÚ.

Viete, osobne sa nedivím postoju k TTIP na Slovensku. Je viac symptómov, ktoré naznačujú, že napätie a hystéria, ktoré sa v EÚ hlavne v súvislosti s gréckou a ukrajinskou krízou a migračnou vlnou masívne rozšírili, majú napomôcť tomu, aby sa odpútala pozornosť vystrašených občanov od nebezpečenstva TTIP a v EÚ vznikla povolnejšia atmosféra k jej podpísaniu, aj keď si tím Únia len ďalej zhorší svoju politickú, sociálno-ekonomickú aj bezpečnostnú situáciu.

Monika HOŘENÍ, Haló Noviny 3. 2. 2016 (ma)

This entry was posted in 3.2. Súčasný post-klasický kapitalizmus, 5. Geopolitika and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s