Milan Antal: Nevzdelané “súdružky” robotníčky a tzv. intelektuálna ľavica

Prečítal som si článok známej ľavicovej spisovateľky, v ktorom si kopla do nevzdelaných robotníckych „súdružiek“ v 50., 60- tich rokoch. Možno to tak bolo, možno nie, to nie je podstatné. Nejde mi tu o konkrétnu osobu a konkrétnu udalosť, ide mi o charakter tzv. intelektuálneho ľavicového prostredia, kam sa posunulo po r. 1989 Mňa udivuje absencia intelektuálneho, poznatkového nadhľadu tzv. intelektuálnej ľavice, ktorá s takou ľahkosťou kope, kritizuje život v klasickom socializme, na pozadí pomerne naivnej predstavy, že socializmus mal vznikať od začiatku  krištáľovo čistý, liberálny, demokratický, na zelenej lúke. Z minulosti si možno vybrať milióny rôznych príkladov, prečo práve tento a takto podaný?

Áno, dnes sa objavila potreba liberálno-demokratickej podoby socializmu. Ale práve tu sa javí problém ideového, poznatkového nadhľadu tzv. ľavicových intelektuálov.

Veľká časť tzv. intelektuálnej ľavice , teda ľavicových mysliteľov, pedagógov, spisovateľov, publicistov (v chápaní ako protikladu tých nevzdelaných robotníčok, alebo protikladu robotníkov zo Združenia robotníkov Slovenska, do ktorých si intelektuálna ľavica často kopla), má problém pochopiť na dnešnú dobu pomerne všedný poznatok: rôznym dobám (vývojovým stupňom spoločnosti, kapitalizmu i socializmu) prislúcha rôzna podoba spoločnosti, rôzne podoby správy systému, rôzne metódy, ktoré sa používajú na správu spoločnosti. A tieto metódy nie sú použiteľné subjektívne, majú svoju objektívnu povahu, nemožno ich hádzať do hociktorej doby podľa subjektívneho želania.

Ak niekto napíše, že rok 1989 znamenal len naplnenie tých úloh, ktoré si časť spoločnosti dávala v r. 1968, je to nezmysel. Ignorujúci fakt, že došlo k posunu spoločnosti a v dvoch rôznych polohách nemožno použiť rovnaké postupy (úlohy). Rok 1968 riešil úplne iné potreby ako rok 1989 a nemali zásadne nič spoločné. Je to niečo podobné, ako by sme v rámci vývoja kapitalizmu napísali, že buržoázno-demokratické revolúcie r. 1848-1949 riešili to, čo mal klasický kapitalizmus vyriešiť pri vzniku kapitalistického parlamentného systému v r. 1688 (po Slávnej revolúcii v Anglicku).

Podobne je to aj s direktívnym plánovaním, direktívnym riadením spoločnosti, diktatúrou proletariátu, stalinizmom. Ak sú dnes neuplatniteľné, pretože socializmus prešiel hlbokým vývojom a tento posun si vyžiadal kvalitatívnu zmenu metód, to neznamená, že pred 70 rokmi sa mohli uplatniť pri riadení socializmu liberálno-demokratické metódy. Asi je ťažké niektorým intelektuálom pochopiť, že dnešné potreby, metódy, svoje dnešné pocity nemožno prenášať do doby spred 70 rokmi, je to neprípustné.  Direktívny socializmus, aj tie nedostatočné vzdelané robotnícke „súdružky“ s ich „direktívnymi“ metódami, boli prirodzenou súčasťou vtedajšej podoby socializmu.  Ekonomické údaje to potvrdzujú.

Nie je až takým problémom zistiť, z čoho vyviera tento postoj. Za touto poznatkovou absenciou stojí indeterministické chápanie spoločnosti, ošklbaný marxizmus, z ktorého bola vyklieštená dialektika, bez ktorej prakticky nejde pochopiť spoločenský pohyb, bolo vyhodené materialistické chápanie dejín (zákon súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl, teória SEF). Pre indeterministu dejiny sú len náhodnou zmesou udalostí, spoločenských podôb a preto s anarchistickou ľahkosťou hádže svoje subjektívne predstavy do hociktorej doby. Niektorí ľudia napr. vyslovujú hypotézy o existencii vyspelých civilizácií v praveku, s vesmírnymi raketami, lietadlami, vyspelými technológiami.

Samozrejme, že v tomto nedynamickom, strnulom chápaní spoločnosti majú niektorí ľavicoví intelektuáli problém pochopiť potom aj to, že nielen kapitalizmus trpí krízami z nadvýroby, ale že krízy z nadvýroby sa prirodzene dotýkajú aj socializmu. Teda jeho post-klasickej podoby (po r. 1989), tak ako sa krízy z nadvýroby objavili ako prirodzená súčasť post-klasického kapitalizmu po r. 1848). Pred pár dňami som čítal niekde kritiku kapitalizmu, že krízy z nadvýroby sú pre kapitalizmus zákonité. Pritom to vôbec nie je tak, krízy z nadvýroby pre kapitalizmus nie sú zákonité, klasický kapitalizmus bol v súlade s potrebami výrobných síl, utváral im priestor. Až s nástupom krízy klasického kapitalizmu po r. 1848, teda za hranicou klasického kapitalizmu, kedy sa kapitalistické výrobné vzťahy začali dostávať do nesúladu s potrebami výrobných síl, objavili sa aj krízy z nadvýroby. Lenže po r. 1989, kedy nastúpila kríza klasického socializmu, aj socializmus sa dostal do nesúladu s potrebami výrobných síl.  Ak čínska podoba socializmu dlhý čas dávala veľký priestor dynamickému rozvoju, dnešné občasné turbulencie v čínskej ekonomike sú sčasti aj dôsledkom krízy zo socialistickej nadvýroby. A Čína prirodzene hľadá novú podobu svojej ekonomiky a spoločnosti. Ak nevieme pochopiť takú podstatnú vec, že direktívne riadenie spoločnosti bolo v určitom vývojovom stupni nutné a prirodzené, nemôžme potom pochopiť ani to, že pre dnešnú dobu aj socializmus zastaral a vyžaduje sa kvalitatívne nový spoločenský systém. Že sa táto zastaranosť socializmu dotýka práve jeho vysnívanej liberálno-demokratickej podoby, ktorá predstavuje už vedľajšiu vývojovú líniu.

Možno sa potom čudovať tomu, že ľavica má problém predstaviť životaschopný spoločenský model, ak trpí takýmito strnulými, dogmatickými predstavami o spoločnosti?

Reklamy
Galéria | This entry was posted in 4.2. Klasický socializmus, 4.6. Ľavica, súčasné socialistické a komunistické hnutie. Bookmark the permalink.

7 Responses to Milan Antal: Nevzdelané “súdružky” robotníčky a tzv. intelektuálna ľavica

  1. Peter Zajac-Vanka:
    Stretli sme sa a nemali čas to upresniť. Aby sme si rozumeli, že článok je dobrý, ale ohradzujem sa iba proti tomu, že sa hovorí o “kríze socializmu” vo vzťahu k hospodárstvu a nie vo vzťahu s ideológiou a praktickou politikou prednovembrovej KSČ.
    Ale keďže tá otázka znela:
    ” všimol si si, že za 26 rokov, 40 rokov, 70 rokov sa spoločnosť technologicky, výrobno-organizačne, ekonomicky posunula ďalej? A vôbec Ti nezišlo na um spájať krízu socializmu s týmto výrobno-technologickým posunom a nie nesprávnymi politickými myšlienkami v hlavách úradníkov?”
    Poctivo odpoviem:
    Nezišlo mi na um spájať krízu socializmu s výrobno-technologickým posunom:
    Pretože kríza socializmu bola v ideológii a neschopnosti definovať práve tú zmenu technologicky a výrobne-organizačne sa posúvajúcich výrobných síl – a vtedy od 70.rokov vlastne zaostali výrobné vzťahy – teda schopnosť formulovať nové hospodárske a sociálne ciele “vlastníkov” celospoločenského majetku. Už to nebolo udržateľné, aby “socialistický byrokrat” svojvoľne rozhodoval zo svojej kancelárie tak ako dnes je neúmerné, aby bruselský úradník rozhodoval od svojho stola a určoval dlžku uhoriek…či dával kvóty na utečencov.
    No a ideológovia socializmu zlyhali, nehádžte to na hospodárstvo:
    V ekonomike sa práve v 80.rokoch dosť uvoľnili dovtedy ozaj niekedy príliš direktívne právomoci a veľa si mohli plánovať a rozhodovať samotné výrobno-hospodárske jednotky (VHJ) i ich podniky a celý družstevný sektor.

    Kríza ieologie a byrokratického aparátu strany odtrhnutého od hospodárskej a sociálnej reality sa ukázala naplno práve po roku 1988, keď už bezzradne len rozhadzovali rukami a tvrdili, že “sme v kríze” a nevedeli si odôvodniť, prečo podniky nevyrábajú to, čo chce ústredný výbor, ale to, čo v pootvorených dverách samostatnosti považujú samé podnikyza nosné a ziskové. Od vlády sa ale očakávalo, že to čo hospodárske organizácie nebudú vyrábať či predávať – to bude pokrté tvorbou nových organizačných jednotiek a tak sa pokryje potreba spoločnosti po službách a hlavne po spotrebnom tovare. Ekonomika predsa bola “prehriata” a tento termín sa nesprávne vysvetľuje: V podmienkach ČSSR to bol proces, keď obyvatelia mali nasporené nesmierne peňažné prostriedky a štátne financie boli zbytočne napäté nesprávnymi rozhodnutiami o výrobe či investíciách. V tomto prípade sa hľadalo riešenie ako uvoľniť financie z úspor obyvateľstva v prospech štátnych financií a na druhej strane, spotrebný priemysel fičal naplno a i dovozy fičali naplno aby uspokojili čoraz náročnejšieho zákazníka, ktorý už-už chcel mať životnú úroveň takú, ako bola “u susedov” v Rakúsku, v Nemecku. Tu zlyhala funkcia štátu – veľmi zle vedeného štátnou straníckou byrokraciou.
    TO JE TÁ PRAVDA, ktorú neradi dodnes počujú vtedajší aktéri.

    Iná vec je s odpoveďou, že “kto si všimol – nevšimol technologické a výrobno-organizačné zmeny”.
    Nuž, neviem prečo sa všetci v 1980-1989 museli nazývať “robotníkmi”, ak manuálnej práce tiež prudko ubúdalo a technici, zriaďovači, mnohé výrobné profesie, inžinieri stavbári i technici, vysokoškolsky vzdelaní ľudia, tí všetci čo pracovali i ako družstevníci a vo výrobe, sa ozlomkrky mechanizovali a technizovali – ale potom prišli na skostnatelú schôdzu strany aby sa dozvedeli, že “iba proletariát” je vedúcou silou spoločnosti – títo ľudia sa už ale cítili inak – oni boli technicky a odborne kvalifikovaní, bola to vlastne už taká stredná trieda socializmu, majetná stredná trieda a tým sa ani nemohli chváliť.
    No a “špičky” vedúcich – to už nám boli hotoví kapitalisti. “Vlastníci” – no, nie ešte Zemegule, ale svojho závodu či podniku určite. Pomohol k tomu zákon o štátnych podnikoch, kde mnohí kariéristi už spravovali svoj podnik ako svoj majetok – ale IBA ako svoj. A práve tí boli nomenklatúrnymi kádrami byrokratického režimu, ktorý ospevoval ten proletariát. A tak sa práve oni cez príslušnosť k “strane” považovali za proletariát. Skoro sa vymenili úlohy – proletariát vo vedúcich funkciách a stredná trieda za mechanizmami, automatizovanými linkami, nemanuálne pracujúca. Tož hotová spoločensko-politická komédia.

    Takže: To vôbec nebolo o hospodárstve. To napredovalo NAPRIEK byrokratickému vedeniu strany – otázne, koľkí zo straníkov vtedy boli ešte presvedčení komunisti.
    Bol by som rád, ak by sme k tomu urobili nejaký poctivý seminár, konferenciu, toto sme súčasnej ľavici dlžní – lebo 26 rokov bola okiadzaná IBA ekonomika, nevinne a nespravodlivo.

    Liked by 1 person

    • Milan Antal píše:

      Peter, asi si ma zle čítal – a teda aj ja som to nevysvetlil dostatočne dobre. Veď hovoríme o tom istom. Ja som predsa vôbec nevyčítal socialistickému hospodárstvu, žeby zle pracovalo. Samozrejme, normálne prevádzkové problémy do toho nerátame, ideálny stav v realite nikdy nenastane – ten prenecháme utopistom:-). Ja zdôrazňujem, že socialistická ekonomika pracovala dobre. Len zároveň prechádzame z oblasti statických modelov do dynamických a ja ako filozof k tomu používam filozofické (dialektické) zákony. Neuchopili sme vývoj dobre poznatkovo, ideologicky, v tom s Tebou súhlasím – lenže to sa dotýka všetkých, nielen aparátu. Pozri sa, s akými zastaranými poznatkami prišli ľudia z ekonomických výskumných ústavov.. Ľudia (ako všetky systémy) v prírode majú tendenciu úspešné metódy, modely práce zakonzervovať, pretože zaručujú stabilitu systému. Stačí si všimnúť terajšiu situáciu, ako betónujú prapradedečka kapitalizmus na večné časy. Lenže ak ekonomika funguje dobre, zväčšuješ tým kvantitu sociálnej matérie, energie, poznatkov, teda spoločnosť kvantitatívne nafukuješ. Ide to však len po určitú hranicu, za ktorou sa jednoducho treba vzdať tých úspešných metód a zaviesť nové.

      Liked by 1 person

  2. Milan Antal píše:

    Peter, ako ekonóm, všimol si si, že za 26 rokov, 40 rokov, 70 rokov sa spoločnosť technologicky, výrobno-organizačne, ekonomicky posunula ďalej? A vôbec Ti nezišlo na um spájať krízu socializmu s týmto výrobno-technologickým posunom a nie nesprávnymi politickými myšlienkami v hlavách úradníkov? Práve preto sa obúvam do tzv. ľavicovej inteligencie, že sa povyšuje nad robotníkov,, ale sama sa správa pri analýze pohybu spoločnosti, socializmu ako nevzdelaní barbari.
    Keby si bol nielen ekonóm, ale aj dialektik, tak by si mal vyvodiť veľmi dôležitý dialektický záver z tézy” kríza bola hlavne v hlavách neschopných úradníkov a aparátčikov, nie v reálnej ekonomike a spotrebe.” Ak ekonómovia boli dobrými ekonómami, a dobre riadili ekonomiku, ale boli slabými mysliteľmi, filozofmi, za krízu socializmu môžu aj oni. V pozitívnom zmysle. Totiž, ak dobre pracuješ, rastieš, tak posúvaš spoločenský systém k jeho kvantitatívnej hranici, za ktorou sa musí zmeniť jeho forma, aby sa obsah a forma zosúladili. Je to o pôsobení zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne. Takže kríza socializmu je v podstate pozitívny jav, len ho ľudia nedokázali pozitívne uchopiť. Aj vďaka nevzdelanej ľavicovej inteligencii, ktorá si kope do socializmu, namiesto toho, aby študovala, študovala a študovala.

    Like

  3. Milan Antal píše:

    Podstatou úvahy je potreba konkrétno-historickej metódy pri hodnotení minulosti, teda aj 50. rokov, správanie ľudí v tej dobe. Príkladmi len ilustrujem rôzne prípady, kedy sa táto metóda ignoruje.

    Like

  4. Milan Antal píše:

    A ako sa odlišuje direktívne riadenie ekonomiky od direktívneho politického riadenia? Nevidím v tom zásadný rozdiel. Pokiaľ však nepadnú nejaké argumenty, niet o čom diskutovať. Tá bohorovná múdrosť straníckych funkcionárov patrila do charakteru doby. Nemusí sa mi to z dnešného pohľadu páčiť, ale to je otázka súladu formy a obsahu, nie našich pocitov. Nedá sa povedať, žeby socializmus vtedy ekonomicky stagnoval, v ZSSR to bolo v dejinách ojedinele dynamické obdobie, výraznejšie ako nedávny čínsky rast. Nepleťme svoje (súčasne) pocity do dejín. Ja netvrdím, že sa mi nejaký štýl páči, ale hodnotím dobu z jej pohľadu, nie mojich pocitov. Práve to vnucovanie našich dnešných pohľadov minulosti kritizujem. Mojou výhodou je, že na jednej strane pochádzam z robotníckej triedy, mám ekonomické vzdelanie, ale získal som aj filozofické vzdelanie, takže hodnotím dianie spoločnosti dialektickým pohľadom.
    Peter – tiež svojvoľne miešaš doby. Ak hovoríme o metódach, charaktere 50. rokov. nemôžem si zobrať príklad z r. 1987, to je práve ten prípad svojvoľného miešania dôb, ktorý som kritizoval. Socializmus tak ako kapitalizmus a všetky systémy má svoje vývojové štádiá, rok 1987 už naznačoval krízu klasického socializmu, kedy sa prežili nielen tvrdo direktívne metódy 50. rokov, ale aj voľnejšie metódy 80. rokov.

    Like

    • Milan, neporozumel som… aké svojvoľné miešanie dôb? Aké vnášanie pocitov? Aké nesprávne vysvetľovanie direktívneho riadenia? Nič v zlom, ale cítim sa ako v Múzeu voskových figurín. ..
      … lebo miešanie dôb som nepostrehol, písal som: “vtedy od 70.rokov vlastne zaostali výrobné vzťahy – teda schopnosť formulovať nové hospodárske a sociálne ciele “vlastníkov” celospoločenského majetku. Už to nebolo udržateľné, aby “socialistický byrokrat” svojvoľne rozhodoval zo svojej kancelárie ,” …čo je na tom pomiešané? A s čím?… prestaňme lebo si pokazíme webstránku…

      Like

  5. . No, neviem. Pre mňa – ekonóma, i po rokoch dosť “silná káva”, spájať tu nevedomosť robotníčok a spupnosť byrokratickej inteligencie s direktívnym riadením ekonomiky. Rozhodne mám na to iný pohľad, pretože som v hospodárstve pôsobil.
    Jediné, s čím môžem súhlasiť, je, citujem, že “Rok 1968 riešil úplne iné potreby ako rok 1989 a nemali zásadne nič spoločné”. Lebo úroveň výroby i úroveň spotreby boli úplne v inom svetle ako v osemdesiatych rokoch.
    A aj o tom “kopaní do súdružiek robotníčiek inteligenciou” – tož, tie panie inteligentky sa veľmi rýchlo “nakazili” práve tou maloburžoáznou meštiackou pýchou, akú kritizoval vždy Gustáv Husák na zjazdoch KSČ. Lebo možno tie robotníčky “nevedeli pochopiť”, načo bude treba do domácností okrem riadneho smaltovaného hrnca trebárs i sadu rôznofarebných hrncov rôznych priemerov, ak mali doma len sporák s rovnakým jediným priemerom …”ale panie učiteľky, inžinierky, akademičky…to už vtedy v tom 68 vedeli, keďže mali čas v pracovnej dobe čítať zahraničné časopisy a poznali reči…” Dovtedy, no dobre…
    Ale absolútne nesúhlasím s tým vsunutím DIREKTÍVNEHO PLÁNOVANIA do tohto zamyslenia sa. To je úplne iná oblasť, najmä ak si dnes porovnáme “direktívu” plánu štátneho rozporčtu a bruselských príkazov.
    Tentoraz si autor “kopol” pre zmenu do priemyselno-hospodárskych problémov ČSSR, ktorým očividne nerozumie. Lebo problém nebol v “direktívnom riadení” ekonomiky, ale žiaľ, v “direktívnom politickom riadení” socialistickej byrokracie po úradoch, ktorá si osvojovala bohorovnú múdrosť straníckych funkcionárov, vyvyšujúcich sa nad ekonómov i hospodárov. Známa to veta: keď teraz vyrábate tretinu, od zajtra budete vyrábať desatinu, lebo desať je viac ako tri.” Jasné, o čo tam išlo?…
    Mal som možnosť ešte v 1987 prejsť cez takúto “zábavu” ministerského úradníka z Fed.Ministerstva elektrotechnického priemyslu, ktorý na dotaz môjho kolegu z NDR, či by sme im nemohli predať asi päťtisíc u nás vyrábaných súčiastok do tranzistorákov ( asi týždenná produkcia Tesly Bratislava) odpovedal, že tol len tak nejde, súdruh – najprv musí ON naplánovať poradu na úrovni rezortu, potom ON musí prerokovať v rámci rezortu výrobnú kapacitu na budúci rok a potom SA rozhodne, či “zaradia” ten objem výroby do plánu budúceho roka.
    Ja som zavolal spolužiaka v Intercoope a odporúčal som mu urobiť kontrakt s tým, že výrobný majster v Tesle jednoducho zvýši v tom mesiaci počet výrobkov – vždy sa materiál po skladoch našiel…

    Takže prepáčte, mladým treba vysvetliť, “kde to viazlo” …na hlúposti úradníkov, čo znamená, že nič sa nezmenilo dodnes…

    Takže kríza za socializmu bola hlavne v hlavách neschopných úradníkov a aparátčikov, nie v reálnej ekonomike a v spotrebe.
    Niečo by som o tom mal vedieť, ak som robil komerčného inžiniera…

    Like

Pridaj komentár pomocou svojho účtu na sociálnych sietiach alebo registráciou po stlačení ikony wp vedľa

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s